Ali Hazelwood, pôvodom z Talianska, je veľmi populárna autorka kníh pre ženy. Vyštudovala neurovedu v USA a tento odbor tam aj vyučuje. Nepíše fantasy, preto som ju na svojom čitateľskom zozname nemala, ale príbehy od nej si ku mne napokon našli cestu. Na instagrame mi pravidelne vyskakujú posty o jej knihách, tak som bola zvedavá, čo čitateľkám ponúkajú. Hlavnou postavou románu Love on the Brain (v slovenskom preklade Analýza lásky) je Bee Königwasserová, mladá vedkyňa, ktorá dostane ponuku dočasne spolupracovať s NASA na vývoji novej prilby pre astronautov. S nadšením odchádza do Houstonu, lenže hneď po príchode sa jej radosť a vidina úspešnej kariéry scvrkne. Šéfom tímu inžinierov je totiž Levi Ward, na ktorého nemá dobré spomienky. Na škole absolvovali rovnaký vedecký seminár a Levi jej od začiatku dával najavo, že ju neznáša a je preňho ťažké byť s Bee v jednej miestnosti. Bee a Levi majú projekt viesť spolu a v krátkom čase sa od nich očakávajú významné výsledky. Bee začne byť nervózna, keď jej nepríde načas technické vybavenie; nedostáva emaily na schôdze a udalosti naznačujú, že sa ju Levi pokúša sabotovať. Bee nutne potrebuje dobré výsledky, inak môže prísť o šancu získať dobré a stabilné miesto. Bude musieť nájsť spôsob, ako s nepríjemným Levim komunikovať. Hneď na začiatku som spravila zásadnú čitateľskú chybu. Vzhľadom na to, že hlavná hrdinka aj autorka sú vedkyne, som očakávala konečne silnú a sebaistú hrdinku, ktorá berie život s nadhľadom a vie si poradiť. Veď to mi Ali Hazelwood aj sľubovala od prvej stránky – neustále spomína Marie Curie ako vzor silnej ženy, ktorá dosiahla úžasné úspechy aj napriek nesmiernemu sexizmu a androcentrizmu. Bee je rozhodnutá ukázať mužom, že ženy majú tiež mozog a sú schopné vedkyne. Vravím si – super, tak ukáž, čo v tebe je! Lenže už po pár stranách mi začínalo byť jasné, že Bee má sice, ľudovo povedané, plnú hubu „girl power,“ ale činy nikde. Pozrime sa najprv na vedeckú, resp. pracovnú líniu. Autorka poukazuje na to, ako sú ženy vo vedeckej obci diskriminované a vytláčané mužskými skupinami na okraj. Bohužiaľ, je to stále krutá realita. Žena môže mať veľakrát viacej diplomov, skúseností, lepšie znalosti, ale pozíciu alebo povýšenie dostane menej schopný chlap, a to len preto, že pri jeho počatí spermia náhodou niesla chromozóm Y. Hoci sa situácia za posledných sto rokov výrazne zlepšila, stále existuje množstvo mužov po celom svete, ktorí žene robia zo života peklo a ešte sú presvedčení o tom, že majú pravdu a plné právo to robiť. Strašne som dúfala, že autorka dá postave Bee možnosť nájsť si svoju cestu a úspešne dokázať, že je špičková vedkyňa a že ju musia muži začať rešpektovať. Nestalo sa. Bee mi väčšinu knihy pripadala ako vystrašená pubertiačka. Nemala charizmu, nemala tvrdosť, nedokázala si presadiť rešpekt. Ak by jej Levi stále nebehal na pomoc, inžinieri by ju ani len nezdravili. Bee neustále hľadala paralely medzi sebou a Marie Curie. Čo by robila Marie? Vytvorila si ešte aj anonymný účet kdesi na Twitteri (ak si dobre pamätám), kde sa schádzali vyštudované ženy a kydali na mužov… a nič iné nerobili. Mala tisíce sledovateliek a veľkú mediálnu silu. Nedokázala to nijako využiť pre zlepšenie situácie žien. Len samé kecy, sťažnosti a žiadne činy. Čakala som od autorky viac. Absolútne nevyužila potenciál témy. Bee ako postava nebola žiadna výhra. Hrá sa na strašne silnú a samostatnú ženu, ale nie je schopná postarať sa ani o niečo také základné ako normálne jedlo! Dnes si aj vegánka môže užívať chutné jedlo; keď nevie variť, aspoň si ho objedná. Tu to vyznelo tak, akoby boli vegáni odsúdení buď na smrť hladom, alebo celoživotné konzumovanie nechutných smradľavých brečiek. Ale jasné, napokon je to len autorská barlička, pretože treba nejako vyzdvihnúť fakt, že Levi vie variť! Čo kniha pre ženy, to chlap michelinský šéfkuchár. Kde, prosím vás, takýto behajú? Celá kniha je založená na tom, že si Bee neskutočne domýšľa a fabuluje. Išlo ma z nej poraziť. Každé Leviho slovo a gesto nafúkla do obludných rozmerov a neustále sa ľutovala preto, že ju Levi od školy nenávidí. Pričom bolo jasné, že je to celkom inak (a medzi nami, na jej mieste by mi to bolo jedno – sústredila by som sa iba na prácu a nevyhnutnú profesionálnu komunikáciu). Ani jeden z nich sa nemal k tomu, aby sa s tým druhým porozprával a uviedol veci na pravú mieru. Nechali sa manipulovať okolím a autorka tak vykonštruovala tínedžerskú hate-to-love linku, ktorá nemala absolútnu logiku a mozgy oboch postáv uvažovali ako s IQ 30. Lebo neopodstatnená nenávisť v štýle „asi-ma-nenávidí-tak-aj-ja-ho-budem-nenávidieť“ je úplne normálna. A pritom stačilo raz sa na pár minút porozprávať, alebo sa otvorene spýtať: prečo ma vlastne nemáš rád? Chápem, je to príliš logické. O čom by potom bola kniha? Aby toho nebolo málo, Bee pri každej príležitosti odpadne; stačí napríklad zmienka o pavúkovi. No hej, nejako ju predsa musíme dostať Levimu do náruče, že? Vždy, keď sa niečo zaujímavé deje, zabije to nejakým trapasom alebo iba tým, že nevie, kedy má zavrieť ústa, a len bľaboce hlúposti. Úplným vrcholom je jej predsavzatie, že už NIKDY nebude mať ŽIADNY vzťah, lebo ju bývalý podviedol. Nerealistické, neprirodzené a detinské. V knihe bolo množstvo detailov, ktoré mi tam nesedeli alebo pôsobili divne. Doteraz napríklad nerozumiem, čo to malo byť s tou mačkou v NASA. Bee stále hovorí, že kŕmi mačku, ktorá sa potuluje po budove, ale Levi jej neverí a pozerá vždy na ňu ako na blázna. Neviem, čo mi ušlo. Toto som fakt nepochopila. Záver bol… ako to opísať? Slabý? Sklamanie? Iritujúci? Cez tristo strán čítam o akože silných ženách, ale pri prvom náznaku, že pri výskume niečo zlyhalo, Bee len zvesí plecia a ide si baliť kufre. Je to jej výskum, jej oblasť; je jediným expertom na neuro-záležitosti, pozná ten projekt odzadu aj spredu, a ona sa ani len nepokúsi zistiť, čo sa stalo? Žiadna analýza dát, snaha opraviť chybu a dokázať svoje schopnosti? Jednoducho sa vzdá a s revom odchádza. Toto je autorkin odkaz, ako byť silnou ženou a profesionálnou vedkyňou? Byť vedkyňou, seriózne sa pri takom zobrazení urazím. Takto som sa urazila len ako žena. Aby som ale povedala aj niečo pozitívne, oceňujem to, ako autorka zahrnula do knihy Marie Curie. Spravila to pútavo a chytro, takže sa čitateľky dozvedia zaujímavosti z jej života. Predpokladám, že na autorkinom úspechu má najväčší podiel jej rozprávačský štýl – Ali Hazelwood píše dobre a pútavo, dokonca miestami vtipne. Kniha sa čítala ľahko a rýchlo, občasný sarkazmus hlavnej hrdinke svedčil