V blízkej budúcnosti sa žiadne chyby a charakterové vady netolerujú. Spolok sa snaží vytvoriť dokonalú spoločnosť, preto ľudí tvrdo za ich chyby trestá a vytláča ich na okraj. Ten, kto je označený ako Chybný, je kontrolovaný na každom kroku, má presne dané pravidlá, podľa ktorých musí žiť – teror a zneužívanie najhrubšieho zrna, ktoré sú prezentované ako žiarivá služba spoločnosti. Celestine Northová je presvedčená o svojej bezchybnosti. Pochádza z dobrej rodiny, je perfektná žiačka a priateľka syna jedného z najvyšších predstaviteľov Spolku. Jej život je skvelý do dňa, kedy sa v autobuse rozhodne pomôcť Chybnému, ktorý sa necíti dobre a pripomína jej starého otca. Ten, kto pomôže Chybnému, je však ihneď podozrivý z toho, že je tiež Chybný. Celestine je odvedená do sídla Spolku, kde ju čaká súd. Od incidentu v autobuse sa jej život zmení spôsobom, aký by nikdy nečakala. Cecelia Ahern je známou autorkou romantických kníh, z ktorých najslávnejšie sú asi PS: Milujem ťa a S láskou, Rosie. Druhú menovanú som kedysi dávno čítala, keď mi ju požičala kamoška. Dilógia Chybná ma však na základe anotácie zaujala viac. S chuťou som sa pustila do čítania, ale hneď na úvod musím povedať, že som od autorky takých bestsellerov čakala oveľa viac! Začnem hlavou postavou. Celestine bola väčšinu prvého dielu nesympatická postava. Nemá ani osemnásť, v živote nič poriadne nedosiahla, nezažila, nevidela, len si užíva luxus bohatej rodiny. Napriek tomu si myslí, že je dokonalá. Veľakrát o sebe hovorí a myslí ako o inteligentnej a chytrej babe, ktorá si zakladá na tom, ako perfektne logicky vie uvažovať a všetko správne vyhodnotiť. V skutočnosti je len arogantná a častokrát prekvapivo hlúpa. Chvíľami som mala pocit, že trpí nejakým syndrómom alebo OCD, kedy všetko musí byť logické. V porovnaní napríklad so Sheldonom Cooperom je však Celestine častokrát na míle vzdialená od logiky. Samotný incident v autobuse nedáva zmysel. Hoci vie, že sa dostane do problémov, ak prejaví čo len náznak súcitu s Chybným, správa sa úplne nepochopiteľne a ešte je strašne prekvapená, keď ju obvinia z napomáhania Chybnému a odvedú na súd. Ak by fakt bola taká múdra, buď by ostala sedieť na zadku (lebo Maslowova teória potrieb – človek v prvom rade chráni sám seba), alebo by to vymyslela tak, aby ju ešte pochválili za dobrú prácu. Celá udalosť bola extrémne rýchla a nepresvedčivá; chýbal mi pomalší vstup do sveta. Na jednej strane je všetko dokonalé v Celestininej rodine, jeden večer chladne sleduje, ako odvádzajú u susedov matku jej kamarátky, a hneď na druhý deň jej preskočí a začne kopiť chybu za chybou. Autorka chcela prejsť okamžite k dejovému zvratu, no také náhlenie sa mi nesadlo. Až v poslednej časti začala byť Celestine znesiteľnejšia, keď musela znášať nespravodlivé zaobchádzanie. Rovnako ma nepresvedčil ani Celestinin úhlavný nepriateľ – sudca Crevan. Bolo nelogické, ako rýchlo stratil nervy a nechal sa vyprovokovať. Nedávalo to zmysel. Takto by konal pubertiak, nie štátnik vo vysokej funkcii. Ďalším vážnym zádrheľom bol autorkin fiktívny svet. Ahernová vraj napísala prvý koncept za 6 týždňov a je to cítiť. V knihe je veľa nedotiahnutých a nelogických vecí. Mala síce pekný nápad, ale svojej utopistickej spoločnosti nedala dostatok času, aby sa vyvinula. Prechod zo sveta, ako ho poznáme, na utopistickú spoločnosť bezchybných bol otázkou ani nie jedinej generácie. Sudca Crevan len aplikoval výchovné metódy svojho starého otca na celý štát. Dozvieme sa, že „politici robili chyby“, a tak bolo treba zmeniť spoločnosť. Mala som pocit, akoby sa tá zmena udiala doslova z večera na ráno. Keďže ide o menšiu krajinu (Ahernová je Írka), „normálny“ svet ju pozoruje a zvažuje, či je politika Spolku naozaj výhodná. A ja sa pýtam, kde sú demonštrácie? Kde je boj za ľudské práva? Protesty? Spoločenské diskusie? Kontakt so zahraničím? Chýbajú historické udalosti, lepšie vysvetlenie pozadia. Jeden deň tu máme našu spoločnosť, na druhý utópiu vedenú tromi sudcami a ich sieťou informátorov. Pôsobilo to na mňa, akoby bol koncept sveta zasadený do vákua, bez poriadneho základu. A radšej nebudem vŕtať do hospodárskej a politickej oblasti. Po tom množstve prečítaných kníh mi bohužiaľ príbeh nestačí. Fiktívny svet musí byť prepracovaný a logický – a práve logika a zdravý rozum mi tu často chýbali. Aký paradox, keď mala byť Crevanova spoločnosť založená práve na logike a cnostiach. V úvode ma prekvapila ešte jedna vec – to, ako autorka strašne veľa vecí oznamuje ako fakt a len pasívne opisuje, namiesto toho, aby postavy nechala konať. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa veľmi dlho nedokázala na knihu naladiť. Nech zdvihne ruku ten autor, ktorý aspoň raz v živote nepočul zásadu „neopisuj, nechaj postavy, nech sa prejavia svojím konaním“. Nám to na literárnom seminári zdôrazňovali neustále a s touto radou sa stretávam pravidelne. Má svoje opodstatnenie – opisy nudia a je lepšie, keď si čitateľ o postavách spraví vlastný obraz, ako keď autor príde a povie: „Táto postava je taká a taká, lebo som povedal.“ Napriek týmto zásadným veciam má kniha šancu uspieť a baviť čitateľov, a to z nasledujúcich dôvodov: Autorka dobre pracovala aspoň s nespravodlivosťou a útlakom. Spoločnosť a pravidlá sú tak strašne a absurdne neférové, že to musí každého čitateľa správne nasr… vytočiť. Či už budete Celestine spočiatku neznášať, alebo si ju hneď obľúbite, ku koncu knihy jej palce držať budete. Keď už pre nič iné, tak len z princípu, lebo lepší symbol boja proti Crevanovmu chorému systému v tej chvíli neexistuje. Postava Mary May – Ahernovej Umbridgeová. Síce nedostala až tak veľa priestoru, aby získala tú správnu hĺbku, ale rozhodne si zaslúžila viac čitateľskej nenávisti ako samotný sudca Crevan. Mary May je lepšia nemesis, dokonca by bolo zaujímavejšie vidieť na čele Spolku ju ako Crevana. V knihe sa začína rysovať trojuholník medzi Celestine, Artom a Carrickom. Celestine mala svoj dokonalý život naplánovaný po boku Crevanovho syna. Jej vylúčenie zo spoločnosti tak prináša zaujímavé dilemy a úvahy – ako sa vysporiada so zničenými snami? Toto rozhodne znie zaujímavo a som zvedavá, ako si s tým autorka poradí v pokračovaní. Dynamický záver, tam to skvele frčalo. Kniha konečne nabrala tie správne grády a atmosféru. Z knihy mám zmiešané pocity – prvá polovica bola taká nejaká kostrbatá a neisto sa knísala, postupne sa to zlepšovalo až k dobrému záveru. Koncept nespravodlivosti a neférovosti je niečo, čo čitateľov osloví vždy a nakoniec to dostalo aj mňa, no stále si myslím, že to mohlo byť lepšie, ak by sa autorka hlavne v úvode tak strašne neponáhľala. Príbeh možno ešte potreboval trochu odležať a dozrieť. Pre mladších čitateľov to bude akčná jazda v boji proti do neba volajúcej nespravodlivosti a totalitnému režimu v ružovom. Starší čitateľ ocení nápad a bude už
Divergencia stavia latku pre YA poriadne vysoko
Veronica Roth vydala prvý diel svojej megaúspešnej trilógie v roku 2011. Divergenciu som čítala už v tej dobe, ale nepodarilo sa mi dokončiť celú sériu. Stále som si vravela, že si musím trilógiu zohnať; film som nevidela ani jeden, takže som netušila, čo sa s hlavnými postavami a ich svetom stane. A potom som prvýkrát v živote vyhrala knihu – a nie jednu, ale rovno celú trilógiu v zberateľskom vydaní. Niekto by povedal, že mi vesmír niečo naznačuje; tak som si dala re-reading prvého dielu. Hlavná hrdinka Beatrice Priorová vyrástla vo frakcii Sebazaprenia – jej život bol sivý, nevýrazný a očakáva sa od nej, že svojej frakcii zostane verná a bude naďalej nesebecky slúžiť komunite a mestu. Pri slávnostnej ceremónii, kde si šestnásťroční definitívne vyberajú svoju frakciu, sa však rozhodne prestúpiť k Neohrozeným. Aby ju prijali medzi seba ako právoplatnú členku, bude sa musieť naučiť bojovať nielen so skutočnými protivníkmi, ale aj s vlastným strachom. A pritom musí skrývať nebezpečné tajomstvo – pri teste predpokladov jej vyšlo, že sa hodí do viacerých frakcií, je teda divergentná. Ibaže divergentní sú z nejakého dôvodu odstraňovaní. Tris sa zapletie do sprisahania, ktoré vedie k najmocnejším predstaviteľom mesta. Veľa kníh je na internete vychvaľovaných, ale Veronica Roth si všetko to nadšenie a dobré hodnotenia zaslúži. Nejde len o to, že je príbeh napínavý od prvej po poslednú stranu, ale Divergencia je aj technicky skvelo napísaná. Autorka vytĺkla z nápadu a z každého aspektu písania toľko, koľko sa dalo; nenechala nič v rezerve. Pri väčšine kníh býva problémom klišé a trópy, lenže tu si ani nepamätám, či som nejaké zahliadla. Postavy sú napísané tak perfektne, tak uveriteľne, že som si ich ihneď obľúbila, alebo ich aspoň rešpektovala. Neviem si v tejto chvíli spomenúť na lepšiu YA hrdinku ako Tris. Autorka úžasne opísala jej emócie, častokrát protichodné. Tris s nimi skvele pracovala a jednotlivé situácie zvládala perfektne – zapájala mozog, prispôsobovala sa, pozorovala okolie a učila sa. Konečne tu máme príbeh bez drámy, citových výlevov a veľkohubých gest. Trisin vnútorný svet je však bohatý a ako hlavná hrdinka mi sadla asi aj pre to, že máme veľmi podobný spôsob uvažovania. Byť na jej mieste, rozhodujem sa rovnako. A to je veľmi vzácne prepojenie, ktoré si vytvorím iba zriedkavo s literárnymi postavami. Psychologizácia a vývin postáv boli teda zvládnuté krásne. Prostredie, ktoré autorka vytvorila, tiež dávalo zmysel, hoci ostávalo veľa otázok nezodpovedaných – nie však preto, že by logika krívala; autorka ideálnym tempom odhaľuje dôležité informácie a veľa tajomstiev a faktov si necháva do ďalších dielov. Dávam všetky palce hore za autorský štýl. Dôležitým prvkom knihy sú vzťahy. Dostaneme aj romantiku, ktorá je dávkovaná pomaly – rozvíja sa prirodzeným tempom vzhľadom na prostredie a udalosti. Autorka sa širokým oblúkom vyhla telenovelovej melodramatickosti. Vzťah ústrednej dvojice nie je presladený, a preto je skvelý. Zároveň vznikajú priateľstvá alebo aspoň dočasné spojenectvá. Tiež sa to obišlo bez veľkých vyhlásení a nie vždy idú veci hladko. Hĺbka prirodzenosti knihy ma neprestáva udivovať. Autorka vedie Tris stále náročnejšími situáciami a aj sama hrdinka si v knihe uvedomuje, ako veľmi sa zmenila a čo všetko dokáže. Zostáva však sama sebou, hoci častokrát pochybuje a vnútorne sa trápi. Či už niekomu pomôže, alebo má chuť niekomu ublížiť, spája ju s čitateľom pevné puto. Jej reakcie a pocity sú pochopiteľné. Častokrát som v poslednej dobe čítala, že Štvrté krídlo vykradlo množstvo prvkov z Divergencie. Mne ani nenapadlo pri čítaní obe knihy porovnávať. Áno, v oboch máme na pohľad krehké hrdinky, ktoré nájdu svoju vnútornú silu; máme tu tvrdé tréningy, ktoré ich vyžmýkajú do dna, charizmatického trénera a komunitu rozdelenú na frakcie. To je asi všetko. Veľmi vágna podobnosť a ja ich nedávam na rovnaký level. Jednak ide o odlišné žánre (podobnosti nájdeme možno v niektorých subžánroch), a potom hrdinky majú odlišný vek, tým pádom ma každá pred sebou iné možnosti a inak nazerajú na veci. To, že je v oboch knihách nejaký systém voľby životnej cesty, by som vykrádaním nenazvala. Vyskytlo sa to predsa aj v Harrym Potterovi, a zatiaľ som nevidela, že by Štvrté krídlo porovnávali s ním. Z kníh som mala celkom iný pocit – ak by som to mala vyjadriť expresívne, tak poviem, že atmosféra a prostredie príbehov chutili úplne inak. Navyše, Divergencia je kvalitatívne kdesi celkom inde. Funguje tu logika sveta, aj hrdinkino uvažovanie a vnútorné prežívanie udalostí – všetko to, čo o Štvrtom krídle povedať nemôžem. Spisovateľky síce použili niektoré rovnaké ingrediencie, ale finálny výsledok je prakticky neporovnateľný. Z Divergencie si môžu mladí autori brať príklad. Aj tí skúsenejší. Uzatváram recenziu s veľkým nadšením a čitateľskou spokojnosťou. Divergencia je jedna z najlepších YA kníh (ak nie najlepšia), čo som zatiaľ čítala. Technicky a príbehovo skvelá, s dokonalým tempom, ktoré núti čítať čo najrýchlejšie. Ako dobre, že nemusím čakať na pokračovanie. Ak ste ešte nečítali, tak šup-šup, rýchlo do toho! Recenzie na YA: Sci-fi/Dystopia:Zákon jednoho Fantasy:Skleněný trůnŠtvrté krídlo a Iron FlameNejchladnejší dívka ve Městě chladuPolibek bez dušeKráľovstvo hriešnych Beletria:Nelám mi srdce a Nelám mi krídla
Dumasov klub: pátranie po tajomstvách Deviatich brán
V roku 1999 mal premiéru dnes už kultový film Deviata brána (The Ninth Gate) s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe. Režíroval a produkoval ho Roman Polanski. Film bol natočený podľa medzinárodného bestselleru Dumasov klub, ktorý napísal španielsky spisovateľ a novinár Arturo Pérez-Reverte. Hlavnou postavou príbehu (toho knižného; vo filme má iné krstné meno) je Lucas Corso, obchodník so vzácnymi knihami. Hľadá a vykupuje stredoveké zväzky a prvopisy, ktoré potom predáva zanieteným bibliofilom. Jedného dňa príjme zákazku na preskúmanie jediných troch zachovalých exemplárov knihy Deväť brán Ríše tieňov. Corso má určiť, ktorý z nich je ten pravý, pretože výtlačok má údajne moc privolať Diabla. Zároveň má overiť pravosť jednej z kapitol Troch mušketierov. Corso sa zapletie do temného sveta intríg, smrti a symbolov, v ktorom sa stierajú hranice medzi reálnom a nadprirodzenom. Spomínam si na dobu pred mnohými rokmi, kedy bol preklad Dumasovho klubu bestsellerom aj v našich končinách. Často som si vravela, že by som si mala knihu prečítať. Videla som totiž film s Johnnym Deppom a nezdalo sa mi to zlé (to už bolo tiež dávno). Napokon som sa ku knihe dostala až teraz. Čakala som niečo na štýl Anjelov a démonov, len s trochou nadprirodzena a s menším množstvom divokých naháňačiek. S Brownovými knihami však Dumasov klub veľa spoločné nemá; možno len to, že hlavný hrdina pátra po pravde na základe informácií datovaných do ďalekej minulosti. Inak tam americkú akčnú bombastickosť rozhodne nečakajte. Corso bol zaujímavý hrdina. Po všetkých tých mladých, dokonale sexy Xanderoch, démonoch, študentoch a neviem akých fešákoch bol hlavný mužský protagonista na prvý pohľad trochu nudný a neatraktívny. Ani sa mi vôbec nespájal s Johnnym Deppom. Dobre mi však taká zmena padla – čítať o niekom, kto pôsobí naozaj obyčajne, a tým pádom aj reálne. Napriek tomu ma postavy v knihe príliš neoslovili. Dá sa povedať, že okrem Corsa boli ostatné postavy iba epizódne. Nedokázala som si k nim vybudovať vzťah. To súvisí možno aj s tým, že dôraz bol celý čas kladený na vzácne zväzky a tajomstvo Deviatich brán. Ak máte radi históriu a prplanie sa v najmenších detailoch, tak by vás táto kniha mohla osloviť. Detailov tam bolo skutočne veľa. Prevažná časť textu sa venuje histórii zberateľských zväzkov, technikám tlače, posadnutosti bibliofilov po origináloch… Dumasov klub je plný odbočiek a opisov, ktoré, bohužiaľ, spomaľujú dej. Príbeh bol akýsi nemastný-neslaný, rozvláčny. Hoci ma niektoré pasáže a diskusie o knihách celkom bavili, miestami bolo tých analýz priveľa. Vložiť do knihy zoznam všetkých Dumasových diel publikovaných v novinách, dlhý na tri strany, možno poteší pár znalcov, ale bežný čitateľ to preskočí. Dlho som nechápala, čo má Alexander Dumas spoločné s Deviatimi bránami a hoci to nakoniec bolo pekné prepojenie (autor naznačil, čo sa mohlo skrývať za Dumasovým pestrým životom), to objavovanie sa postáv z Troch mušketierov mi už ku koncu prišlo ako poriadne pritiahnuté za vlasy, navyše keď to ani nemalo výrazný vplyv na dej. Iba to Corsa spomaľovalo pri pátraní. Spočiatku sa mi páčilo, ako sa autor pohrával s mojou predstavivosťou a snažil sa ma presvedčiť, že Irena nie je obyčajná žena. Vo filme sa o nej čo-to dozvieme, ale v knihe sú len nejasné detaily a autor jej postavu doslova nechal vypariť sa do stratena. Takže z pravidelných náznakov, že sa v knihe udeje niečo záhadné alebo to bude dokonca temná fantasy, nakoniec nič nie je. Toto ma dosť sklamalo. Po všetkých tých nekonečných opisoch a analýzach kníh a Dumasa sa mi záver zdal narýchlo zbúchaný a niečo mi tam chýbalo. Zostalo mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré znižujú moju čitateľskú spokojnosť. Nemôžem povedať, že by bol Dumasov klub zlá kniha, no nijako ma nenadchol. Autor to mal rozbehnuté dobre, no dej sa potom začal zbytočne zamotávať absurdným roleplayom v Corsovej hlave. Vôbec sa mi moje očakávania nesplnili, pripisujem to hlavne autorovmu rozvláčnemu štýlu. Kniha má však prevažne dobré hodnotenia, takže ak vás táto téma baví, smelo do toho.
Akou mágiou vládne Japonský milenec?
Akou mágiou vládne Japonský milenec? Láska má mnoho podôb. Nekonečné množstvo kníh nás chce presvedčiť o tom, že tá jediná pravá láska, ktorá za to stojí, je čosi toxické, nebezpečné, nezvládnuteľné – my čitateľky sme zahlcované príbehmi o nebezpečných mafiánoch, tajomných zlých chlapcoch či chladných mladých miliardároch, ktorí bližšie nešpecifikovaným spôsobom vybudovali hotové impérium niekedy medzi maturitou a ukončením vysokej školy. Tieto lásky bývajú plytké, postavené na vášni, ktorej sa nikdy nedá povedať nie, väčšinou ide o tzv. „hate-to-love“ vzťahy dvoch ľudí, ktorí toho majú spoločné len málo. Ale, samozrejme, v nejakej chvíli si hlavné postavy náhle uvedomia, že nedokážu bez seba existovať, a je z toho láska ako svet. On je TEN PRAVÝ, ona je TÁ JEDINÁ. (Lebo inak by čitateľky autorov asi umlátili mopom…?) Tiež som pár takýchto kníh prečítala, keď som sa nechala nalákať super-mega-brutal anotáciou, ale nakoniec vždy zostala len myšlienková pachuť v mozgu. Čím som staršia, tým smiešnejšie a absurdnejšie mi tieto knihy pripadajú. A pritom mám romantické vzťahy v knihách veľmi rada – kniha bez lásky nie je ono, lenže nájsť niečo fakt dobré je náročné. No a niekedy si kniha ku mne nájde cestu sama, tak ako v prípade Japonského milenca od Isabel Allende, ktorú mi jedného dňa len tak bez dôvodu doniesol domov manžel. Príbeh má dve dejové línie. Jedna z nich sa odohráva v „súčasnosti“. Do zariadenia pre seniorov v San Franciscu prichádza v roku 2010 nová mladá opatrovateľka Irina Baziliová. Postupne sa medzi ňou a známou umelkyňou, Almou Belascovou, vytvorí silné puto. Alma je bohatá, vyše osemdesiatročná vitálna pani, ktorá sa venuje móde, a tvorbu jej ateliéra poznajú predovšetkým najbohatšie vrstvy. Almin vnuk Seth sníva o tom, že napíše knihu – memoáre jeho slávnej babičky, ktorá ako dieťa emigrovala z Poľska pred druhou svetovou vojnou. Postupne, ako sa Alma rozhovorí o svojej minulosti a ako sa prehlbujú vzťahy medzi hlavnými postavami, odhaľuje sa čitateľovi dlhoročný príbeh lásky medzi Almou a Ičimei Fukudom, synom záhradníka Belascovcov. V druhej dejovej línii nás teda autorka prenáša do povojnových rokov a ukazuje nám to, o čom sa nehovorí – ako sa americká vláda správala k japonským prisťahovalcom. Isabel Allende nie je jednou z najuznávanejších autoriek len tak pre nič za nič. Ten, kto na literatúre dával pozor, by ju mal poznať vďaka jej naslávnejšiemu románu Dom duchov a zároveň ako hlavnú predstaviteľku magického realizmu. A tento jemný magický realizmus nájdete aj v Japonskom milencovi. Realizmus ako základ Najprv sa teda pozrieme na to realistické. Japonský milenec je nádherný nadčasový príbeh o celoživotnom vzťahu dvoch ľudí, oddelených spoločenskými vrstvami a rodinným zázemím. Láska v knihe je presným opakom toho, čo som spomínala v dlhom úvode: je skutočná, každodenná, nie je prehnane dramatická. Nečakajte akčné scény, ohrozenie života hrdinky, ktorú v poslednej sekunde zachráni sexy alfa-samec, ani intrigy žiarlivej ex. Táto láska je emotívna tým správnym spôsobom. Postavy nevidia len lásku, nepodriaďujú jej všetko; práve naopak – musia robiť ťažké rozhodnutia s ohľadom na svoje okolie, rodiny aj prácu. Ak ste zvyknutí na knihy, kde sa láska (ehm, vášeň) glorifikuje ako to jediné, čo má v živote zmysel, možno vás niektoré strany knihy sklamú. Mňa však nadchlo presne toto – realistické, praktické a áno, aj oportunistické uvažovanie postáv. Pretože takí sme aj my ostatní. Bežní ľudia. Osobne sa s rozhodnutiami Almy stotožňujem a asi by som na jej mieste nekonala inak. Kniha rozoberá niekoľko vážnych tém, z ktorých vyniká postavenie Japoncov v Spojených štátoch. Vedeli ste, že po útoku na Pearl Harbor boli vysťahovaní do pracovných táborov, kde boli pod prísnou vojenskou kontrolou? Ja nie, toto sa na dejepise asi bežne neučí a nebolo to ľahké čítanie, aj keď tieto tábory mali k nacistickým koncentrákom veľmi ďaleko. Okrem Almy rozvíja autorka aj príbeh Iriny, moldavskej imigrantky, ktorá si v detstve prešla vlastným peklom. Autorka nepotrebuje „gore“ ani explicitné scény, aby vysvetlila, čo sa dialo; napriek tomu to na mňa silno zapôsobilo. Dnes, keď sa mnohí spisovatelia predbiehajú v tom, kto napíše nechutnejšiu scénu, Allendeová dokazuje, že menej je niekedy sakramentsky viac, a z Irininých skúseností ma stále mrazí. No dobre… a čo tá magickosť? Mágia je knihou popretkávaná od začiatku do konca, hoci nejde o čary v pravom zlova zmysle. Mágia je v pute medzi postavami, v tom, ako ich život striedavo oddeľuje od seba a približuje; v tom, ako prežívajú vzácne okamihy, ako majú nastavené svoje priority – no jednoducho v celom tom dejovom mixe. V knihe je veľa zaujímavých postáv – dôchodcovia s rôznymi životnými príbehmi, emigranti, bohatí aj tí chudobnejší; netypické je aj prostredie zariadenia pre seniorov. Vážne, koľko kníh o domove dôchodcov ste za život prečítali? Krása príbehu je v obyčajných a všedných veciach, ktoré Allendeová prepojila mágiou slova. Aj tej čarovnej, takmer rozprávkovej mágie sa nakoniec dočkáme. Záver knihy bol krásny a veľmi ma dojal. Autorka jednotlivé príbehy pekne pospájala a vznikla tak výnimočná a silná kniha, ktorá vo mne napriek ťaživým témam zanechala zlaté svetlo, nádej a radosť. Nebyť zvláštnej náhody, nikdy by sa mi táto kniha nedostala do rúk, a to by bola ohromná škoda! Zabudnite na to, že Allendeová je na zozname povinného čítania. Odložte na chvíľu bezduché romantické žvásty písané ako cez kopirák a skúste si prečítať túto knihu. Možno vás nechytí, možno ju po pár stranách odložíte s tým, že je to nuda; ibaže ak hľadáte niečo poctivé, skutočné a s pridanou hodnotou, verím tomu, že si vás Japonský milenec získa.
Trón zo skla – Dávam druhú šancu jednej z najpopulárnejších YA sérií
Fantasy, akcia, romantika, ale takisto aj množstvo tajomstiev, poloprávd, dávno zabudnutých udalostí a pravekej minulosti, ktorá ovplyvňuje prítomnosť. No neznie to lákavo?
Júnové knižné novinky od Slovartu
Leto, dovolenky, čas na čítanie? Knihám skôr praje upršaná jesenná či zimná tma, ale ak predsa len patríte do skupiny ľudí, čo čítajú viac v lete, možno vás zaujme niektorá z noviniek, ktoré má v júni v pláne vydať vydavateľstvo Slovart. Tak čo, ktorú knihu by ste si vybrali? Bod zlomuJuraj Kováčik Fotograf, publicista, kníhkupec a finančný analytik. Budúci mesiac mu vyjde kniha poviedok o momentoch, ktoré zmenili život. Nečakaná udalosť, telefonát, gesto, slovo, čin, ktoré obrátia vzťahy a súvislosti hore nohami a prinútia aktérov prehodnotiť svoj pohľad na svet a na seba samých.„ … Pýtali sa ma, že prečo toľko čítam, a ja som im odpovedal, že chcem napísať knihu. Potom som tam spoznal jednu kamarátku. Bola o niečo staršia, robila tam inšpicientku a fotografku. Vtedy som ešte nefotil. Hovorila mi, aby som písal, ale až keď budem mať štyridsať. Vraj nemá cenu písať skôr. Asi som ten termín prepískol, ale nakoniec som začal. Mám však rád aj autorov, ktorí boli geniálni, keď mali 20 rokov.“ (Z rozhovoru Medzi knihami, 12. 3. 2019) Ukradnutý dedič (Ukradnutý dedič 1)Holly BlackThe Stolen Heir (The Stolen Heir 1) Bestsellerová autorka Holly Black sa vracia do sveta Elfhamu v prvej časti YA dilógie Ukradnutý dedič (The Stolen Heir). Druhý diel série, The Prisoner’s Throne, vyjde v angličtine vo februári 2024.Osem rokov po Bitke hada sa Lady Nore z Dvora zubov opäť usadila na neprístupnom severe, kde vdychuje život príšerám z konárov a snehu, verným služobníkom, ktorí sú pripravení svoju paniu pomstiť.Jediná, kto má nad krutou lady moc, je jej dcéra, mladučká kráľovná Dvora zubov. Suren však utiekla do sveta smrteľníkov a zvolila si divoký život v lesoch, presvedčená, že sa na ňu zabudlo. Všetko sa zmení, keď ju nočnými ulicami začne prenasledovať Bogdana, bosorka búrok, a Suren sa dočká nečakanej záchrany – z rúk princa Oaka, dediča Elfhamu. Dúhové údolie (7.)Lucy Maud MontgomeryRainbow Valley Milovníkov klasických príbehov poteší nové vydanie siedmeho dielu zo série Anna zo Zeleného domu. Jeho dej sa však už bude točiť okolo Anniných a Gilbertových detí, ktoré sa spriatelia s deťmi nového pastora, vdovca Johna Mereditha. Po mnohých peripetiách si pastor uvedomí, že deti potrebujú matku. Nájsť však ženu, ktorá by sa ujala štyroch neposedných výmyselníkov, nebude jednoduché. A niekedy musia pomôcť aj samotné deti. Pravidlá pravej princeznej (Pravidlá pravej princeznej 1)Philippa GregoryPrincess Rules (Princess Rules 1) Aj malé slečny budú mať v lete čo čítať, vychádza totiž prvá časť trilógie od kráľovnej historických románov Philippy Gregory. V knihe síce čitateľky čaká rozprávkový svet, no jeho princezná porušuje všetky princeznovské pravidlá – odmieta pekné šaty, typické činnosti ako vyšívanie, a už vôbec sa nechce vydať za krásneho princa.Príbehy zo Siedmich kráľovstiev o Florizelle sú sviežou ilustrovanou oslavou nezávislosti a získali ocenenie Detská kniha roka (Times). Zákon o zabudnutíRobert HarrisAct of Oblivion Robert Harris, pôvodom z anglického Nottinghamu, vyštudoval na univerzite v Cambridge anglický jazyk a literatúru. Píše historické romány a prekladu sa dočkal ďalší z nich – The Act of Oblivion. Anglicko, 1660. Generál Edward Whalley a jeho zať plukovník William Goffe sú na úteku – hľadajú ich za vraždu kráľa Karola I. Podľa zákona bolo päťdesiatdeväť mužov uznaných vinnými za rozsudok smrti nad kráľom a z účasti na poprave. Niektorí, vrátane Olivera Cromwella, sú už mŕtvi. Iných zajali, obesili a rozštvrtili. Niekoľkých uväznili na doživotie. Dvom sa však podarilo ujsť do Ameriky. A preto v Londýne Tajná rada poverí svojho sekretára Richarda Naylera, aby zradcov priviedol pred súd – živých alebo mŕtvych. Malý Mikuláš a nový školský rok (9.)René GoscinnyLa rentrée du Petit Nicolas (9.) Oficiálna anotácia z webu Slovartu:Mikuláš je obyčajný malý chlapec, žije v obyčajnej rodine v obyčajnom meste, chodí do obyčajnej školy. A predsa sa z neho stal slávny a obľúbený hrdina, nielen v rodnom Francúzsku, ale na celom svete! Malý Mikuláš spolu s kamarátmi – tučným Aurelom, silným Hugom, namysleným Kazimírom, lenivým Lotarom -, ale aj s rodičmi, učiteľmi či so susedmi prežívajú príhody, ktoré zabávajú a tešia už minimálne tri generácie čitateľov. Vtipné a láskavé rozprávanie, sprevádzané rovnako vtipnými ilustráciami, očarí nielen deti, ale aj rodičov. Most cez rieku chýbKristin DwyerSome Mistakes Were Made Romantická YA kniha od mladej americkej autorky Kristin Dwyerovej rozpráva príbeh o Ellis a Eastonovi, ktorí tvorili od detstva nerozlučnú dvojicu. Unáhlené rozhodnutie prevráti Ellisin život aj vzťah s Eastonom naruby. Ellis sa musí presťahovať a prejde celý rok bez toho, že by s Eastonom prehovorila jediné slovo. Možno je to tak lepšie; možno sa tak diera v jej srdci ľahšie zahojí. Eastonova matka ju však pozve domov na oslavu a Ellis sa zamotá do siete trápenia, zrady a hnevu, ktoré chcela nechať v minulosti… spolu s chlapcom, ktorého neprestala ľúbiť.