Túto recenziu som chcel začať písať spoilerom, no ovládol som sa. Nemáte začo. František Kotleta sa po zdanlivo uzatvorenej trilógii vrhol do svojho post-apokalyptického sveta ešte raz, aby dorozprával príbeh hrdinov českej armády, posledných dôstojných reprezentantov mŕtvej civilizácie. Pýtal som sa sám seba, či čitateľ potrebuje pokračovanie. Či mu nestačí silná emócia, ktorú nám autor odovzdal v treťom diele. Ale bol by som hlúpy, ak by som povedal, že je štvrtá časť zbytočná. Lebo je plná toho, čím si nás séria Spad získala – dobrodružstvom, akciou a drsným humorom. Každému, kto sa prehrýzol cez prvé tri knihy, je jasné, že rozprávanie príbehu sa zmení. Na pozíciu rozprávača sa dostala Alica, ktorá sa vo svojom manželskom trojuholníku pravdepodobne cíti ako bod, ktorý zviera uhol gama (trochu geometrie vám neuškodí). Táto dominantná postava preberá po svojom predchodcovi všetky dôležité funkcie. Nie je už len drsnou mašinou na vraždenie, ale aj hlasom slobody a demokracie. Veľkým osviežením Reťazovej reakcie je zmena lokality. Keďže sa Brno stalo metropolou civilizovaného sveta, je potrebné šíriť jeho príbuzné filozofie aj do ostatných končín. A prvou zastávkou je samozrejme Praha. Nečakajte chaos v pivárňach, ani Karlov most plný turistov. Totalitný režim si to kedysi stovežatým mestom zobral plnou parou vpred a rozkrojil moc nad zotročeným obyvateľstvom medzi pár vyvolených. A takéto veci sa nepáčili ani hrdinovi z Istanbulu a nepáčia sa ani Alici. Kotleta nám naservíroval ozaj dynamický dej, ktorý je zasadením tak príjemne odlišný od svojich troch súrodencov, že sa to človeku miestami aj máli. Objavujeme totiž miesta povodia rieky Labe – pusté miesta zdevastované rádioaktívnou kataklizmou, no hlavne novú lokalitu – Hamburg. Hlavná protagonistka sa tak dostáva do situácií, ktoré jej pri svojej družine v minulosti vôbec nehrozili. No dobre, tak hrozili, ale trochu viac kontrolovane. Stáva sa zajatkyňou, otrokyňou a svoj sen po lepšom svete nemôže okoreniť ničím iným ako oslobodením. Dostáva sa nám tak tradičná dávka krviprelievania, divokej akcie, ktorej môže konkurovať iba samotný John Rambo, štipľavých scén so sexom, ale aj slušná dávka ľudskosti a empatie. Nakoľko sa dej sústreďuje okolo Alice, všetky nové, aj staré známe postavy ostávajú v úzadí. Buď im Kotleta nevenuje dostatok priestoru, alebo aj keď sa mu to podarí, príde zubatá s kosou a máme smolu. Samotné vyvrcholenie príbehu je síce výpravné, no chýba mu moment prekvapenia, niečo čo v čitateľovi vyvolá WOW efekt. Určite nejde o copy-paste predchádzajúcich dielov, no nato, že sa definitívne uzatvárajú stránky veľkolepého Spadu, čitateľ zrejme čakal niečo viac. Všetci ľúbime slobodu, všetci veríme, že keď je zle, horšie už byť nemôže. No, Kotleta nás zrejme uspokojil svojím štandardom a my môžeme len spokojne pokývať hlavou. Summa Summarum Je to taký klasický kotletovský guláš, z ktorého nemôže vzniknúť žiadny prúser. Reťazová reakcia ide podľa overenej šablóny, nevybočuje mimo vychodeného chodníka – to asi preto, že sa mimo černobyľských ciest neodporúča ani len vkročiť (áno, myslel som opuch po silnej dávke radiácie). Aj keď som chcel viac, som spokojný. Aj keď som čakal šok, nevadí mi to. A tu končí legendárna post-apo séria SPAD. Linky na predchádzajúce recenzie: Spad Polčas rozpadu Rázová vlna

Keď plukovník Michálek obsadí Brno, hrdo sedí na tróne, na ktorý aj králi chodia pešo, a sprchuje sa teplou vodou v protiatómovom kryte, je čas na akciu. František Kotleta na nič nečaká a v druhom dieli série Spád bombuje staré známe recepty na čitateľov, okorenené štipľavými scénami. A cigarami. Kde Spád neskončil, pokračuje Polčas rozpadu Pre mnohých už známy postapokalyptický svet strednej a východnej Európy neostáva pokojným. Aj zdanie prosperity a technického, či spoločenského napredovania Nového Brna preruší nečakaná vojenská udalosť. Kotleta ma svojím úvodom jemne unavil. Čakal som, že to na mňa vybalí vo veľkom štýle a unesie do nových dobrodružstiev od prvej strany. Ale nie. On si ma pekne spracovával ako pomaly pečenú roštenku a popri tom si spokojne odfukoval z cigary. Dobrodružstvo tak pokračuje, v takmer rovnakom zložení, no do cesty sa stavajú nové postavy, ktoré vychádzajú z náznakov spoločností prvého dielu. Japonka Nacumi, oslobodená vojačka, ktorá mala za úlohu dohliadnuť na existenciu jadrového arzenálu. Grabieczi, skupinka fanatických machomanov, ktorých sen, zničiť planétu Zem a popri tom zmrzačiť a pozabíjať čo najviac ľudí, sa začína pretavovať v realitu. Alebo Divokí, skupina žien, ktoré sa snažia chrániť si svoju česť a brániť pred nekompromisnými grabieczi. Vyberáme sa tak na cestu z Brna, cez Krakow, až do bieloruského Homelu, s jasným cieľom – zistiť, či psychopatická skupinka s enormnou silou naozaj vlastní bohatý jadrový arzenál. Ak áno, je s ním schopná definitívne pochovať ľudskú civilizáciu pod hustými oblakmi jadrovej zimy. Surovosť a exhibicionizmus Kniha oproti svojmu predchodcovi pôsobí o dosť surovejšie. Niežeby bol jazyk prostejší, alebo dialógy korenistejšie. Je to spôsobené priamočiarym ľudským masochizmom a krutosťou, ktoré dodávajú deju povestný šmrc. Zároveň Kotleta odkrýva temnú stránku ľudskej duše a ukazuje nám, ako by sa skutoční delikventi správali vo svete, kde niet mravnosti, či empatie. Došlo aj na romantickú linku, tentokrát v plnej možnej miere a plukovník Michálek sem tam vymenil cigaru aj za atletický ženský jazyk. Dočkáme sa ale aj intríg, závisti, nenávisti a starej známej pomstychtivosti. Samotná cesta, po ktorej sa hrdinovia vydávajú, je strastiplná, aj keď jej samotný cieľ sa počas deja párkrát zmení. Geograficky však musím vytknúť označovanie svetových strán – aby sa vojaci z Brna prezentovali v Krakowe ako vojaci z juhu – to chce prižmúriť oči, ako praví Inuit. Alebo možno bolo zámerom autora poskytnúť čitateľovi japonskú optiku. Vykreslenie lokalít, dedín, no najmä Krakowa ma celkom dostali. Priestory, spoločenské usporiadanie, „budovy“ a všadeprítomná krv, smrť a fanatizmus nakúkali dokonca až do hororových komnát. A práve fanatické mantry, kruté fyzické tresty a mizogýnia, ktorá definuje grabieczi, vyvoláva strach a zimomriavky pri každom stretnutí. Vyvrcholenie celého dejového oblúka gradovalo poslednými stranami exponenciálne. Kotleta to usekol v tom najlepšom. Neostávalo mi nič iné, iba s plným nadšením listovať stránkami hore-dolu a premýšľať nad tým, aký osud čaká Michálkovu skupinu. Summa Summarum Polčas rozkladu je rozhodne podareným nasledovníkom Spádu. Musím podotknúť, že sa nehrá na šablónovitú dvojku, ktorá chce vykračovať vo vychodených šľapajach. Nové prvky, dynamickejší dej, vzdialené zeme, ale aj posledné kusy cigár okorenili toto skvelé post-apo tým správnym spôsobom. Ale nie, len srandujem. Vždy sa nájde dobrá duša, ktorá nekonečnú zásobu cigár doplní. S tými sa predsa najlepšie sleduje odpaľovanie interkontinentálnych balistických rakiet Satan 2.  

V Českej republike to fantastikou žije. Dôkazom je aj zjav Františka Kotletu (Leoš Kyša), ktorý dávkuje bomby svojím chytľavým štýlom a jazykom. Po pár rokoch som sa tak vrátil k tomuto autorovi a kúpil si súhrnné dielo jeho peciek Spád (2016), Polčas rozpadu (2017), Nárazová vlna (2017) a Reťazová reakcia (2019). V tejto recenzii sa budem venovať prvému dielu série, s rovnomenným názvom Spád, ktorý otvára dvierka do postapokalyptického sveta nepríjemne zaváňajúceho dnešnou realitou. Koncept, ktorý chytí… za gule Celá kniha sa opiera o udalosti spojené s krízou na Ukrajine v roku 2014. Po ruskej anexii Krymu a podporovaní Doneckej a Luhanskej oblasti to v Európe vyzeralo všelijak. Kotleta využil všadeprítomné geopolitické napätie a zasadil príbeh do sveta zničeného jadrovou vojnou, práve kvôli konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom. Niežeby som bol nejaký masochista, geopolitika je mi veľmi blízka a predpovedanie tejto krvilačnej vojny ma, čisto literárne, fascinovalo. Ocitáme sa ale v roku 2050, v polozdevastovanej Prahe, kde hlavný hrdina, plukovník Michálek, žije spolu so svojimi spolubojovníkmi z vojny. V americkej kaviarni sa zdanlivo nič výnimočné nedeje. Sem-tam nejaká prestrelka, pár mŕtvych, inak nič, čo by stálo špeciálne za zmienku. Proste normálne dni po konci sveta. Bum-bác, cesta, vykúpenie Čím je ale kniha taká výnimočná? Na každej strane sa stretávame s divokou akciou, ktorá za sebou necháva kopy mŕtvych či ranených. Kotleta na nič nečaká a z pytónov lietajú projektily jedna radosť. Až sa človek niekedy musí pozastaviť nad umom strelca využívať zdanlivo útle zásoby streliva. Spolu s Michálkom a vedľajšími postavami – Alice, Sam a Crash, sa vydávame dejom, kde cieľom je nájdenie a záchrana Hany, dcéry generála, kamaráta hlavného hrdinu. Kam chodia postavy, tam padajú za obeť ich skúsenostiam desiatky až stovky nepriateľov. A tí sú vcelku pestrí – či už poloblázni na štýl Immortana Joea, ľudskí mutanti, voľne žijúci českí Indiáni alebo napumpovaní vojaci z druhej strany barikád. A cesta je to veru pestrá. Prechádzame rádioaktívnou pustinou alebo plne zalesnenými oblasťami, ktoré ušetrila vojna či smrteľná sila atómu. Nakoniec dej vrcholí (prekvapivo) v Brne, kde nás nečaká nič iné ako bum bum, ratatatata, bum! Zaujímavá je aj snaha o romantickú linku. Či už medzi Alice a jej bývalým manželom, alebo medzi Michálkom a jeho adoptívnou dcérou. Práve náznaky citu povzniesli inak chladnokrvné postavy do iného svetla. Miestami dokonca nechajú čitateľa empaticky premýšľať nad ich osudmi. Summa Summarum Spad je divoká jazda, ktorá poteší každého milovníka akčňákov a strieľačiek. Aj napriek tomu, že preferujem diela s hlbším dosahom na čitateľa, Spád mi to vynahradil pestrým jazykom, nápaditosťou dialógov a hlavne dobre cieleným vtipom. Samotný dej obohatili aj správy z japonských novín, ktoré retrospektívne dopĺňali obraz o dianí v Európe počas jadrovej vojny. Skvelo tak dotvárali obraz o dianí a pozadí hlavných hrdinov. Ak by som sa mal zamyslieť nad myšlienkou tejto knihy, zrejme by som musel prejsť streleckým výcvikom a párkrát rozostrieľať papierový terč na padrť. Proste mastenica. Pokračovanie v recenzii na Polčas rozpadu… a dozvieme sa, či má Michálek po ruke ďalšie haldy kubánskych cigár.