Prvý ročník poviedkovej súťaže Cena Príbehu je úspešne uzavretý a my vám predstavíme víťazov jednotlivých kategórií, ktorých poviedky vyjdú čoskoro v zbierke pripravovanej v našom vydavateľstve. Kategóriu Horor vyhrala ako prvá v histórii súťaže Mária Hanúsková. Stručne o autorke: Dlhé roky písala len pre zábavu a len pre seba, pretože sa príliš hanbila a desila kritiky okolia. Až po úmornej práci v korporáte začala premýšľať nad tým, po čom skutočne túži – a začala sa živiť písaním článkov pre rôzne médiá a zúčastňovať sa literárnych súťaží. Články, ktoré píše v rámci spoluprác, živia jej telo. Poviedky a články pre hororový časopis Charon, v ktorom je členkou redakčnej rady, živia jej dušu. Mala to potešenie vyhrať Cenu poroty a Cenu Béla v súťaži Martinus Cena Fantázie 2023, čo ju spolu s ocenením v Cene Príbehu ešte viac motivovalo pokračovať v písaní. V druhom čísle časopisu Charon vyšla jej poviedka Dovolenka, v šiestom (vyjde na jeseň) Hra na schovávačku. Jej poviedka Matka sa objaví v pripravovanej zbierke bizarných poviedok vydavateľstva Hydra. Obrovská podpora jej milovaných blízkych a drahých kolegov z Charona ju pomaly, ale isto učia veriť v seba samu. Pri príležitosti uzavretia prvého ročníka Ceny Príbehu prinášame krátky rozhovor s víťazkou: Blahoželám k víťazstvu v Cene Príbehu. Aké boli tvoje očakávania, keď si posielala poviedku do súťaže? Dúfala si niekde v kútiku duše v taký úspech?Ďakujem za gratulácie. Musím sa priznať, že som nemala vôbec žiadne očakávania. Do poslednej chvíle som nevedela, či sa vôbec zapojím a nejakú poviedku napíšem. Skončili Vianoce, prešiel Silvester a ja som sa opäť ocitla pri počítači, kde ma čakala hromada práce po dovolenke. A ako to býva, z prechodu od úžasných relaxačných sviatkov naspäť do práce ma chytila depresia. 🙂 Tak som namiesto práce napísala poviedku do Ceny Príbehu. Napísala som ju deň pred deadlineom, a hneď na druhý deň zverejnilo vydavateľstvo Príbeh, že predlžuje súťaž do konca januára. 🙂 Takže som už vôbec neverila, že moja rýchlo zbúchaná poviedka, ktorú som napísala čisto pre pozdvihnutie svojho psychického zdravia, vyhrá. Minulý rok si žala úspechy aj v literárnej súťaži Martinus Cena Fantázie. Hoci si v internetovom hlasovaní celkové prvé miesto nevyhrala, tvoja poviedka Gumák získala cenu za najlepšiu hororovú poviedku. Teraz tvoja poviedka vyhrala aj v Cene Príbehu. Čo by si odporučila autorom, ktorí by chceli raz dosiahnuť podobné úspechy? Na čo sa pri písaní majú sústrediť?Hmm, necítim sa kompetentná vôbec niečo niekomu radiť. Čo sa autorstva týka, som ešte v plienkach, v úplných začiatkoch. Ale môžem prezradiť, čím sa pri písaní poviedok riadim ja sama – príbeh, ktorý tvorím, ma samu musí nesmierne baviť. Pokiaľ ma nebaví, čo píšem, je to vidieť; poviedka sa ťahá ako sopeľ, postavy sú nudné, slová sa derú ako z chlpatej deky. Ak ma poviedka baví, začneme spolu komunikovať a tvoriť príbeh. Znie to trocha ako scifi, ale skutočne je to tak, poviedka sa so mnou zhovára, vtiahne ma do seba, a ukazuje mi smer, ktorým sa mám vydať. Ukazuje mi obraz, ktorý následne pretváram do slov. A keď vzniká poviedka takýmto spôsobom, tak skutočne ani ja netuším, ako príbeh dopadne a aké scény mi poviedka „ukáže”. Vo väčšine prípadov som potom nesmierne prekvapená, akú scénu stvorím a kam sa dej posunie. Predstav si to tak, že mi prsty behajú po klávesnici, pretože mám pred očami obraz, ktorý mi poviedka ukazuje, a ja sama mám na tvári prekvapený výraz so zdvihnutým obočím akože: „To myslíš/myslím vážne?” V slovenskej komunite spisovateľov si už známa ako autorka hororov. Uvažovala si niekedy nad tým, že by si skúsila súťažiť aj v inom žánri?Som známa? (Happy dance:) )Vieš čo, moje nápady na poviedky alebo všeobecne tvorbu, majú vždy hororový námet. Možno je to preto, že horory zbožňujem od detstva a ak nevidím hororový film dlhšiu dobu, cítim v duši také prázdno. Takže ono vždy vznikne nejaký horor, aj keď nechcem. Snažila som sa nedávno napísať komédiu, ale vznikol z toto – ako inak – horor. 🙂 Ale mám za sebou pár prác, ktoré boli iného žánru, čo bola zábava písať. Horor je však moja srdcovka, pretože mávam aj plno desivých snov, ktoré slúžia ako skvelá studnica inšpirácie.A plánujem určite skúsiť napísať nejakú romantickú zlátaninu alebo erotický balast, aby som na tom zbohatla a kúpila svojmu mužovi jeho vysnívané auto a dom na pláži, aký mal Nathan Drake z Uncharted. 🙂 Aký je tvoj autorský sen?Zbohatnúť ako sviňa a kúpiť si presne taký istý dom na pláži ako Nathan Drake z Uncharted 4: A Thief’s End. 🙂 Majke držíme palce a želáme veľa spisovateľských úspechov. Pridávame aj úvodnú časť víťaznej poviedky. Celú si budete môcť prečítať v pripravovanej zbierke. Tri noci v Dětřichove „Čítala som nedávno príbeh o dvoch chalanoch, ktorí zo srandy ukradli obraz z nejakého múzea či historického domu. Zavesili si ho doma na stenu a vtedy sa začali diať celkom čudné veci. V noci sa budili na smrad, cítili dym. Mysleli si, že snáď zošaleli, ale potom u nich prespal kamarát, a ten opisoval to isté. Tí dvaja sa preto rozhodli, že obraz vrátia a priznajú sa. Čakali najhoršie, avšak zamestnanec ani brvou nemihol, len povedal, že sa nič nedeje, pretože ten obraz im zakaždým vrátia. Chápeš to?”Júlia po očku sledovala moju reakciu, avšak nespúšťala oči z vozovky. Toto robila vždy. Aj čisto bežná situácia v nej dokázala vyvolať tie najpríšernejšie hororové kreácie. Bavilo ma to, no niekedy sa mi celkom solídne dvíhal žalúdok. Najmä na začiatku nášho vzťahu. Veď kto chce na prvom rande počúvať o džinoch, sukubách a iných folklórnych príšerách?„Už by sme tam mali byť,” poznamenal som a odbočil doľava, na úzku cestičku vedúcu do mierneho kopca. Pripadalo mi to akoby sme vošli na príjazdovú cestu súkromného pozemku, a trochu som sa obával, či nás navigácia náhodou neposlala do Prdelovíc, ako sme s Júliou na našich cestách s obľubou hovorievali. Júlia sa nahla dopredu, nos skoro na palubovke. „Toto rozhodne nevyzerá ako fotky na bookingu,” povedala pochybovačne. Cítil som, ako sa jej do hlasu vkráda strach. Na to, že horormi žije, sa bojí skoro všetkého.„Myslím, že to bude toto,” ukázal som na cestičku zo štrku a stenu vedľa nej. Stena, to jediné sme videli na tejto bohom zabudnutej, neosvetlenej ceste. Zastavil som a vytiahol mobil. Znova som sa pozrel na objednávku, skontroloval adresu a prezrel si fotky chatky, ktorú sme mali objednanú na náš predĺžený víkend. * Celú poviedku si budete môcť prečítať v zbierke pripravovanej vydavateľstvom Príbeh. Tu sa dočítate aj o víťazoch v kategórii fantasy a sci-fi:
Víťaz Ceny Príbehu v kategórii sci-fi: Dominik Čiesla
Prvý ročník poviedkovej súťaže Cena Príbehu je úspešne uzavretý a my vám predstavíme víťazov jednotlivých kategórií, ktorých poviedky vyjdú čoskoro v zbierke pripravovanej v našom vydavateľstve. Kategóriu Sci-fi vyhral ako prvý v histórii súťaže Dominik Čiesla. Stručne o autorovi:Volám sa Dominik, pochádzam z Košíc, písaniu poviedok a kníh sa venujem od konca roku 2022 a nerád sa predstavujem. 🙂 Pri príležitosti uzavretia prvého ročníka Ceny Príbehu prinášame krátky rozhovor s víťazom: Blahoželám k víťazstvu v Cene Príbehu. Aké boli tvoje očakávania, keď si posielal poviedku do súťaže? Dúfal si niekde v kútiku duše v taký úspech?Očakával som, že vyhrám, (ale to očakávam vždy 😀 , ale zriedka sa to podarí). Takže na druhú otázku môžem stručne a naivne odpoveď ÁNO! Prečo si si vybral sci-fi žáner? Uvažoval si aj nad iným žánrom?Vyberal som si podľa porotcov, bolo mi jedno, aký žáner. Stiffel mi prišiel ako fajn chlapík, tak som si hovoril, čo asi povie na môj text. Napíšem čokoľvek, na čo mám chuť. Taktiež si myslím, že na súťažiach chýbalo, aspoň z môjho pohľadu, klasické vesmírne sci-fi, tak som jedno vytvoril. Kedy si začal písať? Čo pre teba písanie príbehov znamená?Písať som začal v roku 1994 v prvom ročníku na základnej škole a už pri rovných čiarach som vedel, že sa chcem naučiť aj vlnovky. Nebola to ľahká cesta, ale verím, že tí, čo si tým prešli tiež, vedia, o čom hovorím. 🙂 Písanie príbehov pre mňa znamená relax, sebarealizáciu a radosť. Odtrhnutie od šedej reality nášho sveta s príjemnou muzikou v pozadí. Aký je tvoj autorský sen?Bol by som rád, keby ľudia čítali moje príbehy a aby v nich vyvolali pocity a myšlienky, ktoré by v srdenku ostali aj po dočítaní mojich diel. Dominikovi držíme palce a želáme veľa spisovateľských úspechov. Vďaka a nápodobne!Ak máte záujem o hororovo-komediálne texty, kľudne ma kontaktujte na emaile: dominik.ciesla88@gmail.com Pridávame aj úvodnú časť jeho víťaznej poviedky. Celú si budete môcť prečítať v pripravovanej zbierke. Moon Ležala v kapsule, stále v umelom spánku. Zavreté oči dodávali tvári, ktorú všetko ťažké ešte len čakalo, tajomnosť. Dýchala plytko, takmer nebadateľne. Pristihol som sa, ako pozorujem jej prsia schované pod tenkou blúzou. Najprv v snahe zachytiť pohyb pri nádychu a výdychu, no po chvíli sa moja motivácia zmenila. Zahanbil som sa. Po troch rokoch izolácie mi sem poslali toto. Na ministerstve ma musel niekto buď nenávidieť, alebo zbožňovať.Hrať sa na ošetrovateľa nebolo mojou povinnosťou, no mal som skúsenosti s preberaním sa z hibernácie. Vždy je lepšie mať niekoho nablízku. Kognitívnym funkciám chvíľu trvá, kým sa spamätajú, a tie chvíle dokážu byť desivé, hlavne pre zelenáča.Kontrolky na kapsule sa rozsvietili nazeleno a krycie sklo sa vysunulo. Otvorila oči. Boli hnedé, oproti tvári nie veľmi výrazné. Dívala sa na mňa, akoby o mne vedela celý čas. Kútiky pier sa jej vykrivili do jemného rozospatého úsmevu.Také čosi som ešte nezažil. „Vitaj na Speculoose.“ *** A tu sa dočítate aj o víťazkách v kategórii fantasy a horor:
Víťazka Ceny Príbehu v kategórii Fantasy: Zuzana K. Olexová
Prvý ročník poviedkovej súťaže Cena Príbehu je úspešne uzavretý a my vám predstavíme víťazov jednotlivých kategórií, ktorých poviedky vyjdú čoskoro v zbierke pripravovanej v našom vydavateľstve. Kategóriu Fantasy vyhrala ako prvá v histórii súťaže Zuzana K. Olexová. Stručne o autorke: Píšem už dlho, avšak intenzívne sa písaniu venujem posledné tri roky. Vďaka tomu som vystupovala s prednesom poézie na jednom z večerov Liter Artu, podarilo sa mi publikovať tvorbu prostredníctvom súťaže Gustava Reussa, festivalu Slavcon a v neposlednom rade ma čaká vydanie poviedky v Neexistujúcej zbierke. Od februára 2022 som členkou Scifi.sk, kde sa učím písať, zdieľam svoje poviedky, prijímam a dávam spätnú väzbu na literárnu tvorbu, diskutujem o fantastike s rovnakými nadšencami ako som ja. Pri príležitosti uzavretia prvého ročníka Ceny Príbehu prinášame krátky rozhovor s víťazkou: Blahoželám k víťazstvu v Cene Príbehu. Aké boli Vaše očakávania, keď ste posielali poviedku do súťaže? Dúfali ste niekde v kútiku duše v taký úspech?Veľmi pekne ďakujem. Vždy dúfam v úspech, ale zároveň si uvedomujem, aká silná je konkurencia. Z víťazstva v Cene Príbehu mám obrovskú radosť, vážim si ho. Prečo ste si vybrali fantasy žáner? Uvažovali ste aj nad iným žánrom?Najprv som vymýšľala rozprávky pre svoje deti. Neskôr, keď som sa pustila do tvorby poviedok, bolo pre mňa prirodzené prejsť na fantasy literatúru. Občas píšem aj sci-fi, ale tam je pôda, na ktorej sa môžem pohybovať menšia, tento žáner si vyžaduje isté vedomosti. Skúsila som písať aj horor, no výtvory z tohto snaženia sa dajú považovať skôr za fantasy s hororovými prvkami. Kedy ste začali písať? Čo pre Vás písanie príbehov znamená?Prvú báseň som napísala v dvanástich rokoch. Pre mňa je písanie spôsob, akým vyjadriť kreativitu, odpočinúť si, preniesť sa na miesta, kam sa nedá dostať po cestách. Písanie milujem, a aj keby som nedosiahla vytýčených cieľov, prinieslo mi mnoho radosti. Aký je Váš autorský sen?Priala by som si držať v rukách výtlačok svojej zatiaľ najrozsiahlejšej práce, new adult novely, ktorú som nazvala Pár dúškov od Reality. Kniha posledných šesť rokov dýchala, menila sa a napredovala spolu so mnou. Zuzke držíme palce a želáme veľa spisovateľských úspechov. Pridávame aj ukážku – úvodnú časť víťaznej poviedky. Celú si budete môcť prečítať v pripravovanej zbierke. Deň na krídlach mušky „Už som ti povedala, že k nám príde teta Agáta, o tom nehodlám diskutovať!“ „Ja sa o seba postarám sama,“ krčí Freda zlostne čelo. Líca má nafúknuté, akoby v nich skladovala orechy. „Mám tu Pipa!“ schňapne pruhovaného kamaráta a ukazuje ho mame.„Daj tomu kocúrovi pokoj a polož ho na zem!“ zavelí Klára. Čuduje sa, že Pipo dobrovoľne trávi čas s tým malým vetroplachom. Dcérka ho má neustále v pätách ako verného psa, počúva ju na slovo. „To nie je kocúr, ale tiger,“ frfle Freda. Napriek odvrávaniu počúvne a položí ho na podlahu.Klára sa párkrát zhlboka nadýchne, aby sa upokojila. „Zlatíčko, ja musím nutne do práce, veľmi ma tam potrebujú. Budeš tu s Agátou iba chvíľu a potom príde ocko.“„No, tak dobre,“ zaspieva zamračená Freda a objíme mamu.„Budeš ju počúvať a nesmieš hnevať.“ „Jasné,“ venuje dievčatko mame sladký úsmev. * Agáta si starostlivo rozčesáva dlhé červené vlasy. Sú jej pýchou, tak ako štíhla postava, ktorú sa neokúňa vystaviť na obdiv pri každej príležitosti. Samozrejme v čo najkratších šatách, len nech všetci v dedine vidia, aké má krásne nohy. Na pery si nanesie červený rúž. Znovu pretrepe tekutinu v priehľadnej fľaške, esencia sa spení. Na chodidlách ucíti mierne otrasy. V miestnosti sa zotmie, steny zapraskajú. Temno sa vďaka elixíru koncentruje v dome, a to robí neplechu. Mladá žena zapíska.„Objav sa v štyroch domoch, v štyroch uliciach, a keď sa dotkneš pleti jemnej, strať sa v nej,“ vyriekne kliatbu, ktorou rozptýli temnotu po okolí. Opatrne si vloží nápoj do kabelky. Dnes sa bude starať o sesternicinho drobca. Dôvodom, prečo súhlasila s výpomocou, nebol dobrý úmysel. Vlastne už ani nedúfala, že by sa jej podarilo dostať sa ku krištáľovo čírej aure. Po hrudi sa jej rozleje teplo. Keď otvorí dvere, oblaží ju príjemný letný vánok. Večer ako stvorený pre čarodejnice. * Celú poviedku si budete môcť prečítať v zbierke pripravovanej vydavateľstvom Príbeh. Víťazi v kategóriách sci-fi a horor:
Trinásť balád pre Lucifera – pekelná zakázka sloužící k otevření se Zlu
Recenzia bola napísaná pre portál Děti noci. Zlo si dokáže nalézt sebemenší skulinku do duše člověka. Vlastně se jedná o bránu a nezáleží na tom, jestli je otevřená dokořán, anebo pouze na nepatrnou škvírku přivřená. Důležité je pouze to, že není uzavřena. A jedním z takových klíčů k otevření této brány do duše může být kupříkladu i kniha. Radoslav Kozák je zakladatel a šéfredaktor prvního slovenského hororového online časopisu Charon a editor dvou hororových antologií – Krvavé Považie vyšlo v loňském roce u vydavatelství Hydra a druhá se připravuje k vydání u Golden Dog. Již v dřívějších povídkách ukázal, že je i zdatným spisovatelem, nyní to s gustem potvrdil ve své první samostatné knize, a to hororové sbírce Trinásť balád pre Lucifera. Ve sbírce najdete třináct magickým realismem prostoupených hororových povídek. Trinásť balád pre Lucifera – Prologová povídka současně spojuje všechny ostatní v knize. Autor přivádí zoufalstvím zlomeného a osobními démony pronásledovaného spisovatele do jeho rodiště, aby zkusil využít poslední možnosti k vyřešení svého bolestného traumatu. Jeho kroky téměř aicky vedou do nejbližší špeluňky s názvem U Fidlikanta. Zde se po chvíli strávené nad sklenicí nejlevnějšího alkoholu setkává s postarším mužem, který jej pozve naopak na nejdražší třtinový rum, aby mu nastínil nabídku, která se neodmítá. Koľajnice osudu – Martin Hermann je povrchní floutek, který není schopen jakéhokoliv hlubšího citového projevu. Ženy jsou pro něj jenom trofeje. Právě má namířeno nočním vlakem z Bratislavy do Žiliny, aby unikl před něčím, co ani není schopen pojmenovat, neboť svědomí je pro něj neznámé slovo. Jeho osudový trest jej ovšem i tak dostihne, když do jeho kupé vstoupí tajemná kráska. Dokonalý koniec – Začínající spisovatel uzavřený ve svém malém pokoji, skloněný nad mechanickým psacím strojem, plný frustrace z neschopnosti přesnou formulací přenést své myšlenky na papír, chce a musí napsat nesmrtelný příběh, který by ho nejenom proslavil. Nekonečné trýznivé rozmluvy s jeho nemravnou Múzou pomalu začínají eskalovat a na síle získávat navrch zvrácenosti prostoupené temnotou. Diablove ruky – Čerstvě povýšený plukovník námořnictva Theodore Burnett má namířeno do svého rodného domu, aby si užil týdenní dovolenou spojenou s jeho povýšením. Při příjezdu do městečka se mu nešťastnou shodou okolností podaří přejet kočku přebíhající přes silnici, což odstartuje sled hrůzostrašných událostí. Od nočních můr po shromažďování běsnících koček kolem jeho domu. To je ovšem pořád pouhý začátek. Odtlačok – Reportér nepříliš seriózního plátku James McClarthy se vydává do zapadlého městečka kvůli objasnění strašlivého neštěstí, kdy školní autobus plný malých dětí srazil na přejezdu vlak. Od té doby se kolem místa přejezdu, na němž k tragédii došlo, točí mnoho strašidelných historek. Navíc je s touto nehodou spojena ještě jedna historka o místním duchovi dívenky, která ho zajímá ze všeho nejvíce. Reportér nemá ani nejmenší představu, na jak tenký led se na své cestě pouští. Spovedné tajomstvo – Postarší kněz Metod Baláž zabezpečuje blaho oveček své farnosti již pěkně dlouhou řádku let. Součástí toho je pochopitelně i vykonávání svatých zpovědí. Až do dne, kdy ke zpovědi přijde tajemný cizinec, je pro otce vše prostoupeno klidem rutiny církevního úřadu. Tento muž však svými slovy vše z knězova světa od základů boří a za chvíli už není jasné, kdo koho zpovídá a kdo komu ukládá trest pokání. Barbiturátová bábika – Mladý doktor se seznámí s pacientkou, kterou přivezou do nemocnice kvůli předávkování léky. Je více než jasné, že mladá žena chtěla spáchat sebevraždu. Přesto se mezi ním a pacientkou začne zvláštním způsobem rozvíjet romantický vztah a po čase získávat úplně jiný směr, než by se u dvou čerstvě zamilovaných lidí mohlo očekávat. A nemluvě o tom, že nic není takové, jak by se na první pohled mohlo zdát. Subjektivní pohled vypravěče je v tomto příběhu více než zásadní. Balada o Robertu Johnsonovi – Mladý černošský bluesman sní o své trošce slávy, kterou mu má přinést jeho upřímná hudba. Ale první koncert skončí katastrofálně. Ani nedostane příležitost dohrát svůj set. Od kolegy hudebníka se však dozví tajemství, jak se stát úspěšným. Musí jen počkat v noci na opuštěném rozcestí na samotného Ďábla, který mu na oplátku za jeho duši naladí kytaru. Když milý Robert Johnson ztratí vše, co pro něj mělo cenu, nepřijde mu tato cena až tak děsivě vysoká. Ovšem to se může lehce změnit s blížícím se časem splatnosti uzavřené smlouvy. A dá se z této dohody s Ďáblem vyvléct? Septembrový muž – Za malým chlapcem při jeho nevinných dětských hrátkách jednoho zářijového dne přijde excentricky vyhlížející postarší muž, který si nechá říkat September. Okamžitě začne chlapci vyprávět o jeho výjimečnosti a nutit jej do pro dětskou duši velice prapodivného úkolu. S každým dalším pravidelným setkáním, kdy stařec za chlapcem přijde, vždy opět v září, se jeho úkoly stávají stále zvrácenějšími a krvavějšími. Kam až to může s takovým dítětem, které se s léty začne samo stávat mužem, zajít? Diablova pec – Michal si čerstvě po dokončení vysoké školy udělá netradiční prázdniny. Nechá se v Londýně zaměstnat jako číšník v restauraci s názvem Pekelný rožeň. To už samo o sobě nehovoří o ničem dobrém. Obzvláště když majitelem je nervově labilní cholerický Ital Paul, který je současně i šéfkuchařem a jako jediný může obsluhovat pec, kterou si s sebou přivezl přímo až z Itálie. Ještě stačí přidat, že restaurace sídlí v prostorách bývalé psychiatrické léčebny, a už je úplně vymalováno spolu s historkami o ztracených kuchařích a číšnicích, jelikož je u personálu z důvodů nesnesitelného šéfa neuvěřitelná úmrtnost. Dvere – Aristokrat žije v relativním poklidu na svém venkovském sídle, ovšem trpí fobií ze zavřených dveří. Jednou se probudí v čase blížící se půlnoci na křesle v knihovně a k jeho velkému zděšení jsou dveře zavřeny. S pomalu odtikávajícím časem do hodiny duchů se kolem začíná stahovat temnota a jedinou možností záchrany je rozsvítit lucernu. Zoufalství se s blížící půlnocí a neschopností nalézt, čím knot zapálit, prohlubuje. Na otázku, jak tato noc skončí a zdali ji muž přežije, je opravdu nelehká odpověď. Melódia zla – Denis, bývalá dětská hvězda jednoho veleúspěšného hororového filmu, chce překročit hranice svého dosavadního zpackaného dospělého života a prosadit se na poli hudby. K tomu mu má dopomoci pochopení a rozklíčování podstaty náhodně objevené smyčcové skladby, která se pro něj s každým dalším poslechem stává doslova drogou, bez které nedokáže už ani být. O to těžší se zdá snaha získat zpět svou přítelkyni, která se ho postupně čím dál víc bojí, a proto se jej pokusila opustit. Spolu s ďábelskou skladbou se připravuje velké finále, které dá volnost vše spalujícím vnitřním démonům. Fidlikant – Viktor se v noci probudí kvůli podezřelým zvukům linoucím se odkudsi z útrob domu. Naneštěstí je doma úplně sám, jeho žena i s dcerou
Pahltné – zdokumentovaná zkáza jedné slovenské dědiny
(Recenzia bola napísaná pre portál Děti noci a tu je uverejnená so súhlasom jej autora.) Rozvrátit zakořeněné vidění podoby světa vnímaného úzkou perspektivou venkovského lidu se dá pouze drastickým zásahem zvenčí, nikoliv zevnitř. Toto rozbití ideálů s sebou většinou přináší zkázu minimálně na úrovni rozvratu společenských hodnot a úpadku obyvatelstva, v tom nejhorším možném scénáři vede k zániku komunity i celé obce. Otec Karol je farářem poklidné obce Pahltné. Tato obec se nachází kdesi na východě Slovenska. Vede tam pouze jedna cesta, a to neudržovaná polní komunikace. Je jasné, že obyvatelé této obce vedou ospalý, poklidný život, i když zde zhruba před osmdesáti lety došlo k blíže nevysvětlené katastrofě, která stála život asi polovinu jeho obyvatel. Tato katastrofa je spojena s nechvalně známým Gejzou Benediktem, podivínem, o kterém se šušká, že měl pletky s temnými silami. Místem katastrofy byl vyschlý močál, který se nachází za vsí a spolu s Gejzou pozřel i kosti oné poloviny obyvatel Pahltné. Klid skončí, když dojde k velmi podezřelé krádeži na faře a obyvatelé se začnou chovat zvláštně. Hlavně preference jejich chutí prozradí otci Karolovi, že není něco s jeho ovečkami ve farnosti v pořádku. On sám o chuť jako o jeden ze smyslů přišel z nešťastné lásky, když v mládí holdoval lacinému alkoholu podezřelého původu. Čímž je možná jedinou nadějí na záchranu svých farníků i obce samotné. Lukáš Polák svým nejnovějším, v pořadí druhým románem Pahltné, jenž vyšel u relativně mladého slovenského vydavatelství Príbeh, vzdal upřímnou poctu svým oblíbeným subžánrům hororu. Od splatterpunku přes body horror až po lovecraftovskou tematiku vytvořil ucelený příběh, který právě díky koktejlu těchto subžánrů není obzvláště na Slovensku ničím běžným. Pokud nejde přímo o první vlaštovku. To z této knihy dělá něco jedinečného. A tato exkluzivita dokáže velmi lehce vymazat i nějaké ty drobné nedostatky. Autor má opravdu do hloubky podchycené jednotlivé stereotypy venkovského obyvatelstva. Proto jeho karikaturní postavičky v hlavních i vedlejších rolích tolik při četbě baví a působí přímo živě. Každý podobné typy lidí zná, každý nějakou tu klevetivou babku anebo zarytého zemědělce pěstujícího zeleninu, hogo fogo starostu či místního největšího pijana a mnoho dalších někde potkal. O faráři věčně ovíněném z mešního vína ani nemluvě. Snad jen ten obecní blázen tam chybí. Dalším velkým plusem je promyšlenost a provázanost vymyšleného světa. Lukáš Polák v něm s rutinou sobě vlastní propojuje všechny své příběhy, čímž se jeho svět stává komplexním. K tomu by se hned hodilo zmínit, že v antologii Slovenské temno (Hydra; 2022) se nachází autorova povídka Muž v mokrom odeve, která je prequelem k románu Pahltné. Zcela nepopiratelný je i autorův tvůrčí posun od jeho prvního románu Kriaky. Techniku psaní delšího příběhu zvládá ve svém novém vyprávění daleko lépe, přesto by se mohl zaměřit na některé silné okamžiky v příběhu a více je atmosféricky rozvést. Příběh vede spíše povídkovou vyjadřovací formou. Každopádně se jedná o skvělou knihu, která pobaví, znechutí i zamrazí u srdce každého pravého hororomilce. Hodí se do každého prostředí, do každého počasí a nezáleží při její četbě ani na ročním období. Takovýchto autorů v našem malém československém rybníčku není věru nikdy dost. Lukáš Polák dokáže čtenáři podávat své nechutnosti s až neuvěřitelnou lehkostí. Navíc je zarputilým propagátorem hororu na Slovensku i v Čechách, na conech i na internetu. Bonusovou povídku s názvem Dom sĺz autor napsal až po dokončení románu. Byla čtena na křtu knihy v bratislavském Funtasticu. A nejspíš zamýšlenou chybou v matrixu se ocitla i v samotné knize. Zasvěcení vědí proč. Knihu kapesního formátu navíc zdobí až poetická, radostnými barvami malovaná obálka a neméně krásné vnitřní černobílé ilustrace od umělkyně Alexandry Power Art. Vydavatelství: PríbehRok: 2024Obálka a ilustrace: Alexandra Power ArtPočet stran: 192Vazba: měkká/brožovanáJazyk: SlovenskýCena: 19,90€ / 548Kč Prečítajte si poviedku od Paliho Skořepu a rozhovor s ním: Pavel Skořepa: “Poezie je pro mě Císařovnou literatury.”
Pahltné – Poďme spoločne navštíviť dedinu, v ktorej slovo chuť dostáva nový zmysel
Vitaj v dedine Pahltné. V obci, kde sa obyvateľom začali meniť chute. Nejde však o drobné zmeny, aleo riadne desivé. Ľudia dostávajú chuť na domácich miláčikov, kôru stromov, zhnité ovocie, alebodokonca na samých seba. Jediný, kto dokáže čeliť hrozivým udalostiam, je otec Karol. Zvládne sapostaviť nepochopiteľným skutočnostiam, ktoré postihli jeho dedinu?Lukáš Polák predstavuje tajomný príbeh plný bodyhororových scén, mysterióznej atmosféry, dávkybrutality, ale aj hľadania samého seba v malej dedine na Slovensku.Máš odvahu navštíviť Pahltné? Po debutovej knihe Kriaky, na ktorú taktiež chystám recenziu, sa mi podarilo do rúk dostať jeho najnovšiu knihu. Bola som zvedavá, čo mi kniha prinesie. Či budem mať podobné pocity ako pri čítaní jeho debutu, alebo nie. Ale to som ani len netušila, čo ma bude čakať. Vlastne, kto by to mohol tušiť? Lukáš Polák nám prináša na trh svoju novinku s názvom Pahltné. Rada vidím, ak sa na našom trhu objavujú nové a nové tituly, ktoré ma dokážu potešiť. Ale poďme sa spoločne pozrieť na recenziu trocha zblízka. Ale ešte skôr, ako prejdeme niektoré veci bod po bode, musím spomenúť, že kniha je obohatená o niekoľko krásnych ilustrácií, ktoré vytvorila Alexandra Power. Taktiež vďaka nej a vytvorenej obálke sa kniha bude krásne vynímať v mojej knižnici. (recenzia môže obsahovať dôležité udalosti z deja) Dej knihy sa odohráva v dedinke, v ktorej sa začnú diať zvláštne, no naozaj zaujímavé veci. Chute ľudí sa začnú meniť a niečo, čo by bolo pre niekoho nepredstaviteľným šialenstvom, sa pre človeka stáva vecou prežitia. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa autor vedel vyhrať s rôznymi chuťami, ktoré spočiatku vyzerali nevinne, no naberali na grádoch. Ak by som sa mala zamerať na tie najzaujímavejšie premeny, ktoré sa v deji vyskytovali, určite by som k nim zaradila osud bezdomovca Cyrila. Ale k tomu sa dostanem v sekcii o postavách. Počas čítania som mala pocit, že dej knihy sa odohráva skôr z pohľadu dediny. Možno to spočiatku znie zvláštne, ani ja sama to neviem veľmi vysvetliť. Mala som možnosť vidieť niekoľko príbehov, rôzne dejové línie. Boli okamihy, kedy sme dej sledovali z pohľadu kňaza, ktorý bol skutočne zaujímavou postavou. Bol jediným človekom v dedine, ktorého sa zmeny netýkali. Môžem prezradiť prečo, predsa len už niekoľkokrát aj samotný autor mal možnosť tento malý zaujímavý fakt prezentovať. Jeho chuťové bunky boli poznačené bujarou minulosťou, kedy lacný alkohol hral hlavnú úlohu. Prišlo mi to vtipné a na druhej strane veľmi zaujímavo zakomponované v deji. Ale, ako som spomínala, dej sme mohli sledovať aj z jeho pohľadu. Ako videl veci on, ako na ne reagoval. Ako sa dozvedal o občanoch pravdu. Pre mňa ako čitateľa to bolo zaujímavejšie čítať vykreslené scény z jeho perspektívy. To bol pre mňa menší kameň úrazu, kedy som nevedela niektoré scény “prežiť” rovnakým spôsobom ako tie, na ktoré sa pozeral kňaz vlastnými očami. Ale to je len môj skromný názor. Bola som presvedčená, že vybudovať tú správnu atmosféru nebude pre Lukáša ťažké. Predsa len som mala možnosť prečítať si nejaké jeho diela v antalógiách alebo dokonca v spomínanom debute s názvom Kriaky. Atmosféru vedel držať od začiatku až do konca, aj keď to v mojich očiach sem tam mierne zaškrípalo. Nebolo to zobrazením scény alebo dokonca zvolením jej námetu ale skôr v rýchlosti ukončenia a vrhnutia sa na niečo ďalšie. V niektorých okamihoch v knihe som mala pocit, že dej je uponáhľaný a zaslúžil by si nejaký ten opis navyše, aby vo mne zanechal tú správnu atmosféru. Ale tých scén bolo len pár. Uvítala by som dať priestor ukázať v scéne všetko, čo v sebe skrýva, a nebáť sa roztiahnuť text o niekoľko strán viac. Ale bola vec, ktorá ma v knihe prekvapila a na tvári sa mi objavil dokonca aj malý náznak úsmevu! V knihe má možnosť čitateľ vidieť prepojenia s jeho predchádzajúcou tvorbou. Navštívili sme napríklad známe miesto. Ale keďže nechcem obrať čitateľa o ten správny zážitok, zamykám si svoje ústa a viac k tomu neprezradím. Som zvedavá, kto tam nájde tie prepojenia. Postavy Čo sa týka čítania noviel, románov alebo antológií, práve postavy u mňa hrajú veľkú rolu. V momente, keď si k nim neviem nájsť nejaký ten vzťah, kedy mi pripadajú ako ploché dosky niekde uprostred mora, ktoré sa len tak plavia niekde do neznáma, kniha pre mňa v určitom smere stráca na hodnotení. Ale u Lukáša som si už na začiatku čítania jeho tvorby mohla všimnúť, že má takpovediac dar (nevedela som nájsť to správne slovo a zasa nechcem, aby sa jeho ego vyšplhalo po rebríku niekde do nebies. Hoci v jeho prípade by to skôr išlo niekde do vyhriateho a útulného pekla) na vyobrazenie postáv. Postave dokáže vdýchnuť život. Vystavať charakter natoľko, že čitateľ má pocit, že sleduje život žijúceho človeka. Taktiež netreba zabudnúť na ten fakt, že svoje postavy nepomenúva menami, ako je napríklad Jon, James, Lily a podobne. V tomto ohľade môžem povedať, že skláňam svoj pomyselný klobúk pred autorom. V Pahltnom sa mi najviac pod kožu vryl práve už vyššie spomínaný bezdomovec Cyril. Jeho chute sa zmenili, nedokázal na nič iné myslieť ako na dokonalú chuť zhnitého ovocia a zeleniny. V priebehu deja som ako čitateľ mala možnosť vidieť vývoj tejto postavy a sledovať jeho samotný koniec. Ešte dlho budem spomínať na jeho postavu! Pár slov na záver Je pre mňa veľkým potešením sledovať, ako sa Lukáš posúva ďalej vo svojej tvorbe. Môžem povedať, že oproti debutu, ktorý som mala možnosť čítať, sa Pahltné dostalo na vyššiu, novú úroveň. Ale keďže viem a verím, že v Lukášovi sa toho schováva ešte omnoho viac, čo sme doposiaľ nemali možnosť vidieť, a možno sa budeme aj báť nahliadnuť do jeho fantázie, nechávam si v hodnotení nejakú tú menšiu rezervu. Verím, že o Lukášovi budeme ešte veľa počuť a moja zbierka kníh sa bude rozrastať o jeho diela čím ďalej, tým viac. Chcem len popriať mnoho úspechov s touto knihou a mnoho ďalších síl do písania. Pretože už netrpezlivo čakám na ďalšiu knihu! Rozhovor s Lukášom, ktorý viedla Baška si môžete pozrieť tu. Rozhovor s Lukášom, ktorého v Pitevni do najmenšieho detailu vypitval Radoslav Kozák nájdeš
Zo sveta vydavateľa: posielanie rukopisov
Naše vydavateľstvo Príbeh je žánrové vydavateľstvo zamerané na tvorbu slovenských spistovateľov. Publikujeme diela mladých autorov, ktorí s vydavateľskou činnosťou začínajú a nie sú ešte v našom knižnom svete známi. To však neznamená, že by šlo o „nevypísaných“ autorov – každý z nich sa písaniu poctivo venuje nejaký čas, niektorí z nich rádovo aj desať, dvadsať či viac rokov. Rukopisy na publikovanie vyberáme podľa množstva kritérií, a základom je kvalita. V tomto článku vám predstavíme, ako vyzerá proces posudzovania rukopisov a ktoré kritériá by mal spĺňať ten váš, ak sa rozhodnete osloviť nás. Ako prvú podmienku zdôrazňujeme, čo už som napísala vyššie – že sme žánrové vydavateľstvo. To znamená, že pracujeme s príbehmi, ktoré spadajú pod science-fiction, fantasy alebo horor. Toto sú naše najobľúbenejšie žánre, ktoré čítame, sami píšeme a vlastne nimi doslova žijeme. Pokiaľ váš rukopis nespĺňa podmienku, že môže byť zaradený do niektorého z týchto žánrov, nie je v tejto chvíli žiadna šanca, že by bol v našom vydavateľstve prijatý. Odporúčame vám pozrieť si v takom prípade portfólio a vydané knihy iných slovenských vydavateľstiev a ak u nich nájdete podobné knihy, ako je tá vaša, oslovte radšej ich ako nás. Ak pri čítaní prikyvujete hlavou, pretože píšete v žánroch sci-fi, fantasy alebo horor, tak máte splnenú základnú podmienku na to, aby ste mohli byť v budúcnosti náš potenciálny autor a kolega. K prijatiu rukopisu je však stále dlhá cesta – a je to hlavne vaša cesta. Čítajte teda pozorne ďalej, aby ste získali predstavu, aké rukopisy hľadáme. Základné očakávania vydavateľstiev Toto sú naše základné očakávania (ktoré by ste, mimochodom, mali splniť v každom prípade, ak idete osloviť hociktoré vydavateľstvo): A teraz vám k jednotlivým bodom poviem trochu viac. Prvé štyri asi do detailov rozpisovať nemusím – ak posielate rukopis do vydavateľstva, malo by vždy ísť o ucelené, dokončené dielo na určitej úrovni. Písanie je kreatívne remeslo a autor sa v ňom zlepšuje každou novou stránkou, každým dokončeným príbehom, či už je to trojstranová poviedka, alebo päťstostranový román. Aj my opakujeme na základe vlastných skúseností to isté, čo svetoznámi spisovatelia: dokončili ste svoj prvý rukopis? Blahoželáme, buďte na seba hrdí. Teraz ho odložte bokom a začnite písať nový. Keď dokončíte aspoň tretí-štvrtý, môžete začať premýšľať nad oslovením vydavateľstva. Pokiaľ nemáte pár rokov skúseností s písaním, nemá veľmi zmysel riešiť hneď vydanie knihy. Rozprávačský štýl autora musí dozrieť a rozvíjať sa istú dobu. Myslite na to, že o pozornosť vydavateľstva bojujete so stovkami skúsených autorov, oslovte preto vydavateľstvo až vtedy, keď už máte aspoň niekoľkoročnú prax. Ak máte tú možnosť, dajte svoje príbehy prečítať ľuďom vo vašom okolí a zbierajte spätnú väzbu – najlepšie od niekoho, kto píše tiež. Každý z nás, čo píšeme pre vydavateľstvo Príbeh, začínal v rovnakom bode a prešiel rovnakými stupňami písania. Vaše skúsenosti a úroveň rukopisu odhadneme z prvej prečítanej stránky. Ak chcete vytvoriť úspešný rukopis, píšte pravidelne a dlho. A pošlite až niekoľký v poradí – vaše šance na prijatie budú niekoľkonásobne vyššie. Štvrtý bod – tzv. stand-alone alebo jednorázovka – nie je medzi autormi veľmi populárny. Keď posielate ako neznámy autor rukopis, pošlite príbeh, ktorý je ucelený, samostatný a nekončí spôsobom „pokračovanie nabudúce“. Množstvo začínajúcich autorov už má vytvorené komplikované svety a ságy na najmenej šesť dielov. Povedzte však hocijakému vydavateľstvu „sága/séria“ a aj keby ste písali skvelo, vaša autorská atraktivita okamžite klesne minimálne o polovicu. Realita je tvrdá – slovenské knihy vychádzajú v minimálnych nákladoch (v malých vydavateľstvách sa bavíme o maximálne niekoľko sto kusoch) a každý ďalší diel série dostáva od čitateľov menšiu a menšiu pozornosť. Série sú nezaujímavé pre čitateľov aj pre vydavateľov. Že Štvrté krídlo je séria? Harry Potter? A sú úspešné? Nepozerajte do zahraničia. Anglofónny trh je celkom iný level ako náš lokálny a ak budete očakávať rovnaké podmienky a výsledky (napr. prvotina v náklade osemdesiattisíc kusov), realita vás veľmi nemilo prekvapí. Snažte sa na začiatok presadiť jednorázovým príbehom. Vybudujte si fanúšikovskú základňu a dôveru, a potom skúšajte aj série. Čísla a predaje nepustia; toto je overená rada a odporúčajú to prakticky všetky vydavateľstvá. A vždy máte možnosť napísať voľné pokračovanie. Piaty bod sa týka jazykovej stránky. Je nám jasné, že nie každý ovláda slovenčinu na jednotku. Preto máme vo vydavateľstve korektorov, ktorí odstránia chyby. Ak však posielate rukopis, myslite na to, že sa ním prezentujete – a predpokladáme, že sa chcete prezentovať v tom najlepšom možnom svetle. Ako máme uveriť, že vám na vašom rukopise skutočne záleží, keď neobetujete ani pár minút na základnú kontrolu pravopisu vo Worde? Je už dostatočne schopná na to, aby vám pomohla odstrániť základné chyby a nesprávne tvary slov. Spravte to pred tým, ako pošlete rukopis. Ak máte možnosť, dajte to opraviť niekomu, kto sa v slovenčine aspoň trochu vyzná. Niekedy nám do vydavateľstva príde aj šesťdesiat rukopisov naraz a mesačne ide o trojciferné čísla, keďže nás ako nové vydavateľstvo momentálne kontaktuje veľa autorov a mnohí, ktorí za posledné roky nedostali odpoveď z iných vydavateľstiev, skúšajú šťastie aj u nás. Na posudzovanie textov sme tu viacerí, ale aby sa rukopis vôbec dostal k niekomu z nás na prečítanie a hĺbkovú analýzu, musí prejsť základným sitom nastaveným samotným majiteľom vydavateľstva. Je to neskutočné množstvo práce. Veľmi zlý pravopis a štylistika sú niekedy dostatočným dôvodom na to, aby sa rukopis zamietol. Je to totiž známka neprofesionality a autorskej nezrelosti. A každé vydavateľstvo hľadá tých najlepších. Ďalší bod: ochota autora ďalej na rukopise pracovať a dostať ho na kvalitatívne vyšší level. Vydavateľstvo Príbeh je tvorené komunitou ľudí, ktorí milujú príbehy. Ak chcete byť našou súčasťou, musíte byť ochotní odovzdať svoj rukopis na tzv. beta-reading, alebo pripomienkovanie. Podrobne sa mu budem venovať v inom článku; zatiaľ poviem len toľko, že každý rukopis sa dá vylepšiť a niekedy si kolegovia autori a skúsení čitatelia môžu všimnúť logické chyby, ktoré vám pri písaní ušli (lebo autorská slepota). Ak vám niekoľko ľudí nezávisle od seba povie, že sa im čosi nepozdáva na tom istom mieste v deji, je namieste aspoň sa zamyslieť a zvážiť prípadné opravy. Keď je totiž váš rukopis prijatý a dostanete zmluvu od vydavateľstva, už to nie je len vaša práca – rukopis sa stáva súčasťou obchodného portfólia a imidžu vydavateľstva. A my chceme seba aj vás prezentovať čo najkvalitnejším produktom. Chceme z vás dostať vaše momentálne maximum, pretože na to máte. Vyžaduje to však vašu dôveru v naše skúsenosti a snahu rozvíjať vás ďalej. Každý z nás týmto procesom prechádza, nechceme byť len pásovou výrobou priemerných produktov. Naším cieľom je vydávať dobré knihy. A na záver nezabudnite aj na znenie sprievodného e-mailu. Prijatie rukopisu znamená podpísanie zmluvy – je to obchodná transakcia, tak k celému
Anime Show 2024: AI, draky, upíri a body-horor
Tento víkend, od 22. do 24. marca, sa v bratislavskom Dome kultúry Ružinov uskutočnil ďalší ročník Anime Show, obľúbeného conu všetkých otaku, k-pop fans a priaznivcov fantastiky. Pre naše vydavateľstvo Príbeh tohtoročná Anime Show znamenala ďalší posun vpred, pretože po prvýkrát sme na akcii tohto typu mali vlastný knižný stánok. Krátko pred podujatím nám z tlačiarní dorazili nové knihy z hororového žánru – Pahltné od Lukáša Poláka a Trinásť balád pre Lucifera od Radoslava Kozáka. Knihy bolo možné kúpiť si v našom stánku a okrem toho mohli fanúšikovia osobne stretnúť oboch autorov, pozhovárať sa o knihách a vypýtať si autogram. Veľký záujem o naše novinky nás milo prekvapil. Každému, kto si niektorú z kníh (alebo aj obe) kúpil, ďakujeme za podporu slovenského hororu. Na Anime Show sme mali aj niekoľko prednášok, väčšinu z nich už v piatok. Ako prvá bola prednáška o drakoch vo fantasy literatúre a o tom, prečo ich vlastne všetci tak milujeme (prednášajúci – Barbora Röthová a Stanislav D. Vereš). O niečo neskôr nasledovali dve prednášky za sebou: najprv o upíroch (rovnakí prednášajúci ako pri drakoch), a potom o body horore hovoril náš autor Lukáš Polák, ktorý nielenže tento žáner dobre pozná, ale aj jeho najnovšia kniha Pahltné patrí do body hororu. V nedeľu sme načali trochu kontroverznú tému o AI, ktorú si podelili Radovan Čižmár, náš autor a sci-fi guru, a Tono Stiffel z vydavateľstva Hydra, autor Časonautov a Zabudnutého vesmíru. Počas celej Anime Show ste mohli stretnúť našu ambasádorku BukKuk, ktorá prišla každý deň v inom kostýme; pri stánku boli naše grafičky Zuzka Röthová a Bea Juritková, ktorej ručne maľované ilustrácie nájdete v knihe Trinásť balád pre Lucifera. Stretnúť ste mohli aj našu recenzentku Lord of Books, autorku Veroniku Kerekovú i Irwin, beta-readerov, korektorov či ďalších členov tvorivého tímu. Povedali o Anime Show 2024: Lukáš Polák„V prvom rade musím zo seba dostať tú radosť, že sa Pahltné dostalo na pult stolíka vydavateľstva Príbeh. Úžasný pocit! A o to viac sa teším, že sa predaje nepočítali na prstoch jednej ruky, ale v desiatkach kusov. To som, úprimne, naozaj nečakal. Ani som nevedel, koľko mám fanúšikov, a dúfam, že som niekoľko (možno?) získal. Ste úžasní! Taktiež sa na moju prednášku o body horore nazbierala plná miestnosť. Naozaj ma teší, že hororová tematika oslovila toľko ľudí.Stretol som úžasné množstvo fanúšikov, priateľov z literárnych kruhov a som rád za každého, kto sa zastavil pri našom stánku. Z prednášok ma najviac zaujali – Cestovanie v čase, A.I. (popkultúra vs.realita), Prečo nežiť vo fantasy svete, Démonológia a Draci v literatúre.“ BukKuk:„Na Animeshow chodievam pravidelne a posledný rok a pol už aj v cosplayoch. Tentokrát ste ma mohli stretnúť ako postavy z hier: 2B z NieR: Automata a Raiden Shogun z Genshin Impact.Tento con som si užila obzvlášť najmä vďaka úžasným ľuďom z nášho vydavateľstva Príbeh. Nielen preto, že mali úplne namakané prednášky, ale aj preto, že nech som kohokoľvek stretla, vedeli ma nabiť pozitívnou energiou a vyčariť mi úsmev na perách. A samozrejme musím spomenúť aktivitku pri našom príbehovom stánku – vymaľuj si satanistického macíka – to bol highlight dňa.“ Radovan Čižmár„Mimoriadne ma potešilo, že som po dlhšom čase mohol opäť stretnúť toľko skvelých ľudí na jednej kope. Užil som si hlavne skvelé a hodnotné prednášky, ktoré okrem bohatého obsahu aj náramne pobavili. A nemôžem nespomenúť ani skvelú atmosféru pri predajných stánkoch vydavateľstiev, kde sa okrem kníh premlelo aj kopec ľudí a príbehov.“ Stanislav Damon Vereš:„Každým rokom, ako objavíme na festivale, sa posunieme o trošku ďalej. V tomto roku sme podrástli o stánok, ktorý sa stal takým naším útočiskom, domovom na tomto podujatí.Za mňa tento festival bol o vydavateľstve, a to nebolo len o mne, čo mal byť v stánku, ale o nás ako o komunite, ktorá je skoro ako rodina. Autori Lukáš Poláš a Rado Kozák veselo si ponúkali svoje knihy, do čoho sa zapojila naša beta a redaktorka Wiki, vďaka čomu sme nemali nulové predaje, ale vedeli ako na to. Radowan Čižmár, čo stánok vlastne vybavil a riešil zásobovanie, Irwin, čo pomáhala stražiť stánok, alebo aj Veronika Kereková, čo mi v piatok postrážila stánok a napiekla koláče, kým som mal prednášky so zástupkyňou Baškou Röthovou. Prvá o drakoch a druhá o úpríroch, kde sme sa dobre dopĺňali a urobili sme si z toho stand up. Behala so mnou, keď som potreboval niečo vyriešiť – ako do Nekonečna, kde nám ponukli podporu pre naše vydavateľstvo, čo si vážne vážim.Ale keby som mal vymenovať všetkých, bolo by to na dlho, lebo len naše dievčatá BukKuk, Bea Juritková, Zuz Röthová, Nena Turner, Maťka sa tam furt točili a snažili sa pomôcť. Takže v závere by som poďakoval organizátorom za možnosť, čo na mám dali a že môžeme rásť.Tento ročník bol pre mňa zlomový v tom, že som si uvedomil, ako sme už podrástli, a boli sme tam ako skutočne vydavateľstvo.“ Vo vydavateľstve už pracujeme na nových knihách a tešíme sa na ďalšie milé stretnutia na najbližšom cone. 🙂
Na MedARTe so skvelými hosťami
Minulý rok dostalo naše mladé vydavateľstvo možnosť prezentovať sa na podujatí MedART na Žilinskej univerzite. A tento rok – v stredu 6.12. – sme sa MedARTu zúčastnili opäť, hoci tentoraz skôr v pozícii moderátorov a podieľali sme sa na tvorbe programu, keďže naše pozvanie prijali zaujímaví hostia. Podujatie malo tento rok podtitul Alchýmia umenia. O 10.50 začal náš príbehácky programový blok hodinovým rozhovorom s velikánom slovenskej krimi literatúry, Petrom Šloserom. Autor šiestich bestellerov, ktorých dej bol inšpirovaný jeho skúsenosťami z práce kriminalistu, pozrozprával nielen o svojej tvorbe a knihách, ale aj o vzniku a práci NAKA. Aj študenti, aj náš tím sme sa dozvedeli množstvo zaujímavostí a Peter prezradil, že už chystá siedmu knihu. Nasledoval rozhovor, v ktorom naša výkonná asistentka a grafička Zuzka Röthová vyspovedala majiteľa vydavateľstva Stanislava Damona Vereša. Zrekapitulovali spolu úspešný rok plný zaujímavých projektov. V tomto zimnom semestri spolupracuje naše vydavateľstvo s vyše dvadsiatkou študentov zo Žilinskej univerzity. Počas stáže si vyskúšajú marketing, PR a prácu so sociálnymi sieťami. Vanesska, jedna z našich študentiek, sa so mnou porozprávala o našom literárnom portáli, ktorý práve v deň konania MedARTu oslavoval narodeniny, rovnako ako naše vydavateľstvo Príbeh. Potom na pódium vystúpili ďalší naši hostia. Najprv to bol Alexander Schneider, knižný a filmový recenzent a propagátor fantastiky, ktorý predstavil študentom portál scifi.sk a projekty, ktorým sa venujú. Okrem toho porozprával aj o stolných hrách, ktoré sám vytvoril a vydal. Ako ďalší bod programu nasledoval rozhovor s Andreou Paráčovou, historičkou, kurátorkou a autorkou. Andrejka porozprávala o svojej práci v Kysuckom múzeu a predstavila svoju knihu Pod krídla havrana, historický román s prvkami fantasy. Tento ročník MedARTu bol znova veľmi príjemným a vydareným podujatím, kde sme mali možnosť stretnúť našich študentov osobne a predovšetkým spoznať nových ľudí, ktorí sa venujú rôznym kreatívnym činnostiam. Bol to zároveň prvý ročník, kedy sme odovzdávali Temné ceny vydavateľstva Príbeh – dostali ich naši hostia za prínos slovenskej literatúre a fantastike, a taktiež aj organizátori podujatia, doktor Matej Somr (odborný asistent na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva) a Natália Betáková. Tím vydavateľstva Príbeh ďakuje Žilinskej univerzite za pozvanie a našim skvelým hosťom za to, akú úžasnú atmosféru pomohli vytvoriť. Budeme sa tešiť na další ročník podujatia! MedART 2.0 je podujatie plne organizované študentmi Katedry mediamatiky a kultúrneho dedičstva Žilinskej univerzity, pod vedením doktora Mateja Somra. Občerstvenie aj prípadné drobné nákupy boli hradené študentmi. V súčasnosti prebieha na donio.sk kampaň, kde môžete týchto šikovných mladých ľudí podporiť.
MedART 2.0 s Príbehom
30.11. sa na Žilinskej univerzite pod vedením Fakulty humanitných vied, konkrétne Katedry mediamatiky a kultúrneho dedičstva, uskutočnilo podujatie MedART 2.0 Retrospektívna budúcnosť – a naše vydavateľstvo Príbeh sa ho zúčastnilo tiež, reprezentované trojčlenným tímom, ktorý tvorili zaklatateľ vydavateľstva a autor Stanislav Damon Vereš, dabingová herečka Andrea „DreaNa“ Žalobínová a jazyková redaktorka a autorka Barbora Röthová. Podujatie dalo možnosť šikovným a kreatívnym študentom predstaviť svoju prácu a mimoškolské aktivity – prezentáciu mal napríklad Michal Muskolay, ktorý sa už prakticky profesionálne venuje popri štúdiu foteniu a natáčaniu videoklipov pre produkčnú spoločnosť, a krstil sa aj študentský časopis Kontakt, na ktorom pracovala skupina prvákov bakalárskeho štúdia. Predstavili nielen rubriky časopisu a niektorých členov redakcie, ale spomenuli aj to, koľko práce obnáša vydanie časopisu s plnohodnotným obsahom a grafikou, čo, samozrejme, vo vydavateľstve dobre poznáme. Náš tím mal možnosť zhliadnuť práve tieto dve prezentácie, preto ich menovite spomíname, a treba povedať, že mali naozaj vysokú úroveň. Naše vydavateľstvo dostalo ako externý hosť možnosť predstaviť aj vlastné aktivity. Počas necelej polhodinky sme študentom prezradili, na čom pracujeme a čo chystáme v priebehu roka 2023, a dostali aj pár tipov z praxe k tomu, ako vylepšiť svoje texty hlavne z jazykového hľadiska. Veľmi nás teší, že sme spravili na Žilinskej univerzite dobrý dojem a takmer ihneď po podujatí sme dostali návrh na oficiálnu spoluprácu. Univerzitu navštevujú mnohí študenti, ktorí sa venujú písaniu príbehov, grafike alebo ďalším činnostiam potrebným v každom vydavateľstve. Tým z nich, ktorí majú záujem, môže vydavateľstvo Príbeh poskytnúť v blízkej budúcnosti možnosti na spoluprácu a vylepšenie si profesionálneho portfólia. Touto cestou chceme Žilinskej univerzite poďakovať za pozvanie a dúfame, že sa naša vzájomná spolupráca v budúcnosti prehĺbi. Všetkým študentom želáme veľa úspechov pri šúdiu aj rozvíjaní svojich kreatívnych zručností.