Prvý diel
Svetoznámeho autora postapokalyptických románov Dmitry Glukhovského pozná snáď každý zarytý sci-fi fanúšik. Mne konkrétne odpálil poistky a nadobro ma zatiahol do tohto temného žánru svojou prvotinou Metro 2033.
Preto určite mnohých poteší práve návrat ku svetu, ktorý zahubila chamtivosť a imperializmus jeho vládcov. Nestretneme sa síce priamo so svetom, ktorý zasadil do moskovského metra, no vesmír, v ktorom necháva žiť svoje nové postavy, je mu veľmi podobný. To bol aj dôvod, prečo som dal Glukhovskému po nie veľmi vydarenom pokračovaní Metro 2034 či románe Budúcnosť ešte raz šancu. Metro 2035 mi prišlo vcelku fajn, no na nedostižné kvality “jednotky” ani zďaleka nemá. Kvalitných diel, ktoré nastavujú zrkadlo spoločnosti je totiž ako šafránu. A to ja ľúbim.
Márnotratný život a jeho paralely
A o čom ten Glukhovsky vlastne píše?
No predsa o živote v Rusku. A ten je, rovnako ako videá na internete z lokálnych dedín, extrémne pestrý. To, že sa autor ocitol v neželanom exile, môže čitateľa len potešiť. Inak by sme sa z väznice, či cintorína ďalších diel dočkali len ťažko.
A práve opis archetypu mladého človeka v autoritatívne riadenej krajine je to, čím trafil autor klinec po hlavičke. Jegor, mladý chalan, s veľkými snami o sláve, žije svoje dni ako cez kopirák. Na odľahlom cípe Moskovského impéria zápasí s banalitami života teenagera, no tiež s nepochopením, ktoré sa mu dostáva od jeho rodičov.
Stanovište, v ktorom sa dej odohráva, sa nachádza neďaleko Jaroslavľa, pri železničnom moste, ktorý vedie priamo cez rieku Volga do krajiny nepriateľov. Ako satelitná bašta na okraji impéria, sa ani tomuto “krásnemu” kúsku zeme nevenuje toľko pozornosti, ako by človek čakal. Veď ani na východe nič nie je.
Je pár rokov po vojne, zrejme svetovej, no tiež občianskej priamo v Rusku, a zápas o holé prežitie v zamorenom prostredí naruší veľká udalosť. Tak ako dokáže bežnému vidiečanovi skrášliť ráno návšteva zo zahraničnej partnerskej dediny, zažije aj Stanovište dávku svojho vzrušenia. Kým Jegor zápasí s mladíckym chtíčom, žiarlivosťou a hnevom, ktorý sa v ňom od detstva kumuluje a vyvrcholí, prichádza ozajstné vojsko priamo z Moskvy (začiatok dramatickej dejovej línie).
To ako Glukhovsky poňal opis rodiny – matka čarodejnica a otec (nevlastný) pijan, no zároveň šéf základne, može byť úsmevné, no prelína sa s bežnou realitou dnešných dní.
Keď nie je dôležité myslieť na budúcnosť, ale riešiť malicherné osobné komplexy, vtedy nádej pomaly, ale isto umiera. Rovnako ako Jegor, si podobnou cestou prechádza aj vedľajšia postava Michelle, ktorá však vidinu lepšieho zajtrajška neustále vidí v presťahovaní sa do veľkomesta, za svojou rodinou.
Podobne trefne je opísaný aj aparát riadenia krajiny/impéria. Pri mojich vlastných predstavách som intenzívne polemizoval, či spôsob, akým sa hlavné mesto (ne)stará o svoje ďaleké provincie, je vôbec udržateľný. Spomenul som si však na to ako fungujú mestá na ďalekej Sibíri a musím uznať, že takýto režim prežije všetko. Najmä ak ho živí nezáujem obyvateľov o zmenu k lepšiemu.
Keď nie je čo do úst, postačí sa dobre pomodliť. Staré známe platí aj na Stanovišti a v momente, keď sa začnú diať nadprirodzené veci, začína všetko dávať zmysel.
Ostáva Stanovište v tieni série z Metra?
Čo sa akčnosti týka, Stanovište určite nedostihne prvý diel Metra. Je však napumpované zaujímavými vykreslovaniami vzťahov bežných ľudí a až dychberúcou autentickosťou správania sa.
Kým sa dej zo samotného Stanovišťa dostane na iné miesto doslova len na pár strán, o to viac sa s ním dokáže čitateľ zblížiť a predstaviť si fungovanie v tak izolovanej spoločnosti.
Aj keď niekedy dostupnosť istých produktov a tovarov tak dlho po vojne nedáva zmysel, ostáva sa len nechať unášať na vlne, ktorá ku konci prudko narazí na strmý útes.
Jegora som spoznal dokonale. Každý človek si v živote prejde obdobím dospievania a momentom, keď stratí všetku naivitu. Glukhovsky do Jegora vložil evidentne kus svojho detstva a zmeny postojov a priorít, ktoré hrdina zažíva, dotlačia čitateľa k súcitu a pochopeniu.
Oproti Arťomovi z Metra 2033 je teda Jegor o niekoľko tried realistickejší a zaujímavejší. Aj preto v knihe človek nenájde až toľko mysticizmu, deux ex machina momentov či fantastických prvkov. Až na samotný záver. Ten je mohutný a posledných sedemdesiat strán človek zhltne doslova na posedenie. No nebudem spoilovať.
Summa summarum
Stanovište je kniha, ktorá v knižnici nerobí hanbu. Glukhovsky si u mňa naštartoval dobu osvietenstva a som veľmi zvedavý, za akým dobrodružstvom sa vyberie v druhej časti svojho diela. Recenzie radia k opatrnosti, no čo človek narobí, keď má po tomto kúsku veľké očakávania?
Mnohým konzumentom rýchlokvasených diel sa Stanovište páčiť až tak nemusí, no mne osobne dosť nápadne pripomenul ruských existencionalistyckých autorov. Tých bude vzhľadom na geopolitickú situáciu zrejme už len pribúdať.
Zaujímavo je tiež riešený slovenský preklad vo vydaní od Ikaru. Dej v prítomnom čase a slovenský pouličný a dedinský slang dodávajú dielu na autenticite.
Ja už len uznanlivo pokývem hlavou a idem na druhú časť.
