Bežné veľkomesto v polovici dvadsiateho storočia – ľudia sú v práci, majú voľno, nakupujú, odpočívajú, venujú sa svojim záľubám a hlavne v rozvinutom svete si užívajú výdobytky civilizácie. Určite si nikto reálne nepripúšťa, že by to niekedy mohlo byť inak. Jedného dňa sa na oblohe zjaví podivný úkaz, ktorý vyzerá ako množstvo zelených meteoritov. Fascinujúce divadlo, vravia si ľudia po celom svete; ibaže pár hodín nato všetci, ktorí tento úkaz sledovali, prichádzajú o zrak. Až na pár šťastlivcov, ako je Ben Masen, ktorý nič nevidel kvôli obväzu okolo hlavy, ľudstvo hromadne stráca schopnosť vidieť. Ľudia ostávajú bezmocní, navyše sa vynára aj ďalšia hrozba. Trifidi, zvláštne pohyblivé mäsožravé rastliny (pravdepodobne produkt laboratórnych experimentov), sa oslobodzujú z reťazí a fariem po celom svete a útočia na bezbranných ľudí. V takých drsných podmienkach prežíjú len niektorí. Post-apokalyptický román Johna Wyndhama vyšiel v roku 1951, na začiatku studenej vojny, iba pár rokov po zhodení atómových bômb v Japonsku. V povojnových rokoch musel medzi ľuďmi vládnuť veľký strach z toho, čo prinesie budúcnosť a hlavne jadrový výskum. Wyndham sa v románe tiež zľahka dotkne týchto obáv, okrem toho poukazuje aj na riziká genetického inžinierstva, keď vytvára vo svojom románe podivné trifidy. Tento mrazivý príbeh dobre vykresľuje bezmocnosť a hrôzu ľudí, ktorí náhle prišli o najdôležitejší zo zmyslov. Wyndham to má premyslené do detailov – okrem blúdiacich slepcov, snažiacich sa za každú cenu prežiť, sa zaoberá otázkou organizácie spoločnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohrávajú tí, čo o zrak neprišli. Predstavuje čitateľovi hneď niekoľko príkladov: veľké spoločenstvo sústredené okolo vojakov a vedcov, ďalej skupinu ľudí spojených vierou, militantné jednotky operujúce na základe zastrašovania, drobné skupiny s niekoľkými členmi, ktoré sa snažia prežiť na vidieku, atď. Autor čitateľovi zároveň predkladá rôzne morálne dilemy, v ktorých treba častokrát uvažovať, čo je v skutočnosti z dlhodobého hľadiska a prežitia ľudstva menšie zlo. Čo je vôbec v takejto situácii zločin? Čo všetko sa dá ospravedlniť argumentom prežitia ľudskej rasy a zachovania civilizácie? Deň trifidov sa možno číta ľahko, ale ľahká oddychová kniha to určite nie je. Postavy, hoci ich nie je v knihe spomenutých veľa, sú pestré a rozpracované dobre. Tak pri postave Billa, ako aj Joselly je cítiť istý retro romantický podtón – Josella je spočiatku trochu dramatická, čo sa dá pripísať jej snahe stať sa herečkou. Pripomenula mi čiernobiele filmy, v ktorých sa herečky správali podobne. Bill tiež nie je ten typický dnešný mačo, ktorý je drsný, sarkastický a na prvý pohľad ľahostajný voči ostatným. Dá sa povedať, že je Joselle od začiatku bezvýhradne oddaný (hoci si to on sám hneď neuvedomí), a bolo príjemné čítať knihu s normálnym praktickým zaľúbeným mužom v hlavnej úlohe, bez hlúpej toxickosti a nepochopiteľných love-hate hádok, ktoré sú dnes pchané do množstva kníh. Ako by povedal klasik: také zo života. Ostatné postavy v knihe plnia svoje úlohy dobre a predovšetkým sú uveriteľné. Autor ich nijako nešetrí, ani neprikrásľuje. Nechá ich konať tak, ako by asi naozaj konali ľudia v ich situácii. Čo sa deja týka, takmer mu nemám čo vytknúť. Možno by som len “vypichla” jeden detail — pozor, spoiler v tomto odseku — a to epidémiu, ktorá sa rozšírila v jednotlivých mestách a zabila desiatky tisíc ľudí. Trochu to zaváňa autorskou skratkou, akoby sám Wyndham nedokázal opustiť bezmocných slepcov, a namiesto toho, aby ich nechal trápiť sa a umierať (čo by inak musela byť škaredá tvrdá realita), radšej ich takmer všetkých eliminoval jedným šmahom autorského pera. Vďaka tomu sa už vidiaci nemuseli osudmi tisícov slepých zaoberať. A povedzme si úprimne, zostalo im tak k dispozícii neporovnateľne viac zdrojov. Chválim aj to, že autor nechal veľa vecí nevysvetlených a na fantázii čitateľa. Nevieme, čo presne sa stalo, prečo zrazu ľudia prišli o zrak. Poskytuje v knihe len špekulácie. Každý nech si teóriu sformuluje sám, rovnako ako v prípade trifidov, o ktorých sa toho v knihe tiež veľa nevie. Inak, scény s trifidmi sťahujúcimi sa do okolia farmy a iných usadlostí boli skvelé! Človek priam cíti rastúci tlak ich prítomnosti. Čo sa štýlu týka, je cítiť, že ide o staršie dielo, napriek tomu je stále dobre čitateľné. Wyndham zvolil rozprávanie v prvej osobe – akoby šlo o Benov denník. Nevýhodou je, že sa v knihe nachádza menej dialógov a Benove opisy miestami spomaľujú tempo príbehu. Zároveň však to, že Wyndham nenapísal klasické akčné post-apo, ktorého nosnou líniou by bol krvavý boj proti cudziemu druhu, je plusom knihy a dodáva jej šmrnc a uveriteľnosť. Deň trifidov je tak do istej miery komorný príbeh, ale z jeho odkazov a filozofických otázok bude čitateľov mraziť vždy. Pretože kdesi vzadu, tam v najhlbších kútoch mysle, sme si už určite všetci niekedy položili otázku, čo by sme robili, ak by sa naozaj stala nejaká globálna katastrofa. Nuž, o takých veciach radšej len čítať. Takže si zožeňte Deň trifidov a pustite sa do toho. Rozhodne stojí za to. (Fotografia: záber z rovnomenného filmu z roku 1963)
Zajtra bude včera – mix príbehov z rôznych zákutí fantastiky
Ku zbierke Zajtra bude včera som sa dostal úplnou náhodou. Firemný Secret Santa (po mojom – Secret Satan) sa na mňa usmial a do knižnice mi pripravil túto slovenskú mňamkotu. Čakala na mňa dva roky. Už ju zrejme nebavilo, keď som si pred ňou vyberal Gibsona, Glukhovského alebo Herberta. Prišiel ten správny čas a pustil som sa do nej, sýty po slovenských a českých autoroch. Zmes sci-fi sub-žánrov vnútri je ozaj veľmi bohatá. V knihe nájdete hard sci-fi, dystopickú budúcnosť, cyber či dieselpunk, space opery, ale aj nečakané fantasy poviedky. Ako každá zbierka poviedok, aj táto je natoľko pestrá svojím jazykom, štylistikou a myšlienkou, že nemôže vyhovieť každému. Ako celok však pôsobí konzistentne a kvalitne. Pri niektorých dielach som sa dokonca preklínal, že som knihu z poličky nevytiahol skôr (napríklad O původu druhů, Gauneři, Tajomstvá lode Mauretánia a iné). Veď posúďte sami. Nižšie som spísal moje dojmy z každého prečítaného príbehu. Karol Hajdu – Ohňostroj Krátka poviedka, ktorá otvára zbierku s romantizujúcimi prvkami a peknou štylistikou. Príbeh snipera, ktorého morálne rozhodnutie stojí životy. Dielo by si zaslúžilo o niekoľko strán naviac. Teda aspoň ja by som chcel viac. Františka Vrbenská – Dva tucty naděje, hodina smrti Môj dvojhemisférový bioware dostal zabrať a receptory percepčných procesov museli byť niekoľko krát premazané ako staré pánty od obrej kryokomory, plnej syntetických bielkovín. Veľmi špecifický jazyk, typický pre gibsonovký cyberpunk, navyše obohatený o český slang, bol riadny záhul. Snaha kšeftára splatiť svoj dlh a jeho cesta po tenkom ľade spolu s inteligentným droidom pobavila. Dejovo napínavé, pestrofarebné, no ťažšie na strávenie. Dagmar Mehešová – Galaktická baletka Práca, ktorá v knihe rozsahovo prekvapí, ponúka metaforické obrazy na galaktickom plátne. Extrémne krátke. Lenona Štiblaríková – Výstava historických zručností Záznam rozhovoru z prezentácie bežných dobových (dnešných) činností v domácnosti. Retrospektíva z budúcnosti so zaujímavým nápadom. Pavel Skořepa – O původu druhů Šikovne napísaný príbeh objaviteľa vzdialených galaktických svetov, ktorý okrem nápaditosti a pálenia domácich špiritusov, zasadí semienko života v odľahlom studenom kúte vesmíru. Inteligentné, s rozumnou dávkou faktov, dialógov a hlavne vtipu. Náramne pobavilo. Tomáš Beník – Legenda o zániku dediny Hestnerdorf Rozprávanie pútnika v dobovom jazyku o katastrofe – stretnutí občanov malej dedinky s nadpozemskými návštevníkmi, ktorí im zabudli pri odchode odovzdať jódové tabletky. Na rovinu napísaný opis udalostí, s kvetnatou vatou o postojoch miestnej šľachty a cirkvi. Beáta Takáčová – Plechová nádhera Akčná poviedka o robotoch, jemne pripomínajúca atmosféru Asimovskej robotickej série. Štylistika aj jazyk na úrovni, rovnako tak aj budovanie deja a zoznamovanie s hlavnými hrdinami. Postrehol som aj pár pasáží s dávkou vtipu. Dobrá práca, ktorej záver prešiel z behu na dlhé trate do šprintu. Anna Olejárová – Vydierač v problémoch Vtipná, dynamická a rozsahovo akurátna poviedka o únose fretky hmyzou civilizáciou z vesmíru. Skvelá jednohubka na posedenie. Monika Kandriková – V tieni úspechu Technickejšie dielo, o hľadaní stratenej dcéry a vydieraní vynálezcu na vrchole kastovej pyramídy. Nápad vcelku zaujímavý, no akosi som sa v poviedke a motiváciách postáv hľadal. Záver rýchlo vyšumel do stratena. Naďa Vojteková – Hladné jazero Prekvapivo sa v zbierke objavila aj fantasy poviedka o “morskej víle” a chlapcovi, ktorý v nej vidí lásku svojho života. Radostný príbeh sa ale nekoná, skôr sa uberáme do hororových vôd a musím uznať, že prvá polovica poviedky mala veľmi silné grády. Opisy pocitov hlavného hrdinu a hrôz, ktoré prežíval boli veľmi autentické. Toto sa autorke mimoriadne podarilo. Veľmi silno mi atmosférou pripomínala vydarenú časť Jibaro zo seriálovej antológie Love, Death & Robots. Roman Pikulík – Maska Markovej smrti Cyberpunkový príbeh, ktorý nás oboznámi s androidom, ktorý má vo svojich “ňadrách” ukrytý sláčikový psychonástroj. Ten prenáša divákom a poslucháčom verziu rozšírenej reality, v ktorej sa odohráva gro deja o tajnej kyberzbrani. Zaujímavá mechanika, no dej samotný ma žiaľ až tak nechytil. Katarína Soyka – Misia bez návratu Hlavný hrdina, s anagramom Jurijho Gagarina, sa spolu s inými vedcami vydáva kolonizovať Mars. Príbeh je pekne cibuľovito vrstvený. Dozvedáme sa napríklad o rodinnom zázemí, motivácii alebo psychologickom stave jednotlivých protagonistov, ktorým na Marse doslova prepne. Napriek serióznej téme je poviedka spracovaná umne vtipným štýlom, ktorý baví. Milan Tichý – Tajomstvá lode Mauretánia Dlho som váhal čo o tomto diele napísať. Veľmi kvalitná a akčná space opera o bývalom trestancovi, ktorý sa spolu so skupinou spoluväzňov dostáva na misiu, ktorá má vykúpiť ich hriechy. Pútavá gradácia, zaujímavé postavy, napínavý dej. Všetko na parádu, až tak, že som sa mal chuť vŕtať v každej technickej veci, ktorú autor rozvinul a jednu škaredú a veľmi dôležitú som napokon našiel. Napriek tomu, veľmi kvalitný kus. Edita Dufková – Objekt 23 Prototyp dokonalej sci-fi poviedky. Svižná, vecná, obtierajúca sa o fyziku, mimozemské civilizácie, filozofiu a ľudskú spoločnosť. Topka. Juraj Búry – Schrodingerov vesmír Vynikajúci názov poviedky, za ktorým sa skrýva príbeh dvoch vynálezcov, ktorí sa snažia v laboratórnych podmienkach o prevratný experiment. Hlavnú postavu som si predstavoval ako Patricka Swayzeho v Duchovi (kvôli veľmi podobnému námetu), ktorý sa ocitol vo svete Stranger Things. Jaroslav Mostecký – Gauneři Atmosféra príbehu ma okamžite chytila a nepustila. Nesilené, autentické, až čapkovské rozprávanie príbehu, práve vo svete, ktorý tak veľmi pripomínal Válku s mloky, až som si úprimne myslel, že ide o jeho voľné pokračovanie. Pekné vykreslenie nacionalizmu a predsudkov ako rakoviny ľudstva, okrášlené o napínavý príbeh. Čakal som, že sa záver bude niesť v inom duchu, no autorský zámer vyšiel na výbornú. Pekná myšlienka. Denisa Kancírová – Fáza 1 alebo ako by mal mať príbeh názov Krátka poviedka s nelineárnym dejom o strete mladých ľudí s pionermi mimozemskej civilizácie. Chýbalo mi tu prekvapenie pri tak tradičnej zápletke. Lenona Štiblaríková – Chŕŕŕ! Príbeh o psychotickej astronautke, ktorá má problém s istými zvukmi na palube vesmírnej lode a nebojí sa konať aby sa ich zbavila. Podobne ako pri predchádzajúcej poviedke mi chýbalo niečo nápadité. Inak umne napísané. Martin Paytok – Hrdinové federace Poviedka, ktorá pripomína začiatky cyberpunku, no u ktorej ma úvod trošku rozhodil, kvôli vetám a slovám, ktoré boli do textu zasadené ako keby bez kontextu. Každopádne sa z toho vykľul veľmi zaujímavý príbeh dvoch bežných pracovníkov a jedného pseudohrdinu, ktorí zápasili