Keď vám zavolá Linka smrti, máte len dve možnosti. Buď svoj posledný deň preležíte v depresii, alebo si ho užijete naplno. Mateo a Rufus si spoločne zvolili druhú možnosť.
Nadišiel čas Časonautov
Recenzia môže prezrádzať dôležité momenty deja! Koľko pravých nefalšovaných sci-fi kníh od slovenských autorov ste dokopy čítali? No naschvál, zamyslite sa. Keď vyšli Časonauti, prešlapoval som na mieste a premýšľal, kedy si knihu kúpiť. Ako väčšina milovníkov sci-fi som relatívne náročným čitateľom, ktorý poväčšine skočí po overených dielach a veľkých menách. Pred minuloročnou Bibliotékou sa to však Časonautmi v mojej hlave hemžilo. Mal som za sebou niekoľko vydarených časoviek zo staršej americkej školy a prelúskal som sa aj cez pár historických diel Vojtecha Zamarovského. Lepšie rozpoloženie by sa už nevyskytlo a tak som knihu získal a to aj s milým venovaním autora, Antona Stiffela. Kde a kam sa Časonauti poberajú? Písať o cestovaní v čase nie je také jednoduché. Od čias H.G. Wellsa (Stroj času, 1895) ubehlo mnoho dekád a bežná populácia za vyše storočie nasala enormné množstvo vedomostí. K tomu, ako sa aj samotné technológie posúvajú vpred míľovými krokmi, musí autor držať krok s aktuálnou a overenou praxou, či teóriou vedy. A tiež s trendmi vo svete sci-fi. Anton Stiffel nám teda predstavuje časových agentov, ktorí striehnu na udalosti, ktoré vychýľujú hlavnú časovú os zo svojej pôvodnej trajektórie. Mechaniku príbehu, ktorú si autor vybral, pripomína aj staršie diela Poula Andersona. A síce cesta do minulosti, za účelom nápravy časového prúdu, aby sa realita pozorovateľa, t.j. hlavného hrdinu, nezmenila. Spolu s hlavným hrdinom, ktorého meno ostáva zahalené rúškom tajomstva, sa tak vydávame na napínavú cestu do dôležitých momentov modernej ľudskej civilizácie. Prvá poviedka priblíži život v japonskej Hirošime, ktorej osud, spätý s atómovou bombou Little boy, ovplyvnil aj časonautov. Práve v Hirošime sa totižto hlavný hrdina stretáva so svojou kadetkou, a neskoršou kolegyňou a priateľkou, Ayumi. Ilustračný obrázok Ayumi a Wyrny, podľa predstáv autora (vytvoril Anton Stiffel) Spolu navštívia rôzne časové úseky v rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach. Či už sú to udalosti Novembrovej revolúcie, záhada explózie Tunguského meteoritu, stratené lietadlo v Juhočínskom mori alebo atentát na J.F.Keneddyho. Spúšťačom každého tripu je buď číra zvedavosť časonauta, alebo snaha upraviť spomínaný časový prúd a vrátiť ho do pôvodného koryta. Čaro doby, príbehu a citu V čom je dielo výnimočné je určite detailný opis a dobová charakteristika miest, v ktorých sa dej odohráva. Autor si dôkladne naštudoval mnohé dobové a miestne reálie, ktoré dodávajú čítaniu na dôveryhodnosti. Nejde len o encyklopedické popisovanie vonkajšieho sveta, ale hlavne opísanie charakterových vlastností vedľajších postáv a nálad danej spoločnosti. Poviedky obsiahnuté v knihe fungujú samostatne. Koniec koncov ich autor písal dlhé roky a až neskôr vznikol nápad dať časonautom ich vlastný domov s pevnou väzbou. Konštrukcia jednotlivých dejov sa tak vezie na rovnakej šablóne, keď sa hlavný hrdina snaží s Ayumi zakaždým napraviť chybu v časovom toku a až keď je princíp kauzality zachovaný, uvedomí si, že príčinou môže byť tzv. chicken-egg efekt. Práve vďaka tomuto kľúču k skladaniu deja môže čitateľ neraz prekuknúť autorský zámer, no ide už len o vedľajší efekt hĺbavého premýšľania. Na čom stojí samotný koncept časonautov je však prekvapivo láska a vzťahy. Hlavný hrdina je od prvej poviedky v milostnom vzťahu s Ayumi, ktorá, rovnako ako všetci ostatní časonauti, musela opustiť svoj časový prúd aby sa vyhla istej smrti. A práve malé a bežné konflikty medzi mužom a ženou skrášľujú príbeh a dodávajú mu pocit autenticity. Ak k tomu pridáte aj premýšľanie nad zmyslom života, spochybňovanie svojich vlastných motivácií, či partnerskú krízu, máte pred sebou hlboko zromantizované sci-fi, ktoré chutí. Summa Summarum Časonauti sú na slovenskej scéne science fiction majákom nádeje. Skvelé remeslo, citlivo podané technické detaily, romantizovanie postáv, detailná história a napínavé príbehy. To všetko tvorí funkčný celok, ktorý sa číta ľahko a naplní očakávania čitateľa. Osobne musím vyzdvihnúť práve vyšperkovanie hlavných hrdinov, s ktorými som sa dokázal zžiť a empaticky im porozumieť. Taktiež ma potešila hra na časovú kauzalitu, pri ktorej nenechal autor žiadne vrátka otvorené. Čo by som vytkol, boli jemné nepravidelnosti súvisiace sa mechanikou cestovania v čase a otvorený záver poslednej poviedky, ktorý ma nechal ešte pár minút prevracať strany. A pre toto všetko verím, že sa časonauti ešte vrátia do mojej knižnice vo svojom pokračovaní. Ako hlavné postavy, tak aj čitatelia si to určite zaslúžia. Ak by ste chceli vedieť, ako knihu vnímala Baška, prečítajte si aj recenziu.
Deň trifidov nastal
Bežné veľkomesto v polovici dvadsiateho storočia – ľudia sú v práci, majú voľno, nakupujú, odpočívajú, venujú sa svojim záľubám a hlavne v rozvinutom svete si užívajú výdobytky civilizácie. Určite si nikto reálne nepripúšťa, že by to niekedy mohlo byť inak. Jedného dňa sa na oblohe zjaví podivný úkaz, ktorý vyzerá ako množstvo zelených meteoritov. Fascinujúce divadlo, vravia si ľudia po celom svete; ibaže pár hodín nato všetci, ktorí tento úkaz sledovali, prichádzajú o zrak. Až na pár šťastlivcov, ako je Ben Masen, ktorý nič nevidel kvôli obväzu okolo hlavy, ľudstvo hromadne stráca schopnosť vidieť. Ľudia ostávajú bezmocní, navyše sa vynára aj ďalšia hrozba. Trifidi, zvláštne pohyblivé mäsožravé rastliny (pravdepodobne produkt laboratórnych experimentov), sa oslobodzujú z reťazí a fariem po celom svete a útočia na bezbranných ľudí. V takých drsných podmienkach prežíjú len niektorí. Post-apokalyptický román Johna Wyndhama vyšiel v roku 1951, na začiatku studenej vojny, iba pár rokov po zhodení atómových bômb v Japonsku. V povojnových rokoch musel medzi ľuďmi vládnuť veľký strach z toho, čo prinesie budúcnosť a hlavne jadrový výskum. Wyndham sa v románe tiež zľahka dotkne týchto obáv, okrem toho poukazuje aj na riziká genetického inžinierstva, keď vytvára vo svojom románe podivné trifidy. Tento mrazivý príbeh dobre vykresľuje bezmocnosť a hrôzu ľudí, ktorí náhle prišli o najdôležitejší zo zmyslov. Wyndham to má premyslené do detailov – okrem blúdiacich slepcov, snažiacich sa za každú cenu prežiť, sa zaoberá otázkou organizácie spoločnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohrávajú tí, čo o zrak neprišli. Predstavuje čitateľovi hneď niekoľko príkladov: veľké spoločenstvo sústredené okolo vojakov a vedcov, ďalej skupinu ľudí spojených vierou, militantné jednotky operujúce na základe zastrašovania, drobné skupiny s niekoľkými členmi, ktoré sa snažia prežiť na vidieku, atď. Autor čitateľovi zároveň predkladá rôzne morálne dilemy, v ktorých treba častokrát uvažovať, čo je v skutočnosti z dlhodobého hľadiska a prežitia ľudstva menšie zlo. Čo je vôbec v takejto situácii zločin? Čo všetko sa dá ospravedlniť argumentom prežitia ľudskej rasy a zachovania civilizácie? Deň trifidov sa možno číta ľahko, ale ľahká oddychová kniha to určite nie je. Postavy, hoci ich nie je v knihe spomenutých veľa, sú pestré a rozpracované dobre. Tak pri postave Billa, ako aj Joselly je cítiť istý retro romantický podtón – Josella je spočiatku trochu dramatická, čo sa dá pripísať jej snahe stať sa herečkou. Pripomenula mi čiernobiele filmy, v ktorých sa herečky správali podobne. Bill tiež nie je ten typický dnešný mačo, ktorý je drsný, sarkastický a na prvý pohľad ľahostajný voči ostatným. Dá sa povedať, že je Joselle od začiatku bezvýhradne oddaný (hoci si to on sám hneď neuvedomí), a bolo príjemné čítať knihu s normálnym praktickým zaľúbeným mužom v hlavnej úlohe, bez hlúpej toxickosti a nepochopiteľných love-hate hádok, ktoré sú dnes pchané do množstva kníh. Ako by povedal klasik: také zo života. Ostatné postavy v knihe plnia svoje úlohy dobre a predovšetkým sú uveriteľné. Autor ich nijako nešetrí, ani neprikrásľuje. Nechá ich konať tak, ako by asi naozaj konali ľudia v ich situácii. Čo sa deja týka, takmer mu nemám čo vytknúť. Možno by som len “vypichla” jeden detail — pozor, spoiler v tomto odseku — a to epidémiu, ktorá sa rozšírila v jednotlivých mestách a zabila desiatky tisíc ľudí. Trochu to zaváňa autorskou skratkou, akoby sám Wyndham nedokázal opustiť bezmocných slepcov, a namiesto toho, aby ich nechal trápiť sa a umierať (čo by inak musela byť škaredá tvrdá realita), radšej ich takmer všetkých eliminoval jedným šmahom autorského pera. Vďaka tomu sa už vidiaci nemuseli osudmi tisícov slepých zaoberať. A povedzme si úprimne, zostalo im tak k dispozícii neporovnateľne viac zdrojov. Chválim aj to, že autor nechal veľa vecí nevysvetlených a na fantázii čitateľa. Nevieme, čo presne sa stalo, prečo zrazu ľudia prišli o zrak. Poskytuje v knihe len špekulácie. Každý nech si teóriu sformuluje sám, rovnako ako v prípade trifidov, o ktorých sa toho v knihe tiež veľa nevie. Inak, scény s trifidmi sťahujúcimi sa do okolia farmy a iných usadlostí boli skvelé! Človek priam cíti rastúci tlak ich prítomnosti. Čo sa štýlu týka, je cítiť, že ide o staršie dielo, napriek tomu je stále dobre čitateľné. Wyndham zvolil rozprávanie v prvej osobe – akoby šlo o Benov denník. Nevýhodou je, že sa v knihe nachádza menej dialógov a Benove opisy miestami spomaľujú tempo príbehu. Zároveň však to, že Wyndham nenapísal klasické akčné post-apo, ktorého nosnou líniou by bol krvavý boj proti cudziemu druhu, je plusom knihy a dodáva jej šmrnc a uveriteľnosť. Deň trifidov je tak do istej miery komorný príbeh, ale z jeho odkazov a filozofických otázok bude čitateľov mraziť vždy. Pretože kdesi vzadu, tam v najhlbších kútoch mysle, sme si už určite všetci niekedy položili otázku, čo by sme robili, ak by sa naozaj stala nejaká globálna katastrofa. Nuž, o takých veciach radšej len čítať. Takže si zožeňte Deň trifidov a pustite sa do toho. Rozhodne stojí za to. (Fotografia: záber z rovnomenného filmu z roku 1963)
Ako sa z muža, ktorý spadol na Zem, stal človek
Obálka, na ktorej sa pýši profil geniálneho Davida Bowieho a meno dokonalého spisovateľa Waltera Tevisa. Muž, ktorý spadol na Zem je názov, ktorý sa mi v podvedomí povaľoval možno aj zopár desaťročí. Aj keď som rovnomenný film (zrejme) nikdy nevidel, tvorba týchto dvoch velikánov je mi mimoriadne blízka. A tak som blúdením po e-shopoch kníhkupectiev narazil na audioverziu, nadabovanú Igorom Orozovičom. Ako fanúšik Ziggyho Stardusta, som niekde v hĺbke čakal fakt veľkú sci-fi pecku. Pri takýchto dielach sa mi to proste všetko zlieva a ja sa v nadšení vrhám do kochania sa po umení. 60-te roky ako zlatá éra “prvého kontaktu” Ako som už skôr naznačoval v recenzii na Koniec detstva od A.C. Clarkea, v 60-tych rokov dvadsiateho storočia sa to v komunite sci-fi autorov hemžilo tematikou ciest do vesmíru a stretov s mimozemskou civilizáciou. Walter Tevis sa pridal do klubu, no jeho obraz návštevníka z kozmu musel vtedajšiu čitateľkú obec prekvapiť. Nestretávame sa so žiadnym monštrom, ktoré sa snaží podmaniť si ľudstvo hrubou silou. Ani s okupáciou celej flotily vesmírnych lodí, ktoré prišli ovládnuť svet. Tevis, ako zarytý humanista sa do témy zahryzol rafinovane, zľahka a romanticky. Mimozemšťan už nie je ten, kto vzbudzuje rešpekt alebo strach, ale humanoid, ktorý svojou stavbou tela vzbudzuje obavy iba u obvodných lekárov. Krehké telo, no s geniálnou mysľou, ktorá vyrástla na zdevastovanej planéte Antea, ďaleko v hlbinách Slnečnej sústavy, tak v čitateľovi zbudzuje až vlnu súcitu. “Starman” v podaní Thomasa Jeromea Newtona sa snaží o nemožné. S poslednými silami anteanskej civilizácie sa snaží zachrániť svoju rasu a dať svojej rodine, priateľom a pospolitému ľudu druhú šancu. Musí postaviť raketoplán, ktorý prinesie spásu nadradenej rase geniálnych Anteanov. A to na planétu, ktorú postihol osud aký sa nám samým len tak tak vyhýba – jadrová apokalypsa. Sen a krutá skutočnosť Hlavná postava vyniká svojím intelektom. Nie je to žiaden Iron Man, ktorý sa producíruje po svete s vypnutým hrudníkom. Thomas Jerome Newton len využíva vedomosti z domovskej planéty, ktoré mu umožnia na Zemi patentovať mnohé vynálezy z oblasti fotooptiky, spaľovacích motorov, a ďalších. Stretáva všedných ľudí, ktorých pohľady na krehkú postavu votrelca pôsobia neskutočne uveriteľne. Tevis je majstrom názorov, myšlienok a dialógov. Tak ako necháva komunikovať svoje postavy definuje jeho umelecký štýl. Vyobrazuje fakt prepracované charaktery, ktorých pohľady na odvážny vesmírny projekt pána Newtona reprezentujú obyčajných ľudí, v nevšedných situáciách. Dokonalosťou je však postava samotného mimozemšťana. Ten so svojím snom o záchrane svojho “ľudstva” prechádza nechceným prerodom, ktorým trpí a upadá do hlbokých depresií. Tak ako sa bežný človek v polovici minulého storočia snažil chytať slamky v pohári piva, Newton utápa svoje znechutenie nad svetom, a sebou samým, v gine. Ako nebol Newton zvyknutý na umenie ako ho definguje ľudstvo, začína chápať čo ľudská imaginácia prináša jej konzumentovi. Nechcene sa tak z neho stáva viac a viac človek a motivácia svojho pôvodného cieľa mizne v trápení sa a samote. V momente keď je však krok od svojho cieľa a raketoplán je takmer hotový, prichádza dejový zvrat. Vláda Spojených štátov odhalí jeho veľkolepý cieľ a vo vyčerpávajúcom väznení sa Newton po neopatrnom lekárskom vyšetrení stane takmer úplne slepým. Po prepustení na slobodu si navyše uvedomí, že z technických dôvodov nemôže nasledovať svoj hlavný cieľ, stráca zmysel svojho života a rezignuje na akúkoľvek ďalšiu snahu. Newton tak ostáva sám, takmer plne metamorfovaný v človeka, ktorého sen bol väčší ako on sám. Summa Summarum Muž, ktorý spadol na Zem je veľkým dielom, ktorý sonduje hĺbku ľudskej duše a odhaľuje krutú realitu samoty. Odhaľuje krehkosť jednotlivca, ktorý akokoľvek inteligentný a odhodlaný, môže padnúť na samé dno. Aj keď sa dielo nesie na pozitívnej vlne ďaleko za svoju polovicu dĺžky, finálna myšlienka necháva čitateľovi (alebo poslucháčovi) pocit súcitu a nenaplnenia. Osud hlavného hrdinu vyznieva o to smutnejšie, čím viac sa v scénach objavuje alkohol, ako forma nenahraditeľných sedatív. Vyzdvihnúť musím aj prácu rozprávača, Igora Orozoviča, ktorý sa dostal do jadra každej z postáv, a ktorého hlas verne vykreslil atmosféru tohto nádherného diela. Popri diele Walter Tevisa odporúčam aj “Spev drozda”, ktorý nosím v srdci ako jedno z najpodarenejších sci-fi diel, ktoré som kedy čítal.
Zlé časy – boli alebo ešte len budú?
Dušan Hofírek sa náhodou stáva časovým agentom a omylom spôsobí aférku s manželkou Karola IV. Jeho činy maju katastrofický vplyv na jeho prítomnosť aj ďalekú budúcnosť. Podarí sa mu napraviť svoje chyby?
Koniec detstva – prvočítanie na 70-te výročie vydania
Nastal deň, keď mimozemská civilizácia Suverénov priniesla na Zem utópiu. Aká však je jej cena?
Zajtra bude včera – mix príbehov z rôznych zákutí fantastiky
Ku zbierke Zajtra bude včera som sa dostal úplnou náhodou. Firemný Secret Santa (po mojom – Secret Satan) sa na mňa usmial a do knižnice mi pripravil túto slovenskú mňamkotu. Čakala na mňa dva roky. Už ju zrejme nebavilo, keď som si pred ňou vyberal Gibsona, Glukhovského alebo Herberta. Prišiel ten správny čas a pustil som sa do nej, sýty po slovenských a českých autoroch. Zmes sci-fi sub-žánrov vnútri je ozaj veľmi bohatá. V knihe nájdete hard sci-fi, dystopickú budúcnosť, cyber či dieselpunk, space opery, ale aj nečakané fantasy poviedky. Ako každá zbierka poviedok, aj táto je natoľko pestrá svojím jazykom, štylistikou a myšlienkou, že nemôže vyhovieť každému. Ako celok však pôsobí konzistentne a kvalitne. Pri niektorých dielach som sa dokonca preklínal, že som knihu z poličky nevytiahol skôr (napríklad O původu druhů, Gauneři, Tajomstvá lode Mauretánia a iné). Veď posúďte sami. Nižšie som spísal moje dojmy z každého prečítaného príbehu. Karol Hajdu – Ohňostroj Krátka poviedka, ktorá otvára zbierku s romantizujúcimi prvkami a peknou štylistikou. Príbeh snipera, ktorého morálne rozhodnutie stojí životy. Dielo by si zaslúžilo o niekoľko strán naviac. Teda aspoň ja by som chcel viac. Františka Vrbenská – Dva tucty naděje, hodina smrti Môj dvojhemisférový bioware dostal zabrať a receptory percepčných procesov museli byť niekoľko krát premazané ako staré pánty od obrej kryokomory, plnej syntetických bielkovín. Veľmi špecifický jazyk, typický pre gibsonovký cyberpunk, navyše obohatený o český slang, bol riadny záhul. Snaha kšeftára splatiť svoj dlh a jeho cesta po tenkom ľade spolu s inteligentným droidom pobavila. Dejovo napínavé, pestrofarebné, no ťažšie na strávenie. Dagmar Mehešová – Galaktická baletka Práca, ktorá v knihe rozsahovo prekvapí, ponúka metaforické obrazy na galaktickom plátne. Extrémne krátke. Lenona Štiblaríková – Výstava historických zručností Záznam rozhovoru z prezentácie bežných dobových (dnešných) činností v domácnosti. Retrospektíva z budúcnosti so zaujímavým nápadom. Pavel Skořepa – O původu druhů Šikovne napísaný príbeh objaviteľa vzdialených galaktických svetov, ktorý okrem nápaditosti a pálenia domácich špiritusov, zasadí semienko života v odľahlom studenom kúte vesmíru. Inteligentné, s rozumnou dávkou faktov, dialógov a hlavne vtipu. Náramne pobavilo. Tomáš Beník – Legenda o zániku dediny Hestnerdorf Rozprávanie pútnika v dobovom jazyku o katastrofe – stretnutí občanov malej dedinky s nadpozemskými návštevníkmi, ktorí im zabudli pri odchode odovzdať jódové tabletky. Na rovinu napísaný opis udalostí, s kvetnatou vatou o postojoch miestnej šľachty a cirkvi. Beáta Takáčová – Plechová nádhera Akčná poviedka o robotoch, jemne pripomínajúca atmosféru Asimovskej robotickej série. Štylistika aj jazyk na úrovni, rovnako tak aj budovanie deja a zoznamovanie s hlavnými hrdinami. Postrehol som aj pár pasáží s dávkou vtipu. Dobrá práca, ktorej záver prešiel z behu na dlhé trate do šprintu. Anna Olejárová – Vydierač v problémoch Vtipná, dynamická a rozsahovo akurátna poviedka o únose fretky hmyzou civilizáciou z vesmíru. Skvelá jednohubka na posedenie. Monika Kandriková – V tieni úspechu Technickejšie dielo, o hľadaní stratenej dcéry a vydieraní vynálezcu na vrchole kastovej pyramídy. Nápad vcelku zaujímavý, no akosi som sa v poviedke a motiváciách postáv hľadal. Záver rýchlo vyšumel do stratena. Naďa Vojteková – Hladné jazero Prekvapivo sa v zbierke objavila aj fantasy poviedka o “morskej víle” a chlapcovi, ktorý v nej vidí lásku svojho života. Radostný príbeh sa ale nekoná, skôr sa uberáme do hororových vôd a musím uznať, že prvá polovica poviedky mala veľmi silné grády. Opisy pocitov hlavného hrdinu a hrôz, ktoré prežíval boli veľmi autentické. Toto sa autorke mimoriadne podarilo. Veľmi silno mi atmosférou pripomínala vydarenú časť Jibaro zo seriálovej antológie Love, Death & Robots. Roman Pikulík – Maska Markovej smrti Cyberpunkový príbeh, ktorý nás oboznámi s androidom, ktorý má vo svojich “ňadrách” ukrytý sláčikový psychonástroj. Ten prenáša divákom a poslucháčom verziu rozšírenej reality, v ktorej sa odohráva gro deja o tajnej kyberzbrani. Zaujímavá mechanika, no dej samotný ma žiaľ až tak nechytil. Katarína Soyka – Misia bez návratu Hlavný hrdina, s anagramom Jurijho Gagarina, sa spolu s inými vedcami vydáva kolonizovať Mars. Príbeh je pekne cibuľovito vrstvený. Dozvedáme sa napríklad o rodinnom zázemí, motivácii alebo psychologickom stave jednotlivých protagonistov, ktorým na Marse doslova prepne. Napriek serióznej téme je poviedka spracovaná umne vtipným štýlom, ktorý baví. Milan Tichý – Tajomstvá lode Mauretánia Dlho som váhal čo o tomto diele napísať. Veľmi kvalitná a akčná space opera o bývalom trestancovi, ktorý sa spolu so skupinou spoluväzňov dostáva na misiu, ktorá má vykúpiť ich hriechy. Pútavá gradácia, zaujímavé postavy, napínavý dej. Všetko na parádu, až tak, že som sa mal chuť vŕtať v každej technickej veci, ktorú autor rozvinul a jednu škaredú a veľmi dôležitú som napokon našiel. Napriek tomu, veľmi kvalitný kus. Edita Dufková – Objekt 23 Prototyp dokonalej sci-fi poviedky. Svižná, vecná, obtierajúca sa o fyziku, mimozemské civilizácie, filozofiu a ľudskú spoločnosť. Topka. Juraj Búry – Schrodingerov vesmír Vynikajúci názov poviedky, za ktorým sa skrýva príbeh dvoch vynálezcov, ktorí sa snažia v laboratórnych podmienkach o prevratný experiment. Hlavnú postavu som si predstavoval ako Patricka Swayzeho v Duchovi (kvôli veľmi podobnému námetu), ktorý sa ocitol vo svete Stranger Things. Jaroslav Mostecký – Gauneři Atmosféra príbehu ma okamžite chytila a nepustila. Nesilené, autentické, až čapkovské rozprávanie príbehu, práve vo svete, ktorý tak veľmi pripomínal Válku s mloky, až som si úprimne myslel, že ide o jeho voľné pokračovanie. Pekné vykreslenie nacionalizmu a predsudkov ako rakoviny ľudstva, okrášlené o napínavý príbeh. Čakal som, že sa záver bude niesť v inom duchu, no autorský zámer vyšiel na výbornú. Pekná myšlienka. Denisa Kancírová – Fáza 1 alebo ako by mal mať príbeh názov Krátka poviedka s nelineárnym dejom o strete mladých ľudí s pionermi mimozemskej civilizácie. Chýbalo mi tu prekvapenie pri tak tradičnej zápletke. Lenona Štiblaríková – Chŕŕŕ! Príbeh o psychotickej astronautke, ktorá má problém s istými zvukmi na palube vesmírnej lode a nebojí sa konať aby sa ich zbavila. Podobne ako pri predchádzajúcej poviedke mi chýbalo niečo nápadité. Inak umne napísané. Martin Paytok – Hrdinové federace Poviedka, ktorá pripomína začiatky cyberpunku, no u ktorej ma úvod trošku rozhodil, kvôli vetám a slovám, ktoré boli do textu zasadené ako keby bez kontextu. Každopádne sa z toho vykľul veľmi zaujímavý príbeh dvoch bežných pracovníkov a jedného pseudohrdinu, ktorí zápasili
Lemov Eden je pre fanúšikov retro príbehov
“V Planetě Eden se Stanisławu Lemovi poprvé podařilo na vědecké bázi skloubit klasické téma sci-fi se specifickými morálními problémy, jež by kontakt s mimozemšťany přinesl.”
(F. Novotný)