Udělování poct a řádů za zásluhy může vypadat různě. Od plakety, diplomu, přes lesklé řády či pamětní předměty každodenního užívání, až po vlastní interpretaci odkazu. A jaká pocta by mohla být nejvhodnější a nejreprezentativnější právě třeba pro takového Krále literárního žánru, kterým je kupříkladu horor? Aleš Richter, již od dětství zapálený milovník a obdivovatel díla kultovního amerického spisovatele Stephena Kinga, si na svá bedra vzal nelehký úkol vytvořit poctu celosvětově uctívanému Mistru hororového žánru v podobě antologie převážně českých autorů, s víjimkou dvou slovenských, kteří se buď snažili splnit pomyslné zadání napsáním kingovské povídky v reáliích rozličných světů jeho příběhů, anebo horor inspirovaný typickým kingovským autorským stylem. Jak tento ambiciózní počin dopadl? Začněme stručným výčtem jednotlivých povídek. Vítejte v královských zahradách (Prolog) – Murín WolfHned na začátek navnadí prolog v podobě tématického doslova kingovským symbolismem kypícího komiksu Murína Wolfa, který okamžitě navnadí čtenáře na to okusit to, co se ukrývá na dalších stránkách a v dalších příbězích. Ve stínu – Lucie Tringelová KaňováVelmi solidní otvírák v podobě povídky o skupince mladých amerických influencerů natáčejících dokument o hledání zapomenutého městečka, které už není uváděno na žádných mapách a nevede k němu žádná přímá cesta. Jak sami poznají, taky to má svůj velmi dobrý důvod. Sklep – Vladimír PospíchalPostarší muž se přichází rozloučit se svým rodným domem, než bude muset uvolnit prostor pro další rozšířenou těžbu uhlí. Téměř okamžitě se mu při vstupu do útrob domu vrátí vzpomínky na prožitky jeho dětských traumat spojených se sklepem. Opět velmi dobrá žánrovka ze severočeského prostředí. Tam venku – Ludmila SvozilováTrávení dovolené na zdánlivě opuštěné chatě kdesi v hlubokých lesích, navíc bez signálu, se může zdát pro dva páry a jednoho pejska možná krásným dobrodružstvím. Opak je však pravdou. Po příchodu je začne cosi pozorovat a ohrožovat. Navíc dochází k zostřujícím se konfliktům mezi nedobrovolnými vězni chaty. Velmi dobře vystavěná a tématická povídka přímo v kingovském duchu. Muž, co nikdy nezemřel – Tomáš MartonStarý kořala rád za zaplacené pití vypráví o svém setkání s tajemným cizincem v černém, který v dobáchjeho mládí přijel k nim do městečka a rozpoutal naprosté peklo. Kdokoliv se mu postavil, toho cizinecnemilosrdně odstřelil. On jako jediný tento krvavý masakr přežil. Nezůstal být ovšem cizinci něcodlužen? V jasném odkazu na postavu pistolníka ze série Temná věž se autorovi podařilo vykreslitzajímavý a poutavý příběh z divokého západu se špetkou nadpřirozeného zamrazení. Žena s pastelkami – Svatopluk DosedělNešťastná žena se snaží najít pro sebe i pro svou dceru únik z neutěšené situace soužití ve společné domácnosti s násilnickým, na alkoholu závislým manželem. Příležitostí by mohl být prodej jejích intuitivních kreseb. Vše se však zvrtne úplně jiným směrem. Jako jediný příspěvek není původní. Vyšla již dříve v povídkové sbírce Ve špatný čas na špatném místě (Netopejr, 2017) z edice HorrorConu. V plamenech – Radoslav KozákPříběh začíná traumatickými zážitky malého chlapce spojenými s opakovanou snahou o sebevraždu jeho matky. Následně ihned přechází do jeho dospělosti a scény zasazené do hořícího domu, kde využívá svou zvláštní schopnost pro hledání a zachraňování lidí. Jsou zde odkazy na knihy Osvícení a Doktor Spánek s autorovým uchopením těchto odkazů a přidání myšlenky o zneužití snah lidské dobroty úskočným zlem činí z této povídky jednu z nejlepších v antologii. Oči viny – Kristina HaidingerováŘidič kamionu zajišťující obživu pro svou rodinu ve chvíli nepozornosti, anebo je za tím nějaká jiná síla, přejede na silnici malého chlapce. Celý jeho dosavadní život, stejně jako do té chvíle šťastná rodina, se mu rozpadá. Jako jedinou možnost vykoupení po neúspěšné sebevraždě nakonec vidí v něčem zcela jiném. Využití střípku z knihy Řbitov zvířátek spojeného s psychologickým pocitem narůstajícího vinny z této povídky činí taky jeden z klenotů sbírky. Takovej je život – Dominik FialaDvě mladé ženy zastaví ve večerních hodinách v tuctově nenápadném bistru u silnice, aby následně byly konfrontovány nejen se svými osobními problémy, nýbrž s podivným staříkem a jeho pravidly nastavení nevyhnutelné volby o životě a smrti. Tato povídka splňuje snad všechny atributy skvělého příběhu včetně twistu nečekaného vyústění. Opět jedna z nejlepších. Poslední kapka – Vlaďka SackáKonvoj s humanitární pomocí na válkou zmítanou Ukrajinu se neobejde bez řešení osobních problémů posádek sanitních vozů. Když se opomene aktuálně tendenční charakter povídky, je velmi zajímavé vykreslení psychiky hlavní mužské postavy autorkou. Povídka je docela slušná, jen jí schází potřebná hloubka. Pouta – Roman BílekBrigádník vyklízí sklad archívů rušené policejní stanice, aby mohly být archiválie převezeny na nové působiště. Po chvilkové nepozornosti na schodech dojde k nehodě a rozsypání obsahu krabice. Po sesbírání všech dokumentů a navrácení do krabice chlapec objeví pouta z jakéhosi případu. Ty pak hodlá použít při hrátkách se svou přítelkyní. Povídka je solidně vystavěná, ovšem neuhrane, ani neurazí. Ovšem je pravdou, že erotické scény Roman Bílek psát rozhodně umí. Mizerná smrt Václava Kácela (Intermezzo) – Michal BřezinaZhruba v polovině antologie přichází úchvatná černohumorná jednohubka o jednom redaktorovi brakového magazínu, který si naivně pomyslel, že má na to vyzpovídat velmistra hororového žánru Stephena Kinga. Zde autor totálně otevřel kohout absurdnímu humoru a napsal černou perlu zářící na koruně celé antologie. Monstra uvnitř nás – Karin NovotnáMladá žena je na sezení s dobře situovaným a ještě lépe placeným psychiatrem, aby se vyrovnala s tragickou a bolestivou událostí. Žena pomalu odkrývá fantaskní příběh spojený s tajemnou skříní. Zajímavě začatý příběh trošku snižuje množství zbytečně užitých explicitních výrazů, aby jej navíc docela pohřbil poměrně prázdný kýčovitě rychlý závěr. Krátká letní brigáda – Mark E. PochaVysokoškolsky vzdělaný mladý muž, ještě navíc v oboru estetiky, přes prázdniny rozváží pizzu. V autě neustále poslouchá maďarskou křesťanskou radiovou stanici. Najednou si uvědomí, že vysoké letní teploty znamenají konec světa a rozhodne se být křesťanským sebevražedným bombovým atentátníkem. Tohle byla opravdu nejhorší povídka celé knihy. Zde by se dal použít jen židovský výraz chucpe. Odmaskuj se! – Ivana GašparíkováNáctiletá sirota je svěřena do poručnictví svého strýce, který ji následně s sebou vezme na výlet do horského hotelu. Zde dívka přichází o poslední zbytky své dětské nevinnosti a snad i zdravého rozumu, protože se začíná její vidění světa prolínat s něčím naprosto jiným. Další narážka na Osvícení, ovšem forma zde překonala nadějný obsah. Stále se jedná o velmi solidní povídku. Archiv – Petr BočekNově nastoupivší archivář si začíná postupně všímat jistých nevysvětlitelných jevů odehrávajících se v budově jeho nového pracoviště. Je postaven před nekompromisní volbu své zaječí podstaty vyjasnit si priority. Buď má na výběr záchranu vlastního života, anebo záchranu svého milovaného nového pracoviště před temnými silami, které nabývají na síle čím dál více. Petr Boček opět ukázal, že je mistrem hororové grotesky ve stylu svého předchůdce Miloslava Švandrlíka. A dokázal i ty kingovské
Nekroskop: o upíroch a tých, čo hovoria s mŕtvymi
Harry Keogh nie je obyčajný chlapec. Ako jediný živý človek počuje myšlienky mŕtvych a dokonca sa s nimi dokáže rozprávať, za čo ho zosnulí zbožňujú. Taká výnimočnosť však bude mať svoju cenu, keď ju Harry začne naplno využívať. Je totiž najhoršie obdobie studenej vojny a západ a východ proti sebe využívajú všetky možné zbrane, vrátane nadaných ľudí. V Sovietskom zväze, na tajnom Bronickom zámku, Rusi rozvíjajú svojich telepatov a psychikov. Medzi nimi je aj Boris Dragosani, ktorý dokáže z mŕtveho tela vytiahnuť akékoľvek tajomstvo. Túto schopnosť získal od tajomnej Veci pochovanej vo vysvätenej rumunskej zemi, ku ktorej sa pravidelne vracia, aby získal väčšiu moc. Ibaže aj Vec pod zemou má svoje plány. Nekroskop je prvým dielom v rozsiahlej fantasy sérii o upíroch (alebo teda vampíroch, ako uvádza preklad) a ľuďoch so špeciálnymi schopnosťami, tzv. ESPeroch. Na knižnom trhu to nie je vôbec novinka – kniha vyšla už v roku 1986 a sériu tvorí celkom osemnásť kníh. Prvý český preklad sa k nám dostal už v roku 1994, ak ma internety neklamú. Lumley v knihe pekne vykresľuje napätie medzi západným a východným blokom, ktoré sa prenieslo do všetkých sfér života. Nie často sa ku mne dostane fantasy kniha z čias studenej vojny, takže reálie boli príjemným prekvapením. Lumley to navyše vykreslil veľmi uveriteľne a narozdiel od Simmonsových Dětí noci ma Rumunsko a Rusko tých čias presvedčili o svojej autentickosti. Čitateľnosť zvýšilo aj napätie medzi oboma stranami a politické hry medzi ESPermi z Británie a ZSSR. Lumleyho idea nekroskopa – človeka, ktorý dokáže rozprávať s mŕtvymi – sa mi od začiatku veľmi páčila, hlavne vďaka spôsobu, akým ju Lumley spracoval. Harry Keogh bol zaujímavá postava; má pred sebou veľkú úlohu a čitateľovi je jasné, že toto bude ten hlavný dobrý hrdina, ktorý príbeh potiahne, ale autor nezabudol na zložitosť ľudského charakteru. Harrymu budete držať palce napriek tomu, že nebude ten dokonalý „snehovobiely“ superhrdina. Čakajú ho ťažké rozhodnutia a mnohé ho budú viesť cestami smrti. A čitateľ môže uvažovať, čo všetko sa dá akceptovať ako dobro v prípade, že ide o budúcnosť ľudstva. Okrem Harryho a Borisa Dragosaniho zo sovietskej strany je v knihe slušné množstvo postáv, ktoré sú uveriteľné a niekedy krásne obyčajné, ak odhliadneme od ich špeciálnych schopností. Lumley vie postavy písať na jednotku. Vyhol sa zbytočnej dramatizácii, pátosu a hlavne hlúpemu romantizovaniu, ktoré mi prekážali napríklad v Dětech noci. Upíri v knihe nie sú bytosti, ktoré by ste si priali stretnúť alebo sa dokonca nimi stať. V Nekroskopovi sú to parazity, ktoré žijú v symbióze s človekom a nie sú ani trochu pekné. Lumley stavil na záhadnosť a upírov odhaľuje veľmi pomaly – vlastne napriek tomu, že ide o upírsku knihu, je upírčiny v Nekroskopovi dosť málo. Na to najlepšie si budete musieť počkať (kniha je relatívne dlhá) a pripravte sa, že upíri sú tu spracovaní skôr hororovo. Skutočne hororovo, nie Twilight-hororovo. Týchto za svojho „knižného boyfrienda“ chcieť nebudete. Nekroskop je dlhá, ale technicky veľmi dobre napísaná kniha. Zoznámite sa so životom Harryho Keogha aj Borisa Dragosaniho a chvíľu to potrvá, kým sa dostanete ku skutočne akčným pasážam, tie však budú stáť za to. Cesty hrdinov sa pekne pretnú a záverečné scény sú – čo sa akčnosti týka – doslova bombové. V tejto knihe tečie krv, lámu sa kosti a lietajú údy, ale predtým sa oboznámite s politickými intrigami a životom jedného chlapca. Tempo knihy sa pravidelne mení a aj opisné pasáže dokážu zaujať. Lumley nič neidealizuje, osudovú romantiku a sladké scény nečakajte. Opisuje život taký, aký je, a do svojho fantasy mixu pridáva slušnú dávku temnoty. Ak vám vyhovujú práve takíto upíri – smrteľne nebezpeční a strašidelní, určite knihu neprehliadnite. Ako bonus dostanete napínavý boj kto-z-koho, v ktorom sú postavy naozaj chytré, starostlivo svoje kroky dlhodobo plánujú a vyhrá ten, ktorému sa s trochou šťastia podarí pripraviť lepšie. Z hľadiska dynamiky a napätia bol síce Kingov Salem’s Lot poskladaný lepšie (predsa len, niektoré pasáže v Nekroskopovi plynuli trochu lenivo), ale Lumleyho kniha rozhodne patrí k tomu najlepšiemu, čo je zatiaľ v danom žánri dostupné. Tipy na ďalšie upírske knihy:Najlepšia upírska kniha – a nie je to Dracula!Očistec – klasická upírčina 3v1Prežijete v Meste chladu?Gotický príbeh o tom, “Kde spí nejkrásnejší upírka”Děti noci trpia hlúpymi chybami
Ghúl: o monštrách v rôznych podobách
Trom najlepším kamarátom Timmymu, Dougovi a Barrymu práve začali letné prázdniny. V ich veku sa zdá, že leto nikdy neskončí. Vykopú si v zemi tajnú klubovňu pri starom cintoríne, z ktorej sa plánujú vydávať na dobrodružstvá do okolia. V tej dobe ešte netušia, že na starom cintoríne praskol náhrobok a zlomila sa tak stará kliatba, ktorá spútala kedysi dávno desivého ghúla. Ten však nebude jediným monštrom, ktorému sa chlapci budú musieť postaviť. Horor sa odohráva aj v rodinách, za zatvorenými dverami… Brian Keene rozhodne nie je na spisovateľskej scéne nováčikom. Na svojom konte má vyše päťdesiat kníh a tristo poviedok. Vyhral množstvo cien hlavne v hororových súťažiach, napriek tomu je v našich končinách prakticky neznámy a v preklade zatiaľ vyšla iba jeho kniha Ghúl. Je to celkom škoda, vzhľadom na jeho rozprávačský talent sa určite medzi jeho dielami nájdu kvalitné príbehy. Pozrime sa teraz bližšie na Ghúla, jednu z jeho najslávnejších kníh. V horore a trileri je dôležitá atmosféra, a tú ma Keenee zvládnutú bravúrne. Priam majstrovsky. Vlastne tak majstrovsky, že ak by mi knihu dal niekto prečítať s tým, že neviem, kto je jej autorom, úplne vážne by som predpokladala, že ide o dielo Stephena Kinga. Je to totiž rovnaká kvalita, na akú sme zvyknutí pri Kingových najlepších dielach. Príbeh je napínavý a jeho jednotlivé scény a prvky sú napísané a pospájané tak, že v niektorých chvíľach je nemožné prerušiť čítanie. V knihe sú nádherné detaily, z ktorých niektoré budú mať veľký vplyv na dej a osudy postáv. A práve postavy sú v Ghúlovi najdôležitejšie. Paradoxne, ghúl samotný mi prišiel najslabší a iba ako dobrý doplnok na to, aby sa rozbehol zaujímavý príbeh. Autor ho odhalil príliš skoro; od začiatku vieme, čo za potvoru vyliezlo zo starého hrobu; poznáme jeho zámery a modus operandi, čím stráca akékoľvek tajomno a strašidelnosť. Práve za to trochu strhávam z hodnotenia – veľká škoda, že ho autor aspoň pár kapitol nenechal ukrytého, aby si čitateľ trochu ponamáhal mozog. Skutočné monštrá boli nakoniec celkom inde. Traja chlapci sú skvele vykreslení a dynamika medzi nimi funguje výborne. Vyrastajú v čase a v prostredí, kedy nie je problém vyliezť cez okno von uprostred noci a tajne sa stretávať na výpravách. Páčilo sa mi, že mali každý inú osobnosť a svoje miesto v tíme. Leto opísané v knihe bude pre nich zlomovým bodom – budú musieť spraviť dôležité rozhodnutia, ktoré ovplyvnia nielen ich vzájomné vzťahy, ale aj budúcnosť. Zdvíham palec za prepracované a autentické dialógy, primeranú reč a slang. Len mi v českom preklade občas niečo doslova vypichlo oko – napríklad keď Chewieho zo Star Wars preložili ako Žvejkala. Bratři, to ho vážne tak voláte? A potom mi prišlo divné napríklad, ako Timmyho otec oslovil „kloučku“. Dvanásťročného chlapca takto nikto nenazve; celkovo si všímam, že zdrobneniny bývajú v mnohých prekladoch neprimerané. Nesedelo to s autorovým tónom. Inak český preklad výborný. Ako som už spomínala, postava ghúla síce ovplyvní niektoré životy, ale najdesivejšie scény sa odohrávali priamo v rodinách hlavných hrdinov. Dough a Barry si každý prechádzajú krutým týraním, hoci v inej podobe. Timmy má milujúcu a relatívne stabilnú rodinu, no aj v nej príde k zlomovým situáciám a vyhroteným konfliktom. Práve tieto časti boli oveľa desivejšie – to, ako otcovia a matky bez váhania ubližujú svojim deťom a nijako ich to (väčšinou) netrápi. Strašne ma to hnevalo a je to o to smutnejšie, že sa to nedeje iba v knihách. Tisíce detí zažívajú denne to isté a toto choré správanie sa dedí z generácie na generáciu ako hrobové miesto. Táto stránka knihy bola veľmi silná a pripravte sa na to, že, podobne ako u Kinga, aj Keeneho postavy budú mať čo robiť, aby prežili. A niektorým sa to nepodarí. Kniha mala celý čas dobré tempo, ale záver mohol mať pár strán navyše. Zdalo sa mi, že to bolo dosť useknuté a zostali mi nezodpovedané otázky. Epilóg síce nejaké odpovede priniesol, no nebola som úplne spokojná. Ešte by to tých päť-šesť strán znieslo. Aj tak ale hodnotím knihu dosť vysoko – netušila som, do čoho idem, keď som si ju kupovala, a svojou kvalitou veľmi prekvapila. Rada by som si prečítala ďalšie knihy od autora, tak sa snáď dočkáme prekladov; alebo časom skúsim anglické originály – napočudovanie vôbec nie sú drahé. Ak máte radi „kingovské“ príbehy, skúste si Ghúla prečítať, mohlo by sa vám to páčiť.
V hrůze a krvi zrozeni – dvadsaťkrát strach na dobrú noc
Vo vydavateľstve Fobos vyšla minulý rok zbierka hororových poviedok – dokopy dvadsať textov nádejných autorov a autoriek, ktoré zvíťazili v literárnej súťaži. Autori si mohli vybrať z nasledujúcich tém: krvavý kúpeľ, šiesty zmysel alebo kulty a rituály. Tak ako to pri antológiách býva, poviedky boli pestré obsahom aj štýlom, boli však kvalitne spracované a dobre sa čítali. Pristavím sa pri niekoľkých z nich, ktoré sa mne osobne páčili najviac. Poviedky sú zoradené od najlepšej. 1. Petr Švec: ČertPosledná poviedka v knihe a pre mňa doslova parádny bonus na záver. Výborne napísaný príbeh o učiteľke zo škôlky a jej otrasnom pláne, s uveriteľnými postavami a rôznymi náznakmi, takže som uvažovala, ktorým smerom sa autor vyberie. Atmosféra bola ťaživá a koniec výborný. Neboli tu potoky krvi, napriek tomu čítanie mrazilo. 2. Lucie Kaňová: Šťastné a krvavéPoviedka o tom, kam vás môže doviesť snaha nájsť dokonalý vianočný stromček. Príbeh samotný bol síce trochu predvídateľný, ale vykompenzoval to výborný štýl autorky. Bolo to napínavé a dynamické. A drsné, keďže sa v poviedke vyskytli aj malé deti. 3. Daniel Krásný: DéšťPoviedka o rodine, ktorej polia dážď obchádza. Hlava rodiny sa rozhodne prelomiť kliatbu – a nebude to príjemné čítanie. Jedna z najlepších poviedok, ani nie preto, že by to bol horor, ale správanie mužov ma fakt naštvalo. Hnusné, sebecké postavy, ktoré sa nezastavia pred ničím, aby zachránili samých seba. Neznášam tú poviedku, ale je dokonale napísaná. 4. Michaela Bartošová: Legenda z hory PancířPoučenie pre turistov: keď nájdete v lese starú chajdu, nič si z nej neberte domov. Hlavne nie starých drevených panáčikov. Poviedka s desivým dieťaťom v hlavnej úlohe vyniká dobre vybudovanou atmosférou. Nápad síce nový nie je, ale bol dobre spracovaný. A keďže išlo o dieťa, tak ma veru aj mrazilo pri čítaní. 5. Magdaléna Petříková: Dokud ještě tečeJedna z mála poviedok, ktorá sa neodohráva v našom svete. Hlavná hrdinka opustí biedny domov s vidinou lepšieho života, no dostane sa do krutého zajatia. Zaujímavo napísaná poviedka s trochu neférovým koncom. Aj pre ten koniec dávam vysoké hodnotenie. 6. Ružena Strnadová: Lež má krátke nosyDievčatko dostane vysnívanú bábiku, ale hodí hračku do vody, pretože na ňu začne žiarliť. Klamstvá sa okolo malej Amélie začnú nabaľovať – a za klamstvá čaká trest. Poviedka začala celkom dobre, no škoda druhej polovice, ktorá stratila na dynamike, keďže bola prevažne opisná. Ubralo to na kvalite. Zaradila som ju do top sedmičky hlavne vďaka koncu, ktorý bol tak trochu kingovský a z technickej stránky príjemne prekvapil. 7. Michaela Čermáková: Larva nadějeTáto poviedka uzatvára moju top sedmičku. Pre mňa to bola jedna z najzáhadnejších poviedok, pri ktorej som nevedela odhadnúť, kam presne sa príbeh stočí. Mal dobrú atmosféru aj priebeh, bol dostatočne nechutný, len ten záver ma trochu sklamal. Unikla mi pointa. Napriek tomu výborný nápad, zaslúžil by si viac strán. Zvyšné poviedky boli tiež slušné, hoci v mnohých prípadoch bol ich krátky rozsah na škodu a zišlo by sa im niekoľko strán naviac. Niektoré z poviedok boli taká stará dobrá zrecyklovaná klasika, ktorá nepriniesla nové nápady, ale celkovo ide o zaujímavú zbierku. Nie je náhoda, že poviedky, ktoré ma oslovili najviac, sú o deťoch alebo v nich deti v nejakej úlohe vystupujú. Pre rodiča je totiž utrpenie dieťaťa desivejšie než akýkoľvek bizarný tvor alebo sekta naháňajúca neopatrného suseda či turistu. Takže priznávam, že som párkrát mala pri čítaní zimomriavky, a to už je čo povedať, pretože máloktorým hororovým príbehom sa podarí vyvolať vo mne takú reakciu. Ak máte radi desivé legendy, krvavé scény a záhady, tak vám kniha má čo ponúknuť. A som zvedavá, či od niektorého z autorov či autoriek dostaneme aj samostatnú knihu. Potenciál majú rozhodne všetci.
Stínozem príjme iba jedného čarodejníka
Peter Straub napísal spolu so Stephenom Kingom knihy Černý dům a Talizman. Stephen King je už dlhé roky jedným z mojich najobľúbenejších autorov a ak dokázal s Petrom Straubom spojiť sily, tak to znamená, že Straub musí byť podobný spisovateľstký typ. Neviem si totiž predstaviť, ako by dokázali spolupracovať dvaja autori s úplne odlišným štýlom. A práve preto som sa rozhodla prečítať si Stínozem od Strauba. Tom Flanagan a Del Nightingale nastupujú na Carsonskú súkromnú školu pre bohatých chlapcov. Keďže ich oboch spája fascinácia kúzlami a mágiou, rýchlo sa z nich stanú priatelia – dokonca až takí dobrí, že Del pozve Toma na letné prázdniny k svojmu strýkovi, záhadnému Colemanovi Collinsovi, ktorý pred mnohými rokmi vystupoval ako skvelý mág a iluzionista. Po príchode do Collinsovho domu Tom veľmi rýchlo zisťuje, že Delov strýko nie je len iluzionista; používa skutočnú mágiu, ktorú čerpá zo Stínozeme. Jeden z chlapcov by sa mal stať Collinsovým nástupcom – cesta k moci však nebude jednoduchá a Tom bude musieť spraviť ťažké rozhodnutia. Peter Straub naozaj píše podobným štýlom ako Stephen King. V prvej časti knihy dokázal krásne zobraziť prostredie čisto chlapčenskej školy a tvrdú rivalitu medzi najstaršími študentmi a prvákmi, pričom vytvoril zaujímavú postavu Kosťáka Ridpatha, syna jedného z učiteľov, ktorý tiež počuje volanie Stínozeme. Dokonca som pri prvých niekoľkých desiatkách strán mala pocit, že čítam ďalší príbeh z Kingovho majstrovského pera. Prepracovanosť, ľudskosť a uveriteľnosť postáv boli typicky „kingovské“. Dej ma udržiaval v napätí a bolo jasné, že smeruje ku konfrontácii medzi chlapcami a Kosťákom Ridpathom, ktorá rozčerí mnoho neviditeľných vrstiev sveta. Výborne vystavaná prvá časť s napínavou zápletkou a nádychom tajomných síl. Lenže potom sa príbeh presunie z Carsonskej školy do Collinsovho domu a bohužiaľ citeľne spomalí. Veľká časť knihy sa sústredí na Collinsa a jeho magické roky – ako v Európe postupne odhaľoval svoju moc a testoval svoje schopnosti, ako sa spojil s ďalším mágom a postupne sa preslávili. Collins chlapcom osobne rozpráva svoj príbeh po častiach a hoci sa mu nedá uprieť istá pútavosť, už ma čítanie nebavilo až tak veľmi ako pasáže v Carsonke. Chlapci strávia u Collinsa celé leto a hoci čas tam plynie inak – rýchlejšie – z čitateľského hľadiska akoby spomalil. Collins rozpráva o sebe prakticky všetko, a je to zdĺhavé. Na druhej strane, keď chlapcov učí mágiu, ide im to veľmi rýchlo, hlavne Tomovi. Prvýkrát skúsi levitovať – a podarí sa mu to. Prejsť cez stenu? Žiaden problém, na prvý pokus. Takéto zjednodušenia sa mi veľmi nepáčia; nech už má postava akýkoľvek talent, človek len ťažko uverí, že sa z nej stane majster okamžite a bez snahy. Nikdy to na mňa nepôsobí dobre, keď postava dostane priveľa vecí doslova zadarmo. Tom bol vykreslený ako mladý génius, ktorý mal Stínozem nadosah ruky, stačilo v rozhodujúcej chvíli lusknúť prstom. A hoci išlo napokon o samotné rozhodnutie, spojené s mnohými morálnymi dilemami, neviem sa zbaviť pocitu, že King by na to išiel chytrejšie. Záver sa znova rozbehne a autora chválim za to, že neskĺzol do prílišnej rozprávkovosti, ku ktorej námet trochu zvádza, ale zachoval v príbehu drsnosť a nechal postavy zažiť si skutočne nepríjemné chvíle. Bolo z toho nakoniec zaujímavé rozuzlenie a autorovi sa podarilo šikovne sa vyhnúť niektorým klišé a trópom, ku ktorým sa uchyľujú mnohí spisovatelia v príbehoch, kde nadaný učeň čelí svojmu učiteľovi. Trochu ma sklamala úloha Kosťáka Ridpatha. Celú prvú časť rozprávania, ktorá sa odohrávala na Carsonke, dostal Kosťák skutočne štedrý priestor a aj kapitoly vyrozprávané z jeho pohľadu. Čakala som teda, že po toľkej príprave bude mať jeho finálová konfrontácia s chlapcami zásadnú váhu, lenže Straub ho napokon prekvapivo nechal vyšumieť do vedľajšej postavy, ktorej sila sa napokon nepreukázala. Akoby si autor v strede písania povedal, že Kosták napokon nebude tou hlavnou nemesis, ale už sa mu nechcelo prepisovať počiatočné pasáže. Ako postava teda sklamal. Celkovo ide o kvalitne pospájané scény a námety, podporené dobre vybudovanou atmosférou, ktoré ťahajú vpred hlavne skvelo vykreslené postavy. Bez nich by príbeh miestami výrazne kríval. Škoda tej veľmi rozsiahlej stredovej časti, ktorá prudko stratila grády. Tu vidím výrazný rozdiel medzi Straubom a Kingom. Aj keď Straub podobne ako King hádže do deja náznaky, že niečo sa pokazí alebo sa blíži moment zmeny, chýbala mi Kingova ľahkosť a schopnosť udržať čitateľovu pozornosť na maximum počas celej knihy. Rozdiel cítim o to výraznejšie, že mám práve rozčítanú Kingovu Fairytale a on dokáže aj starostlivosť o starého mrzáka a jeho chorého psa opísať tak, že sa mi knihu nechce pustiť z rúk. Ak sa rozhodnete prečítať si Stínozem, rátajte s tým, že ide o rozsiahle dielo. Český preklad má len čosi menej ako päťsto strán – čo ešte nie je extra výrazná bichla, ale kniha má väčší formát, než býva zvykom – na stránky sa zmestí viacej textu, takže vzhľadom na čas, ktorý mi Stínozem zabrala, sa dá povedať, že ide prakticky o osemstostranovú knihu. Nedá mi neupozorniť aj na technickú kvalitu českej verzie. V knihe bolo množstvo preklepov, kde-tu nejaké to zlé formátovanie či chýbajúce predložky. Najviac ma však iritovalo, že priama reč dvoch postáv bola príliš často spojená v jednom odseku, vďaka čomu som neustále pri čítaní strácala niť. Bolo tam toho vážne dosť veľa. Uznávam, že je to rozsiahly text, ale kniha potrebuje prebehnúť ešte raz kontrolou gramatiky a korektúrou. Takáto zbytočná hlúposť prispela k nižšiemu hodnoteniu. Ak máte radi napínavé thrillery s dobrými postavami, pofŕkané mágiou, pokojne dajte Stínozemi šancu. Možno vás predsa len chytí. V rámci žánru ide o kvalitný nadpriemer, hoci na Kinga podľa mňa nemá.
Skryté obrázky
Mallory Quinnová začína v nový život, keď dovŕšila 21 rokov. Práve ju prepustili z protidrogovej liečebne a získa prácu pestúnky na bohatom predmestí Filadelfie. Má sa starať o päťročného Teddyho, syna Teda a Caroline Maxwellovcov. Mallory si novú prácu okamžite zamiluje. Zabýva sa v záhradnom domčeku, po večeroch chodí behať a teší sa zo znovu nadobudnutej životnej stability. Teddy je roztomilý a plachý chlapček, ktorý nedá ani ranu bez skicáku a ceruzky. Kreslí to, čo iné deti v jeho veku: stromy, zajačiky, balóny. Jedného dňa však nakreslí muža, ktorý lesom ťahá mŕtvu ženu. Ako dni plynú, Teddyho obrázky sú stále zlovestnejšie a jeho pôvodne primitívne postavy získavajú detailnejší a realistickejší vzhľad. Je skoro vylúčené, že by niečo také dokázalo namaľovať päťročné dieťa. Mallory začína mať podozrenie, že sa jedná o ozveny dávnej nevyriešenej vraždy a že chlapcovu ruku vedie nejaká záhadná sila. S pomocou pohľadného záhradníka a excentrickej susedky sa Mallory pokúša rozlúštiť obrázky a zachrániť Teddyho – a zároveň sa vyrovnať s tragédiou vo svojej vlastnej minulosti. Skôr, než bude neskoro. (Recenzia môže obsahovať dôležité udalosti z deja) Dej knihy V knihe sa stretávame s mladou Mallory, ktorá začína nový život. Nikdy to nemala ľahké. Spadla do rúk života plného drog, z ktorého sa jej podarilo vyhrabať. Po tom, ako sa jej naskytla príležitosť zaujímavej a pomerne lákavej práce, sa Mallory ocitá v bohatej rodine Maxwellovcov. Jej úloha spočiatku vyzerá jednoducho. Stáva sa pestúnkou pre mladého, päťročného chlapca, ktorý už od pohľadu nevyzerá problémovo. Vo veľkom dome nedostáva priestor k bývaniu. Možno to je pre ňu aj lepšie, keď sa jej naskytne možnosť bývať v záhradnom domčeku (skôr si to môžeme predstaviť ako len stiesnený priestor, kde sa nachádzajú potrebné veci pre prežitie). Bohatá rodina, veľký dom, vysoké nároky. Tak by som mohla charakterizovať tento prípad. Mnohokrát sa stretávam v podobných knihách, že tieto rodiny majú zvláštne správanie. Neprekvapovalo ma správanie rodičov. Ale nebrala som to ako negatívum. Kniha v tomto ohľade nespadla do rovnakej kategórie, kedy by mi to prišlo už príliš používané. V prvom rade musím povedať, že kniha bola obohatená o kresby malého Tedyho. Či to boli obyčajné detské kresby pri ktorých rodičia väčšinou nasadia na pery naučený úsmev a tvária sa, že sa jedná o hotového génia. V skutočnosti na obrázkoch boli len “primitívne”, ako to bolo naznačené v anotácií knihy, postavičky alebo zvieratká. Ale všetko sa začalo zamotávať, keď malý päťročný chlapec začal maľovať takmer bezchybné veci. Správanie malého Tedyho sa menilo, vytvárali sa nové konšpirácie v hlave Mallory, o ktorých chcela hovoriť s rodičmi. Samozrejme, že rodičia žiadne zvláštne správanie alebo podozrenie nevideli a dokonca mnoho vecí sa snažili hodiť na mladú Mallory. Nebolo to žiadne prekvapenie. Čo sa týka deja a samotného vyskladania príbehu, páčilo sa mi to. Knihu som prečítala na dve posedenia a neprišlo žiadne sklamanie. Vyvrcholenie deja a objasnenie všetkých vecí ma milo prekvapili. Boli tam okamihy a situácie, ktoré som si pri čítaní ani len nepredstavovala. A to som si myslela, že moja predstavivosť je na tom pomerne dobre. Možno predsa len jedna vec na samotnom konci bola pre mňa trocha utiahnutá za vlasy, vynárali sa mi v hlave konšpiračné teórie, ale na samotnom hodnotení veľa neubrali. Nechcem prezrádzať podrobnosti z deja a už rozhodne nie tie, ktoré sa stali na konci a mohli by obrať prípadného čitateľa o autentický zážitok. Čo sa týka štýlu písania autora, nemala som v tomto ohľade žiadne výhrady. Ako som už vyššie spomínala, knihu som dokázala prečítať na dve posedenia a nerobilo mi problém sa do knihy začítať. Vôbec neľutujem, že sa mi kniha dostala pod ruky. Niekoľko ľudí túto knihu zaradzuje dokonca aj do kategórie horor, s čím by som tak celkom nesúhlasila. Možno tam bola jedna vec, ktorá by tomu nasvedčovala, ale ku knihe som sa skôr priklaňala ako k dobre napísanému thrilleru. Postavy Už spomínaná Mallory, ktorá bola hlavnou postavou knihy mi nevadila. Zvláštne napísať tieto slová, ale niekedy mám problém s hlavnými postavami, ak sa jedná o mladé ženy. Mallory bola vystavaná dobre. Pasovala sa s minulosťou, rovnako aj s príležitosťou novej práce a nového začiatku. Nestrácala hlavu pri prvých prekážkach, ktoré sa jej dostali pod nohy. Možno predsa len jeden malý detail, ktorý mi prekážal. Pár scén s mladým otcom malého chlapca. Ale dokázala som to prežiť. Čo sa týka rodiny Maxwellovcov, bola to typická rodina, ktorá schováva nejaké tajomstvá. Neprekvapilo ma správanie “hlavy rodiny” a ani jeho manželky. Bola to typická šablóna, ktorú môžeme nájsť v knihách, ktoré sú smerované na podobnú tému. Pár slov na záver Po prečítaní knihy môžem zhodnotiť, že sa mi kniha páčila. Ako som už spomínala, obrázky, ktoré sa v knihe nachdázali, vytvárali atmosféru a boli dobre zvoleným krokom. Knihu môžem odporučiť.
Kým je vlastne ten druhý, ak sme tým, čo jeme? – Znamenitá mŕtvola
Svet sa nevratne zmení vo chvíli, keď sa objaví smrtiaci vírus, ktorý prenášajú zvieratá: od divoko žijúcich po domácich miláčikov, všetky musia byť utratené a ich mäso sa už ďalej nesmie jesť. Vlády čelia situácii drastickým spôsobom: uzákonia chov, porážku a konzumáciu ľudí. Kanibalizmus sa stane súčasťou každodennej reality a spoločnosť je rozdelená na dve skupiny: na tých, ktorí mäso jedia, a tých, ktorých mäso je konzumované. Marcosa Teja, prevádzkového riaditeľa v mraziarňach Krieg, opustila po smrti malého synčeka manželka a on žije len prácou, ktorú nenávidí a ďalej ju robí len preto, aby mohol svojmu otcovi trpiacemu stareckou demenciou hradiť pobyt v luxusnom geriatrickom centre. V deň, keď dostane darom mladú ženu, „samicu“ určenú na chov pre mäso, sa jeho myseľ vydá na nebezpečnú cestu, ktorá ho temnými zákrutami dovedie až do situácie, ktorá je ťažko predstaviteľná aj pre členov spoločnosti tak zvrátenej, ako je tá, v ktorej je nútený žiť. Dá sa vôbec hovoriť o nejakej ľudskosti, keď musia byť zosnulí spopolnení, aby neboli zjedení? Kým je vlastne ten druhý, ak sme tým, čo jeme? ( recenzia môže obsahovať dôležité okamihy z deja ) Dielo, ktoré v roku 2017 získalo prvé miesto v literárnej súťaži Clarín, odkazuje na dystopickú budúcnosť, v ktorej prebehne objavenie vírusu, ktorý napadá zvieratá. Už pri čítaní rôznych recenzií na túto knihu som sa stretla s názorom, že nie je pre každého čitateľa. Hoci to by sa dalo povedať o každej knihe. Rôzne názory ľudí mi sľubovali krv, brutalitu a násilie. Siahla som po knihe a bola som prekvapená. Pretože kniha splnila tieto očakávania a dokázala mi ponúknuť ešte viac. Mnoho morálnych otázok, ktoré sa nachádzali v mojej mysli ešte nejaký ten deň. Postavy a dej Príbehom nás prevedie Marcos. Hlavná mužská postava, ktorá pracuje ako prevádzkový riaditeľ v mraziarňach. Je jeden z tých ľudí, ktorý mal možnosť vidieť ľudstvo upadať do záhuby. Bol svedkom zabíjania zvierat a sledoval, ako sa ľudstvo vracalo k svojim prvotným inštinktom. Ľudia začali požierať svojich príbuzných namiesto toho, aby sa obrali o jedlo. Ľudia, ak sa ich dá vôbec tak nazvať, boli domestikovaní a hromadne vyrábaní na predaj a spracovanie “špeciálneho mäsa”. Ľudia si mohli kúpiť grilované rebierka, nakladané ľudské prsty, pečený jazyk podávaný s kimchi. Všetko, po čom ich oči túžili. Ešte pred vypuknutím vírusu Marcos “vyrastal” na bitúnkoch. Jeho otec ho naučil všetko, čo potreboval. Skúsenosti, ktoré mal s prácou na bitúnkoch, z neho vytvorili človeka, ktorý pri utrácaní ľudí bol jeden z najlepších. Bolo zaujímavé sledovať počas knihy morálne názory hlavnej postavy. Sám poukazoval na fakt, že je v práci nespokojný. Ale pre peniaze, ktoré potreboval pre chorého otca, robil veci, na ktoré nebol hrdý. Kniha nás sprevádza fázami, pri ktorých sú detailné opisy priebehu porážky. Fáza po fáze. Detail po detaile. Brutalita, ktorá bola sľubovaná a následne naplnená. Dá sa povedať, že kniha je dokonalým úkazom, čoho je človek schopný. Ak sa človek dostane do situácie, ktorá je vypätá a nevie nájsť správnu cestu, vnútorné inštinkty sa prebudia. Na svoju záchranu použije každý prostriedok, zradí každého blízkeho človeka a valcuje si cestu okolo seba, len aby prežil. Sú to inštinkty, ktoré sa nachádzajú v každom človeku. Samotný príbeh opisuje aj život Marcosa, ktorý sa rozišiel s manželkou kvôli tragickej udalosti v rodine. Do života mu prišla nová prekážka, ktorú by niekto v jeho okolí považoval za dar. “Samica”, ktorá bola prvotriednym mäsom. Bolo zaujímavé vidieť interakcie s “mäsom”, ktoré sa až príliš podobalo na človeka. Samica bola vytvorená na porážku. Chovaná pre mäso a nežila život človeka. Nepoznala city, ktoré by jej mali byť blízke. Páčili sa mi scény, pri ktorých skúmala nový pohľad na svet. Dynamika deja sa mi pozdávala. Pri čítaní sa určité veci stupňovali a koniec ma milo prekvapil. Dej knihy sa sám o sebe dotýkal mnohých citlivých tém. Brutálne počiny na ľuďoch, ktorí už dávno neboli ľuďmi, kanibalizmus, rozdeľovanie ľudí do tried, strácanie ľudskosti a etického kódexu, návrat ľudstva k prvotným inštinktom. Nedivím sa, že kniha vo svete rozprúdila niekoľko vzrušujúcich diskusií a nahnala niektorým čitateľom krv do žíl. Vyobrazenie sveta Od diela som nečakala premakané vyobrazenie sveta, miest alebo krajín. Kniha vyobrazuje budúcnosť ľudstva, a nie miest. V knihe mi nechýbali dlhé opisy ulíc, budov alebo prostredia. Vyobrazenie sveta sa mi v tomto ohľade páčilo. Poukazovalo na zmeny, na triedenie ľudí do skupín. Hoci sa tam nachádzali zádrhely, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti. Chýbalo mi väčšie vtiahnutie do deja, kedy by som ako čitateľ mohla nahliadnúť do zákulisia. V tomto ohľade som sa ako čitateľ pohybovala len po povrchu a nemala dostatočný priestor k tomu, aby som sa dostala dovnútra. Nedá sa povedať, že by mi to zobralo zážitok z čítania, ale určite by som bola radšej, ak by svet vytvorený v autorkinej hlave mal možnosť preniknúť aj do môjho podvedomia. Pár slov na záver Koniec koncov by som si knihu vedela predstaviť aj dlhšiu. Je mnoho vecí, ktoré by stálo za to vysvetliť. Napríklad po prečítaní knihy sa mi v hlave objavili otázky. Ako ostatní ľudia reagovali na fakt, že jedia ľudské mäso? Boli protesty proti konzumácií ľudského mäsa? Aké boli prvé príznaky vírusu? Kde sa vzal? Ale možno na jednej strane je to dobrá vec. Pretože mi tie otázky ostali nezodpovedané a nechávajú vlastným konšpiračným teóriám spracovávať informácie. Samotné dielo vo mne vyvolalo mnoho myšlienok a zvláštnych pocitov. Autorka knihy sa snažila naznačiť, čo ľudia páchajú na zvieratách. Ale samotné dielo môže byť provokatívnym úkazom, ktoré kladie otázku: čo presne oddeľuje človeka od zvieraťa?