Autorka píšuca pod pseudonymom RuNyx pripravila čitateľkám ero-romancí príbeh zostavený z tých najlákavejších ingrediencií: zmiešala tajomný hrad (nie v Karpatoch) so záhadným, no nesmierne sexy učiteľom, chladnými nocami, hrdinkou, ktorá počuje hlasy, a desaťročiami starou záhadou. Že to znie dobre? No jasné, veď preto som si knihu darovala ako darček za istý počet napísaných strán. Gothikana toho sľubuje naozaj veľa; dostanú však čitateľky všetko, čo očakávajú? Corvina Clemmová vyrastala s matkou schizofreničkou, ktorá napokon skončila v ústave. Corvina sa už tri roky stará sama o seba, keď dostane list oznamujúci jej, že môže nastúpiť na štúdium na hrade Verenmore (podobnosť s Rokfortom čisto náhodná; alebo žeby nie). Keďže sa túži trochu viac socializovať a je zvedavá, ponuku príjme. Hneď od prvého dňa ju prenasledujú myšlienky na mladého doktoranda, ktorý učí literatúru, Vada Deverella. Pôsobí neprístupne, nebezpečne a povráva sa o ňom všeličo. Vzťah medzi vyučujúcim a študentkou je však nežiaduci, preto sa od neho bude musieť držať ďalej. Okrem toho ju znepokojujú záhadné hlasy, ktoré občas počuje. Snaží sa s ňou niekto spojiť? Alebo sa u nej len začína prejavovať rovnaká psychická choroba, ktorou trpeli obaja jej rodičia? Vyše tristopäťdesiatstranový e-book sa dá zhltnúť dosť rýchlo – trvalo mi to čosi vyše štyroch hodín. Prispel k tomu ľahký rozprávačský štýl autorky. Dokáže dobre dávkovať záhady a stupňovať atmosféru. Práve strašidelné príbehy obklopujúce hrad Verenmore boli vykreslené zaujímavo a celkom ma táto časť príbehu bavila. Záver dopadol celkom v pohode, záhada bola vyriešená uspokojivo a k atmosfére knihy sa rozhodne hodí upršané jesenné počasie. Názov samotného hradu našťastie nebol preložený do slovenčiny ako v prípade českej verzie, kde dostal meno Nikdyvíce. To v Česku hrozia prekladateľom gulagom, že neustále prekladajú slová, ktoré to nepotrebujú? Prečo? Prečo? Prečo?! Nikdyvíce – to znie ako z Grincha alebo rozprávky o slonovi Hortonovi a hodí sa to do tejto knihy asi ako toaletný papier k vianočnému prestieraniu. Gothikana nie je rozprávka a toto je zlý prekladateľský kiks. Corvina ako hlavná ženská postava bola celkom sympatická svojou snahou prvýkrát v živote niekam aspoň trochu zapadnúť. Počas mesiacov strávených na univerzite trochu dozrieva, hľadá samu seba a odvažuje sa správať prirodzene pred cudzími ľuďmi. Dávam plus za to, že nebola prehnane sentimentálna ani nedramatizovala. Trošku excentrické dievča, ale inak v pohode. Netypické bolo aj to, že autorka obom jej rodičom pridelila psychické choroby. Pokiaľ ide o Vada, tak je to klasický záhadný učiteľ, neustále oblečený v čiernom, ktorého chce dostať množstvo dievčat. Mal svoje svetlé stránky, na rozdiel od mnohých nedotiahnutých hrdinov v tomto žánri dokázal Corvinu podporiť a získať si jej dôveru. A teraz pár slov ku vzťahu Corviny a Vada (inak, Vadovo meno podľa knihy znamená „divoký, nespútaný“. Inšpirovala sa autorka v maďarčine…?). Tróp študentka-učiteľ mám dosť rada. Príbeh zaznieval ako temnejšia verzia harrypotterovských fanfiction – akoby niekto vzal Snapa, omladil ho, ubral trochu z jeho nespoločenského správania a nahodil mu zo dvadsať instagramových filtrov. Hrdinku si už doplňte podľa preferencií. Zatiaľ dobre… ale potom začnú erotické scény. Tie sú kameňom úrazu celej knihy. Autorka zachádza dosť hlboko do sféry literárneho porna a nijako sa nezdržiava nejakým slow-burnom alebo postupným zbližovaním, čo je škoda, pretože na tomto trópe je to tá najzaujímavejšia časť. Vad hrdinku „prehne“ doslova pár dní po jej príchode na hrad. A použitý slovník dosť traumatizoval moje oči (asi profesionálna deformácia po štúdiu diplomacie…). V každej jednej scéne medzi nimi čítame o stvrdnutých bradavkách – človek sa potom viac sústredí na rátanie tohtho slovného spojenia ako na samotné čítanie. Autorka bola na to tak strašne fixovaná, až to po čase liezlo fakt na nervy. Priam morbídne by ma zaujímalo, ako znel text v pôvodnej verzii, pretože jedným z najčastejšie používaným slovom v knihe je „vagína“. Autorka as nedávala pozor na hodinách biológie – nedokážem si totiž predstaviť, ako sa dá reálne „plesnúť po vagíne“, keďže ide o ženský rozmnožovací orgán nachádzajúci sa vo vnútri tela (face-palm). Je to rovnako absurdné, ako povedať, že mi manžel pošteklil pankreas alebo premasíroval žlčovody. No jedným slovom hrôza. Buď som sa pri erotických scénach chechtala na plnú hubu, alebo to bol čistý cringe. Takže čo sa tohto týka, s autorkou sme si veľmi nesadli. Chýbala mi tu rafinovaná elegancia. Vadov spôsob vyjadrovania v daných scénach pripomínal produkciu priemerného porno kanála, čo zbytočne ubralo na celkovej kvalite. Aj takéto scény sa dajú napísať štýlovo. V príbehu vyskočilo aj zopár ďalších detailov, pri ktorých som nadvihovala obočie – napríklad to Corvinino neustále pobehovanie po vonku len vo svetri. Keď si už aj chalani natiahnu bundy, lebo im od úst ide para a sťažujú sa na zimu, tak je fakt ZIMA. A žena má vtedy už riadne navrstvené oblečenie, nie len svetrík, šál a sukňu. Celý ten záhadný ples bol… ja neviem, divný? Trápny? Záver ohľadom Vadovej práce bol prehnane a zbytočne dramatický. A to, že Vad hrá na klavíri stále predklonený a zhrbený? Možno som ešte po niekoľkých rokoch hrania priveľký začiatočník, ale neviem si to dobre predstaviť. Vystretý chrbát má pri hraní na klavír praktický zmysel – znižuje napätie svalov, umožňuje hrať dlhšie, hladšie a precíznejšie. Vad by si tým svojím akože „cool“ dramatickým sedením, odkukaným z romantických filmov, akurát tak odpísal chrbticu pri dlhodobom hraní. A ešte by som mohla pokračovať. Pri neustálom čítaní počas dlhých rokov sú to práve takéto najmenšie detaily, ktoré dokážu priemernú knihu zmeniť na výbornú… alebo naopak. Nuž, keby autorka menej tlačila na pílu, mohla to byť fakt dobrá kniha, lebo postupné odhaľovanie tajomstiev bolo pútavo napísané, aj vedľajšie postavy boli celkom fajn, hoci nedostali extra veľa priestoru práve kvôli častým erotickým scénam vedúcej dvojice. Takto u mňa ostáva Gothikana v kategórii lepšieho priemeru. Zábava na jedno popoludnie, ale milovníčkam žánru bude mať čo ponúknuť. Tipy na šteklivé/romantické príbehy:Keď hrdinke prevráti život naruby DiabloKáva každé půlnoci: o anorexii, havranoch a učiteľochTen ľavý dokazuje, že aj romantika môže mať vysokú úroveňStříbrná labuť: Keď New York Times bestseller prerazí dnoKráľovstvo Hriešnych podľahlo hriechu klišé Ali Hazelwood x2:Love, Theoretically je príbeh pre každú romantičkuLove on the Brain – kde zostal mozog?
Pomocníčka, ktorá dokáže všeličo
Millie Callowayová bola pred nejakým časom prepustená z väzenia. Snaží sa žiť normálny život, no keď príde o prácu v bare aj o bývanie a zostane jej len starý nissan, začína byť zúfalá. Našťastie jej ponúkne miesto bohatá panička Nina Winchesterová, ktorá potrebuje služobnú, ktorá bude upratovať a pomáhať so starostlivosťou o dcéru Ceceliu. Millie je nadšená z dobrej práce, aj keď musí spávať v malej zadebnenej miestnosti v podkroví. Postupne však začne zisťovať, že práca pre Winchesterovcov, hoci skvelo platená, nebude vôbec jednoduchá. Nina trpí prudkými zmenami nálad – buď sa správa strašne milo, alebo absurdne vyvádza a nespravodlivo obviňuje zo všetkého Millie. Malá Cecelia tiež Millie neznáša. Jediný človek, ktorý sa k mladej pomocníčke správa milo a slušne, je Ninin mladý príťažlivý manžel Andrew. Ako týždne plynú, Millie k nemu začína cítiť viac. Je však ženatý a ona stále v podmienke. Ako to celé dopadne? Kniha Pomocníčka od Freidy McFadden je jednou z tých kníh, ktoré v posledných mesiacoch výraznejšie vyskakujú na instagrame a sociálnych sieťach. Nemala som nejako extra v pláne si ju prečítať, ale na dovolenke som ju našla v hypermarkete a vzhľadom na obmedzenú ponuku kníh sa zdala byť najlepšou voľbou. Kúpila som ju síce neterke, aby si rozvíjala španielčinu, ale každý knihomoľ pochopí, že nechať knihu, ktorá čoskoro pôjde preč z domu, neprečítanú sa jednoducho nerobí. 🙂 Prvá polovica knihy je zameraná na Milliine začiatky v novej práci a postupné spoznávanie pomerov v luxusnej vile Winchesterovcov. Priznám sa, že kým Millie rozprávala svoj príbeh, som veľmi nerozumela tomu, prečo kniha spustila taký ošiaľ. Millie ako postava mi nesadla – strašne sa starala do vecí, do ktorých jej nič nebolo. Častokrát bola vyslovene otravná a navyše nepoučiteľná. Celé týždne nebola schopná vymyslieť efektívny systém, aby ochránila samu seba pred Nininými útokmi (napríklad požadovať úlohy v písomnej forme). Áno, autorka to tak napísala schválne, potrebovala, aby dej plynul presne takto, ale z hľadiska logiky mi to trochu nesedelo. Prvá polovica knihy je teda len spoznávanie bohatej rodiny, predovšetkým Niny, a Millieino slintanie nad sexy manželom svojej zamestnávateľky. Niektoré pasáže sa mi vyslovene vliekli, chýbala mi lepšia dynamika, no nútila som sa čítať ďalej, pretože prológ naznačil, že sa budú diať veci; navyše autorka občas šikovne hodila do textu nenápadnú indíciu, že veci nie sú celkom tak, ako sa zdajú. V druhej polovici sa teda kniha stočí a z romantickej oblasti si to namieri do čistého psychologického trileru. Vtedy konečne kniha naberá grády. Stačilo mi pár strán a hneď mi bolo jasné, o čo postavám a autorke ide – a kde asi príbeh vyústi. Prekvapenie sa nekonalo žiadne. Sama som párkrát napísala kratšie príbehy, kde som pracovala s podobným systémom indícií a náznakov, z ktorých mohli čitatelia odhaliť napríklad totožnosť hlavného hrdinu. Keď si to vyskúšate na vlastnej koži, váš mozog už bude lepšie naladený na rovnaké texty. Prvá veľká indícia bola v scéne, keď Millie čistila Nininu kúpeľňu. Zrazu som mala Ninu prekuknutú. Potom to už bolo len čakanie na to, kam až jednotlivé postavy zájdu. Musím pochváliť záverečné strany, kde sa autorka ani postavy – ľudovo povedané – neondili. Kniha sa vyhla mnohým klišé a ostala prísne na racionálnej strane, k čomu dodám len KONEČNE! (Indícia: ide o tú časť, kde Millie nechá prejsť niekoľko dní, aby sa ustila, že výsledok bude naozaj očakávaný a bez nepríjemných prekvapení, ktoré do filmov zvyknú narvať hollywoodski scenáristi; kto čítal, vie). Nina postupne v príbehu naberala vrstvy a stala sa jeho kráľovnou. Ako matka som ju celkom chápala, až na tú scénu s Enzom. Neviem, či sa autorka pokúsila vložiť do knihy fan servis, ale toto trochu prestrelila. V tom momente by bol pre Ninu chlap to posledné, po čom by túžila, navyše ešte netušila, ako to všetko dopadne, a teda to mohol byť pre ňu zbytočne nebezpečný risk. Najmrazivejším momentom knihy bol záverečný Evelynin komentár týkajúci sa zubov. Pri spomienke na to ma stále mrazí. Geniálne vo svojej hrôze. Takto, vážení, vznikajú nové a nové generácie monštier. Ak chcete vedieť detaily, musíte sa prepracovať až ku koncu knihy. Čo sa týka záverečných dodatkov, priznám sa, že neviem, čo s nimi. Príbeh Millie a jej práce u Winchesterovcov sa zavŕšil veľmi uspokojivým spôsobom, pri ktorom sa temná časť každého čitateľa spokojne uškrnie, ale ten náznak budúcnosti? To mi už prišlo trochu pritiahnuté za vlasy. Ako som zistila, kniha má aj pokračovanie, čo sa vzhľadom na záver dalo čakať, no zatiaľ ešte neviem, či sa pustím aj do toho. Druhá polovica sa mi čítala oveľa lepšie a vychutnala som si ju o to viac, že som po dlhých rokoch konečne zase čítala v španielčine, lenže príbeh nemal v mojom prípade taký „wow efekt“, ako som čakala. Detaily sa dali poskladať z náznakov celkom ľahko. V každom prípade, kniha mala svoje silné momenty a ak máte radi psychologické trilery a postupné odhaľovanie tajomstiev, mohlo by vás to baviť. Stupeň nadšenia už bude záležať od toho, ako skoro autorku prekuknete. Ďalšia recenzia na Pomocníčku:Pomocníčka, najväčšie tajomstvo sa ukrýva za dverami Tipy na napínavé príbehy:Ktorá z postáv je skutočný Sociopat? – novinka od vydavateľstva Epocha zaujme čitateľov, ktorí majú radi príbehy, v ktorých nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdáPsycho – slávny príbeh Normana Batesa – kniha, podľa ktorej Alfred Hitchcock natočil svoj kultový filmJeskyně zatracených nie je pre klaustrofobikov – napínavý príbeh odohrávajúci sa v jaskyniach, jemné sci-fi
Severská princezná: príbeh Junni a Arvida pokračuje
Minulý rok vyšla vo vydavateľstve Motýľ ďalšia kniha od obľúbenej autorky Michaely Elly Hajdukovej – Sudička zo severu. Príbeh Junni a Arvida, odohrávajúci sa sčasti v našej realite a sčasti v mytologickom Skjebnegarde – Kráľovstve osudu, si obľúbilo množstvo čitateliek. Autorka ich nenechala čakať a pred pár dňami vyšlo pokračovanie pod názvom Severská princezná. Podľa oficiálnej anotácie je jasné, že hlavných hrdinov čaká náročná cesta: „Potom si tá najkrajšia nočná mora, akú som kedy videl.“Ako predpovedalo proroctvo, „zlomená, utrápená sudička“ sa vracia do Skjebnegardu. V Kraji ľadových kvetov u bohýň milosrdenstva nachádza pokoj a úľavu, aby do Týrgardu vkročila silnejšia. Bude to však stačiť na to, čo ju tam čaká? Do zmätku jej myšlienok sa na strážnych vežiach začína objavovať Arvid. Ich láska nezahynula spolu s jej výčitkami svedomia. Obaja sú pripravení čeliť osudu i veštbám, ktoré Junni predpovedali norny. V budúcej kráľovnej sa však začínajú prebúdzať tiene a dlaňami stále dokáže odobrať zlé spomienky.Nite na jej predlaktí temnejú a ona si musí priznať, čo je nevyhnutné. V ľudskom svete naďalej miznú deti a prípad Farma je znova otvorený. Junni vstupuje do tmy, no tentoraz zachytáva v prstoch čiernotu duší svojich únoscov. Dokáže sa postaviť vlastnej minulosti, ktorá úzko súvisí s budúcnosťou? Kam napokon povedú nite jej osudu? Do svetla alebo naveky do tmy? Pri príležitosti vydania knihy prinášame mini-rozhovor s autorkou. Čitateľky nemuseli na Severskú princeznú čakať príliš dlho. Koľko Vám vlastne písanie knihy trvalo?Určite kratšie ako prvú časť. Možno pol roka. Ako sa Vám písalo pokračovanie? Bol to jednoduchší proces ako v prípade prvého dielu?Jednoduchší nie, pretože druhá časť bola viac fantasy, to znamená vytvorenie celého nového sveta, nových bytostí, slávností… Písalo sa mi to však dobre, mala som veľa hudobnej inšpirácie od skupiny Deloraine, tak to šlo skoro samo. 🙂 Žila som tým príbehom, ako každým, ktorý aktuálne píšem. Prežila som spolu s Junni jej zasvätenie na Dísavín, jej stretnutie s nornami, jej tajný vzťah s Arvidom, ale i lietanie na dračom chrbte a mnoho ďalších situácií. Aké boli Vaše pocity po dopísaní druhého dielu?Ako po dopísaní každej knihy príde taká úľava, že všetko, čo som mala v hlave, uspokojivo vyšlo von, bez väčších zádrheľov, bodov mrazu, či písacích okien. 😀 Potom je to i smútok, lúčiť sa so svetom i postavami, ktoré som vytvorila a s ktorými som prežívala celý príbeh, je vždy ťažké. Máte teraz po vydaní knihy tvorivú prestávku, alebo už na pracujete na ďalšom príbehu?Pracujem na ďalšom. Neplánovala som to. Témy si zrejme nachádzajú mňa, pretože nikdy nepíšem nasilu. Skrátka to ide. 🙂 Momentálne tvorím zasa nový svet. Knihomoľský, knižný, čítací… Kniha by mala vyjsť na jeseň a verím, že bude taká… jesenná, oddychová, no zaujímavá pre všetkých, ktorí milujú všetko spojené s jeseňou a čítaním. Hlavnou postavou je knihovníčka, ktorá pracuje v najkrajšej knižnici na svete. Nie je to celkom náš svet. 🙂 Kniha je spojením fantasy a reálneho sveta, ako je u mňa zvykom, a je tam aj historická časť. Hlavná mužská postava je hlavný knihovník, kaligraf a introvert. Príbeh začína na jeseň, v tom, pre mňa, ideálnom období pre milovníkov kníh. Oheň v kozube, hrubé ponožky, kniha, káva, alebo čaj a dážď za oknom. Písanie si užívam, knihu som pomaly písala v posledných rokoch. Vždy na jeseň som sa k nej vrátila, bol to relax, netušila som, ako napokon tento príbeh vypáli. Snažím sa v ňom zachytiť atmosféru toho pravého knihomoľského sveta, v ktorom by si možno želal žiť každý knihomoľ, aby stihol prečítať všetky dobré knihy. 🙂 Dúfam, že čitatelia budú spokojní. Knihu Severská princezná si môžete zakúpiť tu:Preškoly.skMartinusPanta Rhei
Michaela Ella Hajduková: „Snažím sa s každou knihou zlepšovať.“
Každý autor sníva o tom, že napíše a hlavne vydá množstvo úspešných kníh. Na Slovensku nie sú podmienky na knižnom trhu práve jednoduché, napriek tomu máme autorov a autorky, čo si dokázali tento sen už splniť. Jednou z nich je aj Michaela Ella Hajduková, ktorá má na konte skutočne úžasné množstvo kníh (recenziu na tú najnovšiu, Sudičku zo Severu, nájdete tu). Prečítajte si rozhovor, v ktorom Michaela priblížila svoj tvorivý proces či postupný vývoj a dozviete sa množstvo zaujímavostí. Vydali ste dvadsať kníh, ďalšia je na ceste. To je na slovenské pomery neskutočné číslo! Môžete nám priblížiť Váš tvorivý proces? Ako sa to dá dosiahnuť, že autor vydá toľko úspešných kníh?Vždy som písala preto, že ma nesmierne bavilo vymýšľať si. Moja fantázia bola a stále je veľmi bohatá. Začala som už na základnej škole. Do šuplíka. Poviedky, básne, romány… Iba sama pre seba, lebo som mala hlavu plnú výmyslov. Kam by som chcela ísť, čo zažiť, aký život žiť… Ani vo sne by mi nenapadlo, že by to niekto chcel čítať. Mojím snom teda nikdy nebolo byť spisovateľkou. Na strednej čítali moje telenovelové romány spolužiačky a veľmi sa im páčili. Ale ani vtedy som neuvažovala, poslať to niekam. Nezúčastňovala som sa ani literárnych súťaží. Bavilo ma písať a to mi stačilo. Na vysokej som objavila mámtalent a vtedy mi tak prvý raz napadlo, čo by na moje písanie povedali cudzí ľudia. Dalo sa tam prihlásiť anonymne a to rozhodlo. Ľuďom sa moje písanie páčilo a dostala som tam veľmi veľa cenných rád. Prvú knihu vydal Ikar, druhú Artis Omnis, od tretej som vo vydavateľstve Motýľ a nesmierne si túto spoluprácu cením. Vzali zatiaľ každú knihu, ktorú som odvtedy napísala a poslala im a veľmi vela čitateľov z nich bolo nadšených. A to si tiež veľmi vážim najmä preto, že moje knihy nejdú v nejakej jednej línii. Raz je to fantasy, inokedy vojnová, málokedy vedia, čo pride ďalšie a mnohým sa i to prekvapenie páči. 🙂 Môj tvorivý proces zahŕňa väčšinou vela štúdia. Každá kniha (okrem Netopierky) je takou zmesou. Prelína sa v nej súčastnosť a minulosť a v každej je väčší, či menší mystický prvok. Na začiatku, keď mám námet, si zhromaždím materiál. Knihy, dokumentárne filmy, fotografie, hudbu… a snažím sa ponoriť do konkrétnej doby. Až keď poznám postavy dokonale a “žijú” v mojej hlave, vtedy začínam písať. A popri tom ďalej študujem. Kedysi som mala aj iné záujmy, no na ne už nie je čas, lebo mám zamestnanie a rodinu. Písanie si toho tak veľa nevyžaduje. Študujem a píšem. Hlavou som kdesi ďaleko a pritom stále doma. 🙂 Okrem toho sa tiež pokúšam navštevovať miesta o ktorých píšem, ak sa to dá. Väčšinou sú to historické pamiatky a my veľmi radi cestujeme. 🙂Ako sa mi podarilo napísať toľko úspešných kníh, to naozaj neviem. Vždy som šla za tým, čo ma práve volalo, za témou, príbehom, ktorý chcel byť napísaný. Väčšinou tým príbehom i žijem, nosím ho stále v hlave, vraciam sa k nemu a keď mi potom čtatelia napíšu, že ho prežili na vlastnej koži, je to najväčšia odmena. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu na príbehy?Mojou najväčšou inšpiráciou je hudba. Zakaždým, keď tvorím nejaký príbeh mám konkrétny playlist. Pri vojnových počúvam okrem iného napr. soundtracky k vojnovým filmom a seriálom, pri Sudičke som počúvala Wardrunu, Faun, či Deloraine, Pri talianskej dilógii zasa Apocalypticu i Lauru Pausini. Mám široký hudobný záber a nepočúvam hudbu len pri písaní. Vyberám si ju podľa toho, na čo mám práve náladu. A tak počúvam všetko možné od soundtracku k Dánskemu dievčaťu, cez Rammstein, Alana Walkera, Evanescence, meditačnú hudbu, Maggie Reilly, Blackmore´s Night… až po hudbu z filmov Mamma mia. Hudba ma pri tvorení príbehu dokáže preniesť skrz čas a priestor. Dokážem si živo predstaviť, že som “tam”. To sa snažím preniesť aj do kníh a keď sa mi to darí, je to super.Inšpirujú ma však i staré fotografie, či historické miesta. Alebo i zdanlivo nepodstatný detail vo filme. Oblečenie, účes, či emócia. Ako prebiehalo vydanie Vašej prvej knihy?Súviselo s už spomínaným mámtalentom. Bola to webová stránka, kde mohli ľudia prispievať v mnohých kategóriách. Ja som tam ukladala kapitoly z rozpísaného románu Siete z času. Každoročne sa tam vyhlasovala Literárna cena, kde sa mohli prihlásiť tí, ktorí tam uverejňovali svoje príspevky. Román som tam prihlásila, dostal sa do finale a vtedy mi volali z vydavateľstva Ikar, že ho chcú vydať. Bolo to neuveriteľné, dodnes si spomínam na chvíľu, keď mi zavolali. Bola som vtedy v práci, pracovala som v novinách Košický večer a takmer som skákala na chodbe od radosti. 🙂 Cesta k tomu však vôbec nebola ľahká a hladká. Dostala som mnoho konštruktívnych kopancov počas pridávania príbehu a hoci boleli a trvalo, kým som si z nich niečo vzala, pomohli mi k tomu, že mi vydali knihu. Siete z času vyšli ako Všetky moje tváre. Vo Vašich knihách nájdeme aj fantastické prvky, hoci príbehy sa vždy odohrávajú v našom svete, alebo sa odvíjajú od skutočných historických udalostí. Čo Vás priviedlo k rozhodnutiu písať aj takéto „light fantasy“?Keď som začínala na mámtalente vážnejšie uvažovať, ktorým smerom ma to najviac ťahá, čítala som v tom čase knihy od Raymonda Moodyho. Dovtedy som skúšala poéziu, poviedky i romány zo súčasnosti. Milujem históriu, no ani písať klasický historický román ma až tak neťahalo. Rada čítam, mám rada knihy, kde sa opisujú dejiny, no som človek súčasný, v žiadnom historickom období by som nechcela žiť. I preto, že ženy to mali v minulosti veľmi ťažké. (Okrem iného). V Moodyho knihách som narazila na kapitoly z jeho praxe. Niekto prišiel do jeho ordinácie v súčastnosti, mal problém a lekár ho previedol jeho minulými životmi, čo odstránilo ten problém. Zaujalo ma to spojenie. História, súčastnosť a mystický prvok. Uvedomila som si, že to by ma veľmi bavilo. To prepájanie. Veľmi by som totiž chcela vedieť cestovať časom, no zatiaľ to nejde, tak aspoň „cestujem” vo svojich knihách. Písanie s prelínaním časov a pridaním menšieho či väčšieho prvku mi ponúka mať v tvorbe vlastné hranice. Autor sa zlepšuje každým napísaným textom. Ako vnímate dnes Vaše prvé vydané knihy?Kedysi ťažšie 😀 Keď čitatelia zháňali moje staršie tituly vravela som si, preboha, pretože tak aj vyzerali recenzie. 😀 Lenže mnohí, a to ma veľmi teší, si všimli, že sa snažím s každou knihou zlepšovať a poukázali na to. Dnes to už vnímam ako súčasť môjho vývoja. Som pyšná na každú moju knihu, pretože v tej dobe som ju napísala najlepšie ako som vedela. Navyše, každá si našla svojich čitateľov a dodnes sa mi na besede stane, že niekto chváli
Pomocníčka, najväčšie tajomstvo sa ukrýva za dverami
„Vitajte v mojej rodine,“ povie Nina Winchesterová a podá mi svoju elegantnú ruku s dokonalou manikúrou. Zdvorilo sa usmejem a poobzerám sa po mramorovej chodbe. Táto práca je mojou poslednou šancou na nový začiatok. Môžem sa tváriť, že som niekto iný. Čoskoro však pochopím, že Winchesterovci majú oveľa nebezpečnejšie tajomstvá než ja…Každý deň im upratujem nádherný dom odhora až dolu. Chodievam po ich dcéru do školy. A varím chutné jedlá pre celú rodinu. Potom jedávam sama v maličkej izbe v podkroví. Usilujem sa ignorovať neporiadok, ktorý Nina dookola vytvára, len aby ma mohla sledovať, ako ho upratujem. Aj jej klamstvá o vlastnej dcére či rastúce trápenie jej manžela Andrewa. Lenže pri pohľade do jeho nádherných hnedých očí plných bolesti je ťažké nesnívať, aké by bolo viesť rovnaký život ako Nina. S obrovským šatníkom, luxusným autom, dokonalým manželom. Iba jediný raz si vyskúšam jedny z Nininých snehobielych šiat, aby som zistila, aké to je. Nina na to však príde… a keď zistím, že dvere mojej izby sa dajú zamknúť iba zvonku, je už neskoro.Napriek tomu sa upokojujem, že Winchesterovci netušia, kto v skutočnosti som. Nevedia, čoho som schopná… (recenzia môže obsahovať dôležité veci z deja) Dej knihy Millie sa snaží získať novú prácu po tom, ako sa vrátila z väzenia. Začiatky nového života, návrat k bežným činnostiam nie je pre ňu najjednoduchší. Po tom, ako dostane ponuku od Niny Winchester, jej život má nádej na skvelé začiatky. Mala sa stať chyžnou v ich krásnom, prepychovom dome. Ale ani len nevedela, do čoho sa púšťa. Prvé problémy sa objavovali pri nehoráznom neporiadku v dome. Prišlo jej divné, že jej izba sa dá zamknúť len z vonakajšej izby. V tomto okamihu som si hovorila, že mne by to určite prekážalo! Problémy sa začali vynárať aj v okamihu, kedy jej Nina začala dávať čoraz horšie a bizardnejšie úlohy. Pri niektorých sa to nezaobišlo ani bez hrubých slov alebo výčitiek. Ale nemá na výber. S jej postavením a s minulosťou si dievča ako ona nemôže veľmi vyberať. Ten pravý zvrat začína v momente, kedy na scénu prichádza manžel Niny. Môžem povedať len to, že atraktívnosť muža ju ohúri natoľko, že aj napriek problémom zostáva v práci. Keď sa dej začal zamotávať, moja myseľ začala pracovať. Myslela som si, že plány autrky som odhalila, čakala som na vysvetlenie, ktoré by ma len utvrdilo ale! na moje počudovanie sa napokon veci začali uberať iným smerom. Nechcem tu písať podrobnosti deja aby som náhodou nejakému čitateľovi nezobrala chuť z čítania a možného prekvapenia. Ale musím uznať, že sa mi to páčilo! Dej sa niesol pohodovým tempom. Nenašla som žadnu pridanú vatu, ktorá by mi liezla na nervy alebo podobne. Bola to príjemná jazda, ktorá skončila prekvapením. Posledné stránky sa čítali strašne rýchlo a dokonca sa podarilo autorke moje domnienky zmiasť. Mám rada okamihy v podobných knihách, kedy si myslím, ako by to mohlo skončiť a napokon z toho vykvitne niečo úplne iné. Postavy Hlavné postavy v deji sú vždy dôležité. Ak sa nájde čo i len jedna, ktorá prekáža už je problém. Ale tu som nemala pocit, že by mi nejaká postava prekážala. Millie bola postava, ktorá schovávala minulosť. Bolo na nej vidieť, že nedôveruje ľuďom hoci! Nachádzalo sa tam malé ale. Zamilovanosť do pána dokonalého. Aj keď musím uznať, že v jej postavení, kedy si život poriadne nestihla ešte užiť to je prijateľné. Nina. Postava, ktorú som milovala. Neviem si pomôcť ale postavy, ktoré sa tvária ako záporáci si u mňa vždy nájdu správnu cestu. Ak sú samozrejme dobre napísaný. V jej prípade splnila očakávania. Čo sa týka manžela. Spočiatku bol pre mňa tŕňom v oku. Koniec ma prekvapil a to už je čo povedať. Pár slov na záver Chcela by som povedať, že kniha stojí za prečítanie, odporúčam.
Sudička zo Severu odhaľuje svoj pôvod
Z minuloročnej Bibliotéky som si priniesla domov veľmi málo kníh (až dve). Nie preto, že by ma nesvrbela karta v peňaženke, ale s priestorom na knihy to mám momentálne doma dosť náročné. Preto som si musela starostlivo vyberať, čo si kúpim – a jednou z kníh, ktoré nakoniec docestovali so mnou domov, bola Sudička zo Severu od slovenskej autorky Michaely Elly Hajdukovej. Ako som zistila, autorka nie je už začiatočníčka, čo sa vydávania kníh týka. Má toho na konte obdivuhodne veľa na slovenské pomery. Jej najnovší počin, Sudička zo Severu, je mix romantickej fantasy s detektívnymi prvkami. Hlavnou hrdinkou príbehu je June Delainová, špeciálna policajná psychologička. Pri práci s obeťami zločincov dosahuje skvelé výsledky. Ona sama však skrýva desivý zážitok z detstva, ktorý zničil jej rodinu a hlavne matku. Od istého času sa jej zvláštne schopnosti začínajú zosilňovať a na tele sa jej začnú objavovať zvláštne tetovania. Postupne zisťuje, že jej matka mala magické schopnosti, ktoré dedí vždy prvá dcéra. June je dømmelja, sudička, a nie len taká hocijaká – jej schopnosti sú iné ako u ostatných sudičiek. Objavuje ich po boku bývalého detektíva Jonasa, ktorý tiež nie je tým, čím sa navonok zdá. Rozvinie sa medzi nimi silný vzťah, lenže ten bude musieť obstáť v ťažkých skúškach. June odhaľuje, kto je jej rodina, a okrem toho prebieha vyšetrovanie, v ktorom sa polícia snaží chytiť záhadného Tieňa, ktorý napáda a mláti vážených obyvateľov mesta. Kniha je skutočne pestrou zmesou žánrov a musím pochváliť autorku, že sa jej to podarilo pekne poprepájať. Má veľmi príjemný a čitateľný štýl, ktorý sa mi dobre čítal. Veľmi mi vyhovovalo to, že autorka neskĺzavala do prehnanej ženskej patetickosti a dokázala sa mnohokrát vyhnúť zbytočnej dráme. Za tie roky, čo čítam, som si všimla, že medzi spisovateľkami častokrát prevažuje snaha tlačiť na city za každú cenu a stavať postavy do extrémnych situácií, v ktorých však reagujú neadekvátne, ako v tureckej telenovele (dôvod, pre ktorý preferujem radšej sarkastickejší a cynickejší mužský štýl). V tomto prípade to však autorka pekne vybalansovala a jednotlivé postavy pôsobili sympaticky a uveriteľne. Romantický vzťah medzi Jonasom (nech mi autorka odpustí, oveľa viac sa mi páči jeho meno Jonas než Arvid) a June je príjemný a väčšinou celkom dospelý, čomu som sa ja veľmi potešila. Konečne som nemusela čítať o tínedžeroch, ktorí sa urážajú pre každú sprostosť. Medzi ústrednou dvojicou je pekne vykreslená chémia. Jonas je mojou najobľúbenejšou postavou. Modrooký, dlhovlasý blondiak, konajúci rozumne a s rozvahou? Oh, áno, takýto má byť knižný hrdina! Stránky s ním som si úplne vychutnávala a je super, že autorka aj horúce scény napísala jemne a s eleganciou. Žiaden vulgárny jazyk, žiadne nadávky ani divné prirovnania a opisy na desiatky strán. Napriek tomu to malo iskru a čítalo sa to dobre. A samozrejme, zaujímali ma tajomstvá okolo hlavných postáv, ktoré sa postupne odhaľovali. Príbeh spája viacero osudov – svoju dôležitú úlohu zohrajú aj Junina mladšia sestra a kamarátky, s ktorými sa zoznámila na terapeutických sedeniach a s ktorými napokon celé roky žila pod jednou strechou. Ich sesterstvo im pomohlo vrátiť sa do života, pretože každá zo žien zažila skutočné peklo v rukách zvrátených ľudí. Ich príbehy sú opísané v knihe tiež a nie je to príjemné čítanie, hoci autorka zvolila znova citlivý prístup a nie expresívnu brutalitu. O takýchto veciach, ktoré sa denne dejú po celom svete, treba nielen hovoriť, ale kričať. Ženy sú týrané, zneužívané, zabíjané od raného veku len preto, že si nejaké šovinistické prasa myslí, že má na to sväté právo. (A smutné na tom je, že to prasa môže byť aj žena). Tieto kapitoly rozhodne neboli oddychové, ale pekne uzatvorili príbehový kruh a majú v sebe nádej, že aj takéto skutočné problémy sa časom dajú prekonať a nechať v minulosti. Ako som spomínala v úvode, autorka má vydané slušné množstvo kníh, preto som jej knihu v niektorých chvíľach čítala kritickejšie. A dovolím si „vypichnúť“ zopár detailov, ktoré mi ako dlhoročnému čitateľovi trochu rezali oči. Mágia a jej (neexistujúce) pravidlá. June má všetko zadarmo, bez učenia sa a snaženia. Chce sa premiestniť na iný kontinent alebo niekde, kde nikdy nebola? Stačí, keď si to pomyslí a je tam a naspäť lusknutím prsta. Jej magické schopnosti majú neskutočnú silu a zjavujú sa prakticky samy od seba, keď to potrebuje. Pritom sa nikdy nesnažila pochopiť svoje schopnosti a vedome ich rozvíjať. Skôr naopak. Stačí, že je prvorodená dcéra a všetko k nej prichádza veľmi ľahko. Ako postava má v tomto ohľade prvky Mary Sue a z hľadiska výstavby sveta mi to prišlo nedotiahnuté a príliš zjednodušené. Krívajúca logika. Za prvé, ako je možné, že Jonas netuší ani len to, ako sa volalo dievčatko, ktoré zachránil pred rokmi? Neviem si predstaviť, že by ju po akcii niekomu odovzdal s tým, že „na, zisti, čo je zač. Moja úloha skončila.“ Minimálne z ľudského hľadiska by sa zaujímal, či sa našla jej rodina. Prišlo mi to zvláštne. Za druhé, Junina matka. Spravila by milujúca matka svojim deťom to, čo ona? Nie. Určite by im dobrovoľne nespôsobila ďalšiu bolestnú traumu. Zachovala sa zbabelo a pre mňa ako matku úplne nepochopiteľne. Namiesto sebaľútosti mala zatnúť zuby a sakramentsky sa snažiť, aby jej deti mali dobrý život. Priznávam, nerozumiem tomu. Prekvapujúce klišé detaily. Prečo sa June a Jonas rozprávajú o identite Tieňa v práci? Taká neopatrnosť v prípade profesionálneho policajta a psychologičky nedáva zmysel. Vedie to potom k zbytočne dramatickým udalostiam, lebo niekto náhodou počúva za dverami. Potom je tu komunikácia medzi June a Jonasom, ktorá v otázke jej identity prekvapivo viazne a Jonas len stále opakuje prázdne frázy typu „keď zistíš, kto si, už nebudeme môcť byť spolu“. Toto nemám rada ani v živote, keď sa zbytočne robia tajomstvá z obyčajných faktov. Možno bolo zámerom čitateľa trochu ponaťahovať, ale mňa to skôr iritovalo. Ach, ten záver… Prečo zase to sebatrýznenie v štýle „nezaslúžim si“, „nemôžeme pokračovať,“ bla… bla? June sa rozhodne sama za všetkých a odchádza vo chvíli, kedy najviac potrebuje podporu milovaných ľudí. Ubližuje tak zbytočne všetkým a hlavne Jonasovi. To má byť hrdinské a silné rozhodnutie? Nie je to prvá ani posledná kniha, v ktorej ma takéto ukončenie/rozhodnutie vytočilo. Ako správny hnidopich by som našla ešte pár ďalších drobností (Ako je možné, že hrdinka nechápe spojitosť medzi menami June a Junni? Hej, nemohla som si to odpustiť.). Pri čítaní ma ešte rušilo zlé osadenie odsekov na viacerých miestach, kvôli ktorému som sa strácala v tom, že kto vlastne hovorí. Asi chyba rozloženia pri tlači. A aké je teda moje finálne hodnotenie? Napriek kritike rozhodne ide o nadpriemernú knihu, ktorá bude svojou kombináciou prvkov čitateľov baviť. Dá sa