Prvý ročník poviedkovej súťaže Cena Príbehu je úspešne uzavretý a my vám predstavíme víťazov jednotlivých kategórií, ktorých poviedky vyjdú čoskoro v zbierke pripravovanej v našom vydavateľstve.

Kategóriu Horor vyhrala ako prvá v histórii súťaže Mária Hanúsková.

Stručne o autorke:
Dlhé roky písala len pre zábavu a len pre seba, pretože sa príliš hanbila a desila kritiky okolia. Až po úmornej práci v korporáte začala premýšľať nad tým, po čom skutočne túži – a začala sa živiť písaním článkov pre rôzne médiá a zúčastňovať sa literárnych súťaží. Články, ktoré píše v rámci spoluprác, živia jej telo. Poviedky a články pre hororový časopis Charon, v ktorom je členkou redakčnej rady, živia jej dušu. Mala to potešenie vyhrať Cenu poroty a Cenu Béla v súťaži Martinus Cena Fantázie 2023, čo ju spolu s ocenením v Cene Príbehu ešte viac motivovalo pokračovať v písaní. V druhom čísle časopisu Charon vyšla jej poviedka Dovolenka, v šiestom (vyjde na jeseň) Hra na schovávačku. Jej poviedka Matka sa objaví v pripravovanej zbierke bizarných poviedok vydavateľstva Hydra. Obrovská podpora jej milovaných blízkych a drahých kolegov z Charona ju pomaly, ale isto učia veriť v seba samu.

Pri príležitosti uzavretia prvého ročníka Ceny Príbehu prinášame krátky rozhovor s víťazkou:

Blahoželám k víťazstvu v Cene Príbehu. Aké boli tvoje očakávania, keď si posielala poviedku do súťaže? Dúfala si niekde v kútiku duše v taký úspech?
Ďakujem za gratulácie. Musím sa priznať, že som nemala vôbec žiadne očakávania. Do poslednej chvíle som nevedela, či sa vôbec zapojím a nejakú poviedku napíšem. Skončili Vianoce, prešiel Silvester a ja som sa opäť ocitla pri počítači, kde ma čakala hromada práce po dovolenke. A ako to býva, z prechodu od úžasných relaxačných sviatkov naspäť do práce ma chytila depresia. 🙂 Tak som namiesto práce napísala poviedku do Ceny Príbehu. Napísala som ju deň pred deadlineom, a hneď na druhý deň zverejnilo vydavateľstvo Príbeh, že predlžuje súťaž do konca januára. 🙂 Takže som už vôbec neverila, že moja rýchlo zbúchaná poviedka, ktorú som napísala čisto pre pozdvihnutie svojho psychického zdravia, vyhrá.

Minulý rok si žala úspechy aj v literárnej súťaži Martinus Cena Fantázie. Hoci si v internetovom hlasovaní celkové prvé miesto nevyhrala, tvoja poviedka Gumák získala cenu za najlepšiu hororovú poviedku. Teraz tvoja poviedka vyhrala aj v Cene Príbehu. Čo by si odporučila autorom, ktorí by chceli raz dosiahnuť podobné úspechy? Na čo sa pri písaní majú sústrediť?
Hmm, necítim sa kompetentná vôbec niečo niekomu radiť. Čo sa autorstva týka, som ešte v plienkach, v úplných začiatkoch. Ale môžem prezradiť, čím sa pri písaní poviedok riadim ja sama – príbeh, ktorý tvorím, ma samu musí nesmierne baviť. Pokiaľ ma nebaví, čo píšem, je to vidieť; poviedka sa ťahá ako sopeľ, postavy sú nudné, slová sa derú ako z chlpatej deky. Ak ma poviedka baví, začneme spolu komunikovať a tvoriť príbeh. Znie to trocha ako scifi, ale skutočne je to tak, poviedka sa so mnou zhovára, vtiahne ma do seba, a ukazuje mi smer, ktorým sa mám vydať. Ukazuje mi obraz, ktorý následne pretváram do slov. A keď vzniká poviedka takýmto spôsobom, tak skutočne ani ja netuším, ako príbeh dopadne a aké scény mi poviedka „ukáže”. Vo väčšine prípadov som potom nesmierne prekvapená, akú scénu stvorím a kam sa dej posunie. Predstav si to tak, že mi prsty behajú po klávesnici, pretože mám pred očami obraz, ktorý mi poviedka ukazuje, a ja sama mám na tvári prekvapený výraz so zdvihnutým obočím akože: „To myslíš/myslím vážne?”

V slovenskej komunite spisovateľov si už známa ako autorka hororov. Uvažovala si niekedy nad tým, že by si skúsila súťažiť aj v inom žánri?
Som známa? (Happy dance:) )
Vieš čo, moje nápady na poviedky alebo všeobecne tvorbu, majú vždy hororový námet. Možno je to preto, že horory zbožňujem od detstva a ak nevidím hororový film dlhšiu dobu, cítim v duši také prázdno. Takže ono vždy vznikne nejaký horor, aj keď nechcem. Snažila som sa nedávno napísať komédiu, ale vznikol z toto – ako inak – horor. 🙂 Ale mám za sebou pár prác, ktoré boli iného žánru, čo bola zábava písať. Horor je však moja srdcovka, pretože mávam aj plno desivých snov, ktoré slúžia ako skvelá studnica inšpirácie.
A plánujem určite skúsiť napísať nejakú romantickú zlátaninu alebo erotický balast, aby som na tom zbohatla a kúpila svojmu mužovi jeho vysnívané auto a dom na pláži, aký mal Nathan Drake z Uncharted. 🙂

Aký je tvoj autorský sen?
Zbohatnúť ako sviňa a kúpiť si presne taký istý dom na pláži ako Nathan Drake z Uncharted 4: A Thief’s End. 🙂

Majke držíme palce a želáme veľa spisovateľských úspechov.

Pridávame aj úvodnú časť víťaznej poviedky. Celú si budete môcť prečítať v pripravovanej zbierke.

Tri noci v Dětřichove

„Čítala som nedávno príbeh o dvoch chalanoch, ktorí zo srandy ukradli obraz z nejakého múzea či historického domu. Zavesili si ho doma na stenu a vtedy sa začali diať celkom čudné veci. V noci sa budili na smrad, cítili dym. Mysleli si, že snáď zošaleli, ale potom u nich prespal kamarát, a ten opisoval to isté. Tí dvaja sa preto rozhodli, že obraz vrátia a priznajú sa. Čakali najhoršie, avšak zamestnanec ani brvou nemihol, len povedal, že sa nič nedeje, pretože ten obraz im zakaždým vrátia. Chápeš to?”
Júlia po očku sledovala moju reakciu, avšak nespúšťala oči z vozovky. Toto robila vždy. Aj čisto bežná situácia v nej dokázala vyvolať tie najpríšernejšie hororové kreácie. Bavilo ma to, no niekedy sa mi celkom solídne dvíhal žalúdok. Najmä na začiatku nášho vzťahu. Veď kto chce na prvom rande počúvať o džinoch, sukubách a iných folklórnych príšerách?
„Už by sme tam mali byť,” poznamenal som a odbočil doľava, na úzku cestičku vedúcu do mierneho kopca. Pripadalo mi to akoby sme vošli na príjazdovú cestu súkromného pozemku, a trochu som sa obával, či nás navigácia náhodou neposlala do Prdelovíc, ako sme s Júliou na našich cestách s obľubou hovorievali. 
Júlia sa nahla dopredu, nos skoro na palubovke. „Toto rozhodne nevyzerá ako fotky na bookingu,” povedala pochybovačne. Cítil som, ako sa jej do hlasu vkráda strach. Na to, že horormi žije, sa bojí skoro všetkého.
„Myslím, že to bude toto,” ukázal som na cestičku zo štrku a stenu vedľa nej. Stena, to jediné sme videli na tejto bohom zabudnutej, neosvetlenej ceste. Zastavil som a vytiahol mobil. Znova som sa pozrel na objednávku, skontroloval adresu a prezrel si fotky chatky, ktorú sme mali objednanú na náš predĺžený víkend.

*

Celú poviedku si budete môcť prečítať v zbierke pripravovanej vydavateľstvom Príbeh.

Tu sa dočítate aj o víťazoch v kategórii fantasy a sci-fi: