V znamení nefritu je treťou časťou série Kronika strateného impéria od Majky Danihelovej a prináša neuveriteľné pokračovanie príbehu Magie a jej priateľov z Ametystového lesa. Už vďaka prológu je zrejmé, že však nezostaneme za hranicami Lesa a vydávame sa preskúmať doteraz nami neprebádané územie. Medzitým nám do očí bijú následky, za ktoré môžu rozhodnutia z predchádzajúcej časti, ako zničenie Lampáša či vražda Kráľovnej. Bolo milým prekvapením, keď nám autorka otvorila svet a konečne sme mohli nahliadnuť za oponu predsudkov a očakávaní, ktorú pred sebou mali aj samotné postavy. Nymfy, mesačníci, či likéni z odlišnými schopnosťami, sa striedali v zdanlivo dvoch nesúvisiacich dejových linkách, až kým neboli dokonale prepojené jedným veľmi stupídnym, sebeckým, ale aj romantickým rozhodnutím. Magie je pod krvavou prísahou, ktorú podpísala Čiernej princeznej a jej príbeh pokračuje na opačnej strane Zamatového pohoria v Meste hrdlorezov menom Wallfalle. Skrývajúc svoju pravú identitu sa zas raz pretvaruje a pokúša sa nájsť opálovú hviezdu. Nové prostredie a postavy vytvárajú jedinečnú atmosféru, celkom odlišnú od tej, ktorú poznáme z dvoch predošlých kníh. Či už Magie chce alebo nie, vytvára si okolo seba priateľov (a aj nepriateľov), ktorí ju sprevádzajú nebezpečným dobrodružstvom, z ktorého niet úniku. Rovnako vzniká aj prepojenie medzi ňou a jej dvojčaťom, takže sme mali možnosť spoznať aj Wicka a jeho krutú minulosť. Na druhej strane stojí Lia, Tori a Sky (fajn, a Pathos – prekvapujúco komický prvok v tejto knižke), ktorí navigujú deprimovaný ľud v umierajúcom Lese. Vznikajú spojenectvá, aj napriek nepochopeniam, či minulým potýčkam. Vidieť obe strany a oba pohľady na následky činov Magie zahralo presne na tú správnu notu a ukázalo, aké majú postavy hodnoty a predstavy o svete, a ako sa musia zmeniť, aby sa naň nedívali skrz ružové okuliare. Tretiu knihu v sérií som čítala o čosi dlhšie, aby som si ju vychutnala (a oddialila náhlu stratu sveta, do ktorého som sa zamilovala). Text sa, ako doposiaľ, čítal veľmi príjemne, autorkin štýl je v tejto sérií vyšperkovaný a zostáva verná hlasu hlavnej postavy. Tak ako kniha začína následkom zo zániku Lampáša, ktorý si z každého obyvateľa Lesa vzal kúsok z nich, koniec nám ukazuje, že následkom vraždy Laderny sa Magie tak ľahko nevyhne a budú ju sprevádzať na každom kroku. A teraz… Je to príbeh pre každého? V znamení nefritu je skvelým pokračovaním druhého dielu a stále spadá do kategórie YA (Young Adult), pre ktorých je ako stvorená. Odporúčam ju však pre každého, kto má rád beh na dlhú trať, spleti zápletiek, neprebádané svety a komplikované vzťahy medzi postavami, čiže také klasické fantasy – toť je pre všetkých, ktorí majú chuť ponoriť sa do hĺbok vesmíru, ktorý Majka Danihelová vytvorila, a ktorý nikdy z toho nášho sveta nezmizne (aspoň tomu chcem veriť, pretože by ho bola škoda). Tretí diel série Kronika strateného impéria ma necháva zúfalú ako po zničení Ametystového lampášu a mojou záchranou nebude žiaden rituál, ale štvrté pokračovanie. Stále máme veľa nezodpovedaných otázok, či už o výhre klanov, skutočnom tajomstve sily dvojčiat, turbulentného vzťahu medzi Magie a Skyom, a samozrejme, osud celého sveta. Ochrannú ruku nad nimi bude musieť držať celé vojsko Sudičiek a ja dúfam, že budeme všetci pri tom. P.S.: Maia dragaja Majka Danihelová, opäť ti ďakujem za to, že si tento svet vytvorila, pretože bez neho by bol ten náš neskonale ukrátený. Recenzie na ďalšie diely: Prvý diel: V znamení ametystu Druhý diel: V znamení rubína
V znamení rubína: Krvavý návrat do Ametystového lesa
Druhá časť série Kronika strateného impéria od Majky Danihelovej priniesla všetko, v čo som dúfala, a čo som pahltne chcela už v prvej časti. Maggie sa preberá zo svojej smrti, ktorá bola kľúčom k otvoreniu Therosovej brány a vypusteniu Obsidiánového prúdu. Už ďalej nemusí skrývať svoju identitu a nezvyčajný výzor, i keď je stále vyvrheľom v očiach zvyšku Ametysového lesa a votrelcom v očiach kráľovnej. Štýl písania autorky sa oproti prvému dielu v sérii viditeľne zlepšil a dospel, pričom zostal verný hlasu hlavnej hrdinky, ktorý sme stihli obľúbiť. Okrem toho sme ako darček dostali Liine kapitoly poskytujúce kľúčové informácie, a taktiež zábery z Planéty očami bratranca Carsona, opisujúce odvrátenú stranu…vesmíru? Opäť veľmi príjemné a rýchle čítanie, od ktorého som sa nedokázala odtrhnúť. Vďaka nejasnému pôvodu, nebezpečenstvu zo strany víl a voktariánov, ale aj zvedavosti Rady a obozretnosti kráľovnej, sa s Maggie ocitáme priamo v centre pozornosti Lesa. Ako nové skutočnosti vychádzajú na povrch, zároveň sa zavŕtavame hlbšie do deja, fungovania tohto iného sveta, ale aj do prepojení s tým naším. Proroctvá z prvej knihy sa stávajú realitou, vzťahy postáv sa napínajú ako struny a zdá sa, že nikde nie je bezpečne. Maggie sa konečne dostala k detailnejším poznatkom o bytostiach aj za hranicami Lesa, o ich širšej histórií a odhalila niektoré staré tajomstvá. Priateľstvá boli rozbité, scelené a následne narušené, romantická linka (nie len hlavnej postavy) perfektná, a humor takisto nechýbal. Dej mal, podobne ako aj prvá kniha, pomerne rýchly spád, avšak trošku sme spomalili a mali čas sa rozhliadnuť po okolí. Návrat niektorých postáv pôsobil krásne sentimentálne, akoby som aj ja stretla dávneho priateľa z minulosti a bolo zaujímavé sledovať, ako spolu postavy vychádzali a komunikovali – alebo sa o to aspoň snažili. V znamení rubína sa hlbším témam venuje pozornejšie oproti predchádzajúcej časti, ich následky jasne vidíme v postavách, ktorým bolo ublížené, či ukrivdené. Každá akcia má reakciu, aj keď by sme ju chceli vziať späť. Otázka: Je to príbeh pre každého? Myslím, že druhý diel pekne dospel a aj veková hranica sa o trošičku zodvihla. Young Adult je primeraná hranica, ktorú by som osobne odporučila. Avšak, rovnako ako prvý diel, aj čitatelia tejto knižky budú rôznorodí. Výnimky stále potvrdzujú pravidlo a vítané sú aj väčšie deti (tie už-dávno-nie-násť-ročné). Na ukončenie veľmi skrotených oslavných básní poviem, že ma tento diel bavil omnoho viac a nebyť iných povinností, mala by som ho prečítaný za deň – takto som s knižkou strávila aspoň viac času. Nie som si istá, či by som vzťah Maggie-Sky zaradila do Enemies to Lovers, bolo ale skvelé dívať sa, ako sa ich vzťah menil (a som veľmi zvedavá, ako sa ešte meniť bude). Druhý diel série spravil ďalší krok k naplneniu Liinho proroctva a som veľmi zvedavá, kam nás nasledujúca knižka zavedie, aké zákutia Spoločenstva národov navštívime, a ktoré postavy nám opäť skrížia cestu. P.S.: Milá Majka, vyliečila si mi roztvorené rany, aby si ma zhodila z útesu a následne na ne nasypala soľ, a ja som si užila každú jednu chvíľku. Recenzie na ďalšie diely: Prvý diel: V znamení ametystu Tretí diel: V znamení nefritu
V znamení ametystu: Prvé stretnutie s prírodným spoločenstvom
Knižka V znamení ametystu je prvým dielom v sérii Kronika strateného impéria od slovenskej autorky Majky Danihelovej. Musím povedať, že ma autorkin štýl milo prekvapil a text sa neuveriteľne jednoducho čítal, až som mala pocit, že mi zrak kĺzal zo slova na slovo, z jednej vety na tú nasledujúcu, a odrazu som sa blížila ku koncu. Považujem sa za pomalého čitateľa, a keď poviem, že som túto vyše 400-stranovú knižku prečítala za 5 dní, znamená to pre mňa rýchle a zároveň veľmi pohodové čítanie. Hlavnou hrdinkou príbehu je sedemnásťročná Maggie, ktorá vyrastala v našom obyčajnom svete, i keď sama nebola nikdy celkom obyčajnou. Od záhady jej rýchlo dorastajúcich červených vlasov, liečiteľských schopností, ktoré dokážu zachrániť život doslova v poslednej chvíľke, až po fialové vlny na oblohe, ktoré ju všade prenasledovali, sa od obyčajného človeka výrazne odlišuje. Už po pár stranách sa ocitáme v neznámom svete, uprostred Ametystového lesa, celkom mimo našej planéty, až som sa pýtala samej seba: „Je to sci-fi alebo fantasy?“. Okrem niekoľkých zmienok o mimozemšťanoch, či planétach, je príbeh rozhodne fantastický, prostredie je vytvorené zmesou istej rozprávkovosti, ale aj toho, čo poznáme (resp. čo si myslíme) o našom stredoveku. Úprimne, koncept cestovania do iných svetov a dimenzií ma na začiatku príbehu chvíľku rozptyľoval, a myslím si, že by sa začiatočník vo fantasy, ktorý sa doposiaľ s ničím podobným nestretol, mohol stratiť medzi prostredím a dejom, ktorý sa nám otvára. Na druhej strane, pre skúseného čitateľa, ktorý má za sebou dlhý zoznam (najmä high fantasy diel) by mohlo byť informácii, ktoré sú nám podané, primálo. Preto by som knižku zaradila pre zlatý stred, ktorý už bol tomuto žánru vystavený, no stále je toho mnoho, čo ešte z neho nevidel. Ametystový les je plný víl a voktariánov, bytostí s bledými vlasmi a očami, na ktorých čele stojí Lesná rada a Kráľovná. O oboch sa toho počas príbehu nedozvedáme priveľa, rovnako tak aj o zvyšku Spoločenstva národov, ktorého súčasťou je omnoho väčšie spektrum bytostí. Avšak predpokladám, že sa s nimi bližšie zoznámime v pokračovaniach série, a momentálne vieme dosť, aby sme sa v príbehu dokázali, presne ako aj hlavná postava, orientovať. Vhupnutie do deja bolo pre mňa ako studená sprcha, ktorá tiekla a tiekla a jej teplota sa začala dvíhať až po pár kapitolách. Takže ak vám vyhovuje rýchly spád, začiatok knihy je presne taký. Ak to nie je vaša šálka kávy, nenechajte sa odradiť, i keď celkové plynutie príbehu je pomerne rýchle – „Nezastavujem, máme spoždení“ a žiadne prebytočné prestoje. Čo sa týka hlavnej postavy, Maggie je jednou z mála postáv (vo všeobecnosti), ktorej som uverila tínedžerský vek a k nemu adekvátne správanie. Jej reakcia na Ametystový les a bytosti v ňom bola občas až flustrujúca, najmä keď bola neustále presvedčená, že ide o žart a všetko sú len kulisy a najatí herci, no zároveň bola presne taká, akú som od nej chcela – v dnešnej dobe realistická, keď si človek uvedomí, aké vtipy ľudia dokážu vymyslieť. Maggie je tvrdohlavá a sebecká, a občas až nadprirodzene odvážna (alebo hlúpa?), no zároveň vtipná, vynaliezavá a má svoj vlastný rozum a názory, ktoré si väčšinou nedokáže nechať pre seba. Jej vnútorné monológy a narážky na náš obyčajný svet, či dialógy a vtipné momenty s ostatnými postavami, boli úžasným doplnkom a zrkadlom, v ktorom sme mali možnosť vidieť, ako sa vzťahy postáv rozvíjali a prehlbovali. Mrzí ma, že sme sa o vedľajších postavách nestihli dozvedieť viac, a najmä, že keď sme ich už konečne poriadne spoznali a začali im dôverovať, hlavná postava sa posunula ďalej. Pozitívne je, že na ne nezabudla a neustále si ich pripomína, aj keď sa v deji viac nevyskytujú – a ktovie, možno počas série ešte aj vyskytovať budú. Bohužiaľ, aj hlbšie témy a ich celkový dopad na postavy zostal zatiaľ v povrchnej rovine, a popri všetkom, čo sa dialo, sa im v prvej knihe nedostalo dostatok priestoru. A teraz hlavná otázka: Je to príbeh pre každého? Veková kategória deti a mládež presne vystihuje, pre koho je knižka určená, a komu aj zvraty v príbehu budú väčšmi vyhovovať a možno budú i viac prekvapivé a napínavé. Áno, ide o širokú kategóriu a niektoré témy načrtnuté v príbehu by mohli byť pre tie mladšie deti nevhodné, avšak nie sú rozpitvávané do nepríjemných detailov. Samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo, a aj tie “väčšie deti” (ehm, už-dávno-nie-násť-ročné) môžu tento príbeh zaradiť do svojho zoznamu. Je na každom čitateľovi, či si dielo obľúbi alebo nie. Na záver sa priznám, že mňa osobne knižka pohltila (áno, ja som tá nie-násť-ročná výnimka). Keď som ju nečítala, premýšľala som nad ňou a nad možnosťami, ktorými smermi sa môže ďalšia kapitola vydať. Svet bol síce neznámy, ale atmosféra príjemne povedomá a teším sa, keď sa do nej budem môcť vrátiť v pokračovaní série, pretože nie som pripravená tento svet opustiť, čo sa mi pri slovenskej tvorbe (nanešťastie) nestáva často. P.S.: Majka Danihelová, ďakujem za úžasný zážitok! Recenzie na ďalšie dva diely: Druhý diel: V znamení rubína Tretí diel: V znamení nefritu
Syn podsvetia – Čo sa stane, ak sa vám stratí obchod?
Všetci sme aspoň raz v živote niečo stratili. Pero, obľúbené tričko alebo jednu ponožku. Výprava do podsvetia nám okrem skvelého dobrodružstva odpovie na otázku, kam sa tieto veci podeli.
Dcéra zimy – Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj?
Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj? Príbeh sestier Moreny a Vesny ma príliš nenadchol. Mal potenciál, no nanešťastie nebol naplnený.
Vladykova pomsta – túžba po pomste ovládla aj moje srdce
Fantasy o pomste, ktorá zaslepuje. Ale aj o láske, ktorá by možno dokázala liečiť. Bratia v zbrani si pozreli do očí, plamienok zdieľanej nenávisti medzi nimi preskočil a rozpálil okolie. Ako na povel sa rozbehli k miestu, odkiaľ sa ešte niesla bojová vrava. Zbehli dole schodiskom, rovno do hodovnej siene. Hodovalo sa vo veľkom. Krv striekala, ľudia ručali a vrieskali. Obaja muži však zastali na poslednom schode. Váhali. Ako spoznajú, kto je nepriateľ, a kto by mohol bojovať s nimi? Ľahko! Karoliho ľudia len čo zočili vladyku, rozbehli sa mu v ústrety, na seč očividne pripravení. Sekeráš zrazil päty, prstami zovrel rukoväť svojho Pomstiteľa a sekeru nechal, nech sa mu zahniezdi v dlani. Potešila sa. (recenzia môže obsahovať dôležité okamihy z deja) Na začiatok by som chcela upriamiť pozornosť na krásne prevedenie obálky. Tá ma okamžite nalákala a presvedčila, že knihu musím vlastniť doma. A to som ešte netušila, aké prekvapenie ma čaká vo vnútri. Ilustrácie, ktorými kniha bola obohatená, boli krásnym oživením. Zapadlo to do seba ako správne puzzle. Od začiatku ma kniha vtiahla do deja. Prechádzala som veľkým dobrodružstvom s hlavnou postavou. Na začiatku mi autorka na zlatom podnose pred ostrila obraz mučenia. Zahrialo ma to pri srdci, keďže mám rada knihy, ktoré dokážu opísať psychickú aj fyzickú bolesť. Je ale hlavné, aby veci boli uveriteľné a nestal sa z toho okamih, ktorý je na silu vytvorený. Bola mi ponúknutá nádej, kedy som dúfala, že určité postavy prežijú. Dokonca som sa snažila čítať medzi riadkami a nájsť aspoň malú nádej na záchranu. Ale konečný efekt sa mi páčil ešte viac. Hneď od začiatku som začala sympatizovať s hlavnou postavou. A túžba po pomste bola našim spoločným cieľom. Pri tejto knihe som si musela zahryznúť do jazyka. Bez označenia kapitol sa mi čítalo trochu ťažšie no napokon som si zvykla. Jedným z negatív tejto knihy beriem fakt, že pri predstavení postáv som dúfala, že sa objavia aj informácie z ich minulosti. Kedy by sa mi dostávali ešte viac pod kožu a tie otázky, ktoré sa nachádzali v mojej hlave by dostali správne odpovede. Druhá hlavná postava, čarodejnica, ktorá svoju moc získavala za pomoci vody bola pre mňa potešením ale niekoľkokrát aj bodom úrazu. Chcela som vedieť viac. Chýbali mi informácie o jej mágií. Hranice, ktoré mohla dosiahnúť. Čo všetko, dokáže a čo je už nad jej sily. To bol ten okamih, ktorý mi chýbalo trochu histórie z jej života. Rovnako, ako história Vladyka. Nehovorím o tretej generácie z druhého kolena ale aspoň nejaké momenty z minulosti, ktoré by mi pomohli postavy spoznať ešte o čosi detailnejšie. Chcela som vedieť všetko! o ich rodinách, detstve, myšlienkach, túžbach. Moje srdce si žiadalo minimálne ešte štyri také dobrodružstvá, aby bolo dostatočne uspokojené. Svet, v ktorom sa príbeh odohrával sa ukazoval a prezrádzal postupne. Na začiatku prišli okamihy, kedy som bola zmätená a nevedela som si priradiť niektoré okamihy, ale napokon som sa do toho dostala. Sú dva druhy slobody. ,,Sloboda bojovníka, ktorý sa nedá zotročiť a radšej zahynie v boji. A sloboda smrti. Tú si zvolí, ak by mal o prvú možnosť prísť”. Na konci prišiel jeden okamih, kedy som sa bála spádu, ktorým sa príbeh uberal. Ale ako inak, autorka mi opätovne vedela vyraziť dych z pľúc a urobiť to úplne inak. Za tento počin som nesmierne vďačná! Knihu napokon ako celok hodnotím veľmi kladne. Čítanie som si užila a kniha padla za necelé dva dni. Rozhodne odporúčam siahnuť po tejto knihe. Na záver by som sa chcela Kataríne S. poďakovať za knihu, ktorú mi venovala na recenziu pri osobnom stretnutí. Veľmi si to vážim a domov som išla s úsmevom od ucha k uchu.
Fourth Wing – novinka priletela aj do mojej knižnice
“A dragon without its rider is a tragedy. A rider without their dragon is dead.” (v texte sa môžu objavovať prezrádzajúce momenty z deja) 20 ročná Violet Sorrengail strávila celý svoj život prípravou pre vstup do klubu pisateľov. Svoj život mala prežiť pokojne, medzi knihami a históriou. Jej matka, ktorá je veliteľka a generálka Navarry, mala pre dcéru iné plány. Violet na miesto toho zisťuje, že jej úlohou je súťažiť so stovkami ďalších kandidátov, aby sa dostala do najvyššej elity: dračích jazdcov. Zatiaľ, čo jej konkurenti strávili celý svoj život trénovaním práve na tento okamih, Violet je od nich vzdialená o niekoľko kilometrov a navyše si nesie so sebou ťarchu v podobe chronického ochorenia, ktoré ju robí zraniteľnejšou. Svojou bystrosťou sa odlišuje od svojich protivníkov. Za svojim chrbtom má stále frustrujúceho Xadena Riorsona, ktorý sa nevie rozhodnúť, či ju zabije, alebo jej pomôže prežiť dostatočne dlho na to, aby si spútala vlastného draka. Rebecca Yarros vo svojom fantasy debute dokázala prekonať samú seba a ukázať, že aj fantasy tématika je jej srdcu blízka. Kniha preletela celý svet a nebolo pre mňa prekvapením, keď sa objavila aj na mojom zozname kníh. Od prvej kapitoly ma kniha vedela vtiahnuť do deja, donútiť ma listovať stranu po strane a hltať každé jedno slovo bez ohľadu na to, či je noc alebo deň. Čo ma na príbehu najviac očarilo bolo vykreslenie postáv. Violet, hlavná postava príbehu nie je spočiatku žiadna bojovníčka. Celý život sa pripravovala na budúcnosť v knihách a v histórii. Jej telo je útle, zraniteľné a bolesti ju sprevádzajú na každom kroku. Páči sa mi vyobrazenie hlavnej postavy, ako človeka, ktorý si so sebou nesie vlastnú ťarchu. v tomto prípade je archou chronické ochorenie, ktoré ju naučilo bojovať denno denne s bolesťou. Aj napriek tomu, že v knihe prichádzajú momenty, kedy ju všetci okolo podceňujú a chcú sa zbaviť najslabšieho článku, nevzdáva sa. Nachádza v sebe silu bojovať a myslieť na to, že deň za dňom musí prežiť každú prekážku, ktorá jej je kladená pod nohy. V knihe si prechádza Violet zmenami, ktoré formujú jej osobnosť. Má to prirodzený a plynulý priebeh. “And strength of courage is more important than physical strength.” Draci. Tie malebné tvory, ktoré by ste si najradšej zobrali domov a vymenili ich za domácich miláčikov alebo autá. Draci mali svoj pôvab, osobnosť a ja som sa tešila na každú scénu v ktorej sa mali objaviť. Prepojenie, akým sa dokázali rozprávať so svojimi jazdcami mi bolo od samého začiatku jasné. Zdieľanie jednej mysle, medzi drakom a jazdcom nie je žiadna novinka. Ale aj napriek tomu to boli okamihy, ktoré ma vedeli pobaviť. Ako som už spomínala, každý z drakov má svoju osobnosť. Rovnako, ako aj človek. Aj ich myšlienky, názory alebo hromženie boli autentické. Celému príbehu nemohla chýbať ani romantická linka, ktorá sa niesla v znamení enemies to lovers. každá interakcia medzi postavami ma nútila zasmiať sa. Aj napriek tomu, že je každému jasné, že v takýchto prípadoch sa dve postavy dajú dokopy a tá nenávisť sa premení na niečo silnejšie, tak tie prvé momenty sú najlepšie. Na začiatku sa všetko točí len okolo nenávisti, túžby zabiť toho druhého. Ukázať, kto má na vrch. Niekedy stačí jeden alebo dva okamihy a karty sa obrátia. Jeden pre druhého by dokázali urobiť čokoľvek. Ale čo ak sa s nimi osud zahral naozaj špinavú hru? minulosť, ktorá ich mala rozdeliť, ktorá mala spôsobiť to, že jeden k druhému budú prechovávať nenávisť a túžbu po pomste napokon bude jeden z tých dôvodov, prečo musia spojiť svoje sily. Nebudem prezrádzať ten najzaujímavejší fakt, ktorý sa odohral v ich životoch, ale musím uznať, že to bol veľmi dobre premyslený ťah autorky. “I wouldn’t be standing here if I’d quit every time something seemed impossible to overcome. I will not die today.” Tým pádom sa dostávam k ďalším postavám, s ktorými sme sa mohli v knihe stretnúť. Xaden Riorson je cieľavedomý, nepredvídateľný muž, typickým príkladom postavy, ktorá sa vám zaryje pod pokožku a už nepustí. Moje srdce kričalo od radosti v momente, kedy sa objavil na scéne. Možno to bolo aj z toho dôvodu, že postavy, ktoré sú vykreslené ako záporáci s ľadovým srdcom, ktoré aj tak je len pretvárka, sú mojou srdcovou záležitosťou. Nemôžem nespomenúť ďalšie postavy, ktoré sa objavili v deji a získali si moju priazeň. Rhiannon, Ridoc, Liam, Dain. Rhiannon bola tou správnou, najlepšou kamarátkou, ktorú mohla autorka pre Violet vytvoriť. Ich puto sa vytvorilo na samotnom začiatku a dokázalo ma mnohokrát presvedčiť, že každý človek potrebuje vo svojom živote niekoho, ako je Rhiannon. Ridoc bol postava, ktorá možno nedostala mnoho priestoru v knihe no aj napriek tomu dokázala zanechať obrovskú stopu. Jeho zmysel pre humor dokázal odľahčiť situáciu aj v tom najhoršom čase. Liam bol stelesnením dobra. Pre svojho najlepšieho priateľa by dokázal urobiť čokoľvek, dokázal by byť kýmkoľvek. Lojalita v jeho prípade by mohla byť jeho stredným menom. Užila som si každý jeden okamih, kedy sa objavil na scéne. Nebolo pre mňa prekvapením, keď sa v knihe objavila postava pri ktorej som dúfala, že skôr alebo neskôr zomrie. Želala som jej krásnu, morbídnu, bolestivú smrť pri ktorej by ho nikto neoplakával. A to len z toho dôvodu, že každým jedným okamihom, kedy prehovoril, pohol mojou žlčou. A to znamená len jediné. Autorka vykonala naozaj dobrú prácu, kedy dokázala vo mne vzbudiť také pocity len na základe jednej postavy. No aj napriek tomu budem dúfať, že jedného dňa na moje slová príde. Po dočítaní knihy prišla informácia, že autorka pripravuje celkovo 5 kníh. Otázka znie, aká veľká by musela byť moja knižnica, ak by som ich chcela mať všetky doma?
Dobrodružstvá zo severných ostrovov
Poznáte spisovateľa Roberta E. Howarda? Že vám to meno nič nehovorí? A čo takto postavy Solomon Kane? Barbar Conan? Pri týchto menách už isto mnohí prikývnu – minimálne Conan je známy vďaka kultovým filmom s Arnoldom Schwarzeneggerom. A práve Robert E. Howard je ten spisovateľ, ktorý tieto postavy vytvoril vo svojich príbehoch a je považovaný za zakladateľa subžánru sword & sorcery. Kniha Tygři moře od vydavateľstva Laser prináša niekoľko Howardových poviedok, z ktorých všetky okrem jednej sa odohrávajú v časoch, kedy väčšinu Európy ovládala Rímska ríša a keď sa o severné oblasti bili medzi sebou rôzne kmene ako Kelti, Briti či Galovia. Ide naozaj o klasické sword & sorcery príbehy (pričom toho „sword“ je tam trochu viac). Poviedky boli napísané na začiatku 20. storočia, ale vďaka modernému českému prekladu to pri čítaní nie je vôbec cítiť. Žiadna z poviedok sa nestratí medzi dielami súčasných spisovateľov. Jednotlivé poviedky majú niekoľko spoločných znakov. V prvom rade je jasne stanovená čiara medzi hlavnými – kladnými hrdinami a ich nepriateľmi. Tí, ktorým by mal čitateľ fandiť, sú opisovaní ako urastení, charizmatickí muži (v tejto zbierke ženu v hlavnej úlohe nenájdete), už na pohľad pôsobia ako cnostní a chytrí; alebo ak aj majú nejaké horšie vlastnosti, nikdy to nie je na škodu, a vlastne to ani nie je dôležité. Nepriatelia sú buď škaredí, zakrpatení alebo ich správanie má primárne v čitateľovi vzbudzovať nesympatie. Mohla by som povedať, že istá naivita pri opise by sa dala očakávať vzhľadom na to, že poviedky už majú takmer sto rokov, ale skôr než vtedajšiemu literárnemu prúdu by som to pripísala autorovmu veku. Veľa svojich poviedok publikoval medzi 20. a 30. rokom života. Bohužiaľ, Robert E. Howard zomrel veľmi mladý – vo veku 30 rokov, po tom, ako spáchal samovraždu, takže sa nikdy nedozvieme, ako by sa vyvíjali jeho postavy neskôr. Práve jeho mladosti pripisujem to, že psychologizácia postáv nie je nejako extra hlboká. Autor síce opisuje svojich hlavných hrdinov výlučne pozitívne, no napríklad Cormac, ktorý sa zjavuje vo viacerých poviedkach Tygrov moře, nie je nakoniec až taký chytrý, ako o ňom autor v texte tvrdí. Veľmi ľahko sa nechá nachytať nepriateľom a častokrát sa z nebezpečnej situácie dostane skôr vďaka náhode (deus ex machina), ako vďaka vlastnému mozgu. Ďalším spoločným znakom poviedok je konflikt a nazeranie naň. Všetko sa točí v bludnom kruhu krvnej pomsty. Chlapi stále vykrikujú o zbraniach lačniacich po krvi a o tom, ako im treba dopriať poriadny boj. Jedna skupina unesie ženu, druhá im ide po krku. Po tom, ako druhá skupina úspešne oslobodí ženu, prvá im ide po krku, lebo… no, proste z princípu. Čokoľvek iné by bolo považované za slabosť. Možno niekomu toto neustále opakovanie mačo princípov bude liezť mierne na nervy, ale nemalo to zásadný vplyv na čítanie. Vzhľadom na obdobie, v ktorom sa príbehy odohrávajú, som to brala ako fakt. Poviedky (okrem Lidé stínu) sú akčné, dobrodružné príbehy, v ktorých treba niečo od nepriateľa získať a prežiť pri tom v zdraví, alebo aspoň udržať pri živote väčšinu posádky. Howard má ľahký, svižný štýl, ktorý sa celkom dobre číta. Nenájdete v nich prílišné filozofovanie ani pokojné pasáže, kde by sa nič významné nedialo. Kniha je aj svojou veľkosťou ideálna na oddychové čítanie niekde pri jazere alebo cestou v MHDčke (hoci treba rátať s tým, že niektorí konzervatívnejší spolucestujúci by asi na vás kvôli obálke mohli hádzať pobúrené pohľady). Drobnosť, ktorá mi trochu prekážala, boli príliš podobné mená postáv, takže občas som z nich bola zmätená – a to sa mi nestalo už celé roky. Pomohlo mi, keď som si spätne prešla jednotlivé poviedky a pripomenula som si, o čom boli a kto bol hlavný hrdina. A ešte jedna vec mi prekážala, keďže sa vyskytovala takmer v každej poviedke – hrdinovia sa prirovnávajú k panterom a tigrom, ale poznali vôbec kmene tie zvieratá? Hlavne panter sa spomína na niekoľkých miestach, ale ako mohli nejakí Piktovia alebo Galovia vedieť o zvierati, ktoré žije v Južnej Amerike, na kontinente, o ktorom ľudstvo netušilo ešte celé stáročia neskôr? Ak by to naozaj autor nespomínal každú chvíľu, tak by som nad tým mavla rukou, ale takto mi to už trochu liezlo na nervy. Až na spomenuté drobné pokĺznutia ide vcelku o zaujímavé čítanie. Mocní bojovníci, trocha mágie a záhad, dobrodružstvo a plynulý štýl autora bez zbytočného explicitného opisovania drsných scén, ktoré je dnes také populárne. Fanúšikom fantasy odporúčam vyskúšať a ak preferujete v žánri fantasy práve klasické swordsword & sorcery, tak pre vás priam povinné čítanie. Poviedky v zbierke Tygři moře: Temný muž Stretávame sa s Turloghom, vyhnancom zo svojho kmeňa, ktorý sa pokúsi zachrániť unesenú princeznú. Socha Temného muža, starého piktského boha, mu nečakane pomôže. Bohové Bal-Sagothu Dlhšia poviedka, v ktorej sa Turlogh a jeho nedobrovoľný spojenec Sas Athelstane po stroskotaní lode dostanú na ostrov, na ktorom dožívajú zvyšky tajomnej rasy. Hrdinovia sa zapletú do politického boja medzi šamanom Gothanom a Brunhildou, bývalou vládkyňou ostrova. Lidé stínu Jediná poviedka rozprávaná v prvej osobe; posledný preživší zo skupiny rímskych vojakov sa stretáva s Branom Mac Mornom, legendárnym náčelníkom Piktov, posledným z čistokrvných. Piktský šaman vyrozpráva históriu ľudí. Ztracena rasa Cororuc zachráni vlka pred ľuďmi – vo vlčej koži sa však skrýva Pikt a hlavný hrdina poviedky čoskoro zistí, ako mu takéto drobné milosrdenstvo pomôže. Aššurbanipalův plamen Jediná z poviedok odohrávajúca sa mimo Británie a severných ostrovov a v modernejších dobách. Atmosféra poviedky pripomína filmy o Indianovi Jonesovi: Američan Steve Clarney a jeho spoločník Afgánec Jar Ali pátrajú v púšti po legendárnom drahokame. Kryštál je však prekliaty a každého, kto sa ho pokúsi odniesť, postihne strašný trest. Svatyně odpornosti Prvá poviedka s Cormacom a Wulfherem v hlavnej úlohe. Spolu so svojimi mužmi narazia na zvláštnu svätyňu, v ktorej sídli divný kult a ešte divnejšie tvory. Meče Severního moře Cormac súhlasí, že so svojou družinou pomôžu utiecť zamilovanej dvojici z ostrova. Bez boja sa to však nezaobíde. Noc vlka Cormac a jeho družina majú v úmysle oslobodiť zajatca, ktorého väzní nepriateľský kmeň. Zapletú sa do boja medzi Severanmi a tajomnými Piktmi. Tygři moře Kráľovi Gerinthovi uniesli dcéru a poprosí Cormaca, aby ju pomohli vypátrať a doviedli ju domov. Cormac a jeho muži budú musieť využiť všetky svoje schopnosti, aby misiu splnili a prežili.
Prichádza Zrádný bůh, utekajte!
Cameron Johnston je mladý škótsky autor, ktorý píše fantasy. V roku 2019 mu v českom preklade vyšla kniha z cyklu Age of Tyranny – Zrádný bůh (The Traitor God). Podarilo sa mi ju zohnať lacno vo výpredaji a pri rohodovaní, ktorú knihu vložiť do fiktívneho online košíka, pomohlo aj to, že nešlo o knihu zo žiadnej série. Aspoň to sa mi snažila stránka nahovoriť – nuž, chybičky sa stávajú. Hlavným hrdinom knihy je Edrin Walker, čarodej, ktorý má veľmi vzácny dar: dokáže vstúpiť do mysle ktoréhokoľvek človeka a kontrolovať ho, ako sa mu zapáči. Takých ako on spoločenstvo mágov nazýva tyranmi – každý z tých, ktorí kedy mali tento dar, nakoniec podľahli jeho vábeniu a pokúsili sa zotročiť si celé národy. Edrina však politika ani trochu nezaujíma. Už desať rokov je v exile; utiekol zo svojho rodného mesta Setharis, po tom, ako sa mu podarilo zabiť jedného z bohov, ktorí nad mestom držia ochrannú ruku. Detaily sú však zakmnuté v jeho mozgu. Nepamätá sa, ako boha zabil, ani prečo. Vie len to, že to malo zaistiť bezpečnosť a zdravie jeho jediným priateľom, Charre a Lynasovi, s ktorým ho spája magické puto. Po tom, ako Lynasa brutálne zavraždia, sa Edrin vracia do smradľavej skorumpovanej Setharis, aby zistil, prečo dohoda odrazu zlyhala. Zapletie sa tak do sprisahania, ktorého nitky vedú až k jednému z bohov Setharis. Kniha Zrádný bůh zobrazuje drsný špinavý svet najnižších vrstiev. Nenájdete v nej epických hrdinov, ktorí by boli čistí ako vydezinfikované nemocničné obliečky. Edrin je prenasledovaný, ostrieľaný mág, ktorého jediným cieľom je prežiť, aj keď to znamená rozpárať niekomu brucho alebo zdrhnúť pred mocnejším nepriateľom. Vie, čo sú jeho slabosti, dokáže perfektne využívať svoje silné stránky; vďaka nepríjemnému zážitku z detstva trpí fóbiou z temných tunelov a svoje schopnosti používa obmedzenie nielen pre to, že by prilákali jeho prenasledovateľov, ale aj zo strachu, že by nad sebou stratil kontrolu. Pridajte si k tomu drsný zjav a necenzúrované vyjadrovanie a máte hrdinu, ktorému začnete fandiť možno až niekde v polovici knihy. Na Edrina čakajú mnohé morálne dilemy súvisiace s jeho darom a schopnosťami a musím uznať, že autor jeho postavu napísal celkom dobre. Dej knihy sa rozbieha pomalšie, hlavne prvej polovici dominujú opisy a dialógov je až extrémne málo. Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe priamo Edrinom a občas som mala pocit, že by sa nemusel až tak veľmi strácať vo svojich myšlienkových pochodoch. Mnohé by sa dalo povedať stručnejšie, predovšetkým tie časti, kedy sa vráti do Setharis a autor prostredníctvom Edrina do detailov opisuje chudobné štvrte mesta, vrátane histórie. Postupne tempo rozprávania zrýchli a záver je akčný a napínavý. Edrinov stret s nepriateľom, ktorý sa ukrýva za udalosťami v Setharise je zo spisovateľského hľadiska odmakaný a dobre vystupňovaný. Veľké plus dávam za to, že sa autor vyhol prvkom deus ex machina a nechal Edrina ku koncu použiť len svoju chytrosť a skúsenosti, žiadnu ohromujúcu mágiu a schopnosti tzv. vyvolených. V knihe prakticky absentuje romantická zápletka. Celý príbeh je zameraný na Edrinovo prežitie – počas rokov na úteku nemal čas ani príležitosť nadviazať s niekym vzťah a po príchode do Setharis sa veci rýchlo dajú do pohybu, takže boj o prežitie nadobudne celkom iný rozmer. Niektorým čitateľom (predpokladám, že hlavne ženám) možno bude prekážať, že v knihe nie sú žiadne romantické scény, ale vzhľadom na udalosti je to tak možno lepšie. Edrin navyše nepovedal posledné slovo; bitka o Setharis je len začiatok, príbeh by mal pokračovať v druhej knihe nazvanej God of Broken Things. V tejto chvíli ešte preklad dostupný nie je. Apropo, boj. Ako sa kniha blíži ku svojmu koncu a ulice Setharis ovládne temná mágia, niektorým čitateľom sa môže zdať, že sa príbeh začína dotýkať hororového žánru. Rozhodne to nie je oddychovka, scén plných krvi, vnútorností a ľudského tkaniva pribúda a sú popísané relatívne explicitne. Ak nemáte podobné scény radi, tak toto asi nebude pre vás vhodné čítanie pred spaním, hoci hororom by som to ani zďaleka nenazvala. Jednoducho, keď sa bojuje, lietajú kúsky tela. To je fakt. Nepochopiteľnou vecou pre mňa zostáva to, ako sa česky prekladateľ dopracoval od mena Edrin Walker k verzii Edrin Galán. „Walker“ pokojne mohlo fungovať ako priezvisko pre tých, ktorí anglicky nerozprávajú (je to relatívne rozšírené priezvisko), alebo mohol prekladateľ zvoliť českú verziu s podobným významom. Prečo to teda nespravil? Čo ho viedlo k výberu slova „Galán“, ktoré nemá s originálom ani postavou absolútne nič spoločné? Schválne som si to ešte overila na českých stránkach – znamená to presne to, čo som vedela: galán je milenec, nápadník, zastaraný význam pre gavaliera. Použiť toto slovo v texte bola totálna absurdita a takéto nepochopiteľné preklady a prepisy mien do češtiny (napr. „Šedája“) by mal Ústav pro jazyk český konečne zaraziť. Zbytočne to špatí inak slušný preklad, takže ak máte možnosť, siahnite radšej po originálnej verzii. Kniha Zrádný bůh je slušne napísanou fantasy, ktorá si neberie servítky pred ústa (až ma trochu prekvapuje, že tento príbeh vytvoril relatívne mladý autor; skôr by som čakala oveľa staršieho cynika). Ak budem mať možnosť, rozhodne si prečítam pokračovanie a zaujímavo vyzerá aj jeho ďalšia kniha The Maleficent Seven (nie je z cyklu Age of Tyranny). Uvidíme, kam to Cameron Johnston ako spisovateľ dotiahne, ale zatiaľ to má rozbehnuté slušne. Viac info na autorovom webe.