(Recenzia prezrádza niektoré momenty deja.) Kerri Maniscalco, americká spisovateľka s taliansko-írskymi koreňmi je na medzinárodnej literárnej scéne známa už dlhšie vďaka knihe Stalking Jack the Ripper (Po stopách Jacka Rozparovače) a ďalších kníh z tejto série. Nedávno jej v českom a slovenskom preklade vyšla trojdielna séria Kráľovstvo Hriešných, romantické YA fantasy. A keďže instagram je plný nadšenia z týchto kníh, neodolala som a vo výpredaji kúpila hneď všetky tri. V tejto recenzii sa pozriem bližšie na prvú knihu s rovnomenným názvom Kráľovstvo Hriešnych. Osemnásťročná Emilia žije spokojne na Sicílii 19. storočia so svojím dvojčaťom Vittoriou a milujúcou rodinou. Ich rodina skrýva veľké tajomstvo – Emilia a Vittoria pochádzajú zo starobylého rodu čarodejníc. Pod dohľadom babičky sa popri práci v rodinnej reštaurácii učia drobným kúzlam a hlavne ochrane pred siedmimi pekelnými princami. Jedného večera sa Vittoria nevráti domov. Emilia sa ju vydá hľadať a nájde už len jej zohavené telo, z ktorého niekto vyrval srdce. Mladé čarodejnice začínajú umierať a zdá sa, že to súvisí so starou kliatbou, ktorú jedna z bohýň uvrhla na diabla. V túžbe vypátrať sestrinho vraha nahnevaná Emilia použije zakázanú mágiu a pokúsi sa privolať démona z pekla, ktorý by jej mal pomôcť pri vyšetrovaní. Na jej prekvapenie sa nezjaví obyčajný démon, ale jeden zo samotných hriešnych princov – Ira, fascinujúce zosobnenie hnevu a zúrivosti. Spútaní mocnou mágiou budú musieť spolupracovať, aby vyriešili záhadu okolo vrážd a hlavne aby Emilia ostala nažive. Prvý diel série začal viac než slušným tempom. Pútavým spôsobom opisuje puto medzi sestrami-dvojčatami, z ktorých jedna je klasický romantický knihomol, zatiaľ čo tá druhá je odvážna rebelka. Prvá štvrtina knihy sa dosť točí okolo reštaurácie a pripravovania talianskych jedál, takže mi často škvŕkalo v bruchu a pokukovala som po chladničke. Páčil sa mi aj náznak zakázaného romantického vzťahu medzi Emiliou a Antoniom, mladíkom, ktorý po smrti matky vstúpil do rehole. Autorkin štýl je príjemný na čítanie a stránky ubúdali rýchlym tempom, bohužiaľ rovnako rýchlo začínla zhruba od druhej tretiny klesať aj kvalita príbehu. Kerri Maniscalco už nemôžem nazvať začínajúcou autorkou, preto ma prekvapilo to množstvo hlúpych klišé a nelogickostí, ktoré sa začali kopiť: Nikto sa nestará o vraždy, nikto nič nerobí. Len Emilia je odhodlaná odhaliť vraha a príčinu, prečo jej sestra zomrela. Ha. Ha. Lebo nie je nič rozumnejšie, ako pustiť sa bez akýchkoľvek skúseností a potrebných schopností po stope vraha. Nebyť Iru, tak dievča rýchlo skončí veľmi realisticky – ako ďalšia obeť. Divné je aj to, ako autorka po prvých kapitolách úplne odsúva jej rodinu nabok a robí z nich neschopných štatistov. 18-ročné dievča, ktoré v živote nespravilo jediné mocnejšie kúzlo, k sebe pripúta princa z pekla. Mary Sue much? Emiliine výbuchy zlosti a hnevu občas lezú na nervy. Je presvedčená o tom, že sa jej nič nestane, pretože celý život vykosťuje ryby a vďaka tomu sestrinho vraha bez problémov podreže. Iba žeby nie? Toto je predsa absurdná hlúposť. Aj ja vykosťujem v kuchyni, odblaňujem a režem mäso, ale to neznamená aicky, že dokážem do niekoho vraziť nôž. Ira je od začiatku opisovaný ako zlý démon, ale má k nemu asi tak blízko ako zubná pasta k nutelle. Je to len naštvaný muž, ktorého niekto pritiahol do sveta smrteľníkov od zabehaného života. Dôkladne sa o Emiliu stará (zistíme prečo) a ona je príliš hlúpa na to, aby to cez svoje podráždenie a aroganciu videla. Emilia sa práve kvôli hrdosti nepýta tie správne otázky. Je to únavné, ako je stále na Iru odporná namiesto toho, aby vyťažila z jeho prítomnosti čo najviac. A najsmiešnejšie je, že osemnásťročné dievča má byť chytrejšie ako starodávny pekelný princ – dokonca hneď odhalí jeho slabinu a neprezieravo to prezradí. Fakt by sa jej zišlo viac držať ústa zavreté a premýšľať, aj keď musím priznať, že ešte to nie je to najhoršie, čo som s takýmito hrdinkami čítala. Vzťah Emilie a Iru je klasické hate-to-love, kde furt na seba len vrčia a urážajú sa, kým nepríde prvý moment, kedy ide do tuhého. Údajná chémia medzi nimi nezaujala. Iru aspoň ospravedlňuje, že je princom hnevu; Emilia je len neznesiteľná. Nedá sa to nazvať inak ako WTF moment: Emiliu naháňa démon, ktorý jej chce vysať krv… a ona pri stretnutí s ním počíta do desať? To je čo za hlúposť, že nejaká pekelná potvora slušne počká, kým jej obeť dopočíta, a až potom sa na ňu vrhne? Spočiatku to vyzeralo, že rodina drží pokope a členov spájajú pevné putá. Napokon je to však dosť nefunkčná rodina, kde majú ľudia tajomstvá a sebecky ich odmietajú zdieľať, hoci ide doslova o život. Babi tají skutočný rozsah svojej moci, vôbec svoje vnučky neučí, čo potrebujú (očividne si myslí, že keď bude hrozbu ignorovať dostatočne dlho, tak tá hrozba sama zmizne). A namiesto toho, aby vnučke závere knihy poskytla cenné informácie a pomohla jej, povie jej len to, nech sa schová. Jasné, lebo oddeliť sa a zostať sám je fakt rozumné… Celý Emiliin postup „vyšetrovania“ v knihe je založený na jej domnienkach a fabulovaní bez reálnych faktov a znalostí. Napríklad si tajne vypočuje rozhovor, ktorý pozostáva z 8 (!) slov, ale ihneď vie, čo sa stalo, ako, kedy a prečo. Na toto sa dá povedať len: LOL. Taký spackaný koniec som už dávno v knihe nezažila. Údajného zloducha som tušila prakticky od začiatku. Autorka absolútne nezvládla pohnútky, povahu a správanie vraha. To, ako zareagoval na prvý náznak Emiliinej mágie, bolo absurdné a nepochopiteľné. Slabé ako sedemkrát zaliata káva. Emiliina rada na záver: ako sa pripraviť na boj o život? Obliecť sa do čierneho, dať si do vlasov diamanty a na ksicht mejkap. Ani neviem, čo na to povedať. Moje nadšenie z dobrého začiatku bolo teda rýchlo zahlušené prvkami, ktoré sú typické pre začínajúcich autorov. Postavy aj dej plávajú na povrchu, občas síce prebleskne náznak niečoho rozumného, ale potom príde scéna, ktorá to rýchlo zadupe do prachu. Veľmi sa divím, že toto nachádzam v poradí v šiestej knihe od autorky (ak rátam správne). U nás vo vydavateľstve by to v takejto podobe neprešlo základným beta-readingom. YA žáner mám rada, ale mám dojem, že hlavne americké knihy v posledných rokoch dosť upadajú. Čo je vážne škoda, pretože technicky autorka nepíše zle – má dynamický a ľahko čitateľný štýl a vie vytvoriť dobrú atmosféru aj zaujímavé postavy a svet. Verím tomu, že mladé dievčatá, čo majú načítané menej a hlavne majú menšie nároky, môžu knihu považovať za skvelý úvod do série. Ira ako postava má rozhodne potenciál a je jedným z mála dôvodov, pre ktoré sa pustím aj do pokračovania. (Okrem dôvodu, že neznášam nedočítané série.) Ak ste ostrieľaná čitateľka, ktorá hľadá hlbšie