Liou Chc´- Sin si s Problémom troch telies u mňa urobil očko. Následný rovnomenný seriál bol prekvapivo veľmi dôstojným spracovaním knihy a Temný les z mojej knižnice už pridlho obskúrne vytŕčal, aby som po ňom nesiahol. A dámy a páni, to bola jazda! Problém troch telies dokázal vybudovať svet, v ktorom existenčná kríza zatienila absolútne každú oblasť života. Na rovnakej vlne pokračuje aj Temný les. Prehlbuje najhrozivejšie myšlienky, rozpracúva pesimistické scenáre a zahráva sa s vierou čitateľa tak drasticky, až ho núti pochybovať o zdanlivej nesmrteľnosti ľudskej civilizácie. Ale poďme pekne od začiatku. Dej sledujeme, rovnako ako v prvom dieli, z viacerých uhlov a pohľadov. Časovými skokmi sa hýbeme do budúcnosti, nezadržateľne sa blížime k Súdnemu dňu. Centrom pozornosti sú meditátori, ktorí držia v rukách plán na záchranu ľudstva len a len vo svojej hlave. Pretože nie je nič nevyspytateľnejšie ako ten najnejasnejší cieľ, ku ktorému sa dá dostať len skrz komplikovaný labyrint mysle. Prvá tretina knihy je preto venovaná práve štyrom meditátorom, ich pracovnému pozadiu a interakciami s vedou, armádou a kontrolným orgánom OSN. Pri rozvoji postáv autor už od samého začiatku tak trochu nepriamo prezrádza, ktorý z plánov meditátorov bude ten najúspešnejší – a to len vďaka objemu textu, ktorý venuje tej či onej postave. Za pomalým tempom sa ale skrýva veľmi poctivý world building, s detailným náčrtom „bojiska“ a definovaním prepracovaných teórií. Veľmi oceňujem mieru v akej sa autor pustil do akéhosi „galaktického realizmu“. Na psychológiu postáv sa totiž nepozeráme ani tak skrz ich detailný vnútorný život, ale cez časopriestorovú trajektóriu, v ktorej je vytýčený ich osud. A v kontexte celoplanetárnej krízy je tak priestor iba na romantické opisy plné pesimizmu a beznádeje. A to milovníci veľkolepých sci-fi diel určite môžu. Čo ale dodáva knihe nádych skutočnej veľkoleposti, je mrazivý konflikt. Mimozemská civilizácia Trisolaranov je technologicky na svetelné roky vzdialená tej našej. Krok obmedziť pozemský vývoj je tak logický, no brilantnosť s akou autor vybral vedné odbory, ktoré dokážu aspoň čiastočne suplovať technologický boom, je nevídaná. A následná konfrontácia je preto plná bolesti. Otvárajú sa nám totižto brány do neurovedy – teórie ovplyvňovania myslenia alebo morálky, ktoré sú samozrejme čistým „sci-fi“, no do deja zapadajú s ľahkosťou a prirodzenosťou. Rovnako tak aj vymyslená kozmická sociológia, z ktorej vyplýva aj teória temného lesa, nie je iná ako dychberúca. Ozaj neviem, koľko desaťročí musel autor zhromažďovať brutálne chytľavé nápady a k tomu ich ešte aj spojiť do tak veľkolepého diela, akým Temný les v skutočnosti je. A že je Temný les temnou knihou, to vám garantujem. Summa Summarum Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – Temný les je krokom vpred a určite lepším dielom ako Problém troch telies (latka bola ozaj vysoko!). Ponúka tak veľké množstvo nápadov spojených do nápaditého deja so svojským tempom, až sa z toho jednému hlava zatočí. Šesťstostranovú knihu som zhltol ako tabletku ibalginu po ťažkom dni v práci. Kniha je plná temnoty, pesimizmu, úpadku, galaktického realizmu, no zároveň aj nádherná v tom, ako vytvára z vesmíru miesto plné nepredstaviteľných možností. Opäť raz a zas si dávam facku, že som Temný les nečítal už skôr. Spomienka na Zem už čoskoro!
Převorství u pomerančovníku je oslavou silných a chytrých žien
Samantha Shannonová, autorka série Kostičas, priniesla fanúšikom fantastiky príbeh, ktorý je epický nielen obsahom, ale aj rozsahom. Pripravte sa na veľa večerov v spoločnosti Převorství u pomerančovníku. Dej je vyrozprávaný prostredníctvom štyroch hlavných postáv. Ead Duryanová prišla na dvor kráľovnej Sabran IX, aby ju chránila, musí však predstierať, že je obyčajnou dvornou dámou, ktorá sa iba snaží postupovať vyššie na spoločenskom rebríčku, aby bola bližšie ku kráľovnej. Na opačnej strane sveta, oddelenej odlišným náboženstvom, trénuje Tané celý život preto, aby sa stala dračou jazdkyňou. Tesne pred rozhodujúcimi skúškami v noci stretáva na pláži cudzinca. Podľa zákona by ho mala vydať úradom, pretože môže prenášať nebezpečnú chorobu, no zo strachu, aby sa skúšky nezrušili, sa mu rozhodne pomôcť. Spustí tým lavínu udalostí, do ktorých sa zamotá aj alchymista Niclays Roos, vyhostený ďaleko od domova, pretože oklamal kráľovnú Sabran a nesplnil, čo sľúbil. Arteloth Beck, najbližší kráľovnin priateľ je poslaný na nebezpečnú diplomatickú misiu. Jeho blízkosť ku kráľovnej je tŕňom v oku tým, ktorí chcú mať vplyv na dôležité rozhodnutia. V Yscaline sa dlho nezdrží – nástupkyňa trónu ho poverí nebezpečnou misiou, od ktorej bude závisieť osud sveta. O takýchto rozsiahlych knihách by sa dali napísať dlhé recenzie, ale aby som to zostručnila, vymenujem klady a zápory v bodoch. Silné stránky príbehu: Uveriteľné postavy – nie je tu prehnaná dráma, hádzanie sa o zem ani bežné klišé. Postavy, hlavné aj vedľajšie, konajú rozumne a správajú sa sympaticky. Keď spravia chybu, je to pochopiteľné a ľudské, nie preto, že by im v prázdnej hlave víril prach. A hlavne sa vyvíjajú a učia. Nenájdeme to v každej knihe. Silné ženské postavy. Nespomínam si, kedy naposledy dostali ženy rôznych pováh taký veľký priestor a vnútornú silu v jedinej knihe. Ead vytrvalo napreduje vo svojom poslaní a úprimne sa spriatelí s kráľovnou, snažiac sa splniť svoju úlohu a zostať verná sama sebe. Tané príjme trest za chybu, no pri prvej príležitosti sa vydáva do boja. Sabran napriek melancholickým náladám vie ako správna kráľovná, kedy musí pozbierať sily a pôsobiť neporaziteľne. Kniha je oslavou schopných a chytrých žien. Svet je pestrý, nepresadzuje sa len patriarchát. Ženy majú právo vládnuť, v prípade Sabraninej dynastie nachádzame dokonca silný matriarchát. Pred rozhodujúcim bojom sa konečne v dostatočnom predstihu rieši stratégia a taktika! Žiadne „nabehnem tam ako také zmätené ťululum, veď osud sa postará o to, nech mám šťastie“; nie, tu sa uvažuje dopredu a uzatvárajú sa civilizované spojenectvá napriek náročnej histórii medzi krajinami. Vládcovia konečne vidia ďalej ako na špičku svojho nosa. Príbeh pokrýva približne rok, a tomu zodpovedá aj rozsah knihy. Dej plynie prirodzenie, bez zbytočného náhlenia sa a bezhlavého pobehovania z miesta na miesto. Striedajú sa dynamickejšie a pokojnejšie pasáže. V záverečnej bitke nestojí všetko na jedinom vyvolenom; je tu viac postáv, ktoré si musia splniť svoju úlohu, plus veľký význam má aj spojenectvo národov. Je to pekne vybalansované. V knihe je obrovské množstvo detailov, ktoré do seba zapadajú. Nápad s pomarančovníkom bol veľmi pekný, podobne ako úkryt magického kameňa. Autorka má svet dobre premyslený. Oceňujem, že Shannonová nešla komerčnejšou cestou a nespravila z príbehu napr. trilógiu. Takto dostaneme ucelený príbeh. Drobnosti, ktoré nemusia byť podľa čitateľovho gusta: V príbehu nájdeme síce romantiku, ale jasne prevláda LGBTI. Hoci to bolo spracované prirodzene a pekne, mne osobne chýbala výraznejšia a hlavne charizmatická mužská postava. Dej je silno naklonený ženám, takže mi prišiel po čase už trochu jednostranný. Hoci sú tam hneď dve hlavné postavy muži, nevytvorila som si s nimi žiaden vzťah. Niclays je príliš zatrpknutý a sebecký, Loth zase slabý a nevýrazný. Často sa rozprávajú príbehy. O takom svätom, o takej legende či kráľovnej… v istej chvíli kdesi v strede knihy mi to liezlo trochu na nervy. Hoci mali tie príbehy častokrát opodstatenenie, spomaľovali dej. Pre niekoho bude v knihe veľa postáv. Mne to neprekážalo, mala som prehľad, plus na konci knihy je zoznam postáv aj so stručným popisom. Ak sa niekedy v príbehu stratíte, neprehliadnite tento dodatok. Menej drakov – majú svoju úlohu, ale zostávajú skôr v úzadí, opradení tajomnom. Tento príbeh nie je Eragon 2.0 a Štvrté krídlo už vôbec nie. Dôraz zostáva na ľuďoch. Nájdete tu hádam všetky možné zvraty okrem „Som tvoj otec, Luke.“ Komplikované vzťahy, sprisahania, vraždy, intrigy, priateľstvá, magické artefakty a bytosti, ktoré prichádzajú zachrániť hrdinov ako také chlpaté či operené deus ex machina. Všetko to malo v knihe zmysel, napriek tomu niekto môže mať pocit prekombinovanosti. Znova sa autorka nevyhla klišé pri vybudovaní sveta – Východ vs. Západ je prakticky naša západná civilizácia vs. kultúra Číny, Japonska a pod. Cisárstvo nie je nič iné ako kópia Číny, dračí jazdci a ich spoločnost pripomína Japonsko. Nenájdete asi žiadne rozdiely. Iba ten, že majú skutočných čínskych drakov. Pre niekoho bude kniha možno príliš dlhá a detailná. A teraz k finálnemu hodnoteniu. Aj napriek veľkému rozsahu ma kniha bavila a nemala výrazne hluché miesta. Ide o veľmi kvalitne napísanú epickú fantasy, ktorá si môže násjť široké spektrum fanúšikov. Pozitíva jasne prevažovali nad drobnosťami (ktoré som uviedla skôr ako upozornenie vopred, že s čím môžete rátať; niežeby mi všetky tieto veci v knihe prekážali). Za mňa teda celkovo super čítanie, neľutujem, že som si knihu kúpila. Recenzie na epické fantasy:Fairytale / Rozprávka (Stephen King)Fourth Wing / Štvrté krídloIron Flame
Liou Cch’-sin – Problém troch telies
Na svete je príliš veľa dobrých kníh, aby ich človek stihol všetky prečítať. A potom je tu niekoľko kusov v každom žánri, ktoré čitateľská komunita nálepkuje ako tituly, ktoré literárny smer definujú. „Problém troch telies“ je jedným z nich. Dielo, mnohými označované za nástupcu Asimovej Nadácie či Herbertovej Duny, tak sľubuje poriadnu dávku vysokého science fiction. História, prítomnosť a budúcnosť Dielo je štruktúrované ozaj znamenito. Neopiera sa len o svoj vlastný vesmír a hlavnú dejovú líniu, ale aj o prvky iných vedeckých disciplín, ktoré sú v modernej science fiction tak veľmi potrebné. Cch´-sin sa vracia do 60-tych rokov 20. storočia a upiera pozornosť na obdobie, ktoré naháňa strach, no zároveň dalo základ dnešnej Číne – Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu. Obraz krutosti komunistického režimu, potláčania ľudských práv a presadzovania politických presvedčení na úkor rozumu úplne rozoberá ideály hlavných predstaviteľov diela – vedcov fyzikov, či astronómov. Onálepkovanie ako nepriateľ štátu, najnižšia spoločenská hodnosť, s tým všetkým Cch´-sin pracuje a skladá ideálny základ pre jeho veľkolepú myšlienku. Plynulý prechod do prítomnosti sa odohráva so záhadou v pozadí, ktorá má svoje korene hlbšie, ako si ktokoľvek myslí. Nevysvetliteľné javy v mikro a makrosvete, ktoré popierajú známe a neotrasiteľné zákony vesmíru, lámu hlavu nielen vedcom, ale aj svetovým lídrom. A k tomu sa tu objavuje aj rovnomenná hra „Problém troch telies“, odohrávajúca sa vo virtuálnej realite. Jej cieľom je vyriešiť záhadu slnečnej sústavy Trisolaris, ktorej tri slnká obiehajú okolo planéty po nepredvídateľných dráhach. A práve civilizácia tejto planéty sa snaží s pomocou hráčov prísť na riešenie predikcie pohybu troch sĺnk, ktoré majú na miestny život katastrofické následky. A aby toho nebolo málo, svet vedy a technologického pokroku stojí pred dilemou existencie mimozemskej civilizácie, ktorá je úzko spätá ako s hrou, tak aj s popieraním fyzikálnych javov. Budúcnosť je tak neistá a svet čelí kríze, ktorá nemá v histórii ľudstva obdobu. Kvantový svet a neskutočná predstavivosť Cch´-sin prispieva najvýraznejšie do žánru sci-fi zaujímavými nápadmi a pohľadmi na makrosvet. Prezentuje nielen pekné myšlienky a nápady spojené s extrémnymi fyzikálnymi javmi, ale aj ohýbaním reality a kvantových javov, ktoré využíva vo svoj prospech. Prepletajú sa tak svety dezinformácii, manipulácie ľudského vnímania reality, virtuálnej hry s oporou v skutočnosti a akčná vložka s využitím najmodernejších nanomateriálov. Takéto vedecko technické guláše mám ozaj rád. A najmä, ak sa k nápaditosti pripojí aj dômyselne prepracované postavy, je to záruka úspechu. Chc´-sina však od velikánov žánru minulého storočia odlišuje hlavne apatia, ktorou plní charaktery svojich protagonistov. Kým sa u veľkých klasikov stretávame s enormnou dávkou humanizmu, “Problém troch telies” prináša človeka dnešnej doby, ktorý sa nebojí odovzdať sa ceste agnosticizmu a prepadnúť do priepasti nihilistickým predstavám. Tým získava kniha temný náboj, ktorý si od prvých strán buduje, a nastavuje tak zrkadlo nielen spoločnosti a človeku milión, ale aj našej možnej budúcnosti. Summa Summarum Problém troch telies je vo fyzike nevyriešiteľným problémom. Je to Pandorina skrinka, za ktorou sa skrýva enormné množstvo vzťahov, závislostí a neznámych. Podobne funguje aj rovnomenné dielo, ktoré si nedáva pred ústa servítku a čitateľa nepriamo nabáda k ľahšej mozgovej atletike. Príbeh je napísaný pútavo, umne, poskytuje nám dostatočné sondovanie motívov a myšlienok hlavných postáv a pokladá fundamentálne otázky o našej civilizácii. Musím uznať, že sa jedná o jedno z najlepších diel science fiction posledných desaťročí, ktoré má potenciál sa stať klasikou žánru. Jedinou slabinou knihy je možno jej vrstvovitosť, ktorá miestami spomalí dej a unesie zážitky a myšlienky na inú problematiku, do iného času alebo deja. Inak nemám čo vytknúť.
Čepel entropie je krvavá jazda
V roku 2018 vyšla v Česku kniha Viléma Koubeka Čepel entropie, zaraďovaná do žánru splatterpunk až bizarro. Ku knihe som sa dostala vďaka výpredaju v českom kníhkupectve, kde som hľadala fantasy a sci-fi knihy, ktoré nie sú súčasťou žiadnej nekonečnej série. Skončila v mojom nákupnom košíku vďaka anotácii sľubujúcej drsný, ale hlavne sarkasticko-vtipný príbeh: Tonda Vořezálek otevře oči do světa, v němž zemřel. Znovu potká svou milující ženu i přátele z útulného domova důchodců — a vzápětí je všechny pozabíjí. Démon, kterého si přinesl z podsvětí, má totiž hlad a chce si užívat. Záhy však démon zjistí, že svět lidí není tak idylické místo, jak ho líčí legendy a cestovní kanceláře v pekle. Na paty se mu nalepí lovci, smůla a možná i prastaré mocnosti. Ne přede všemi se mu podaří utéct, a jeho bezstarostné vraždění pro radost se změní v boj o přežití. Změří tak síly se Satanem, zjistí, že z earl greye se dá vylouhovat pořádně silný odvar, a na vrcholu šílenství se projede po zcela průjezdné dálnici D1. Nakonec se kolem něj rozpoutá celoplanetární apokalypsa. Anotácia teda sľubovala parádnu šialenú jazdu, a tak som sa pustila do čítania. Čo sa deja týka, príbeh originálne kombinuje viacero prvkov. Drvivá väčšina kníh je o obdivuhodných, krásnych postavách vo vrcholnej forme, ktoré majú navyše nejakú špeciálnu vlastnosť alebo schopnosť (ak sa pohybujeme v žánroch fantasy/sci-fi). Tonda Vořezálek a Earl sú špeciálni tiež – obaja sú démoni z pekla, ktorí zdrhli na Zem a užívajú si jej pohostinnosť, ale v ostatných atribútoch sa od klasických knižných hrdinov líšia. Tonda je starý dôchodca a Earl by súťaž Mr. Fantastic asi tiež nevyhral (jedine že by odstránil všetkých ostatných kandidátov vrátane poroty). Práve to ich ale robí pre čitateľa originálnymi – a za to dávam autorovi plus. Častokrát sa v knihách stretávam s tým, že pôvodne zlí démoni akosi zľudštejú a niekedy sa dokonca postavia na stranu dobra; títo dvaja hrdinovia ale ostávajú verní svojím podstatám a aj na konci knihy šliapu po mŕtvolách rovnako nezaujato, ako to bolo na začiatku. Základom ostáva mať sa dobre a užívať si. Čo tam po ostatných alebo Satanovi. Príbeh je prešpikovaný sarkazmom a cynizmom. Krv strieka, budovy sa rúcajú, ľudia padajú ako muchy po zapnutí generátora ozónu. Príbeh je naozaj drsný, nedáva si servítku pred rozškľabené ústa, a preto nemusí každému sadnúť. Zároveň ho však sarkastický humor trochu zjemňuje – pripomína, že knihu netreba brať prehnane vážne, ale treba sa občas zasmiať – a dodáva mu tak celkom iné tempo. Metafory a prirovnania v knihe sú častokrát skvelé a aj som sa na niektorých pochechtávala, ale musím autorovi vytknúť jednu vec: je ich strašne veľa, predovšetkým v prvej polovici knihy. Odvádzalo to moju pozornosť od deja a musela som si niektoré odseky čítať niekoľkokrát, aby moja po pracovnom dni vyčerpaná myseľ dokázala zachytiť celú pestrosť autorovho spisovateľského štýlu. Dalo by sa povedať, že menej je niekedy viac, ale zase tie metafory boli častokrát fakt dobré! Takže mám tak trochu čitateľskú dilemu. Záver knihy je obrovský šialený apokalyptický výbuch a tu tiež musím autora pochváliť, že sa nebál napísať to tak, ako napísal, bez potreby zvrtnúť dej do tisíckrát omieľaného klišé s univerzálnym záchrancom na čele davu. Čepel entropie je v tejto chvíli samostatná kniha a podľa toho, čo som mala možnosť prečítať na internete, autor neplánuje pokračovanie – pôdu však na to nachystanú má. Všetky záležitosti nie sú celkom uzavreté; predpokladám, že Satan z knihy nie je nadšený tým, čo dvaja démoni povyvádzali, takže je na čo nadväzovať. Kniha však funguje celkom dobre ako samostatný román. Na záver si dovolím vyhlásiť, že Čepel entropie nie je kniha pre každého. Tí, ktorí hľadajú epický hrdinský príbeh, dojímavé životné osudy alebo jednoduché oddychové čítanie, budú možno v tomto prípade riskovať, že sa im kniha páčiť nebude. Bizár je jednoducho bizár a hoci v tomto románe našťastie dáva (akýsi zvrátený) zmysel, podľa mňa kniha nie je určená pre široké masy. Hoci tiež nečítam tento žáner často, Čepel entropie ma pobavila celkom dobre. Je vhodná na večery, kedy si chce človek nejakou šialenosťou zresetovať mozog utopený v korporátnej hantírke. Dekel síce neodstrelila, ale čítanie to bolo slušné. Odporúčam tým, čo by sa radi zoznámili so žánrom splatterpunk či bizarro.