Julie Borlová je mladá česká autorka a umelkyňa, momentálne na rodičovskej dovolenke, ktorá skúma intuitívnu tvorbu. Okrem toho učí francúzštinu, cudzincov češtinu a pôsobí aj ako sprievodkyňa v Prahe. Vyštudovala históriu, takže sa v jej knihe Čarodějka od Jezera bohů (recenzia tu) spája fantasy žáner s mnohými detailami inšpirovanými obdobím talianskej renesancie a pôsobením rodu Medici. Prinášame vám rozhovor, z ktorého priam srší autorkina radosť z tvorenia. Čarodějka od Jezera bohů je tvoja prvá vydaná kniha. Ako tento príbeh vznikal?To by samo o sobě vydalo na román. Ale pokud to mám zestručnit, nápad na Čarodějku jsem dostala poprvé někdy v roce 2007. Tehdy mi bylo šestnáct, měla jsem za sebou první – nutno říct, že ne moc zdařilý – pokus o román a nevěřila jsem, že mám na to napsat celou knihu. Respektive, byla jsem přesvědčená, že abych ji napsala, musím dopředu vědět přesně, o co v ní půjde, mít osnovu, promyšelnou zápletku… Během následujících let jsem se Čarodějku několikrát pokusila rozepsat – a pokaždé to skončilo fiaskem. Až jsem si na podzim roku 2020 připustila, že výše uvedený způsob tvorby není pro mě, že zkrátka funguju jinak. Skočila jsem do toho po hlavě, bez osnovy, bez plánu, bez přesné představy, kam vlastně jdu… První verze rukopisu vznikla během půl roku a nutno dodat, že to byl jeden z nejkrásnějších zážitků mého života. Čo bolo pre teba pri písaní Čarodějky najťažšie a ktoré pasáže ťa naopak bavili najviac?Nejtěžší byly jednoznačně scény spojené s těhotenskou ztrátou jedné z postav. Už tehdy jsem si moc přála miminko a když jsem psala tyhle pasáže, brečela jsem. Ale věděla jsem, že jiná cesta není, příběh to tak potřeboval. Říct, co mě bavilo nejvíc, je o dost těžší, mě ohromně bavilo skoro všechno. Ale nejvíc jsem si asi užívala rozvoj vztahu ústřední milostné dvojice – a pak všechny akční scény, hlavně bitvu o Felidu a pokus o převrat v Nové Solii. Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu niekoľkých postáv. Ktorá z nich tebe osobne najviac prirástla k srdcu?Malvína a Federico, oba dva tak nastejno, vybrat si nedokážu. Oba byli součástí už původního nápadu z roku 2007, takže se známe vážně hodně dlouho. Malvína je pro mě něco jako knižní nejlepší kamarádka, jakkoli ona sama by se nad tím označením patrně ušklíbla. A co se týče Federica, tak v těch šestnácti bych s ním šla s potěšením na rande… a dnes taky, jen by musel být tak o patnáct let starší než v knize. Prečo si si vybrala fantasy žáner? Láka ťa vyskúšať aj nejaký iný?Fantasy je můj oblíbený žánr, kam až moje paměť sahá. Baví mě svoboda, kterou mi nabízí. Můžu si vytvářet vlastní světy, vlastní pravidla, což si neuvěřitelně užívám. V dohledné době neplánuju vyloženě měnit žánr, začalo mě ale bavit žánry míchat. Román, který momentálně dokončuju, je mix fantasy a heavy contemporary, v budoucnu plánuju fantasy smíchat s dystopií nebo třeba s historickým románem. Knihu si vydala cez Pointu – nie je to klasické vydavateľstvo, ale ani samovydanie. Skôr niečo medzi tým; autor si po úspešnom crowdfundingu vyberá tím, ktorý mu pomôže vydať knihu. Ako prebiehal tento proces pri Čarodějke? Čo ťa najviac prekvapilo, či potešilo?Nejvíc mě určitě překvapilo, jak moc pro mě byla samotná kampaň náročná a stresující. Samozřejmě jsem dopředu tušila, že to nebude úplně procházka růžovou zahradou, ale nedokázala jsem si představit, jak moc mi to dá ve skutečnosti zabrat. Ale zpětně bych neměnila, stálo to za to. V první řadě právě kvůli možnosti vybrat si spolupracovníky. Měla jsem na ty své opravdu šťastnou ruku. Nejvíc mě potěšila právě spolupráce s nimi, knihu jsme dokončovaly, zatímco jsem ležela v nemocnici a podpora mých kolegyň byla jedním z hlavních opěrných bodů, který mě držel nad vodou a pomáhal mi se nezbláznit. Při samotné kampani mě pak mile překvapila pomoc a podpora od lidí, které jsem neznala vůbec, nebo jen letmo – a kteří dokázali šířit nadšení pro mou knihu dál. A možná ještě víc mě překvapila pomoc mého táty, který přispěl svým obchodním talentem a dokázal například prodat jeden z mých obrazů, které jsem v kampani nabízela. Ako si sa dosala k písaniu? Je to aj v tvojom prípade celoživotná záľuba?Ano, celoživotní, takže ty začátky si dnes už moc nevybavuju. Matně si vzpomínám, jak jsem někdy v pěti letech napsala svou první knihu. Psát jsem ještě neuměla, tak jsem ji jen ilustrovala a do toho pokreslila stránky vlnovkami, protože mi připomínaly psací písmo. Pak přišla spousta dalších pokusů o knihy, povídky a básně. Ktoré sú tvoje obľúbené knihy, resp. ktorí autori ťa inšpirujú?Mou celoživotní láskou, která mě dostala k fantasy, je Harry Potter. V dospívání jsem se hodně věnovala psaní fanfikcí právě z tohoto světa, bylo to pro mě skvělé literární cvičiště. Miluju taky některé knihy od americké autorky Naomi Novik, konkrétně romány Ve stínu Hvozdu a V zajetí zimy. Z českých autorů mám pak asi největší slabost pro Lucii Ortegu, přijde mi, že máme v mnohém podobné vidění světa, což jsem občas slyšela i od svých recenzentů. Keď človek začne písať, málokedy má rozpracovaný len jeden koncept. Prezradíš, na čom pracuješ?V září jsem dokončila třetí kolo revizí románu Dcera světů, což je mix fantasy a heavy contemporary, přičemž hlavním tématem knihy je mateřství a porody. Román teď prochází betačtením a já si dávám pauzu, poslední měsíce práce na něm byly hodně intenzivní a vyčerpaly mě. Ale i v té pauze si začíná hrát s náměty na další knihy, nejvíc času teď trávím v myšlenkách na Krétě u knihy Odkaz hadí bohyně, což je fantasy propojující dějiny pradávné minojské kultury, moderního Řecka a antickou mytologii. Vyštudovala si históriu. Prečo si si vybrala práve tento odbor?Protože mě bavil už od dětství. Traduje se, že za to mohla babička, která někdy v mých pěti letech prohlásila, že na pohádky už jsem stará a začala mi číst Staré pověsti české od Jiráska. Pak přešla na řeckou mytologii a historické romány. A mě to chytlo a už nepustilo. Čo to vlastne znamená byť v dnešnej dobe historičkou? O každom povolaní je rozšírených mnoho stereotypov a predpokladám, že keď sa povie „história“, väčšina ľudí si buď predstaví študovanie zaprášených rozpadajúcich sa zvitkov v tmavom zatuchnutom archíve, alebo Indianu Jonesa. Čo ale toto povolanie skutočne obnáša?Realita je taková, že jen velmi málo absolventů historie se uplatní přímo v oboru. Znamená to totiž dělat vědeckou práci, což je dosti nejistá existence. Já sama jsem šla na vysokou s tím, že se chci uplatnit právě ve vědě, ovšem musím uznat, že ve svých devatenácti jsem o tom měla velmi naivní představy, které rychle vzaly za své. Ono to totiž krom vysedávání
Čarodějka od Jezera bohů prepája fantasy a krásu talianskej renesancie
Podľa proroctva sa blíži siedme milénium – čas, kedy príde Temný pán v sprievode prastarého zla. Aby však vo svojich plánoch uspel, bude potrebovať nájsť svoju Temnú nevestu. Malvína je mladá dievčina, ktorá vyrastá na brehu Jezera bohů. Na rozdiel od ostatných žien miluje knihy a je vzdelaná, pretože nad ňou drží ochrannú ruku uznávaný učenec. Jedného dňa stretne pri jazere neznámeho mladíka, ktorý ju začne učiť mágiu. A tá sa Malvíne zíde, pretože sa ju rozhodnú vydať za muža, ktorého nepozná. Malvína utečie a zapletie sa do víru udalostí spojených s predpovedaným návratom Temného pána. Autorka Julie Borlová spojila dve moje obľúbené veci – fantasy žáner a taliansku renesanciu do jednej knihy. Napísala pekný YA príbeh plný fascinujúcich detailov a zaujímavých udalostí, ale poďme poporiadku. Hlavná hrdinka je naozaj mladá, takže častokrát koná bez premýšľania a netrpezlivo, čo bude mať v niektorých úsekoch naozaj vážne následky. Tínedžerská nerozvážnosť sa však dá v jej prípade pochopiť – autorka netlačila tak strašne na pílu ako iné knihy; a zároveň je Malvínin súkromný boj proti pravidlám pre ženy sympatický. Solia je totiž klasickým stredovekým svetom, ktorý ovládajú tisícky povier, predpovedí a moc je v rukách najschopnejších manipulátorov, čiže najčastejšie kňazov. Práve náboženský fanatizmus a s ním spojené udalosti boli veľmi silné pasáže. Ľudstvu stačí naozaj málo, aby sa zmenilo na masu idiotov, za správanie ktorých sa musí hanbiť aj divoké zviera. Ako kontrast zaostalej Solie tu máme Novú Soliu, ktorá je prototypom osvieteného a rozvíjajúceho sa renesančného mesta, ktoré má šťastie, že na jeho čele stoja schopní ľudia, uvedomujúci si, že prosperovať budú len vtedy, ak sa bude dariť aj ich mestskému štátu. Čitateľ, ktorý sa zaujíma o skutočné dejiny talianskej renesancie a rodu Medici, nebude mať problém nájsť mnohé paralely s našimi dejinami. Zvyšok odhalí autorka v doslove a príbeh tak dostáva ďalšiu iskru. Osobne mám obdobie renesancie nesmierne rada, sama som sa ním v tvorbe trochu inšpirovala, takže spojenie s fantasy príbehom ma nadchlo. Príbeh samotný je vystavaný pekne, je tu mnoho zvratov a postavy budú musieť robiť dôležité rozhodnutia. Budú pochybovať, zradia aj nájdu spojencov a táto pestrosť charakterov je rozhodne plusom knihy. Mojím najobľúbenejším hrdinom bol jednoznačne Federico, ktorý bol chytrý a tak akurát záhadný. Ak by mal o desať rokov viac, tak by som ho doslova žrala. Autorka vytvorila zaujímavé mužské postavy a som zvedavá, ako raz vyznejú v jej podaní zrelší muži. Jej štýl sľubuje, že by to mohol byť viac než slušný zážitok. Budem sa teda na jej ďalšiu tvorbu tešiť. Ešte sa vrátim k mužským postavám – bavilo ma čítať aj Francescove pasáže. Jeho morálne dilemy boli pre mňa najzaujímavejšie; vyrastal vo svete, kde bola jeho láska k umeniu tvrdo trestaná a neustále počúval, že umenie je hriech. Odrazu sa dostane na miesto, kde je umenie oceňované a dôležité, a jemu to prevráti všetky dovtedy známe dogmy hore nohami. S tým sa spája aj náboženstvo a pochopenie svojho miesta v novej spoločnosti. Škoda, že Francesco nedostal viacej priestoru; rozhodne by si to zaslúžil. Autorka má príjemný, miestami trochu poetický rozprávačský štýl. Kniha nie je vôbec explicitná – zobrazuje vzťahy medzi ľuďmi s citom, hoci sa nevyhýba vážnym a krutým scénam, takže je vhodná aj pre mladších tínedžerov (resp. tínedžerky). Páčil sa mi nápad s portálom medzi svetmi. Nová Solia a ostatné slobodné miesta majú okrem toho veľký potenciál na ďalšie príbehy. Som zvedavá, či sa autorka niekedy vráti na tieto miesta. Čarodějka od Jezera bohů nie je útla knižočka; má vyše tristopäťdesiat strán. Deje sa v nej však toho veľa a hlavne v poslednej štvrtine by som uvítala, ak by sa striedanie scén trochu spomalilo a boli by viacej rozpísané (napríklad pokus odstaviť od moci Giulianu Speroni). Hodil by sa väčší dôraz na intrigovanie, trochu výraznejšie duševné muky a dilemy postáv (napríklad v prípade Federica). Tento fantasy príbeh by rozhodne prežil aj ďalších päťdesiat strán navyše; možno aj viac. Takto som mala pocit, že záverečné strany prešli príliš rýchlo, scény preskakovali šialeným tempom a nedali mi vydýchnuť, ani si vychutnať napätie z toho, že očakávate niečo zlé, len neviete, kedy to konečne príde. V knihe ma celkom pobavilo použitie slova džentlmen – vzhľadom na jeho historický vývoj ho v renesančnej Florencii určite nepoužívali v tom zmysle, ako ho poznáme dnes, ale vo fantastike sa to dá akceptovať. Aby som to teda zhrnula, prvá vydaná kniha Julie Borlovej milo prekvapí zrelým štýlom a skúseným kombinovaním dejových prvkov. Príbeh má dobrú dynamiku, charizmatického hrdinu (povedzme si úprimne, málokedy čítame knihy kvôli knižným hrdinkám) a starostlivo vystavaný svet. Škoda len toho rýchleho záveru, nejaké to naťahovanie navyše by som bez problémov prežila. Inak išlo o príjemné čítanie a odporúčam čitateľkám, ktoré fascinuje nielen romantasy, ale aj obdobie talianskej renesancie. Tipy na čítanie:Stepsister – nevlastná sestra v hlavnej úloheProkletá – artušovská legenda inakCesta do minulosti pod krídlami havranaSkleněný trůn si zaslúži titul populárnej romantasyV znamení ametystu: Prvé stretnutie s prírodným spoločenstvom
Továrna na skořápky – o úskaliach prehnanej aizácie
V blízkej budúcnosti stroje a aizovaná výroba nahrádzajú nielen robotníkov v továrňach, ale postupne vytláčajú ľudí aj z odbornejších pozícií. Okrem toho bola vytvorená Singularita, AI, ktorá sľubuje obrovské možnosti. V najvyšších úrovniach korporátneho manažmentu prebiehajú tvrdé boje medzi majiteľmi prosperujúcich firiem a hackerskými skupinami. Svoju úlohu zohráva aj vysoká politika, pretože sa blížia prezidentské voľby. A ktosi z pozadia poťahuje nitkami, aby dosiahol svoje vlastné ciele, ktoré môžu byť iné, než na prvý pohľad vyzerá. Jiří Čechal prišiel na knižný trh so svojím prvým príbehom odohrávajúcim sa v blízkej budúcnosti, ktorú by sme mohli pokojne zažiť. A tú budúcnosť nevykrelil práve v pastelových farbách. Založil ju na večnom mocenskom boji medzi rôznymi záujmovými skupinami a nezabudol ani na terorizmus. Autor vytvoril pútavé prostredie pre život svojich postáv. A práve tých postáv je v knihe relatívne veľa. Je tu Nikolas Diviša a jeho manželka Irina, ktorých spoločnosť vytvorila AI Singularitu; Irinin brat Aiden, z ktorého sa mal stať vodca teroristov; Hugo, chľastajúci skorumpovaný policajt; Jack, vodca Etiky, ktorý bojuje proti veľkým korporátom, a jeho kolega Tom; Alexandro Chuaréz, majiteľ obrovskej spoločnosti z agrosektoru, ktorá zavádza rozsiahlu aizáciu (inak prečo „Chuaréz“? Má sa to snáď čítať „čuaréz“? Nerozumiem tomuto českému prepisu.). Pestré postavy s rôznou minulosťou a povahou. Chválim autora, že nezabudol na ich smrteľnosť a netlačil dej do prehnaného idealizmu. Pri tejto knihe si totiž nemôžete byť istí osudmi hlavných hrdinov. Musia robiť ťažké rozhodnutia neobchádzajú ich zranenia a dostanú a aj do priameho ohrozenia života. Zároveň budú niektoré z nich musieť zmeniť spôsob uvažovania – toto bolo veľmi pekne podchytené. Dej bol tiež zaujímavý a predostrel množstvo zaujímavých morálnych otázok. Továrna na skořápky je príbeh s ohromným potenciálom a akčným dejom, bohužiaľ, veľa z toho potenciálu zabila technická stránka textu. Ten je tak strašne rozdelený na malé kúsky, že čitateľ prakticky prichádza o možnosť orientovať sa medzi postavami. Viacej hrdinov pre mňa nie je problém, ale v knihe sa striedali po dvoch-troch stranách textu – buď sa zmenil hrdina, alebo nastúpila scéna z minulosti, ktorých bolo dosť veľa. Autor napíše jednu celistvú scénu a z nejakého dôvodu ju presekne v polovici pohľadom do minulosti. V zásade to nemusí byť zlé, ale tu som mala väčšinu času veľký problém orientovať sa. Mená sa mi dlho zlievali, vždy som musela zastaviť a premýšľať, kto tá postava vlastne je, kde sme sa s ňou stretli naposledy, čo robí a akú má minulosť, aký je jej vzťah k ostatným postavám. Text si priam vyžaduje, aby boli niektoré časti pospájané do dlhších úsekov – k tomu, aby si čitateľ k postavám vybudoval vzťah a nemal v nich americký futbal, musí dostávať dlhšie úseky týkajúce sa jednotlivých hrdinov. A potom tu boli časti, ktoré si zase pýtali grafické oddelenie. Napríklad v jednej chvíli sme v televíznom štúdiu, sledujeme jednu z postáv pri interview, a zrazu sme v nasledujúcom riadku na inom mieste, v inom čase a možno aj s inou postavou. Veľmi mätúce. V knihe sa toho deje relatívne veľa na daný rozsah. Nevadilo by mi, ak by bola o pár desiatok strán dlhšia – takto mi totiž chýbala väčšia hĺbka. Autor naznačil napínavé politické intrigy a boje kto z koho, ktoré vyhrá ten chytrejší. Postava Ducha pekne zamiešala karty. Všetko sa však dialo príliš rýchlo. Nie je dobré, keď je v knihe priveľa omáčok a prázdnej vaty, no opačný extrém, kde trocha tých omáčok a zámerného spomalenia tempa chýba, tiež nie je dobrý. Každý príbeh musí mať tento aspekt prísne vybalansovaný – v Továrne mi to citeľne chýbalo. Dá sa teda povedať, že mi autorov štýl úplne nesadol. Knihu som prečítala relatívne rýchlo, ale napriek napínavému deju som si ju nedokázala patrične vychutnať. S trochou citlivých úprav v oblasti členenia textu to mohlo byť fakt dobré. Autori sa s každým novým rukopisom, vydaným či nie, zlepšujú, preto budem dúfať, že ak Jiřímu Čechalovi vyjde druhá kniha, bude text technicky ucelenejší. Potenciál na to rozhodne má. Máte radi príbehy z alternatívnej budúcnosti? Skúste aj tieto knihy:2084: Strašidelný obraz rozdelenej EurópyZákon jednoho: čo všetko dokážeme tolerovať, aby sme prežili?