(Recenzia prezrádza významné prvky deja.) Darovanej knihe príliš na detaily nepozeraj, dalo by sa povedať. V tomto prípade je onou darovanou knihou Slíčenost od autorky Lucy Taylor a posunul mi ju náš autor hororových príbehov, Lukáš Polák. Kniha vyšla vo vydavateľstve Golden Dog v edícii Zrnka temnoty. Moja prvá kniha od tohto vydavateľstva, takže som bola celkom zvedavá. Príbeh nás zavedie do čias veľkého osídľovania Západu v USA, kedy sa po prérii preháňali bizóny, indiáni, biele tváre nadurdene preberali nadvládu nad krajinou a ženy boli vnímané ako slabé, cintľavé a hlúpe stvorenia. Hlavnou hrdinkou je Ruth Abbottová, ktorá opustila svoje rodné mesto a ako osamelá dvadsiatnička (a stará panna) sa pridala k jednej z mnohých karaván smerujúcich na Západ. Rodina ju vyhostila, pretože Ruth spôsobila škandál – bol odhalený jej milostný pomer s dcérou z bohatej rodiny. Po takej potupe by ju žiaden muž nechcel, preto odchádza, aby v novom prostredí začala odznova, a ráta s tým, že sa k nej jej milenka pridá. Karavánu cestou doslova prenasleduje smola a keď začnú miznúť malé deti, napätie medzi rodinami sa vyostruje. Ruth navyše prenasledujú záhadné nočné mory. Nechce sedieť poslušne na zadku, preto sa napriek všeobecnej nevôli pridá do pátrania po zmiznutých deťoch. Postupne začne odhaľovať, čo sa naozaj deje. Po drobnej knihe Mutácia z planéty Zem je Sklíčenost ďalšia malá tenká knižočka, ktorej stotridsaťpäť strán textu by som nazvala priemernou novelou. Náhoda zariadila, že sú knihy rozsahovo rovnaké, ale ja viem, ktorá ma bavila oveľa viac. Kým ma sci-fičko od Katky Soyky okamžite vtiahlo do deja, na Sklíčenost som sa akosi nevedela naladiť. Obsahovala veľa prvkov, ktoré mi liezli na nervy. Postavy boli strašne prvoplánové a jednoduché – všetci boli zadubenci s predsudkami. Mohla by som povedať, že žiadne prekvapenie, veď v tej dobe ľudia takí naozaj boli, ale prečítala som slušné množstvo krátkych westernov a príbehov z divokého západu a viem, že aj v tomto žánri sa dajú napísať dobré postavy. Nedokázala som si k žiadnej vytvoriť vzťah a v podstate mi bolo jedno, či tam pokapú, alebo sa úspešne dostanú do cieľa. Ruth sa mi zdala hlúpa a chýbala jej rafinovanosť. Mala viac šťastia ako rozumu a správala sa niekedy skôr ako tínedžerka. Jedinou zaujímavou postavou sa na začiatku zdal byť mexický curandero, ktorý však napokon výraznejšie do deja nezasiahol. Po prečítaní príbehu som sa cítila rozpačito. Ani v tejto chvíli poriadne neviem, čo mám o ňom napísať. Autorka čitateľa nejakú chvíľu naťahuje a snaží sa ho presvedčiť, že karavánu obchádza strašidelný démon, ale z toho sa napokon vykľuje len ďalší exemplár nadržaného chlapa. Jasné, ako inak. Spočiatku som si myslela, že ma tá záhada predsa len zaujme, ale od scény, ako Ruth prichytila Gussie vybavovať si účty s démonom, môj záujem o príbeh dosť opadol. Vravela som si: „To snáď nemyslíš vážne, že je to celé len o tomto?!“ Zaťala som ale zuby a dočítala to, hoci som len krútila hlavou nad Ruth, ktorá sa ide hrať na hrdinku a nemá ani poriadnu zbraň, ani plán, ani skúsenosti, ktoré by mohla využiť. Ako som povedala, prakticky šibnutá tínedžerka (aj keď už bola staršia). Záverečné pasáže mali dve čitateľské pozitíva. Tým prvým bolo zakomponovanie nadprirodzeného prvku – chválim aspoň to, že to tam vložila citlivo a bol to len doplnok deja, nie nosná časť. Tým druhým boli asi tri hororové vety, v ktorých bolo jedno z detí obetované. Pre matku najväčší des a hrôza. Okej, tá časť na mňa spravila čitateľský dojem. Ale inak ten záver dosť kríval. Démon sa nechal poraziť smiešne ľahko. Musím český preklad skritizovať kvôli jednému konkrétnemu detailu – prečo sa pri všetkých postavách používa mužská forma priezviska? Prečo ženy nemajú príponu -ová? Nerozumiem, čo tým malo byť povedané. Spôsobilo to niekoľko neprofesionálnych chýb, kedy z jednej postavy raz spravili ženu, potom chlapa. Na strane 33 je to dokonca na tej istej strane. Na vrchu je spomínaná mladá tehotná žena Frances Braxton, na spodku strany je to už muž. Rada by som verila, že to „a“ na konci slovesa v minulom čase iba vypadlo kvôli nepozornosti, ale toto sa stalo minimálne pri 2-3 postavách, a to je na taký krátky rozsah veľmi veľa. Okrem toho, Frances je predsa ženské meno. Jedno oko mi z toho krvácalo. Druhé oko mi vykľala zase španielčina. V knihe je len zopár španielskych slovíčok, ale hneď v prvých troch sú dve gramatické chyby. Aj keď toto pripisujem skôr neznalosti autorky a chybe v origináli. Ale teda ako absolvent španielskeho bilingválneho gymnázia som to predýchavala päť minút. Oba tieto detaily mi pokazili hneď na začiatku zážitok z čítania. „Přitom taková blbost, co?“ ako by povedal klasik. Čo dodať… Horor a mystery mám síce rada, ale tento počin Lucy Taylorovej mi vôbec nesadol. Malo to potenciál, ale možno to potrebovalo predsa len poriadny románový rozsah, aby postavy dostali priestor a mohli byť precíznejšie vykreslené. Takto sa napätie nedalo dobre vygradovať a precítiť. Mykám plecom a dávam presný stred v hodnotení. Not great, not terrible.
Čo skrýva Ďáblův hřbet?
Napísať knihu nie je jednoduché. Spisovateľ musí mať všetko premyslené do najmenšieho detailu a hlavne to musí celé napísať. A čo potom spolupráca dvoch autorov – treba veľa vecí zladiť a všetko spolu prediskutovať. Možno aj preto je na trhu tak málo autorských tandemov; dohodnúť sa zaberie strašne veľa času. Napriek zložitejšiemu procesu sa raz za čas taká spolupráca objaví a v rámci fantastiky nedávno pribudla jedna takáto kniha aj na našom trhu. Ďáblův hřbet je príbeh z dávnej histórie od autorov Ivana Kučeru a Honzu Vojtíška. Odohráva sa prevažne na území Slovenska. Matúš Čák Trenčiansky má biznis plán, základom ktorého má byť založenie osady kdesi v moravských lesoch – dúfa, že obchodná cesta cez moravské pohraničie prinesie zisky, a tak poverí skúseného kapitána, aby so skupinou vojakov bezpečne doviedol osadníkov na miesto určenia a dozrel na stavbu osady. Osadníci sa vydávajú do oblasti nazývanej Ďáblův hřbet, ktorá je opradená legendami a strašidelnými historkami. Nedlho po príchode nachádzajú v lese osamote žijúcu ženu, ktorú začnú upodozrievať z čarodejníctva. Ďáblův hřbet však skrýva oveľa desivejších tvorov a konflikt dvoch rás je na spadnutie. Honzovi Vojtíškovi a Ivanovi Kučerovi sa podarilo napísať dynamické historické fantasy plné pestrých postáv. Príbeh je vyrozprávaný cez dve dejové línie, ktoré sa prelínajú. Prvou je príbeh Kristýny, ktorú pred rokmi vlastná komunita putujúca za lepším živobytím nechala v lese, a druhý sa točí okolo osadníkov a ich vzájomných vzťahov. Už od prvých stránok je jasné, že autori nebudú čitateľa šetriť a scény budú podávať otvorene a bez zjemňovania. Kristýnu život hádže z jednej otrasnej situácie do druhej bez akejkoľvek možnosti nejako svoj osud ovplyvniť alebo o niečom rozhodnúť. Príchod osadníkov to všetko ešte zhorší, keď sa stretnú dva rôzne svety, no ani jeden sa nesnaží ten druhý spoznať či pochopiť. Od začiatku je teda jasné, že to pre obe strany skončí zle. Z technického hľadiska je kniha napísaná dobre, dokáže udržať čitateľovu pozornosť. Dej je plynulý a pestrý, plynie strana za stranou. Napriek tomu som z nej po dočítaní mala zmiešané pocity, resp. poviem to otvorene – bola som naštvaná. Kristýna ako hlavná ženská postava mala v knihe jedinú úlohu, a to byť obeťou každého, kto jej skríži cestu. Medzi osadníčkami ženy predstavovali tiež len doplnok do počtu – buď boli hlúpe, alebo mali výhodu mohutnejšej postavy, čo aspoň mužov držalo v bezpečnej vzdialenosti (hoci v konečnom zúčtovaní to bolo jedno; všetky ženy boli prakticky odpísané). Nepovažujem sa za žiadnu radikálnu feministku, ale keď neustále čítate o zneužívaní, ktoré sa ťahá od najranejších čias ľudstva, tak to proste naštve. Žena si chce žiť v kľude a samote a stále príde nejaký muž, ktorý si myslí, že jediným zmyslom jej života je rozťahovať nohy. Autori to opísali ako fakt – bohužiaľ, tak to bolo odjakživa a trvá to dodnes. Ak je však pre vás téma ženského zneužívania ťažko stráviteľná, zvážte, či sa do knihy pustíte. Nie je to opísané jemne. 338 strán na knihu rozhodne nie je málo, občas som však mala pocit, že by si príbeh zaslúžil miestami pár strán navyše a ísť ešte o čosi viac do hĺbky. Postavy v knihe nad vecami príliš nepremýšľajú, nechávajú sa bez otázok niesť prúdom. Aj kapitán, ktorý mal najväčší potenciál a zdalo sa, že bude mať významnú úlohu, sa napokon stráca v udalostiach. Neviem sa rozhodnúť, či je to dobre, alebo zle. Na jednej strane sa autori vyhli typickému klišé, v ktorom by z neho spravili univerzálneho záchrancu, na druhej strane som od neho očakávala viac. Príliš rýchlo klesne na úroveň zaslepeného plebsu (viď jeho konfrontácia s Kristýnou pri jej obydlí – nebudem prezrádzať, ale kto si prečítal, vie, o ktorú scénu ide). Spočiatku mi chvíľu trvalo zvyknúť si, že text je češtine. Bolo zvláštne čítať o ľuďoch a miestach z našej histórie a nášho územia, no bez slovenčiny – osobne by sa mi asi viac hodila práve tá, keďže miestami ma čeština trochu rušila a nedokázala som sa do deja tak vžiť. Škoda, že nie je aj slovenská verzia, ale je mi jasné, že z ekonomického hľadiska by to nebolo výhodné a väčšine ľudí to asi bude aj tak jedno. Ako som už písala vyššie, rozprávačský štýl je dobrý, atmosféra budovaná kvalitne a finálna apokalypsa má na pár drobných detailov potrebné grády. Ak hľadáte knihu, ktorú by ste prečítali počas niekoľkých večerov alebo cez dovolenku a chcete, aby to bolo akčné a obsahovalo to aj drsné scény, tak je veľká šanca, že vás Ďáblův hřbet nesklame. Ja som síce knihu zhltla za dva dni, ale mám pocit, že som nebola tá správna cieľová skupina. Ak by v kníhkupectve existovala polička Literatúra pre chlapov, táto kniha by sa tam dokonale hodila. Mne sa viac páčila zbierka poviedok od Ivana Kučeru (recenzia tu), tak prípadne hoďte očkom aj na tú. Ďáblův hřbet je však dostatočne kvalitne napísaný, aby ste mu venovali čas a spravili si vlastný názor. Tip pre fanúšikov hororov – Honza Vojtíšek je šéfredaktorom fanzinu Mort, neprehliadnite.