Spisovateľ Peter Šloser je jedným z najpredávanješích slovenských autorov. Od roku 2019 vydáva každý rok jeden napínavý krimi-triler inšpirovaný skutočnými prípadmi, keďže pracoval ako policajný plukovník v útvaroch zameraných na boj s organizovaným zločinom. Kombinácia jeho profesionálnych znalostí a pútavého rozprávačského štýlu ho doslova ihneď katapultovala medzi najobľúbenejších autorov. Fanúšikovia krimi sa po roku môžu tešiť na Petrovu novinku, ktorá vychádza 24. októbra pod názvom Zákony zločinu. Takto znie oficiálna anotácia: Siedma detektívka bývalého policajného plukovníka zaznamenáva rozprávanie osoby, ktorá sa takmer stala obeťou nájomného vraha. Opäť je prešpikovaná autorovými osobnými skúsenosťami z vyšetrovania a znalosťami prostredia slovenského organizovaného zločinu.V príbehu inšpirovanom skutočnosťou Peter Šloser znova umožní čitateľom nahliadnuť do reálnych postupov polície pri vyšetrovaní brutálnej vraždy podnikateľa aj do priestorov a pomerov slovenskej väznice. Kto je objednávateľom vraždy a kto sú vykonávatelia?Muži zákona počas pátrania po páchateľoch narazia na bývalého väzňa, ktorý má pripraviť o život jedného z vyšetrovateľov. Napriek tomu, že spolupracuje, objednávku mohol dostať aj ďalší potenciálny vrah a nikto netuší, kedy a z ktorej strany príde posol smrti. Dôležitú úlohu opäť zohrajú vysokí policajní funkcionári s pokriveným charakterom, ktorí sú úzko napojení nielen na osoby organizovaného zločinu, ale aj na biele goliere. Na čiu stranu sa priklonia policajné elity? Na stranu zákona alebo zločinu? Prinášame vám aj krátky rozhovor s Petrom pri príležitosti vydania jeho novej knihy. Dnes vychádza tvoja kniha Zákony zločinu. Mnohých mladých autorov, ktorí snívajú o vlastnej knihe, bude asi zaujímať, čo autor robí v takomto období – aké povinnosti ťa čakajú v súvislosti s vydaním knihy? Alebo si môžeš teraz oficiálne užívať voľno?Dlhšie voľno nemám prakticky počas celého roka, knižný kalendár mám aj túto jeseň poriadne nabitý. Absolvujem 20 besied od Trebišova po Bratislavu, z toho 13 v kníhkupectvách Martinus a Panta Rhei. Je to moja iniciatíva, na tieto podujatia oslovujem knižné bookstagrammerky a spisovateľky, ktoré ich budú moderovať. Musím všetko termínovo zladiť a prejsť s nimi scenár. Od začiatku októbra som spustil každú nedeľu od 19.30 knižný podcast s názvom – ČO O NÁS NE(VIEŠ), do ktorého pozývam známe slovenské spisovateľky a spisovateľov. Opäť sa musím na každý rozhovor dôkladne pripraviť, čo mi zaberie minimálne jeden deň. Popri tom píšem ôsmu knihu, každý týždeň zverejňujem takmer 30 príbehov, pripravujem si cestovateľský plán súvisiaci s besedami, individuálnymi stretnutiami s čitateľmi a podpisovkami v kníhkupectvách po celom Slovensku. Prezradím aj jednu pikošku, natrafil som na talentovanú osobu s potenciálom na napísanie kvalitnej detektívky, pre ktorú pripravujem námet podľa skutočného príbehu. Krst knihy je naplánovaný na 28. októbra v predajni Panta Rhei v bratislavskom Auparku. Čo nám môžeš o tejto významnej udalosti prezradiť? Kto bude knihu krstiť?Úlohu moderátorky prijala známa knižná bookstagrammerka Katka, ktorú poznáme na Instagrame ako popcorn_in_the_books. Teším sa na túto udalosť a verím, že knižných fanúšikov poteší aj prítomnosť známeho slovenského herca Jakuba Rybárika, ktorý sa zhostí úlohy krstného rodiča. Ako prebiehalo písanie knihy Zákony zločinu napríklad v porovnaní s prvou knihou Mafiánska poprava?V prvom rade je rozdiel v absolútne odlišnom prostredí. Debutovú knihu som písal v tajnosti na policajnej ubytovni v Petržalke, jesennú knižnú novinku Zákony zločinu najmä v domácom prostredí. Keď sa obzriem päť rokov dozadu, predstavujem si moju prvú redaktorku, ako si od zúfalstva z pridelenia rukopisu udiera hlavu o stenu. Netajím sa, že sa musela vysporiadať s množstvom opakovaných a nesprávne použitých slov, chybne zvoleného slovosledu, ale človek je učenlivý tvor, dnes môj surový rukopis vyzerá celkom inak. Sedem vydaných kníh je krásny úspech. V čom vidíš ako spisovateľ svoj najväčší posun?Ťažká otázka, keď mám hodnotiť sám seba, ale teší ma spätná väzba od čitateľov, ktorí každou novou knihou prejavujú väčší záujem o moju tvorbu. To je pre mňa odkaz, že moja práca má zmysel. Si známy tým, že veľa cestuješ po Slovensku a aktívne komunikuješ so svojimi fanúšikmi. Ak by ťa niekto chcel zastihnúť na nejakej akcii prípadne v knižnici a prísť si dať podpísať knihu, kde sa môže dozvedieť o tvojom itinerári?Informujem pravidelne čitateľov o knižno-cestovateľských aktivitách na Facebooku a Instagrame formou príspevkov a príbehov. Sociálne siete neponúknu túto informáciu všetkým sledovateľom, stáva sa mi, že sa to dozvedia až po podujatí. Túto jeseň absolvujem 20 besied, ak občas navštívia moje profily na sociálnych sieťach, nájdu aktuálne informácie. Môžu mi napísať aj súkromnú správu, možno sa dohodneme aj na mini besede v niektorej kaviarni. Už takmer pred rokom, na podujatí Žilinskej univerzity MedART si počas nášho rozhovoru spomínal, že máš v hlave viacero nápadov na ďalšie knihy. My knižní fanúšikovia sme nenásytní – hoci kniha Zákony zločinu ešte len čoskoro vyjde, určite by mnohých zaujímalo už teraz, či plánuješ pokračovať v nastavenom tempe a vydať ďalšiu knihu v roku 2025?Ôsma detektívka je rozpísaná, vyjde opäť o rok približne v takomto období. Po nej sa pustím do ďalšej a ďalšej, takto to bude pokračovať až pokiaľ ma neprepadnú páni Parkinson a Alzheimer. Ďakujem za rozhovor a želám novej knihe veľa spokojných čitateľov! Prečítajte si aj starší rozhovor s Petrom:
Vox – svet, v ktorom ženy prišli o hlas
Christina Dalcherová vytvorila spoločnosť, ktorá hororovo desí: v Spojených štátoch sa postupne dostanú k moci ultrakonzervatívni politici podporovaní a častokrát aj ovládaní cirkevnými extrémistami, ktorí majú jediný cieľ, a to umlčať každú ženu. Najprv sa len zvýši dôraz na náboženskú výchovu a úlohu ženy, postupne vznikajú skupiny morálne čistých ľudí a hlavne tínedžerov, ktorí majú natoľko vymyté mozgy propagandou, že neváhajú udať vlastného príbuzného, pokiaľ sa im zdá, že nie je dostatočne čistý. A jedného dňa každá žena dostane na ruku špeciálny náramok, ktorý meria počet slov, ktoré za deň vysloví. Keď prekročí číslo sto, dostane elektrický šok. Čím viac navyše vyslovených slov, tým silnejšími sa elektrošoky stávajú. Ženy sú dehumanizované a degradované na otrokov v domácnosti. Hlavná hrdinka Jean, vedkyňa, ktorá skúmala fungovanie a liečbu mozgu predtým, ako bola nútená odísť zo zamestnania, dostane možnosť dočasne sa vrátiť do práce, aby pomohla prezidentovmu bratovi. Spolu so svojím tímom zistí, že šialená americká vláda má v pláne ďalší desivý krok. O tejto knihe som nevedela, kým som ju nenašla vo veľkom výpredaji na jednej nemenovanej stránke. Cena bola smiešna, anotácia dobrá, tak som si povedala, že to skúsim. A spravila som dobre! Autorka prináša originálny príbeh, pri ktorom Orwellova 1984-ka vyzerá z pohľadu ženy ako pohodový režim. Vox je neskutočne silný vo svojej neférovej absurdite. Umne útočí na pragmatizmus a racionalitu čitateľa a vyvoláva v ňom silné emócie. Pri čítaní som cítila obrovské znechutenie a chvíľkovú nenávisť voči mužskému pokoleniu. Dalcherová zobrala praveký strach muža zo ženy, exponenciálne ho zväčšila a dala mu legitímnu štátnu moc. K tomu pridala nezáujem ľudí (aj hlavnej hrdinky) o politické dianie a vďaka tomu sa nové, choré myšlienky pomaličky zaplietli do spoločnosti. Racionálne uvažujúca inteligencia sa zobudila, až keď bolo neskoro. A čo je na tom najhoršie? Ak by som to čítala pred pätnástimi rokmi, zavrela by som knihu s uľahčeným výdychom, že „uf, ešte že sa to nemôže stať“. Dnes, keď rastie množstvo ľudí, ktorí veria najväčším hlúpostiam a nechajú sa neuveriteľne ľahko ovplyvniť, ma mrazí z predstavy, že by sa takýto za vlasy pritiahnutý scenár v blízkej budúcnosti pokojne mohol uskutočniť. Desivejšie čítanie ako horory. V knihe sú zaujímavé a realistické postavy. Jean nie je prototypom dokonalej hrdinky – má svoje silné aj slabé stránky a k tomu zopár temných tajomstiev. Jej manžel je opisovaný ako mierny, až slabý muž, ktorému chýba rozhodnosť. Pekne bolo zobrazené, ako sa Jeanin názor na manžela začína v novom režime meniť. Ich najstarší syn sa ako klasický neskúsený tínedžer nechá rýchlo namotať do neľútostnej protiženskej mašinérie. Jean nebola jediná, ktorá mala chuť vyfackať ho do bezvedomia za tie jeho idiotské názory. Ako matka som to prežívala veľmi silno. Snažíte sa celé roky vychovávať zdravo zmýšľajúcu osobnosť, a zrazu zistíte, že niekto iný vášmu dieťaťu vymýva mozog a neviete s tým už nič spraviť. Priam ma fyzicky bolelo, aký hrozný život a svet čakal pre malé dievčatká, ako bola Jeanina dcéra Sonia. Pre ženy nastal stredovek – no vo forme oveľa väčšieho pekla, aké zažívali pred niekoľkými stovkami rokov. Príbeh je napísaný skvelo a je napínavý. Na jednej strane som sa od neho niekedy nedokázala odtrhnúť, na druhej strane ma vyčerpával a potrebovala som si dávať krátke prestávky. Škoda toho prirýchleho konca. Dej plynie v celej knihe krásnym tempom, no vyvrcholenie príde na posledných asi dvadsiatich stranách. Mala som z toho asi taký pocit, ako keby som si záver Inception pustila v zrýchlenom režime. Je to spôsobené aj tým, že hlavná hrdinka nie je zapojená do diania a musí čakať na správy (autorka sa vyhla klišé), no záveru by sa zišlo pár strán navyše a podrobnejšia analýza udalostí a osudov. Preto trochu strhávam z hodnotenia. Je veľká škoda, že túto a podobné knihy nie je vidieť viac. Áno, čitateľ si chce v prvom rade oddýchnuť, preto väčšina ľudí siaha po jednoduchších príbehoch, ale o takýchto zaujímavých knihách by sa mohlo hovoriť viac. Tu u nás žijeme v relatívne slobodnej spoločnosti; nemáme ju však naveky zaručenú a musíme si ju chrániť. Každý ústupok, každé bagatelizovanie menšej tolerancie a rešpektu voči iným, nech už je ospravedlnené akokoľvek, sa bude nabaľovať ako snehová guľa. Až sa jedného dňa môžeme zobudiť do podobne nechutnej reality, akej musela čeliť Jean a všetky ostatné americké ženy a dievčatá. Ak vás bavia napínavé romány v dystopickom duchu, v ktorom ľudia bojujú proti údajne neporaziteľnému režimu, tak určite neprehliadnite túto knihu. V prípade, že to nie je váš žáner, aj tak to s Vox skúste – občas sa dá kúpiť doslova za babku a dostanete silný a nadupaný príbeh, o ktorom budete ešte dlho uvažovať. Dávam si ju na poličku vedľa 1984 a budem po zvyšok života dúfať, že ľudia budú brať knihu ako varovanie, nie návod.
Recenzia audioknihy: Nemali by sme
Moderný príbeh z pera známej autorky Vi Keelandovej vás rozosmeje a zapáli ohne. Preto však nie je vhodný pre osoby mladšie ako osemnásť rokov. Opäť som siahla po dobrej knihe, ktorá ma milo prekvapila. Priznám sa, že tento žáner príliš nečítam, ale obálka sa mi páčila a potrebovala som trochu oddychovej literatúry. V čom som mala aj pravdu. Súdiť knihu podľa obalu sa teda vyplatilo a ja som mala príjemných pár hodín počúvania. Preskočím hneď na dabing, pretože som si opäť do filtra dala moju obľúbenú Zuzanu Jurigovú Kaprálikovú, čo ale prekvapilo bolo to, že muža daboval Martin Kaprálik, Zuzkin brat. O tom, že to bola jedna z najlepšie nadabovaných kníh, niet pochýb. Už len tie mená hovoria za všetko. Myslím ale, že nabudúce dám šancu aj iným, menej známym menám. Kniha má približne päťdesiat kapitol, ktoré nám dávajú pohľad na príbeh z útrob dvoch hlavných postáv. Dej začína z pohľadu Benneta, príťažlivého kreatívneho riaditeľa spoločnosti, ktorá sa práve zlúčila s druhou. Začína naozaj nápadito a vtipne, preto vás hneď vtiahne do deja. Úsmev máte od prvej strany po poslednú, ale kniha prekvapivo disponovala aj smutnými či napínavými scénami. A samozrejme, ženy dychtivo čítajúce erotické romány typu Päťdesiat odtieňov sivej si aj tu prídu na svoje. Ale poďme poporade. Obe hlavné postavy sa dostávajú do nečakanej situácie, kde musia medzi sebou súperiť o pracovnú pozíciu. Chladné profesionálne vystupovanie popretkávané súperením veľmi pomaly prechádza do podpichovania a sexuálnej nervozity. Pohľad zo strany Benneta adekvátne opisoval klasické myšlienky sexuálne aktívneho chlapa. Miestami až chlípne a zbytočne do detailov, ale to už závisí od vkusu čitateľky. Oproti tomu Annalise ukazuje jemnú ženskosť, občasnú naivitu, ale i perfekcionistickú sokyňu v práci. Čakala som, že príbeh nabehne skôr do vyjazdených koľají erotickej literatúry, ale keď doň vhupli, autorka išla riadne hlboko. Žiadne opisy, ktoré by vyburcovali fantáziu na plné obrátky! Samotný akt sme dostali surovo pred oči a k tomu bez cenzúry! Pri počúvaní som sa miestami až červenala, čo k tejto literatúre rozhodne patrí. Veď povedzme si to narovinu, dámy, kvôli tomu to niektoré čítame. Motýliky v bruchu pretrvávali aj neskôr, keď sa sexuálne hrátky dostávali hlavným postavám pod kožu a hlbšie city ich zaviedli až na koniec. Vedľajšie príbehy boli tiež zaujímavé. Tragédie, bývalý partneri, či desivá minulosť dotvárajú postavy, ktoré sa v priebehu knihy menia. Autorka bola na nákupe u Christiana Greya a prepožičala si niekoľko scén či tragédií, ktoré zmenili hlavného hrdinu na zatrpknutého muža, ktorý neverí, že je hoden lásky. Aj Čechovova zbraň na konci vystrelila a spomínané veci na začiatku knihy dostali ďalšiu šancu ukázať sa. Aj preto mi to pripomenulo Päťdesiat odtieňov sivej. Sexy chlap s obrovským bytom s presklenou stenou. Výhľad na mesto a luxusné auto. Tvrdý sex a žiadne záväzky či nevinné dievča, ktoré bolo vtiahnuté do nekonečného sexuálneho víru rozkoše. Aj ten koniec, napínavá autonehoda končiaca sladkým mužom sediacim pri lôžku svojej drahej v nemocnici. Prerod zo zvrhlíka k zamilovanému cukríku bol rýchly, ale náznaky tam boli, tak privriem oko. Asi aj druhé. Páčilo sa mi, že sa na konci všetko vysvetlilo a kruhy osudu sa uzavreli. Nemám rada otvorené konce a nie je nič krajšie ako srdiečka a kytičky, ešte k tomu na Valentína. Ak trpíte na literárnu cukrovku, túto knihu nečítajte do konca. Preto ak máte radi tento typ kníh, chcete sa odreagovať a oddýchnuť, siahnite po titule Nemali by sme, ktorý síce neukazuje nič nové, ale zato vtipnosťou a reálnosťou životných situácií zaujme nejednu dravú čitateľku s rumencami v lícach.
Rozprávka Stephena Kinga prináša ďalší epický súboj dobra a zla
Tínedžer Charlie Reade cestou domov začuje kňučanie psa. Nedá mu to, preto prelezie plot a ide sa pozrieť, čo sa stalo. Nájde suseda Howarda Bowditcha vážne zraneného. Kým je Howard v nemocnici, Charlie sa stará o jeho starého nemeckého ovčiaka. Sučka Charliemu prirastie k srdcu a neskôr sa spriatelí aj s jej majiteľom – dokonca mu Howard Bowditch po smrti zanechá svoj veľký dom s celým pozemkom. A okrem toho neuveriteľné tajomstvo ukryté v starej zamknutej šope. Tajomstvo, ktoré zavedie Charlieho do iného sveta, kváreného strašnou chorobou a temným proroctvom. Stephena Kinga som začala čítať pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy u mňa stále patrí k najlepším autorom. Jasné, zatiaľ čo niektoré jeho knihy sú výnimočné, nájdu sa aj také, ktoré považujem za trochu slabšie vzhľadom na jeho zvyčajný priemer. Spolu s iným Stevenom – Eriksonom – je však majstrom technického písania; prvky, ktoré by u väčšiny autorov boli nudné, King napíše pútavo a dokáže perfektne využiť silu detailov. A neprekvapivo mu to vyšlo aj v jeho novinke Fairy Tale (Rozprávka). Na prvý pohľad kniha nevyzerá až tak hrubo so svojimi 588 stranami (verzia anglického paperbacku). Písmo je však malé a husté, takže som knihu čítala vyše štrnásť hodín čistého času. Ak by bola vytlačená s priemerne veľkým písmom, určite by zľahka prekonala hranicu tisícdvesto strán. Takže sa pripravte na skutočne rozsiahly a hutný príbeh, ktorý však plynie dynamicky a nie je v ňom žiadne hluché miesto. Teda aspoň ja som tam žiadne nespozorovala a vychutnala som si každý riadok. Ako už je u Kinga zvykom, aj Fairy Tale získava svoju presvedčivosť z výborne napísaných postáv. Charlie Reade je tínedžer, ktorý musel po smrti matky predčasne dospieť v niektorých smeroch, zároveň má však na konte množstvo výstrelkov hraničiacich s vandalizmom. King nepíše čiernobiele postavy, preto má Charlie hĺbku a zaujímavý charakter vzhľadom na jeho úspechy a pády. Jeho motiváciu mal King tiež dobre premyslenú a veľmi ma bavilo sledovať Charlieho vývoj od chvíle, ako našiel zraneného Howarda. Skvelým detailom boli aj jeho fyzické premeny počas deja a s tým súvisiace schopnosti. Howard Bowditch bol jeho pekným náprotivkom v prvej časti knihy. King šikovne odkrýva vrstvy jeho charakteru a minulosť, ktorá zmení aj Charlieho život. Relatívne veľká časť je venovaná tomu, ako Charlie pomáha Howardovi a jeho fenke – fascinuje ma, ako King dokáže zaujímavo spracovať aj takýto na pohľad nudný motív. Vie, v akých rozostupoch dávkovať kúsky informácií, a to ma neustále pri čítaní hnalo dopredu. Pri príbehu takéhoto rozsahu je prirodzené, že sa zjaví viacej postáv. Každá z nich bola jedinečná osobnosť a autor mnohé pekne odlíšil ešte aj vďaka rôznym prejavom kliatby. Moja obľúbená bola samozrejme Leah, ktorú kliatba zasiahla naozaj nepríjemným spôsobom, a zo scény, kde King opisoval jej stravovanie, ma celkom mrazilo. Pre mňa asi najhororovejší moment, inak knihu zaraďujem čisto do fantasy. Do istej miery ide o retelling – v texte sa zjavujú postavy z najznámejších rozprávok a odkazy na ne, no King z toho nerobí stopercentné prerozprávanie klasík; iba sa zľahka inšpiroval niektorými notoricky známymi postavičkami, vdýchol im život a osobnosť a výrazne ich pomenil. A presne to sa mi páčilo, že to nebol dokonalý retelling. King mal tak voľné ruky a mohol využiť jednu zo svojich silných stránok – nepredvídateľnosť. Pri ňom sa nedá dopredu povedať, či bude koniec dobrý alebo zlý, ani ktorá postava prežije až nakoniec. A veru že ich tam zopár padne za obeť. Vyzdvihnúť musím scénu, kedy Charlie v meste hľadá slnečné hodiny. Od napätia som ani nedýchala. Výborne napísané. Anglická verzia knihy mala na začiatku každej kapitoly krásny obrázok. Škoda, že neboli väčšie – skvelo by vynikli, ak by boli vytlačené na celú stránku. Veľa detailov sa tak stratilo. Občas síce niektoré zbytočne spoilerovali dej v kapitole, ale našťastie bolo takých obrázkov veľmi málo. Prepojenie dvoch svetov poňal autor veľmi jednoducho, a teda efektívne. Všetko pôsobí krásne realisticky, od postáv cez vykreslenie sveta a jeho odlišností. A toto na Kingových knihách milujem – že mu uverím úplne všetko a najradšej by som sa do niektorých jeho svetov rozbehla. Majstrovstvo je v detailoch a táto bichla ich skrýva v mnohých vrstvách, ktoré čakajú na objavovanie pri opätovnom čítaní. Tak ako sme zvyknutí u Kinga, na niektoré ťažké rozhodnutia budú mať vplyv práve tie drobné detaily. Musím spomenúť aj množstvo zapracovaných pop-kultúrnych odkazov či už na postavy, ľudí, knihy alebo filmy. Napríklad Iñigo Montoya s jeho kultovou hláškou milo prekvapil a potešil. Záver je pekným realistickým vyústeným celého deja a hoci sa kniha volá Rozprávka, dokonalý happy end radšej nečakajte. Alebo vlastne sa nechajte prekvapiť. Ak Kinga poznáte, aj tak viete, že netreba mať žiadne očakávania ohľadom osudu postáv. Za mňa teda absolútna spokojnosť, bolo to napínavé, prepracované, silné. Skvelé, skvelé, skvelé!
Vodonoh alebo najhorší scenár splavovania Dunaja
Čo sa môže prihodiť na splave pár kilometrov za Bratislavou, keď sa udalosti vymknú z rúk? Hlavný hrdina knihy má výborný nápad: presvedčí kamaráta Pagiho, ktorý dokonale pozná ramená Dunaja, aby založili zážitkovú agentúru – ľuďom ponúknu víkendový splav so stanovaním a bez mobilov a ešte si pri tom čosi zarobia. Hneď po vytvorení webu sa im ozve pestrá zmes záujemcov o splav, a tak sa v jeden slnečný októbrový víkend môže začať dobrodružstvo. Napokon však bude oveľa drsnejšie, než ktokoľvek čakal. A prežitie nemá nikto zaručené. Autor David Manga prichádza s nevšedným príbehom z prostredia riečnych splavov. Už za námet má u mňa plus, pretože som ešte nikdy nič podobné nečítala. Nejaký ten splav som už absolvovala, takže som sa od začiatku vedela naladiť na príbeh a prostredie, ktoré relatívne dobre poznám. Chcem vyzdvihnúť autorov štýl, ktorý som si od prvej strany užívala – miestami príjemne sarkastický, bez zbytočnej lyrickosti a „kudrliniek“. Také písanie mám rada a po niekoľkých babských knihách to bolo perfektné osvieženie. Dej plynie dynamicky a autor ho zbytočne nenaťahuje. Dávkuje informácie len v nevyhnutnej miere, aby sa čitateľ čo najskôr dostal na samotný splav a do centra diania. Na jednej strane je to dobre, pretože sa vyhol zbytočnému obkecávaniu, ale na druhej strane na niektorých miestach vyskakujú logické nezrovnalosti. Hlavná postava si s formálnou stránkou práve začatého podnikania vrásky nerobí. Množstvo detailov je podcenených, čo vedie k problémom od začiatku splavu, a situáciu vždy zachraňujú rozvaha a skúsenosti kamaráta Pagiho. Neviem, či by to takto amatérsky mohlo fungovať aj v skutočnom živote – asi by v prípade úspešného splavu nedostali na internete dobré hodnotenia. Ale som ochotná uveriť, že to bol od začiatku autorský zámer. Postavy sú pestré a zaujímavé, hoci sa o nich dozviete len to, čo nevyhnutne treba. Je to ale pochopiteľné; z hľadiska biznisu vás klienti zaujímajú iba do určitej miery, potom uzavriete akciu, rozdelíte peniaze a hľadáte nových klientov. Najlepšou postavou bol jednoznačne Pagi. Vďaka jeho rozvahe a skúsenostiam z vojenčiny som mu držala palce, aby prežil udalosti v poriadku. Ostatných mohol zobrať Dunaj, ale jemu som fandila. Akčné scény v jeho podaní boli výborné. Knihou sa vinú autentické dialógy plné slangu a nejakých tých vulgarizmov, pekne však dokresľovali atmosféru, keďže príbehu dominujú mužské postavy. Hlavne na dialógoch zo začiatku knihy som sa dobre bavila. Atmosféra postupne pekne kulminuje a celý čas som premýšľala nad tým, akú pointu nakoniec autor doručí. Je to síce trochu škoda, že sa nezjavil skutočný vodonoh (komu by predsa boli všetky tie ryby obetované?), ale záver bol zvládnutý celkom dobre. Zároveň zanechal množstvo otázok o tom, čo sa vlastne dialo – v minulosti aj po samotnom splave. Za mňa ďalšie plus; mám rada, keď kniha nezodpovie všetko a človek musí zapojiť mozog. Celkovo ide o pútavý a dobre čitateľný príbeh, ktorý zaujme skôr mužského čitateľa a milovníkov záhad všeobecne. Nenájdete tu rodinné drámy, romantiku v pravom slova zmysle ani priveľa nadprirodzena. Je to príbeh, ktorý sa pokojne mohol, alebo môže stať – a v tom je jeho sila. Z hľadiska technického spracovania témy ide o lepší priemer v rámci žánru, ale námet ma nadchol, čo aj zohľadňujem v hodnotení. Knihu som doslova zhltla a som zvedavá, čo autor vymyslí nabudúce.
Peter Šloser: “V každom človeku sa skrýva policajt.”
Peter Šloser je bývalý policajný plukovník, ktorý pracoval v policajných útvaroch zameraných na boj s organizovaným zločinom. Po vzniku Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) pracoval na pozícii zástupca riaditeľa Národnej protizločineckej jednotky. Dnes je v knižnej komunite známy hlavne ako autor napínavých krimi príbehov z prostredia slovenského organizovaného zločinu. V rozhovore sa dozviete napríklad aj to, ako vyzerá Petrov tvorivý proces, s ktorým spisovateľom by sa rád stretol a v akej fáze je jeho najnovší rukopis. Predal si neuveriteľné množstvo kníh na slovenské pomery. Vďaka tvojim sociálnym sieťam viem, že len podpísaných ich do dnešného dňa bolo približne desaťtisíc. Koľko je tých predaných teda dokopy?Zatiaľ som tento počet nikde nezverejnil, nemám ho presne zrátaný, môžem však vyzradiť, že počet predaných kníh je niekoľkonásobne väčší ako počet podpísaných. Napriek tomu nepatrím medzi autorov, ktorí sa dokážu písaním uživiť. Prečo sú podľa teba krimi romány také úspešné? Častokrát ide o náročné, nie práve príjemné čítanie…V každom človeku sa skrýva policajt. Aj hľadanie zapatrošeného predmetu v domácnosti je možné prirovnať k policajnej práci. Čitatelia sa s obľubou vžívajú do úlohy policajných vyšetrovateľov, chcú odhaliť knižného vraha skôr ako ho odhalí autor. Ani moje knihy nie sú v mnohých častiach príjemné, najmä pri opisovaní zákerností a úskokov zo strany zločincov a krivých policajtov. Domnievam sa, že práve tieto časti patria medzi najzaujímavejšie. Okrem toho čitatelia nachádzajú v mojich knihách situácie, s ktorými sa mnohí stretli alebo dokonca priamo ocitli, a snažia sa v nich nájsť postavy z reálneho sveta. Pred nejakým časom si na svojom facebooku oznámil, že začínaš písať siedmu knihu. Čo nám môžeš o najnovšej „šloserovke“ prezradiť? Fanúšikov bude určite zaujímať aj to, v akej fáze je rukopis.V skutočnosti som siedmy román začal písať minulý rok pred letnými prázdninami. V priebehu leta som mal mnoho domácich povinností, knižná jeseň sprevádzaná cestovaním sa mi predĺžila do konca roka, na písanie mi veľa času nezostávalo. Od januára som nadviazal na rozpísaný text, momentálne sa intenzívne venujem tvorbe, pretože od marca začínam opäť cestovať po besedách. Čitateľov môžem ubezpečiť, že aj tento rok si prídu na svoje v príbehu z reálneho policajného vyšetrovania a zákulisia. Neobsahuje len moje vlastné postrehy a skúsenosti, ale aj spomienky osoby, ktorej brutálne zavraždili blízku osobu. V rámci NAKA si bol zástupcom riaditeľa Národnej protizločineckej jednotky. Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň?Podobne ako súčasný. 🙂 Vstával som ráno o 05.00 h, po šiestej som sedel v kancelárii, pripravoval sa na nový pracovný deň, vybavoval písomnú a elektronickú poštu z predošlého dňa. Bežný človek ani veľa policajtov nemá predstavu, akým množstvom dokumentov s rôznymi problematikami nielen z oblasti polície som sa musel prelúskať a naštudovať množstvo právnych predpisov. Celá táto agenda vrátane riadenia a kontroly viac ako sto policajtov, podieľaní sa na plánovaných realizáciách sa nedala stihnúť za osem hodín. Preto som každý deň niekoľko rokov pracoval 12 a viac hodín denne. Považujem to za dobrú školu do života autora detektívok. Na internete si mal zaujímavý projekt Napíš krimi s autorom krimi – písal si krimi poviedku na pokračovanie s dobrovoľníkmi zo sociálnych sietí. Ako vznikol tento nápad vytvoriť poviedku s fanúšikmi?Vznikol podobne ako iné moje nápady, ktorými chcem zabaviť čitateľov, teda v mojich myšlienkach. Na začiatku sa hlásilo veľa záujemcov, každý mal za úlohu doplniť predchádzajúci text desiatimi vetami, postupom času záujem klesal, našťastie na Facebooku jeden čitateľ našiel odvahu a príbeh ukončil, na Instagrame zostal otvorený. Úpravám jednotlivých textov som venoval množstvo času, niekedy príspevky prišli oneskorene, niektorí prispievatelia sa urazili, keď som nesúhlasil s nelogickým pokračovaním. Každá skúsenosť je v živote dobrá, možno tento projekt v budúcnosti aj napriek problémom zopakujem. Tráviš veľa času s čitateľmi. Chodíš do kníhkupectiev, knižníc, na besedy… Cestovať toľko je časovo aj fyzicky náročné. Čo pre teba tieto podujatia a stretnutia znamenajú?Približne posledných desať rokov v polícii som mesačne strávil za volantom okolo päťtisíc kilometrov, cestovanie mi nerobí problém, dokonca v aute bez rušivých vedľajších momentov premýšľam nad ďalším textom rozpísaného rukopisu. Osobný kontakt s čitateľmi je pre mňa povzbudením do ďalšej práce, rád odpovedám na otázky, čakám na takú, pri ktorej sa zapotím. Ak niekto zo sledovateľov vydavateľstva Príbeh má takú v talóne, môže mi ju poslať, rád odpoviem. Stretnutia s čitateľmi nepovažujem za stratu času, ale za nevyhnutnosť, ktorá pomáha autorovi napredovať. Čo je dôležité pri písaní kníh? Na čo si majú začínajúci autori dať pozor?Týmito otázkami sa tiež zaoberám, pretože aj ja som začínajúci autor. 🙂 Z mojich doterajších skúseností si dovolím tvrdiť, že autor by si mal zvoliť tému, ktorú prežil, má o nej dostatok informácií alebo mu vlastná predstavivosť vytvorí dokonalý obraz o opisovaných udalostiach. Pri tvorbe príbehu inšpirovanom skutočnosťou (ako je to v mojom prípade), ale aj fikcie, odporučam vytvoriť si minimálne základnú kostru postáv a deja. Ja používam vzťahový diagram (tzv. pavúk), do ktorého si zaznamenám jednotlivé postavy s podstatnými rysmi a väzbami. Pred písaním si pripravím textovú osnovu, hárok formátu A4 rozstrihám na osem kusov, na každý napíšem stručný obsah kapitoly (minimálne 10 úvodných). Po dopísaní každej kapitoly v notebooku, si zaznamenám do zošita, čo z nej vyplýva – čo mám spomenúť v ďalšom texte, a odstránim chyby. Odporúčam nenafukovať text zbytočne dlhými opismi (osôb, predmetov, prírody…), tieto časti čitatelia často len preletia očami. Nepísať dlhé kapitoly, pri kratších ich čitateľ prečíta na jeden dúšok niekoľko aj napriek tomu, že obsahujú viac textu ako jedna dlhá. Začínajúcim autorom, ktorí majú záujem konzultovať akúkoľvek scénu súvisiacu s políciou alebo kriminalitou rád podám pomocnú ruku, môžu mi napísať správu, určite odpoviem. S ktorým spisovateľom alebo slávnou osobnosťou by si sa chcel stretnúť osobne, za predpokladu, že si môžeš vybrať hocikoho, aj z dávnej histórie?Nepochybne by som sa rád porozprával so skvelým nórskym autorom Jo Nesbom, čo sa mi asi nikdy nepodarí. Teším sa však aj z každého stretnutia so slovenskými autormi, aj keď príležitosti nie je veľa. Pozerávaš aj krimi filmy, či seriály? Ako takýto typ filmov vnímaš ako profesionálny kriminalista? Blížia sa aspoň trochu k realite?Popri písaní a všetkom, čo s mojou tvorbou súvisí, nemám veľa času na sledovanie filmov či seriálov. Čo sa týka porovnania detektívneho žánru s realitou, spomeniem jednu často vyskytujúcu sa odlišnosť. Vo filme často vyšetrujúci policajt vydá po spáchaní zločinu pokyn, že ráno chce mať na stole výsledky z expertízy. V realite na výsledky čaká polícia niekoľko dní, týždňov ale i mesiacov. Nedávno som videl v kine slovenský film Vojna policajtov, tvorcov chválim za vysokú autenticitu policajného aj zločineckého prostredia. Keď si chceš od písania oddýchnuť a načerpať novú inšpiráciu a chuť do písania, ako zvykneš tráviť čas?Písaním.
Mafiánska poprava? – krimi zo slovenského prostredia
Prvotina bývalého policajta Petra Šlosera nás zavedie do fiktívnej pohraničnej dediny Híd, kde sa odohráva príbeh, ktorý vychádza z reálnych udalostí. Oveľa významnejšie veci s dosahom aj na vyšetrovanie vraždy sa však odohrávajú v hlavnom meste, kde biele goliere rozhodujú o tom, či do správnych kresiel zasadnú správni šéfovia, ktorí pôjdu vrahom po krku, zatiaľ čo iní sa stretávajú s mafiánmi na pumpách a berú od nich hotovosť. Autor neopisuje len reálne zákulisie zločinu a (ne)schopnosť štátnych zložiek bojujúcich proti nemu, ale aj prepojenie úplatných politikov na krivých policajtov a mafiu. Všetko, čo pri vyšetrovaní mafiánskych vrážd a iných zločinov vnímal svojimi zmyslami, podáva formou, ktorá je nespojiteľná s realitou. Krimi si v mojom srdci vždy nájde miesto. Bude patriť k tým žánrom, ktoré si ma nájdu, aj keby som sa im schovávala na konci sveta. Musím povedať, že na túto knihu som sa odhodlávala príliš dlho. Príspevky na instagrame, príspevky na internete a celkovo rôzne skupiny, ktoré sa zaoberajú knihami, mi hádzali sériu kníh od Petra Šlosera takmer každý druhý deň. A ja som sa konečne odhodlala siahnuť po knihe a prečítať si ju. S napätím a s malým srdiečkom som dúfala, že sa mi kniha bude páčiť. Ale to som ešte ani len netušila, ako veľmi. Dej knihy Tvrdiť, že mám krimi dostatočne načítané, by bolo egoistické. Nikdy nemám rada podobné výroky, pretože kníh vo svete vychádza tak mnoho, že ani do konca života nebudem schopná prečítať každú jednu, ktorá sa nachádza na pomyselnom zozname. Ale čo sa týka krimi, mám určité nároky, ktoré sú čím ďalej, tým vyššie a vyššie. A autorovi sa veľmi dobre podarilo zahrať sa s mojou mysľou. V prvom rade musím povedať a hlavne oceniť, že kniha nie je len typickým príkladom, kedy by sme sa zameriavali iba na určitý prípad. Áno, nachádza sa tam vražda, podozrivé osoby, vyšetrovanie a rôzne zamotané situácie. Ale čo som nečakala a čo ma naozaj milo prekvapilo je, že kniha mi ako čitateľovi ponúkla pohľad oveľa bližšie z vyšetrovania, ako nejaké iné, povedzme si pravdu, priemerné knihy. Dej knihy bol natoľko strhujúci, že ma vedel vtiahnuť hneď od samého začiatku. Samotný príbeh sa začína výbuchom osobného auta známeho podnikateľa Imricha Takácsa. Prvé úvahy o podozrivých padli na bratov Diňovcov, ktorý boli už známou “firmou”. Ich výpalníctvo bolo známe široko ďaleko. Chrániť niekoho za “menší” mesačný poplatok, alebo sa stať nepriateľom? Bolo jasné, že po tom, ako sa Imrich rozhodol nezaplatiť a neprikývnuť na ponuku, sa udiali rôzne veci. Ale ako môže byť niekto podozrivý, ak sa v tom čase nenachádzal v rovnakej krajine? jednoducho, stále tam figuruje možnosť objednať si niekoho vraždu. Dej mal správne vystavanú dynamiku. Kapitoly boli kratšie, ale aj napriek tomu dokázali veci v nich fungovať natoľko, že mi pomotali hlavu. Preferujem kapitoly podobného rozsahu. Som presne ten typ čitateľa, ktorý nedokáže knihu odložiť v polovici kapitoly alebo v polovici strany. Ak chcem odložiť v daný deň knihu, musím dôjsť až na koniec kapitoly. A verte alebo nie, je pre mňa niekedy obtiažne dostať do ruky knihu, v ktorej dej nie je rozdelený na kapitoly! Dej knihy sa odohrával v rôznych líniách, ktoré na seba svojím spôsobom nadväzovali. Mali sme možnosť ocitnúť sa na mieste vyšetrovania, v kanceláriách vyšetrovateľov alebo dokonca aj v podnikoch a na pumpách, kde sa odohrávali zaujímavé rozhovory. Ako som už vyššie spomínala, kniha nám ponúka aj detalnejší pohľad do vyšetrovania. Máme možnosť nahliadnúť do pracovnej morálky vyšetrovateľov alebo dokonca do vytvárania novozvolenej vlády. Bolo zaujímavé čítať, ako svet v dnešnej dobe funguje. Ako ľudia, ktorí nás majú chrániť, mnohokrát sú tými zlými. Mali sme možnosť dozvedieť sa, čo sa deje s policajtmi, ktorí sa snažia plniť si prácu precízne a dostať zločin na lopatky. Na jednej strane je smutné uvedomiť si, že takí ľudia končia zašití niekde na miestach, kde už nedokážu nič ovplyvniť. Pri krimi príbehoch mám rada hádanie, kto bol vrahom. Ale čo sa dialo v tomto prípade? Samozrejme, že sa v mojej hlave objavovalo mnoho konšpiračných teórií, ktoré dokázal autor zniesť zo stola a ja namiesto toho, aby som pocítila sklamanie, som sa len tešila z vlastného neúspechu. Ale v tomto prípade som si užívala najviac práve tú časť, ktorá sa venovala vyšetrovaniu z vnútra. Samotné vyvrcholenie deja, kedy sa ukázalo, kto bol páchateľom, bolo pre ma úsmevné. Nie z toho dôvodu, že by ma tešil ten fakt, že niekto prišiel o život, ale skôr z toho pohľadu, že som do poslednej chvíle nečakala, kto za tým mohol byť. Postavy a ich vykreslenie Teší ma, keď sa mi do rúk dostanú knihy, v ktorých autor vie pracovať s postavami. Dokáže im vdýchnuť dušu, ukázať silné aj slabé stránky, vybudovať ich charakter natoľko, že dokážu v čitateľovi niečo zanechať. V tomto ohľade musím povedať, že sa autorovi podarilo s postavami pracovať veľmi dobre. Či sa jednalo o bratov Diňovcov, ktorí si držali charakter od začiatku knihy až po ich samotný koniec, tak po vyšetrovateľov. Práve pri nich som mnohokrát zažívala okamihy, kedy som sa z chuti zasmiala. Keďže táto kniha je prvou zo série, tak dúfam, že aj v ostatných prípadoch budem mať možnosť sa stretnúť s niektorými z postáv. Pár slov na záver Rozhodne sa oplatí pozrieť si aj recenziu, ktorú spísala Baška. A ja len s malou dušičkou budem dúfať, že aj druhá časť, ktorá ma už čaká na poličke, bude pre moju dušu rovnakým pohladením ako táto kniha. Taktiež si neodpustím povedať pár slov k autorovi. Komunikácia s ním je úžasná! Nehovoriac o rôznych besedách v mestách, kde máte možnosť ho stretnúť osobne a vypočuť si jeho rozprávanie. Dúfam len, že aj mne sa podarí tento zážitok pocítiť na vlastnej koži. Tak, ako som dala šancu krimi napísanému na Slovensku, verím, že sa nám bude na scéne rodiť viac a viac kníh veľkého kalibru.
Iron Flame je čítanie na mnoho hodín
(Poznámka: spoilery v recenzii neprezrádzajú zásadné momenty, ale naznačujú isté všeobecné smerovanie viac ako iné časti recenzie.) Rebecca Yarros sa poponáhľala a nedočkavým fanúšikom priniesla v krátkom čase pokračovanie najnovšieho knižného fenoménu Štvrté krídlo. Druhý diel zo série Empyrean (alebo teda slovenského Empyreum) dostal názov Iron Flame a fanúšikom ponúkne dychberúci rozsah: tlačená verzia na Amazone má cca. 1300 strán, moja Kindle e-book verzia sa natiahla na takmer 1600 strán, čím je pravdepodobne najdlhšou beletristickou knihou, akú som zatiať čítala. Druhý diel pokračuje tam, kde Štvrté krídlo skončilo. Violet sa dozvedela zopár zásadných vecí, ktoré radikálne menia spôsob, akým vníma svet, v ktorom dovtedy žila. Kráľovstvo Navarre funguje na rozsiahlej propagande, vďaka ktorej takmer nikto netuší, čo sa za hranicami ich magickej bariéry naozaj deje. Violet sa vracia do Basgiathu rozpoltená – aby neohrozila svojich priateľov, nemôže im nič prezradiť. V klamstve však žiť tiež nedokáže. Život jej komplikujú aj noví nepriatelia – a to nielen v škole, ale aj za magickou bariérou. Nayvše jej vzťah s Xadenom zamrzol na mŕtvom bode. Violet mu vyčíta neúprimnosť a zatajovanie dôležitých informácií. Ona sama sa však bude musieť rozhodnúť, čo bude s kým zdieľať, pretože niektoré tajné informácie budú mať vplyv na budúcnosť celého kontinentu. Pripravte sa na mnoho večerov čítania – prelúskať sa celou knihou mi trvalo vyše sedemnásť hodín čistého času, a to som relatívne rýchly čitateľ. Takýto rozsiahly text by sa dal analyzovať dlho, ale keďže nemám chuť písať ďalšiu bakalárku, pokúsim sa to napísať čo najkompaktnejšie. A začnem tentoraz negatívami: Koncept Mary Sue: v druhom dieli výrazne posilnený. Violet sa mení na postavu, ktorá jediná má riešenia. Ochranná bariéra? Vie o možnosti. Protilátka na elixír? Zožeňte jej elixír a je presvedčená, že vytvorí protilátku. Prekukne nepriateľove plány jediným pohľadom na mapu. Všetky dôležité rozhodnutia robí ona sama. Keď niekto nesúhlasí, jednoducho si spraví po svojom alebo tlačí dovtedy, kým ľudia nespravia, čo chcú. Niekedy je to nerealistické, inokedy to lezie na nervy. Súvisí to aj s tým, čo som vytkla pri prvom dieli – v knihe chýbajú schopní seniori. Všetci vodcovia sú prezentovaní buď ako malicherní hlupáci, zaslepení intrigáni alebo neschopáci. Čo je, samozrejme, smiešna predstava. Ak je tam aj náznak normálnosti (napr. Devera, Violetina matka), sú odsunutí na okraj diania. Spasiteľský syndróm – veľakrát sa v texte opakujú jej myšlienky, že ak ona nezachráni kontinent, tak kto? No tak, život a existencia v žiadnom vesmíre nie sú takí blbí, aby záviseli na rozhodnutiach jediného tvora. Tu mala Yarrosová ubrať. Repetitívnosť vo vzťahu s Xadenom. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Sú spolu, nie sú spolu, sú spolu, nie sú spolu… či vlastne sú? Nie sú? Ako to je? Niekedy sa v tom nevyzná ani ten ich boh podsvetia. Ich vzťah pravidelne prechádza týmito cyklami, pretože Violet neustále vykazuje známky toxických syndrómov. Tentoraz je to jej absolútna posadnutosť pravdou, ktorú od Xadena vyžaduje vo forme „buď-alebo“. Pritom Xaden jej jasne povedal, že nemôže jej prezradiť všetko, lebo od niektorých informácii priamo závisia životy ľudí. A ona bude tlačiť a tlačiť a tlačiť ako taký baran proti múru. Minimálne polovicu knihy Yarrosová buduje ich vzťah na tejto toxickej predstave, že vzťah je v poriadku len vtedy, ak sa zdieľa každá jedna myšlienka. Koľkokrát sme to už videli (hlavne) v amerických filmoch! „Musíš mi povedať všetko! Nesmieš mať predo mnou tajomstvá!“. Uf, toto je choré a treba na to terapiu. A najväčší paradox toho celého? Že Violet má tajomstvá pred všetkými ostatnými. Ale s nimi nespala, tak to sa neráta? (A keď už sme pri tom, Rhiannon robila Violet to isté; prvú polovicu knihy mi riadne liezla na nervy.)[/su_spoiler] Repetitívnosť: sekcia nepriatelia. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Yarrosová využíva pri mladých jazdcoch rovnaký princíp ako v prvom dieli: najprv sa nenávidíme, potom za seba dáme životy. A opakuje to stále, až to unavuje.[/su_spoiler] Celkovo chýbajú zaujímaví morálne šedí nepriatelia. Varrish je len úbohou napodobeninou Umbridgeovej, ale na rozdiel od nej, u neho chýba akékoľvek hlbšie pozadie a pochopenie pohnútok. Dopady nelogického worldbuildingu z prvého dielu: v druhej časti je dobre vidieť, prečo je spôsob fungovania kvadrantov a tréningov nezmyselný. Jednotlivé zložky spolu absolútne nedokážu spolupracovať (napr. pechota vs. jazdci). Ako majú zachrániť svoj svet, ak nedokážu spolu ani slušne hovoriť? Yarrosová má veľa nedotiahnutých detailov. Tak ako pri prvom dieli, zase poviem, že armáda by takto nefungovala. Megalomanský rozsah uškodil – v knihe je strašne veľa statických pasáží, kedy sa nič dôležité pre príbeh nedeje. Je tu veľa vaty a miestami som sa skutočne dlho nudila. Ako autor nie som fanúšikom škrtania, ale tu sa to malo spraviť. Dynamika knihy hlavne v strede veľmi utrpela nakopenou vatou. Pomohlo by jej, ak by bola aspoň o tristo strán kratšia. Možno aj o viac. No dobre, a čo sa Yarrosovej aspoň trochu podarilo? Tu je sumár: Draky. V prvej knihe sa mi zdalo, že ich potenciál nebol plne využitý, no pri Iron Flame som ten pocit už nemala. Drakov je tam dosť, majú svoje scény, spoznávame ich lepšie. Tairnova osobnosť sa odhaľuje a naberá vrstvy. Je to jedna z najzaujímavejších postáv spolu so Sgaeyl. Andarna. Pre ňu mám samostatnú kategóriu. Ak ste ju mali radi v prvom dieli, tu ju budete zbožňovať – nielen pre jej pubertálne poznámky, ale aj detaily, ktoré si pri nej autorka pripravila. Toto naozaj zvládla pekne. Dain. Áno, liezol nám na nervy v prvom dieli pre jeho snahu kontrolovať Violet. V druhom dieli, hoci dostane len obmedzený priestor, bude musieť spraviť pár ťažkých rozhodnutí, čím sa z neho stáva zaujímavá postava s potenciálom. Pokojne by mu Yarrosová mohla napísať nejaký jednorázový spin-off a ja by som si ho prečítala. Dain prejde dôležitým vývojom, čo v knihe nie je také typické; väčšina vedľajších postáv sa extra nemení, preto tento posun pri Dainovi oceňujem. Konečne náznak reality a hlbšieho vrstvenia charakteru. Violetina matka – tak ako som predpokladala pri prvom dieli, tu sme sa s ňou stretli častejšie a autorka odhalila čosi z jej tajomstiev a zmýšľania. Stále síce ako matka nepochopím, prečo si generálka Sorrengailová myslela, že najlepšou ochranou pre jej deti bude práve kvadrant dračích jazdcov, ale budiž. Svoju úlohu zvládla a mala pár skutočne silných momentov. Xaden. Aj v druhom dieli veľmi zaujímavá postava, s pekne vystavaným charakterom a schopnosťami, ktorá odpáli pre čitateľa zopár riadnych príbehových bômb. Práve pre jeho dospelé a racionálne zmýšľanie stále nechápem, ako môže byť taký zbláznený do Violet. On jej dáva tak strašne veľa… a ona furt len
Láska môjho lepšieho života sa topí medzi alternatívnymi realitami
Fascinuje ma koncept alternatívnej reality, v ktorej žije moje ja podobným, no predsa trochu odlišným životom. Táto špecifická sci-fi téma ma vždy bavila, preto som sa pustila do knihy Láska môjho lepšieho života od autorky s britským pôvodom, C. J. Connolly. V jej románe sa dočítame o tom, ako Josie, ktorá má v rádiu šou o realitách, spadne cestou z práce z bicykla a prebudí sa v alternatívnej realite – v ktorej je vydatá za mladého sexy miliardára, pracuje v top firme v oblasti realít a pohybuje sa v najvyššej spoločnosti. V tomto svete však nežije jej milovaný brat, ktorý zahynul pri páde vrtuľníka. Zatiaľ čo sa snaží pochopiť, čo sa stalo, tá druhá Josie, bohatá panička, sa prenesie do New Yorku, kde je slobodná, pracuje v rádiu a spláca svoj byt. Nepozná tam svojho bohatého manžela, no jej brat žije a darí sa mu dobre. Obe Josieine verzie sa budú musieť prispôsobiť novým okolnostiam a budú musieť zistiť, čo vlastne chcú a či sa vôbec dokážu vrátiť do svojich vlastných realít. Naučila som sa od nových autorov neočakávať veľa, ale po prečítaní anotácie som sa vážne tešila na to, ako autorka túto tému pojme. Lenže už po prvých prečítaných stranách, kedy som si všimla základné začiatočnícke chyby, som začala tušiť, že touto knihou asi nadšená nebudem. Connolly toho v beletrii zatiaľ veľa vydaného nemá a hoci jej text je čitateľný, autorským štýlom nevybáča zo sivého priemeru. Kniha veľmi trpí množstvom klišé a postavami, ktoré som si nedokázala obľúbiť. Tak sa na to pozrime bližšie: Hneď v prvej kapitole mi udrela do očí základná technická chyba, ktorú robí množstvo autorov, a síce časová nekonzistentnosť. Josie príde do baru, kde sa stretne s Petrom a sú tam dokopy tri minúty, kým odídu domov. Na toto upozorňujeme aj na spisovateľských workshopoch – to, že autor napíše dialóg na štyri strany, neznamená, že ide o dlhý rozhovor. Treba si zapnúť stopky a odsledovať si čas. V skutočnosti by si za taký krátky čas možno stihli dať jedného panáka na ex a veľmi rýchlo sa rozlúčiť. A kto sa stretáva na taký krátky čas? No, už som začínala svoje očakávania zmierňovať. Dejová línia vo svete miliardárov sa rýchlo zmenila na otravnú zmes klišé. Josie nerobí nič iné, len celý čas kvôli niečomu fňuká, zanedbáva prácu, ktorá pokojne mohla byť jej vysnenou pozíciou, a sťažuje sa, aký je život bohatej paničky strašný. Znova tu máme klasický americký koncept, že chlap varí a stará sa o všetko vrátane nákupu potravín, zatiaľ čo žena iba žerie lieky na spanie a depresie a ľutuje sa. Ani na jediný moment nepomyslela na to, že má neobmedzené možnosti. Mohla sa vrátiť k milovanej práci v rádiu, mohla začať maľovať, kopať studne v subsaharskej Afrike, dať sa na politiku… Ale nie, jediným zmyslom jej života je fňukať, fňukať, fňukať. Táto dejová línia je strašne uponáhľaná a veľmi rýchlo mi začala liezť na nervy. Samozrejme, čo by to bolo za svet miliardárov, keby sme tam furt nemali krásne šaty, exkluzívne večierky s prítomnosťou kameramanov, precitlivené americké príhovory, žiarlivú kolegyňu a jednorázového nechutného úchyla? Technicky slabo napísané, iba generický text, ktorý človek nájde v každej druhej knihe. Viac som sa tešila na dejovú líniu tej druhej Josie, ktorá sa z najvyššej spoločnosti prepadne do osamelého života moderátorky v rádiu. Sľubovalo to oveľa väčší čitateľský zážitok, no namiesto toho, aby reálne využila svoje znalosti a schopnosti na rozvoj v práci, tri mesiace fňuká nad stratou milovaného manžela (čo je pochopiteľné), no potom sa po hlave vrhne do randenia. Dlho jej ten smútok teda netrval… Okrem toho, v starom živote toho svojho údajne milovaného manžela neskutočne trápila a ani trochu sa nesnažila, aby ich vzťah fungoval. Autorka asi chcela upozorniť na to, že si máme vážiť veci a ľudí v našom živote, ale robí to spôsobom, ktorý ma maximálne iritoval. Obe verzie Josie sú hrozné. Jedna je rozmaznanejšia a nevďačnejšia ako druhá. Len sa sťažujú, aké sú ich životy strašné, pritom neboli spokojné ani vo svojej vlastnej realite. Vytáčalo ma napríklad aj to, ako každá z nich fňukala, že je ďaleko od milovaného brata. A to je taký problém sa odsťahovať, keď chce byť pri rodine? Tak načo potom opustila Britániu a odišla do USA? A keď sa presťahovala raz na iný kontinent, môže to spraviť znova. Treba vidieť riešenia a rozhodnúť sa. Jasné, autorka je síce pôvodom Britka, ale kniha srší americkou atmosférou. Takže neustále sa rieši ten pravý/tá pravá. Uch. Dávam plus za to, že si aspoň tá milionárka po presune do chudobnejšieho života uvedomila, aká bola nevďačná. Ak máte radi hlbšie knihy, kde hrdinovia aspoň trochu uvažujú a nepláva všetko len na povrchu, toto čítanie vám asi radosť neprinesie. Naozaj sa pripravte na veľa, veľa sentimentálnych výlevov, veľa klišé a dôraz na romantickú stránku, nie na sci-fi a alternatívne reality. Nie nadarmo vravím, že sci-fi je najťažší žáner na písanie; tu to bolo podľa mňa dosť podcenené. Ale ak vám stačí jednoduchá oddychovka s romantickou zápletkou, tak vám táto kniha môže spríjemniť večer-dva.
Mafiánska poprava? Odhaľte pravdu s Petrom Šloserom
Krimi knihu som nečítala už celé roky. Ešte niekedy pred pätnástimi rokmi som sa pustila do severského autora, ktorý bol vtedy strašne v kurze a prepisoval históriu literatúry, ale nedokázala som dočítať ani prvý diel. Dodnes mi v čítačke svieti 50% a irituje ma to. Kniha bola príliš pochmúrna, až nechutná na môj vkus. Rovnako som sa v tej dobe nútila do Karikovej knihy v Tieni mafie a jej pokračovaní. Nesadlo mi to ani trochu, preto som po knihe od Petra Šlosera siahala s obavami, že čo ma čaká. Príbeh knihy Mafiánska poprava? začína explóziou trhaviny v aute podnikateľa Imricha Takácsa. Aj vrabce na opačnom konci republiky si čoskoro začnú štebotať, že smrť podnikateľa zariadili bratia Diňovci, miestni výpalníci, pretože Takács ako jediný sa im pred rokmi postavil a odmietol im platiť. Lenže Diňovci majú alibi. Nová ministerka spravodlivosti zriadi špeciálny tím, ktorý má odhaliť vraha a dostať ho za mreže. Ibaže niektoré politické a podnikateľské skupiny netúžia po tom, aby sa prípad úspešne uzavrel. Vyšetrovateľov čaká náročná úloha. Mafiánska poprava? je prvou zo sérií detektívok od Petra Šlosera a okamžite ma vtiahla do deja. Kniha má vyše štyristo strán, ale prečítala som ju celú v priebehu jedného poobedia. Konečne po dlhom čase príbeh, ktorý som nevedela pustiť z ruky. Zhrniem plusy: Dobre vystavaný dej – fakty sa odhaľujú postupne a držia tak celý čas čitateľovu pozornosť; Krátke, dynamické kapitoly, v ktorých je pekne skombinovaný dej s detailami práce vyšetrovateľov; Kniha poukazuje na prepojenie polície na politikov a mafiu, o čom sa všeobecne vie, no je problém s tým niečo spraviť. Čítanie to nie je príjemné a človeka to často naštve, ale našťastie sú medzi policajtmi stále tí správni ľudia; Pestré postavy – bolo ich v knihe celkom dosť, ale nemala som žiadny problém s prehľadom. Nájdeme tu mladých, ešte neostrieľaných policajtov, ale aj takých, ktorí sa už pred výsluhovým dôchodkom chcú len niekam zašiť a nič neriešiť. Veľké plus dávam za ženské postavy – ministerka a jej sestra sú silné ženy, ktoré si nenechajú skákať po hlave. Takú ministerku by si Vnútro zaslúžilo aj teraz, hoci sa obávam, že by v kresle dlho nevydržala (ehm, lobing, ehm); Náhľad aj do uvažovania a konania kriminálnikov, takže sa z príbehu stáva napínavá šachová partia vyšetrovacieho tímu proti páchateľom; Autorov chytľavý rozprávačský štýl; Prekvapivý záver – tušila som, že páchateľom bude niekto iný, ale úplne presne som ho netrafila; Ako bonus dostane čitateľ možnosť uvažovať, ktorými skutočnými osobami boli postavy inšpirované. Jasné, autor knihu napísal tak, že vystopovať realitu je pre laika nemožné, ale niektoré prvky si, bohužiaľ, my, čo sledujeme dianie pravidelne, uvedomíme. Tak ako je pre moje recenzie zvykom, uvažujem aj nad detailami, ktoré neboli dotiahnuté. Prekvapivo som však žiadne zásadné veci neodhalila. Teraz mi vyskočí v hlave len tá jedna hlúposť, že akési číslo nebolo vypísané slovom (profesionálna deformácia korektora nikdy nespí!). A ešte premýšľam nad tým, či niektoré stretnutia opisované v knihe neboli príliš krátke z časového hľadiska – predsa len, málokedy sa v živote stane, že idete na pracovné stretnutie alebo na kávu s politikom a zdržíte sa iba tri-štyri minúty. Možno by to chcelo trochu zdôrazniť plynutie času, ale nepoznačila som si konkrétny prípad, takže to vravím s veľkou rezervou. Celkovo mi však kniha sadla perfektne, až som bola sama prekvapená. Dobré hodnotenia nedávam často, ale Mafiánska poprava? si ho odo mňa zaslúži. Bolo to napínavé čítanie a oveľa mrazivejšie ako nejaké škandinávske krimi, pretože zachytáva naše prostredie, ktoré veľmi dobre poznáme. Kniha už s odporúčaním poputovala aj k mojim rodičom a ak práve rozmýšľate nad tým, čo si zohnať na čítanie, skúste prvú „šloserovku“. Je veľká pravdepodobnosť, že vás bude baviť, aj keď krimi nie je váš preferovaný žáner. Ja som sa už celé roky neodtrhla od fantasy a sci-fi, a toto bola výborná zmena žánru. Teším sa na druhý prípad!
Do Ružomberka prichádza mráz a Strach
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.) Mojím najčítanejším autorom je Stephen King, ktorého napínavé romány s fantasy prvkami zaberajú v knižnici najviac miesta (naschvál ich nenazvem horormi; pre mňa sú to skôr trilery). Rada čítam podobné knihy – a práve Jozefa Kariku často prirovnávajú ku Kingovi. Karikove knihy ma doteraz úspešne obchádzali, ale keď mi začali vyskakovať reklamy na jeho novú knihu, povedala som si, že prišiel čas jeho tvorbu „očekovať“. V trileri Strach sa hlavný hrdina po rozchode s priateľkou vracia do rodičovského bytu v Ružomberku. Slovensko zasiahol prúd arktickej zimy a teploty klesajú tridsať stupňov pod nulu. Jeho však viac ako nevľúdne počasie či čerstvá nezamestnanosť trápia spomienky z detstva. Kedysi dávno zažil s kamarátmi podivné udalosti, pri ktorých zmizla jeho sestra. A minulosť po ňom začne siahať ešte intenzívnejšie, keď na sídlisku znova začnú miznúť malé deti a zostávajú po nich len kúsky tiel. Partia starých kamarátov si to spočiatku nechce pripustiť, ale vzorec sa očividne opakuje. Čaká ich boj s neznámymi silami, ktorý prežije len málokto. Karika to rozbalil parádne. Atmosféru v knihe buduje skutočne majstrovsky od prvej stránky. Zoznamuje nás postupne s jednotlivými aktérmi, pridáva stupňujúce sa nadprirodzené prvky a odhalenia dávkuje postupne. Dej a atmosféra – to je na tejto knihe najlepšie. Podobne ako u Kinga a jeho príbehov, aj pri Strachu je najväčšia sila príbehu v jeho uveriteľnosti. Odohráva sa u nás na Slovensku, v známom prostredí a s okolnosťami, ktoré by sa mohli stať hocikomu. Nadprirodzeno prichádza postupne, autor presvedčí čitateľa, že tam vonku v snehu naozaj striehne nebezpečenstvo a zelená hmla. Hovoriť o uveriteľnosti je možno trochu paradox, keďže ide o čistú fantastiku, ale spôsob, akým ju autor zapojil, je skvelý. Mňa úplne presvedčil a sakramentsky ma to bavilo. Postavy sú v knihe pestré, každá má svoj starostlivo vybudovaný život a prístup k nemu. Našťastie sa veľmi rýchlo dovtípia, že sa niečo deje, takže sa dej nezvrtne na klasický americký slasher typu „odmietol si vidieť pravdu, tak na, tu máš nôž do chrbta.“ Silným prvkom rozprávania je skôr to, že napriek uvedomeniu si hroziaceho nebezpečenstva im šťastena nepraje. Alebo lepšie povedané, jednotlivé drobné detaily a udalosti vedú častokrát k neodvratnému koncu a čitateľa to zasiahne o to viac, že stačilo málo, aby sa tomu dalo vyhnúť. Práve tieto detaily mal autor dobre pripravené a pospájané. Chválim aj nápad s geografickým rozložením podobných výskytov – prepojenie napríklad na legendárnu Ďatlovovu výpravu bola skvelá myšlienka, ktorá pekne zapadla do deja. Karikov štýl je čitateľný a rozprávanie je dostatočne dynamické, aby nútilo čitateľa otáčať jednu stránku za druhou. Dialógy poväčšinou fungujú v poriadku, postavy sa nesnažia získať titul Drama Queen of the Year, ako je dlhodobým trendom napríklad pri amerických knihách. Kingovský motív spracovaný originálnym slovenským spôsobom. Dlho, veľmi dlho som si pri čítaní vravela, že by Strach mohol dostať odo mňa aj plné bodové hodnotenie, pretože našliapnuté to mal perfektne. A potom prišiel záver. Než sa dostanem k posledným štyrom stranám, ešte sa pristavím pri hlavnom hrdinovi. Karský mi svojím správaním postupne začal poriadne piť krv. Jeho neustále fňukanie a sebaľútosť už boli v poslednej tretine knihy dosť neznesiteľné. Stále sa správal, akoby nemal inú možnosť, len trčať v Ružomberku. Keď bol taký vystrašený zo všetkého, čo zažil a čomu bol svedkom, prečo už dávno nepredal rodičovský byt a nekúpil si iný na opačnom konci republiky? Prečo jednoducho neodišiel, keď sa začali diať podivné veci? Len tam stále vyplakával a tváril sa, že nemá na výber. Mal, ale chápem, že autorovi to nesedelo do konceptu, tak ho trochu umelo tlačil do toho, aby zostal. Toto je jedna z drobností, pri ktorej mi logika nesedela. Divila som sa napríklad aj tomu, že postavám tak dlho trvalo uvedomiť si spojitosť medzi udalosťami a extrémnou zimou. Mne to doťuklo vlastne ihneď, keďže som dieťa narodené práve počas jednej takej zimy a je mi to pripomínané celý život („To bola veru iná zima, keď si sa ty narodila!“). Jasné, že mladšie generácie to spojenie nemusia hneď vidieť, pretože také zimy sú pre nich už prakticky nepochopiteľné; lenže hrdinovia v knihe sú o niekoľko rokov starší odo mňa – oni tú poslednú zimu zažili na vlastnej koži a pamätajú si ju. Tak prečo im to nedošlo skôr? Drobný kotrmelec rovnako ako ten, že Hana nezobrala dcéru a nepokúsila sa na jednu noc opustiť mesto. Hotely predsa nie sú až také drahé a ak má iPhone, tak tých pár eur na penzión bude mať tiež (inak Apple by mal zo všetkej tej reklamy v knihe radosť; uf…). Ale dobre, stále by som dokázala privrieť obe oči a dať aspoň 4,5/5. Keby nebolo toho konca! Začala som šípiť zradu, keď v knihe ostávalo posledných pár strán a ešte sa len schyľovalo k finálnemu stretu s nadprirodzenom. Vravela som si, kruci, toto bude niečo na pokračovanie, alebo nejaký divný záver. Bohužiaľ, išlo o druhý prípad. Tristodvadsať strán kniha frčala ako akčný, dravý buldozér, ktorý nedá človeku vydýchnuť. A potom prišli posledné štyri strany, ktoré to doslova celé zabili, prečiarkli, odpísali, zadupali do snehu. Aj mesiac po prečítaní sa občas pýtam, že čo to, prepána, malo znamenať? Koniec bol čitateľsky absolútne neuspokojivý. Najprv Karský konečne objaví svoje stratené gule a vydá sa čeliť hrozbe, a potom sa odrazu behom sekúnd otočí o stoosemdesiat stupňov a stáva sa akýmsi Renfieldom toho nadprirodzena, s ktorým sa chystal bojovať. Nebol by to zásadný problém, ak by táto premena dostala trochu viac priestoru; ak by tam bol nejaký náznak postupného uvedomovania si, že sa niečo deje, že sa niečo mení, a postupne by to vyústilo k inému záveru, ako čitateľ čaká. Lenže celé to bolo spísané na necelých štyroch stranách, ktoré absolútne nestačili. Mala som z toho asi taký pocit, ako keď zrazu prepnete audiopoviedku na dvadsaťnásobné zrýchlenie; akoby niekto odsekol na tristodvadsiatej strane text a prilepil tam len niečo narýchlo zbúchané. Veľmi ma to zaskočilo a pokazilo mi to celý zážitok z dovtedy výbornej knihy. Vo finálnom verdikte teda dávam so zavretými očami 4/5 – ale iba kvôli tomu záveru, ktorý očividne mnohým ľuďom neprekáža, keď tak pozerám na internetové hodnotenia. Knihu si rozhodne treba prečítať – príbeh do posledného momentu je perfektný. Škoda, že sa autor nepohral viacej s tým koncom. Ale aj také sú príbehy.