Veríte na osud? V knihe Strážci osudu od L. B. Arlinga, juhomoravského rodáka, sa stretneme so sudičkami, ktoré už niekoľkotisíc rokov upravujú životy detí a pomáhajú tak ľudstvu posúvať sa rýchlejšie vpred. Moira a Vladislav sú manželia z dávnych čias s mocnými schopnosťami, ktorí si pred dvetisíc rokmi adoptovali syna z radov smrteľníkov tak, že z neho spravili sudičku. Až časom sa v knihe dozvieme, že mali v úmysle adoptovať si niekoho celkom iného, kto mal napokon obrovský vplyv na dejiny. Drak teda musí stovky rokov žiť s pocitom, že je len sudičkovským omylom, a tak to svojim rodičom dáva rečami celkom vyžrať (niežeby mu Vladislav neoplácal rovnako…). Ich dlhú a pokojnú dovolenku preruší zistenie, že osudom Zeme je podľahnúť v invázii inteligentných chobotníc z ďalekej planéty. Zem bude potrebovať urýchliť svoj technologický vývoj, preto spravia sudičku z mladej vedkyne Moniky, aby mali medzi sebou niekoho, kto vie správne upravovať osudy detí. Aby sa im však zámery vydarili, budú musieť prežiť množstvo osudových slepých uličiek. Po prečítaní knižnej anotácie si väčšinou spravím celkom dobrý obraz toho, čo ma pri čítaní čaká. A pri Strážcoch osudu mi bolo hneď jasné, že v knihe nebude chýbať sarkastický humor: Myslíte si, že historie je jen souhrou za sebou jdoucích náhod? Předpokládáte, že geniální lidé ovlivňující dějiny jsou dílem přírody a statistiky? Omyl! Za všemi důležitými událostmi lidské historie stojí šedé eminence, které trpělivě pozorují, hodnotí a zasahují. Předurčují životy čerstvě narozených dětí, dohlížejí na nás, řídí naše kroky i vývoj. Jsou tu pořád. Stály za vznikem jaderné bomby, zasadily se o vytvoření jahodového müsli a donutily Evropskou unii zakázat příliš výkonné vysavače.Jak vznikly? Proč to dělají? To zatím nikdo neví. Stala se z nich mytická stvoření, vystupující snad jen v prastarých slovanských bájích. Jsou to temní strážci, často považovaní za příbuzné samotného ďábla.Jejich úhlavní nepřítel?Firma Electrolux, prachové filtry ve ventilaci a rasa super inteligentních chobotnic útočící na planetu Zemi.Vesmírné invaze jsou snad ještě horší než helikon. Po dočítaní knihy môžem potvrdiť, že toho humoru tam bolo naozaj dosť a často som sa uškŕňala. Ak by som mala knihu prirovnať k nejakému filmu, tak mi ako prvý napadne Kingsman – hoci humor je v Strážcoch trochu menej politicky korektný (inak aj v knihe nájdeme mnohé zamrznuté scény, počas ktorých sudička s tanečným krokom prechádza medzi atómami a likviduje nič netušiacich nepriateľov; v Kingsmanovi to síce hlavný hrdina nedokáže, ale istú paralelu s filmovými zábermi tu nachádzam). K tomu humoru dodám, že tu nájdete všeličo od zmienky o Hitlerovi a Putinovi až po Ježiša Krista, takže týmto ste boli varovaní. Ak ste trochu citlivejší hlavne v náboženskej či politickej oblasti, nemusí vám kniha sadnúť. Ja som sa pri časti, kde Vladislav a Moira išli rekrutovať „Sandálnika“, celkom nasmiala. Do toho vám bude stále v hlave hrať Dvořák – pri prečítaní knihy zistíte, aký je jeho význam pri záchranie ľudskej civilizácie. Autorovi sa podarilo pospájať mnoho krásnych detailov popri akciou (a mŕtvolami) nabitom deji. Strážci osudu pracujú okrem osudu aj s témou alternatívnych realít. Našťastie majú na svojej strane niekoho, kto tie alternatívy vie slušne čítať, a tak sa môžu po malých krôčikoch posúvať k záchrane ľudskej civilizácie. Tesne pred záverom príbehu sa dozvieme trochu viac o tom, ako predvídanie budúcnosti funguje, čím sa na chvíľu mierne spomalil dej. Takéto metafyzické témy nie sú jednoduché na vysvetlenie ani za predpokladu, že môžete o tom s niekým debatovať celú noc a k tomu celý nasledujúci mesiac. V knihách, samozrejme, toľko priestoru nie je. Autor to napriek tomu zvládol celkom slušne, hoci mi mozog pracoval naplno. Niekoho táto pasáž nemusí baviť; podľa mňa však mala svoj zmysel. Veľmi ma bavila aj časť odohrávajúca sa v budúcnosti – to bolo vážne napínavé a po istých odhaleniach získala ešte väčšie kúzlo. Čo sa postáv týka, nečakajte nesmierne hlboké sondy do ľudskej duše. Pri tejto knihe ide hlavne o akciu a zábavu. Postavy sú ako vystrihnuté z manuálu na stereotypy, no spolu im to slušne funguje a v kombinácii s drsným humorom som si ich celkom obľúbila, hlavne Vladislava. Jeho utváranie osudov z pozície sudičky nemalo chybu. Ak ste čítali Zpověď stárnoucí trosky, která má psa, tak možno aj vám napadne, že by si sudičky zo Zpovědi s partiou zo Strážcov celkom dobre sadli. Bojové scény boli super a myslím, že sa po dočítaní knihy budem na svoj vysávač a víriace chumáče prachu pozerať inak. Kniha Strážci osudu ponúka pestrú zmes žánrov. Začína ako urban fantasy odohrávajúce sa v súčasnosti, nájdete tu silnú satiru aj metafyzickú úroveň a k tomu veľmi dobre napísanú dystopickú sci-fi časť. Pokiaľ ide o bojové scény, mne osobne vyzneli ako pocta kultovým akčným filmom (ale ktovie, možno sa autor chcel pri písaní len dobre baviť); do toho tu nájdete umne zamiešaný rodinný sitkom, len bez toho otravného umelého smiechu v pozadí. Knihu som zvládla na tri posedenia a bolo to veselé odreagovanie sa po dlhom dni. Ak by som ju mala odporučiť konkrétnej skupine, tak rozhodne fanúšikom kultoviek a bizarných sci-fi a fantasy filmov na Prima Cool. A potom každému, kto sa neberie vážne. Strážci osudu sú šialená jazda za záchranou ľudstva, kde sa môže pokojne stať, že hrdina ide do prestrelky bez nohavíc a s ružovou puškou. V boji o osud Zeme na tom koniec-koncov nezáleží. Pokiaľ ide o zábavné knihy, Epocha má na ne naozaj dobrý čuch! Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha. Odkaz na stránku vydavateľstva Epocha. Tipy na humorné čítanie:Kladivo na čaroděje – poriadna jazda v magickej PraheZpověď stárnoucí trosky, která má psa: s humorom o rodine a práciPornoland – jen porno dokáže zachránit svět!Cesty hrdinov spájajú humor s hrdinskou fantasyPoďme sa spoločne vydať na cesty hrdinov!
Kladivo na čaroděje – poriadna jazda v magickej Prahe
Čo najradšej píšu mnohí autori? Viacdielne série. Čo vydavateľstvá nerady vydávajú? Viacdielne série. Slovenský trh nie je dostatočne veľký, aby sa na ňom rozsiahlejšia séria udržala, navyše zo žánra fantasy. S každým novým dielom čísla predaja a záujem čitateľov o niečo poklesnú. V Česku sú celkovo podmienky na vydávanie kníh lepšie, ale ani tamojšie vydavateľstvá nebudú skákať nadšením, ak im ponúknete trinásťdielnu ságu. Musí to byť niečo sakramentsky kvalitné, aby to udržalo pozornosť čitateľov dlhodobo. Séria Kladivo na čaroděje, ktorá vychádza v Epoche, musí takou zákonite byť, keďže prvú sériu tvorí dvanásť kníh a práve vyšla úvodná kniha do pre druhú sériu – Kladivo na čaroděje: Pád do reality. Ide o plnokrvné urban fantasy – dej sa odohráva v Prahe, v ktorej nečakané gejzíry magickej moci začínajú spôsobovať problémy. Mágiu totiž získavajú aj takí ľudia, ktorí o nej nemali dovtedy potuchy alebo na ňu neverili. Niektorí budú chcieť využiť príležitosť a budú sa snažiť ovládnuť všetky možné zdroje, aby posilnili svoju moc a nastolili nové poriadky. Proti nim sa postavia elitní trénovaní mágovia na čele s Walterom Semerádom a Kiliánom, starými známymi z predchádzajúcej série. Karty zamieša bývalá agentka z ich tímu Klaudie aj Felix Jonáš, ktorý sa nejakým záhadným spôsobom dostal na stanicu na obežnej dráhe a jeho cesta za záchranou bude plná cvakajúcich zubov… a toaletného papiera. Jiří Pavlovský napísal päť z dvanástich dielov prvej série a tentoraz spojil sily Martinou D. Antonín, ktorá má v prvej sérii svoj vlastný samostatný zárez (ôsmy diel s názvom Pekelná šleha). Spolupráca je to vskutku vydarená. Pád do reality výborne kombinuje niekoľko dejových línií a dokáže udržať čitateľovu pozornosť do poslednej strany. Príbeh je plný zvratov, skvelého napätia a zaujímavých postáv, z ktorých niektoré skrývajú zásadné tajomstvá. Samozrejme, nosným prvkom je sarkastický až čierny humor, ktorý ihneď cítiť už z anotácie na obale knihy. Autori ani v tomto nesklamali – hlavne v prvých kapitolách som sa parádne bavila a tešila som sa vždy, keď sa na scéne zjavil Felix Jonáš. Jeho časti boli najzábavnejšie a niektoré poznámky vážne stáli za to! „V místnosti byla gravitace a šero. Světlo se v ní vyskytovalo tak nějak neochotně a spíš jen aby si to mohlo v budoucnosti napsat do životních zkušeností.“ Kniha je plná popkultúrnych odkazov, ktoré osobne milujem – spomína sa napríklad aj John Wick. Niekoľkokrát. Autorský štýl teda perfektný, sadol mi stopercentne. Vychutnala som si aj prostredie Prahy, pretože príliš často sa k urban fantasy z našich končín nedostanem. Záverečná tretina knihy prekypovala akciou a čítala som ju neskoro v noci klasickým knihomoľským spôsobom „ale fakt už len jednu kapitolu.“ Kniha samozrejme spomína udalosti z predchádzajúcich dielov, ale autori to spravili veľmi šikovne – v štýle teaser trailerov, takže niečo základné si poskladať viete, ako napríklad to, že kto bol šéfom alebo členom zásahovej skupiny, no autori neprezrádzajú žiadne detaily. Respektíve, keď už niečo prezradia, lebo je to dôležité pre pochopenie pozadia udalostí, spravia to takým spôsobom, že mi zvedavosť kľala bok. Takže už pokukujem po celej prvej sérii v elektronickej podobe na stránkach Epochy, pretože vážne chcem vedieť, čo všetko sa dialo pred Pádem do reality! „Měl už přístup skoro k celé stanici. Nebylo to tak jednoduché, ne vždycky bylo všechno tam, kde to bylo včera, ale našel mnoho užitečných věcí. Dokonce i nějaké instrukce – bohužel nebyly tyhle instrukce psané pro člověka, kterému dělalo problém i pořádně zaparkovat škodovku. Na tyhle instrukce jste museli mít tři vysoké školy, abyste pochopili aspoň tiráž. Trochu som sa na začiatku čítania obávala, že ako to dopadne, keďže som nepoznala predchádzajúce diely, ale kniha je napísaná tak, že nepotrebujete poznať udalosti prvej série. Pomôže vám to lepšie si poskladať kúsky skladačky, to nepopieram, no príbeh si dokážete vychutnať aj tak. Keď sa obzriem na série, ktoré som za posledný rok čítala (nebolo ich tak veľa; uprednostňovala som „jednorázovky“), tak môžem s pokojným svedomím povedať, že Pád do reality bol najlepší úvodný diel série. Teším sa na pokračovanie a zapíšte ma na zoznam fanúšikov Kladiva na čaroděje! Za knihu poskytnutú za účelom recenzie ďakujem vydavateľstvu Epocha. A tento fakt nemá žiadny vplyv na moje hodnotenie. 🙂 Vážne, prečítajte si to, ak máte rady fantasy skombinované s vydareným sarkastickým humorom. Tipy na čítanie:Nekroskop: o upíroch a tých, čo hovoria s mŕtvymi – temná upírska fantasy z čias studenej vojnyI mrtví prahnou po pomstě – akčná urban fantasy s prvkami psychologického thrilleru zo súčasného prostrediaV hrůze a krvi zrozeni – dvadsaťkrát strach na dobrú noc – zbierka hororových poviedok s prvkami nadprirodzena od českých autorovPolibek bez duše je príjemná romantasy – urban fantasy trilógia pre romantické duše a tínedžerov
Ako by ste zvládli Nebezpečí z vesmíru?
V mojom rebríčku náročnosti písania sú na vrchole dva žánre: science-fiction a humor. K napísaniu kvalitného sci-fi treba mať dostatočné technické znalosti, humor je zase veľmi špecifický a nie je jednoduché trafiť sa do noty väčšiemu množstvu čitateľov. A kombinácia oboch žánrov je priam smrtiaca. Spisovateľ Václav Jakeš sa pustil práve do tejto možnosti a napísal knihu Nebezpečí z vesmíru. Podobne ako v kultovom diele od Arthura C. Clarka Setkání s Rámou, aj v Nebezpečí z vesmíru sa v Slnečnej sústave zjaví objekt neznámeho pôvodu, ktorý sa približuje k Zemi. Postupne sa ukáže, že ide o vesmírnu loď – tá zaparkuje na obežnej dráhe Zeme a strávi tam nejaký čas. Všetky pokusy o nadviazanie komunikácie zlyhajú. Po nejakej dobe sa mimozemský objekt rozpadne na množstvo malých častí, a tie sa vo forme čiernych guličiek „prilepia“ na živých tvorov. Postupne sa presunú len na ľudí. Vedci predpokladajú, že je to kvôli ľudskej inteligencii. Po krátkom čase, kedy sa nič nedeje, sa zrazu u niektorých jedincov začne prejavovať veľmi vysoká inteligencia. A medzitým, malá časť pôvodnej vesmírnej lode, ktorá ostala na obežnej dráhe Zeme, dostáva informácie z povrchu planéty a skúma ľudskú rasu. Toto je ďalšia relatívne útla knižočka, ktorú som si kúpila vo veľkom výpredaji na českej stránke. Naše slovenské knižné portály takéto akcie asi ani nepoznajú, čo je pre čitateľov škoda, lebo prichádzajú tak o mnohé zaujímavé dielka. Anotácia znela zaujímavo a chcela som si kúpiť niečo od českého autora, netušila som ale, aký vtipne písaný príbeh sa z Nebezpečí z vesmíru vykľuje. Kniha je od začiatku do konca tvrdá politicko-kultúrna satira, odohrávajúca sa na pozadí kontaktu s mimozemskou civilizáciou, a autor si zgustol na väčšine stereotypov o Čechoch. V tých stereotypoch sa, samozrejme, nájdu aj iné národy, pretože spôsob riadenia politiky a prijímania rozhodnutí je u nás veľmi podobný. Humor v knihe nie je prvoplánový a hlúpy. Zameriava sa na rôzne vrstvy spoločnosti a útočí tvrdo, nekompromisne a presne, čím nastavuje veľmi drsné zrkadlo. Ústrednou témou (okrem návštevy mimozemšťanov) je totiž ľudská imbecilita, obmedzenosť a egoistické hrabanie si pre seba samého. Ak ste silný patriot, ktorý neznesie jediné krivé slovo voči svojmu národu, radšej sa do čítania nepúšťajte. Ak ale dokážete oceniť satiru a rôzne nuansy humoru, neberiete sa vážne a štve vás, ako sa záležitosti riešia, tak je veľká šanca, že sa na tejto knihe budete kráľovsky baviť. „Spolu s vrchním velitelem naší armády, kterého už rok nikdo neviděl, jsme vyhlásili plnou bojovou pohotovost našich ozbrojených sil. Všech dvacet devět bojeschopných tanků, obrněné transportéry, které nám v dohledné době budou dodány, spolu s generálním štábem tvořeným několika desítky generálů, udrží klidně proti přesile celý středně velký okres.“ Autor do knihy vložil niekoľko krátkych pasáží (akýsi úvod ku kapitolám), v ktorých stručne opisuje ľudský mozog a jeho fungovanie. Príbeh a jeho rozuzlenie totiž závisí aj na mozgových hemisférach – z ktorých tá pravá, zodpovedná za vzťahové, emocionálne a intuitívne videnie sveta, stagnuje. Rozvíja sa hlavne ľavá strana, pre ktorú je typická efektivita a produktivita, no zároveň „degraduje lidstvo na studené psí čumáky“. Pre tieto časti je typické vedecké vyjadrovanie a slovník, takže je dobré poznať aspoň základy o mozgu, jeho vývoji a práci hemisfér. Ak sú vám tieto základné pojmy známe, nájdete v týchto častiach zaujímavé informácie; inak to môže byť celkom náročné čítanie. Našťastie sú tieto časti veľmi krátke a dajú sa preskočiť. Mňa to veľmi bavilo. V knihe Nebezpečí z vesmíru som videla jedno veľké negatívum – a to členenie textu. Dosť tu totiž chýbajú odseky, hlavne v častiach s priamou rečou. Každý dialóg je písaný v jednom odseku, čím sa orientácia stáva dosť náročnou. Musela som dialógy čítať pomaly a aj dvakrát, aby som vedela, kto čo hovorí. Text tak zbytočne stráca na kvalite a nerozumiem, prečo bol vydaný v takomto formáte. Je to škoda, lebo inak bolo čítanie knihy fakt zážitkom. Tvrdý sarkazmus Václava Jakeša mi vyhovoval a kniha je plná výrokov, ktoré by sa mohli stať aj kultom. Z pohľadu moderného konzumenta umenia by sa dalo povedať, že ide o dobre poskladanú zbierku memes, podaných na vysokej úrovni. Ak by sa niekto pokúsil napísať sci-fi podľa histórie zozbieranej na stránkach ako Zomri, asi by mu vyšlo niečo podobné. Nebezpečí z vesmíru je teda vhodné pre každého, kto má rád politicky nekorektný humor. Nenájdete tu akčné scény, budovanie dejového napätia či prepracované postavy. V knihe ide primárne o zachytenie atmosféry a vnímania mimozemskej hrozby v rôznych vrstvách spoločnosti. Bolo to pre mňa originálne a zábavné čítanie a ľutujem, že som si omylom vymazala v počítači poznačené citáty. Určite knihu ešte niekedy prečítam, aspoň aby som si ich znova zaznačila.
Ktorá z postáv je skutočný Sociopat?
Vydavateľstvo Epocha vydalo v máji románový debut rumunsko-českej autorky D. B. Peck. Kniha s názvom Sociopat je rozdelená na dve časti. V prvej časti sa zoznámime s Emmou, ktorá nemala ľahký život. Vyrastala v rodine, ktorej vládol tyranský otec a jej babička, slávna speváčka, sa k nej tiež nesprávala najlepšie. Sklamal ju aj starší brat, ktorý pod vplyvom traumy z rodiny začal brať drogy. Emmini rodičia zahynú pri autonehode a ona sa z nemocnice dostane priamo do detského domova. Napokon si vybuduje dobrý život a stúpa na pracovnom rebríčku. Popri tom však začne chodiť na terapie, pretože je presvedčená o tom, že sa z nej stal sociopat – vypli sa jej emócie a nedokáže primerane reagovať. Okrem toho jej život komplikuje Samuel, detektív, ktorý je presvedčený o tom, že Emma nie je len sociopatka, ale hlavne sériová vrahyňa. Pokúša sa dokázať to za každú cenu. Pravdu má však len jeden z nich. Je Emma naozaj vrahyňa, alebo je to Samuel, kto sleduje svoje vlastné ciele? Krimi a psychologické príbehy čítam menej, pretože rada s knihami unikám do iných svetov. Pri románoch z našej reality sa to úplne nedá, ale pravidelne príde čas, kedy si aj od fantastiky musím oddýchnuť. Preto mi kniha Sociopat prišla vhod. Pustila som sa do nej bez očakávaní a čítala sa mi veľmi dobre, pretože autorka má príjemný štýl a dokáže dobre priblížiť a poprepletať životy svojich literárnych hrdinov. Koncept to bol naozaj zaujímavý. Najprv svoj životný príbeh vyrozprávala Emma, a potom prišiel na scénu Samuel, ktorý sa snažil usvedčiť ju z klamstiev. Autorka zvolila dobrý spôsob rozprávania – Emminu minulosť odhaľovala postupne, po malých kúskoch, z ktorých postupne vznikala pestrá mozaika. V druhej časti knihy pekne zmenila tón a prispôsobila ho mužskému hrdinovi. Ak sa chystáte do knihy pustiť, nečakajte akčnú či drsnú detektívku na štýl škandinávskych autorov. Nie je to ani šialená naháňačka kto z koho pod tlakom času a so škrípajúcimi brzdami. Emmin príbeh plynie relatívne pokojne, dynamika rozprávania sa zrýchli až v druhej polovici, kedy na scénu príde Samuel a bude sa snažiť dokázať Emminu vinu. Nazriete do každodenného života oboch postáv a autorka príbeh napísala tak šikovne, že prinúti pochybovať aj vás. V istej chvíli môžete byť zmätení rovnako ako hlavní hrdinovia a možno sa dostanete do bodu, kedy si poviete, že hociktorá z nasledujúcich variánt môže byť správna: a. Emma je vrahyňa a Samuel má pravdu;b. Emma nie je vrahyňa a Samuel je ten sociopat so skrytými motívmi;c. Emma nie je vrahyňa a Samuel sa mýli tiež;d. Emma je vrahyňa, ale aj Samuel má svojich démonov. Jedna z možností je správna, ale ktorá to je, zistíte až v závere knihy. Autorka sa s čitateľmi pohráva a zbytočne im to neuľahčuje. Ak čítate psychologické thrillery pravidelne, možno príbeh prekuknete rýchlo, ale možno sa necháte oklamať. Indície sú naozaj všelijaké a bude záležať od skúseností a všímavosti čitateľa. Musím priznať, že som čakala o trošku grandióznejší záver. Niektoré rozhodnutia, ktoré ku koncu knihy padli, hlavne Emmine, sa mi zdali príliš jednoduché a v istom bode mi chýbal logický zmysel. Po tom všetkom, čo sa v knihe dovtedy udialo, som čakala ešte niečo viac, čo by ma sfúklo zo stoličky. Na druhej strane, dá sa to brať aj tak, že sa autorka očakávaniam vyhla a našla si originálnejšiu cestu. Záleží od uhla pohľadu. Knihu však celkovo hodnotím vysoko – čítanie ma bavilo a pekne sa prelínali žánre. Hlavne to pre mňa bolo celkom nové a páčilo sa mi, že mi po dočítaní zostalo pár otázok, nad ktorými som ešte chvíľu premýšľala. D. B. Peck vie písať veľmi pútavo a ak vás psychologické hry bavia, určite knihu skúste. Ja som spokojná a som zvedavá, s čím príde autorka nabudúce. Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha. Tipy na knihy:Psycho – slávny príbeh Normana Batesa – psychothriller ako predloha kultového filmuAtlasova šestka: v tejto knižnici bude štúdium drahé – dokázali by ste sa rozhodnúť, kto má umrieť?Sudetenland – príbeh o tom, čo sposobí zaslepenosť – o následkoch zdedených rodinných tráum a nenávistíMafiánska poprava? Odhaľte pravdu s Petrom Šloserom – krimi napísané podľa skutočného prípadu
Kladivo na čaroděje – nový diel vyjde začiatkom septembra
Vydavateľstvo Epocha vydáva 9. septembra ďalší diel Kladiva na čaroděje s podtitulom Pád do reality. Najnovší diel druhej série kníh vznikol vďaka spolupráci Martiny D. Antonín a Jirku Pavlovského a ide o akčné urban fantasy so štvoricou netradičných detektívov bojujúcich proti nadprirodzenu. Toto je oficiálna anotácia: Svět je kouzelné místo.Ano, už to opět platí. Magie se mu zase vlévá do žil jako alkohol do vyschlého hrdla notorikova, přijímaná s lačností, jakou mohla vyvolat jen nucená abstinence – a stejně jako v ochlastově případě je i světu úplně jedno, co vlastně pije. Hlavně, když to teče.Kouzelné místo. Obývané kouzelnými lidmi, kteří o svém nadání ještě včera neměli ani ponětí. Staří velcí hráči jsou pryč, noví ještě tak velcí nejsou a metoda pokusu a omylu zažívá zlatý věk.Kouzelné město. Praha si tohle označení nikdy nezasloužila víc. Právě tady je magie ryzí a nejsilnější, sem se soustředí zájmy staronových šedých eminencí světového zápasu o moc, zde si mnozí narýsovali frontovou linii střetu se sílící magickou anarchií. Nikdo vlastně netuší, co ze spojení nové, syrové moci a nezvladatelného civilizačního pokroku 21. století vznikne… A tak se zkouší ledasco. Například Walter Semerád ve vedení rozsáhlého aparátu Vatikánské vyšetřovací komise, což je pro ctižádostivého nekromanta splněný sen i nejhorší noční můra v jednom. Nebo spousta různých druhů vína, protože Klaudie Doskočilová se už dívá na své životní dno zespodu, a také už jen dnem… občas flašky, většinou jen děravého krabicáku.Vincenc nezkouší nic. Vincenc je mrtvý.A Felix by to všechno bezmocně sledoval z božské perspektivy, kdyby na oběžné dráze neměl mnohem důležitější věci na práci…Vítejte v nové realitě. V tejto chvíli si môžete knihu predobjednať s 35%-nou zľavou a pre viac informácií kliknite sem, na oficiálnu stránku vydavateľstva. Tu nájdete aj zoznam a informácie k ostatným dielom série. Epocha bude na svojej facebookovskej stránke postupne zverejňovať denníček Felixa Jonáša z orbity, takže či už ste znalcami série, alebo ste sa o nej práve dozvedeli, nazrite aj na profil Nakladatelství Epocha. 🙂
Zpověď stárnoucí trosky, která má psa: s humorom o rodine a práci
Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha. Z rozprávok vieme, že sudičky dávajú pri narodení dieťaťu láskavé dary. V Ditinom prípade to neplatí – v nemocnici ju navštívili mierne pripité sudičky a predpovedali, že bude mať život o ničom, vydá sa za alkoholika a bude v permanentnej finančnej tiesni. Tak sa aj stane. Aby toho nebolo málo, dcéra Dite k päťdesiatym narodeninám dovlečie domov šteňa, ktoré je absolútne imúnne voči akýmkoľvek pokusom o vycvičenie a postupne začne rozoberať dom a zastrašovať susedov. Ditina širšia rodina je kapitola – či vlastne veľa kapitol – sama o sebe. Ani v novej práci to nebude mať jednoduché; pán generálny má veľmi jasné predstavy, čo od svojho tímu vydávajúceho časopis Noblesní dáma očakáva. Zpověď stárnoucí trosky, která má psa je humoristický román. Takých čítam málo, pretože čím viac sa recenzenti a čitatelia na nejakej knihe bavia, tým suchšia mi väčšinou príde. Humor je hádam najťažší umelecký žáner a je veľmi ťažké trafiť sa do vkusu širšej skupine ľudí. Knihu som teda otvárala s obavami, ale tie boli nakoniec neopodstatnené, pretože som sa kráľovsky bavila od prvej kapitoly. Silná irónia a miestami aj láskavá nadsádzka autorky Evy Michorovej mi dokonale sadli. Vďaka nim aj trochu absurdné situácie vyzneli uveriteľne, čo je veľké plus, a okrem toho, pokiaľ má čitateľ už čosi odžité, dobre vie, že život prináša absurdné situácie celkom bežne. V knihe sledujeme dve základné dejové línie. Jednou z nich je Ditin rodinný život. Spoznávame nielen jej cholerického manžela a panovačnú, no neschopnú dcéru, ale aj širšie príbuzenstvo. Nahliadneme do vzťahu Ditiných rodičov, svojrázneho pána Zdeňka a Evy Hamáčkovcov, spoznáme tety, strýkov, bratrancov a aj niektorých príbuzných zo strany Ditinho manžela. Ditin mladý bratranec Hugo má napríklad diagnostikovaný neprekonateľný odpor k práci, sníva o tom, že sa stane raperom, a býva v blázinci. K tomu autorka pridala obyvateľov dediny, v ktorej Dita žije – napríklad staručkého pána, ktorý je rozhodnutý zahájiť novú októbrovú revolúciu výstrelom z pražského parníka, či lokálneho majstra, ktorý je síce lacný, ale nespoľahlivý. Krásne na postavách je, že každý z nás niekoho podobného pozná, hlavne medzi staršími susedmi a príbuznými. Každá postava bola jedinečná a reprezentovala určitú skupinu ľudí. Vznikol tak úžasný farebný mix pováh, šialených zvykov hraničiacich s diagnózami a každodenných udalostí, ktorý som milovala! Okrem toho, jedného nezbedného psa-demolátora sme doma mali, takže aj tieto pasáže mali pre mňa svoje čaro. Druhá dejová línia sa odohráva v Ditinej novej práci – vo vydavateľstve časopisov. Hlavná hrdinka sa dostáva do malého novovzniknutého tímu, ktorý vedie stará dievka Jiřina Drobná. Patrí doň napríklad krásna zlatovlasá kolegyňa, cholerický ajťák či editor-motorkár, ktorého kvôli barli volajú Žofrej Pejrak. Pracovné priestory sú zamorené potkanmi, zima je tam ako v Arktíde a so zošívačkou papierov sa rozlúčte. Máte nárok maximálne na náhradnú náplň. Aj tu dochádza k absurdným situáciám, ktoré napokon nie sú až také odlišné od toho, čo niekedy zažívam v korporáte („To tu vážne nikto nevie používať základné veci v SAP?!“ „Už som im trikrát vysvetlila, čo a ako majú spraviť; čo im ešte nie je jasné?!“ „Aaarhg! Dávam výpoveď! Na toto nemám nervy!“). Takže je vlastne jedno, kde pracujete. Niektoré veci sú všade rovnaké. Dita nie je typická hlavná hrdinka. Za prvé, má päťdesiat. Za druhé, je veľmi pasívna a ustráchaná. Nepamätám sa, kedy naposledy som čítala knihu s hrdinkou jej typu. Trend je jasný: hrdinka má byť mladá, krásna, sexy a proste dokonalá vo všetkom. Časom to začne poriadne nudiť, až liezť na nervy, ak taká postava nie je napísaná dobre, preto som si čítanie o Dite a jej rodine skutočne vychutnala. Bolo to pre mňa iné, svieže a nezabudnuteľné. Musím vyzdvihnúť veľa pop-kultúrnych a historických odkazov, ktoré autorka využívala veľmi dobre a často na nich stavala svoj skvelý humor. Ocení to hlavne starší čitateľ, ktorý si už niečím prešiel – minimálne pár rokmi v trvalom pracovnom pomere. Ja som síce socializmus priamo nezažila, ale často mi starí rodičia rozprávali o svojom živote a práci, k tomu ma baví sledovať dokumenty, takže som s knihou nemala v tomto ohľade problém. Ak ju chytí mladý čitateľ, možno ešte tínedžer, ktorý navyše veľa o minulosti nevie, pravdepodobne mu mnohé pointy ujdú a kniha ho nemusí baviť, hoci sa číta veľmi ľahko. Zpověď stárnoucí trosky, která má psa je kniha, na ktorú treba dozrieť. A potom sa pri nej schuti zasmejete a občas budete prikyvovať: „Áno, toto poznám!“ Pred tým, ako knihu prvýkrát otvoríte, sa však zbavte očakávaní. Nie každému bude tento humor vyhovovať. Ja som nadšená a určite si ju ešte aspoň raz prečítam.
Ktorú novinku vydavateľstva Epocha si vyberiete?
České vydavateľstvo Epocha vydáva knihy rôznych žánrov a najnovšie k nim pribudli humoristický román Zpověď stárnoucí trosky, která má psa a detektívka Sociopat. Pracujeme na recenziách na obe knihy, ktoré nám poskytla Epocha, a už čoskoro si ich budete môcť prečítať na našom portáli. V tomto článku obe novinky predstavíme. Zpověď stárnoucí trosky, která má psa Eva Michorová, rodáčka z Kladna, pracovala v novinách a píše od polovice 90. rokov. Jej humoristický roman s názvom Zpověď stárnoucí trosky, která má psa, vyšiel len pred pár dňami – 7. augusta.Takto znie oficiálna anotácia: Hlavní hrdince Ditě Hamáčkové opilé sudičky Hněvka, Žizňava a Kvašena v den jejího narození předpověděly, že bude absolutní budižkničemu a provdá se za výstavního alkoholika z pohraničí, za katastrofální existenci. A tak se také stalo, neb – jak známo – osudu neuniknete. Neurotická Dita slaví padesáté narozeniny, což je pro ženu už sama o sobě dost velká pohroma, mimoto se ale musí vyrovnat s nečekaným dárkem od dcery – zcela nezvladatelným loveckým psem. Ten během chvilky zdemoluje již i tak neutěšený interiér jejího venkovského stavení a obrátí jí život vzhůru nohama. Přidávají se však i další svízele: Dita si vzhledem k žalostné finanční situaci zoufale hledá práci. Nachází ji v obskurním vydavatelství plném podivínských zaměstnanců. Přičteme-li k tomu manželovu vášeň pro alkohol a motorky a fakt, že dcera se zetěm prodali byt a stěhují se i s batoletem do Ditina mrňavého baráčku, nelze se divit, že hlavní hrdinka má nervy, jak se říká, v kýblu. Sociopat 21. mája vydala Epocha debut rumunsko-českej autorky D. B. Peck s názvom Sociopat.Anotácia naznačuje, že pôjde o napínavé čítanie: Přemýšleli jste někdy, jaké by to bylo nic necítit? A nejen nic necítit, ale nemít žádné morální zábrany? Nic by nebylo neproveditelné. Žádné hranice by vás nedržely na uzdě. Sociopatka Emma vypráví příběh o tom, jaké životní zkušenosti z ní udělaly někoho, kdo nedokáže cítit žádné emoce. Chodí na terapie, aby se této diagnózy zbavila, stoupá po kariérním žebříčku a obecně se jí daří dobře. Jediný mráček na obloze je Samuel. Detektiv, který si vzal do hlavy, že to právě Emma může za velké množství vražd, které se v jejím okolí odehrávají. Snaží se její vinu dokázat tak neoblomně, až se v očích všech stane doslova posedlým. Jeho manželka ho opustí, nejlepší kamarád taky, a když už si myslí, že to nemůže být horší, Emma ho zažaluje a soudy ho zbaví hodnosti. On ale ví, že má pravdu, že Emma není jen krásná žena, která má v životě velkou smůlu. Je to vrah, kterého musí za každou cenu dostat za mříže. Co vše je pro to ale ochotný udělat? Vydavateľstvo Epocha prezradilo, že sa pripravuje aj audioverzia knihy Sociopat, podrobnosti zatiaľ známe nie sú. Obe knižné novinky si môžete kúpiť v kníhkupectvách alebo v internetových obchodoch.
Válka zrcadel – príbeh o rozpadávajúcom sa svete
Ankara má vzácnu schopnosť (či skôr prekliatie?) – keď sa na ňu niekto pozrie, vidí milovaného človeka, o ktorého v živote prišiel. Niekto v nej vidí sestru, iný dcéru, ďalší zase stratenú milenku. Naučila sa s tým žiť a pod vedením arcimága Simona sa z nej stala zdatná čarodejnica. Jej magické schopnosti čaká veľká skúška; svet sa totiž rozpadá, pretože ho postupne požiera Súmrak a bytosti, ktoré v ňom žijú. Aká bude napokon Ankarina úloha v boji o záchranu sveta? Toto bolo moje prvé stretnutie s českou autorkou Terezou Matouškovou, ktorá už má niekoľko kníh vydaných v žánri fantasy. Kniha bola v skvelej akcii na Knihy Dobrovský, navyše ma zaujala anotácia, tak som si ju kúpila. Po jej prečítaní môžem povedať, že ma autorka zaujala predovšetkým svojím štýlom – možno je to aj tým, že študovala na prírodovedeckej fakulte, no jej rozprávanie je strohejšie, drsnejšie a neobsahuje zbytočné citové výlevy. Presne tak, ako to mám rada. Hoci to v tomto prípade má aj svoju nevýhodu. Ankarin príbeh bol zaujímaý, prečítala som ho relatívne rýchlo. Autorka pospájala obľúbené prvky ako mágia, intrigy a rozpadávajúci sa svet, takže vznikla pestrá, hoci atmosférou ponurá kniha. Tá atmosféra bola, mimochodom, veľmi dobrá a autorka ju vytvorila vhodne vzhľadom na to, čo sa v knihe odohráva. Tomu zodpovedal aj koniec príbehu, ktorý asi nebude každý očakávať. Mňa príjemne prekvapil – nie tým, čo sa tam odohralo, ale tým, že si autorka vybrala danú možnosť zakončenia. Spraviť takéto autorské rohodnutie totiž vyžaduje odvahu, pretože čitatelia majú isté očakávania od tohto typu fantasy. Oceňujem, že z Války zrcadel nespravila klasické epické fantasy. Vrátim sa k spomínanému strohému štýlu. Z hľadiska rozprávania a štylistiky mi vyhovoval, určite by mi tam nepasoval jemný a milý rozprávač. Jeho nevýhoda však bola v tom, že mi v príbehu občas chýbala väčšia hĺbka. Najviac to bolo cítiť v častiach, kde sa text lámal – buď pri nových kapitolách, alebo keď sa v kapitole menila scéna. Častokrát na seba tieto časti veľmi slabo nadväzovali, občas sme sa prirýchlo presunuli v čase alebo v mieste a niektorí čitatelia z toho môžu byť zmätení. Tiež mi chvíľu trvalo zvyknúť si na to, a pritom som mala aj ja autorské obdobie, kedy som písala podobne. Žiadne zbytočné obkecy, len sústredenie sa na to najdôležitejšie z každej scény. Jasné, nie je dobré, keď sa autor zbytočne vykecáva a rieši celé strany nepodstatné veci (ehm, G.R.R. Martin, ehm), ale prílišná strohosť ako opačný extrém tiež nie je nalepšia. V tomto prípade mi chýbalo napríklad lepšie popísať vzťah Ankary a arcimága Simona (tuším som niekde na začiatku čítala, že sa k nej ako k dieťaťu nesprával dobre, no žiadna scéna z jej dospelosti tomu nenasvedčovala); postavy prichádzajú a odchádzajú, vymenia si spolu len pár slov (s výnimkou Yelizavety) – celkovo dostali vzťahy a prirodzené rozhovory málo priestoru. Zafar či Iskander mali rozhodne na viac. Aj rozhodnutie Ankary v závere padlo trochu rýchlo na môj vkus vzhľadom na to, aké bolo dôležité. Občas bol teda rozprávačský štýl až príliš strohý – Ankara opisovala udalosti ako vojenskú správu: stalo sa toto, toto, toto a potom toto. Pre väčší čitateľský zážitok by som možno zvážila trochu spomaliť v niektorých pasážach a viacej rozpracovať dialógy, vzťahy medzi postavami. Aby to bolo vybalansovanejšie. Taktiež mnoho vecí nebolo vysvetlených – napríklad kto sú bdící a prečo čarodejovia skladajú skúšky v Súmraku; prečo vedia do Súmraku vstupovať aj ľudia bez magických schopností; prečo sa nikto nepokúšal trhliny uzatvárať, atď. Detaily zaujímavé pre čitateľov. A hlavne pre tých, ktorí odohrali Dragon Age a Dragon Age Inquisition. Worldbuilding je totiž prekvapivo podobný – udalosti v Citatele silno pripomínajú vyčínanie „blood mages“ vo fereldenskej veži mágov, bdíci vyzneli ako templári, je tu rovnaký proces krvavej mágie, kňažky nosia róby so symbolom slnka (presne ako Chantry), a Inquisition bolo celé založené na boji proti trhlinám (rifts into the Fade). Takmer akoby som čítala knihu z DA lore. Verím tomu, že ide len o blbú náhodu; napokon nebolo by to prvý raz a originalita sa vo všeobecnosti preceňuje, ale práve tie chýbajúce detaily mohli výraznejšie odlíšiť jednotlivé svety. Zase povedzme si úprimne, až tak veľmi mi to nevadilo, lebo DA zbožňujem a niekedy tým svetom doslova žijem. Len zdôrazňujem, že niektoré drobnosti sú pre čitateľov potrebné. Ako vraví anglické príslovie, the devil is in the details/diabol je v detailoch. No a teda ako hodnotím knihu? Videla som na ňu na internete a instagrame dve-tri hodnotenia a udivilo ma, aké nízke skóre čitatelia dávali. S hodnoteniami 0,5-1,5*/5 rozhodne nesúhlasím a odporúčam hodiť okom napríklad na goodreads, kde je celkom dobrá zmes názorov. Kniha má svoje drobné muchy, pretože by potrebovala strany navyše, ale ako oddychové dark fantasy sa mi to čítalo dobre a nikde som sa výrazne nezasekla. Áno, niektoré veci si budete musieť domyslieť a nedostanete odpovede na všetko, ale taký je aj skutočný život. Stačí trochu otvoriť myseľ a možno vás príbeh príjemne prekvapí.
Přístav u řeky Styx: takto sa má písať science-fiction
Názov tohto sci-fi románu odkazuje na mocný prúd pomenovaný Styx, ktorý vedci objavili v oceáne Európy, na Jupiterovom mesiaci. Pod niekoľkokilometrovou vrstvou ľadu, v nekonečnej tme, žijú podivné živočíchy. Zem vyšle skupinu vedcov, ktorí majú mimozemský život preskúmať. Základňa na vedľajšom mesiaci Ganymede tají isté informácie, ktoré budú mať pre prežitie posádky rozhodujúci význam, okrem toho na nej zúri tichý mocenský boj medzi armádou a vedcami. Posádku podmorskej výskumnej stanice čakajú šokujúce objavy – pod ľadom Európy žije totiž bytosť, ktorú prirovnávajú k diablovi. A tá bytosť má s Pozemšťanmi svoje plány. Táto kniha je jedným z mojich skromných úlovkov z tohtoročného pražského Světa knihy. Pôvodne som si v stánku vydavateľstva Epocha chcela kúpiť inú, ale slečna ma presvedčila, nech si prečítam Přístav u řeky Styx, že je to výborný príbeh. Samozrejme, hoci som si knihu kúpila, brala som to s rezervou. Ak chce byť predajca úspešný, musí svoje produkty vedieť predať, že? Večer som si na hoteli knihu otvorila s tým, že si dám aspoň čitateľskú štvrťhodinku. A minúty pribúdali a pribúdali. Přístav u řeky Styx je totiž naozaj fantastické sci-fi! Úvodné kapitoly sú obohatené sarkazmom a chlapským humorom, ktorý mám veľmi rada. Očakávala som – ako prakticky pri každom príbehu tohto typu – že spočiatku bude všetko dokonale zorganizované a nastavené. Autor sa tomuto klišé šikovne vyhol; postavy si na seba musia zvyknúť a nie všetci si vybudujú dobré vzťahy. Navyše si čitateľ hneď od začiatku skladá obraz o tom, ako vlastne v týchto vzdialených staniciach veci nefungujú, prípadne sa neustále komplikujú. Vedci sa budú musieť prispôsobiť trochu iným podmienkam, ako im boli sľúbené. Nie je tu teda taký výrazný zvrat od dokonalosti k apokalypse, ako to býva vo filmoch a knihách. Dej je vďaka tomu hneď uveriteľnejší. Atmosféra je perfektná od začiatku do konca. Aj pri úvodných pokojnejších kapitolách som neustále cítila tlak nehostinného vesmíru, a potom čiernych hĺbok európskeho oceánu. Miestami bola atmosféra dokonca hororová a až ma mrazilo, pretože moja nechuť k hlbokej temnej vode hraničí so slabšou fóbiou. Dej je napínavý, ide plynule dopredu a nedá čitateľovi vydýchnuť, no autor to nastavil úplne ideálne. Pri mnohých knihách býva príliš veľká dynamika skôr na škodu a zvyknú mi tam chýbať pasáže, pri ktorých by som si oddýchla pred ďalšou dávkou katastrof a osobných apokalýps. Tu sú však naoko pokojnejšie pasáže tiež napínavé a zapracované s veľkým umom, takže som doslova hltala stránky jednu po druhej až po poslednú bodku. Ideálna rovnováha so zachovaním plynulého tempa. Autor vytvoril výborné postavy. Sú pestré a ich vrstvy sa postupne prirodzene odkrývajú. Paradoxne, hoci sa o ich životoch a súkromí nedozvieme veľa (s drobnou výnimkou Kenetha a Diega), vďaka veľkej uveriteľnosti som si ich ihneď obľúbila a vystupovali zo stránok knihy ako starí známi. Nie každý spisovateľ má takýto dar; je to ďalší dôvod, prečo ma Přístav okamžite tak chytil. Už aj podľa anotácie a obálky knihy sa dá očakávať, že nie každá postava prežije. A tie, ktorým sa to podarí, zostanú silno poznamenané. Tu nenájdete žiadne Mary Sue/Gary Stu klišé, ani nabúchaného amerického hrdinu, ktorý prežije každý boj od neliečiteľnej bakteriálnej infekcie až po kozmickú radiáciu. Prostredie Európy a jej života bolo vykreslené dobre a znovu potvrdilo môj názor, že najlepšie sci-fi píšu vedci. Pavel Fritz je povolaním biológ, a je to v knihe cítiť. Napriek tomu je kniha dobre čitateľná aj pre laikov – v texte nie je priveľa odborných pasáží, len tak akurát na doplnenie príbehu (ale mali by ste vedieť aspoň to, čo je DNA/RNA a z čoho sa skladajú, na čo ich vlastne máme). Zároveň kniha necháva priestor na zamyslenie a kladie zásadné morálne otázky. Koniec knihy bol úplne skvelý. Mala som počas čítania pár tipov, kam by autor mohol dej zaviesť (istý čas som sa obávala, aby autor nepretlačil príliš dopredu náboženstvo, ako to bolo napríklad u Cronina a jeho trilógie Priechod), no Pavel Fritz ma párkrát prekvapil a koniec som neodhadla vôbec, hlavne nie s tou zásadnou otázkou. Perfektne to zapadlo do deja aj do teórie evolúcie. Kombinácia výborného tempa, rozprávačského umu a perfektne zladených zložiek tak vytvorila dielo, ktoré je pre mňa jedným z najlepších, čo som kedy v rámci SF čítala. Kategória „odstrelilo dekel až za Jupiter“. Dávam šesť bodov z piatich a odporúčam absolútne každému, kto má rád napínavé trilery bez ohľadu na prostredie. A ak to nie je váš preferovaný žáner, aj tak to skúste. Vystúpiť z komfortnej zóny by sa v tomto prípade mohlo oplatiť.