Vzrušujúci debut Caitlin Starling s intenzitou a napätím Marťana a Gravitácie a plíživou atmosférou Anihilácie. Hlavnú hrdinku románu, ktorého dej sa odovzdáva na kolonizovanej planéte Cassandra-V, je mladá speleologička Gyre Priceová, ktorá sa púšťa do strašidelnej psychologickej a emocionálnej hry o holé prežitie. Keď sa Gyre dostala na túto expedíciu, myslela si, že bude mapovať nerastné ložiská a jej najväčším problémom budú zrútené podzemné jaskyne. Očakávala, že dostane skúsený tím, ktorý na ňu bude z povrchovej základne dávať pozor. Napovedala o tom aj tučná odmena, vďaka ktorej Gyre verila, že bude môcť z tej bohom zabudnutej planéty vypadnúť a konečne nájsť svoju matku, ktorá pred rokmi zmizla nevedno kam. Lenže miesto toho dostala tajomnú a odmeranú Em, ktorá nevidí nič zlé na tom, keď do svojej zverenkyne v mene „hladkého priebehu expedicie“ násilím napumpuje drogy. Navyše, stratená a dezorientovaná Gyre si začne všímať drobné nezrovnalosti v podobe chýbajúcich zásob a nečakaných zmien v trase. A k tomu ten zvláštny pocit, že ju v temnote jaskýň niekto sleduje… Knihu som začala čítať v spoločnom čítaní s Baškou, kedy som nevedela, do čoho idem. Sci-fi je žáner, ktorému sa vyhýbam ale sem tam sa naše cesty pretnú a v tomto prípade som bola nesmierne rada, že sa to stalo. Kniha ma vtiahla okamžite do deja a čítanie som si užívala. Štýl autorky je príjemný, od začiatku dokáže udržať čitateľa v napätí. Rovnako musím povedať, že sa jej podarilo udržať atmosféru. Prekvapilo ma, že v knihe sa nachádzajú len dve postavy. Myslím si, že vyskladať zaujímavý príbeh len na základe dvoch postáv, ktoré dokonca nie sú ani v rovnaký čas na rovnakom mieste, je nesmierne náročné. Ale podľa môjho osobného názoru sa to autorke bravúrne podarilo. V knihe máme možnosť sledovať expedíciu Gyre Priceovej, ktorá sa tak povediac na miesto dostala menším podvodom. Túžba získať peniaze, opustiť planétu a nájsť stratenú matku, o ktorej celé roky nič nevie, bola dostatočne silná k tomu, aby sa prihlásila na expedíciu. Očakávala silný tím podpory. Ale na jej prekvapenie bola len jedna osoba, ktorá dávala na ňu pozor. Navigovala ju, zodpovedala za mnoho vecí. Gyre je po celý čas “uväznená” v špeciálnom obleku. O normálnom jedle môže len snívať. Všetky jedlá sú v podobe výživnej hmoty, ktorá sa jej do tela dostáva cez špeciálne “hadičky”. Bolo pre mňa zaujímavé zistiť, že pred expedíciou musela absolvovať chirurgické zákroky k tomu, aby bol prísun živím jednoduchší. Už len pomyslieť, že sa nemohla dotknúť tváre ani žiadnej inej časti tela, pretože bola po celý ten čas v skafandri, bol zaujímavý. Vedela som, že pri podobnom príbehu bude dôležité nastavenie atmosféry. A v tejto knihe išlo všetko bravúrne. Niekedy som mala pocit, že jaskyne prehľadávam s hlavnou hrdinkou. Inokedy som mala pocit, že mi niekto dýcha na chrbát. Bolo pre mňa nesmeirne zaujímavé vidieť postavu, ktorá sa nachádzala na opustenom, tmavom mieste úplne sama, odkázaná na pomoc len jednej osoby, o ktorej nevedela takmer nič. A k tomu všetkému sa tá osoba (Em) javila ako veľký tajnostkár, ktorý nechce nič prezradiť a povedať. Dokonca bolo zaujímavé, ako aj napriek nesúhlasu Gyre jej podala medikácie na upokojenie. Gyre bola odovzdaná niekomu, kto nemal problém ovládnuť jej telo. V deji by som osobne len s ťažkosťami hľadala hluché miesto. Vážne sa mi páčilo, že napätie sa stupňovalo a stupňovalo. Ak sa nejaká vec vyriešila, prišla ďalšia. Rovnako bolo zaujímavé sledovať aj rozhovory medzi postavami. Posun, vývoj ich vzťahu. Kedy z nedôvery a tajomnstiev pomaly vznikalo priateľstvo. Ale aj to priateľstvo malo temnejšie stránky a nebolo jednoduché veriť jedna druhej. A už určite nie v momente, ak obidve niečo schovávajú. Ale predsa len by som našla v knihe jedno negatívum. Ako som spomínala aj ten vývoj postáv bol nesmierne dôležitý a skvelo zvládnutý. Bola ale škoda, že vzťah medzi dvoma hrdinkami dospel do takého štádia, kedy sa nesmierne uponáhľal, trocha pritlačil na pílu a vznikla romantická linka. Vôbec by mi nevadilo, ak by sa medzi hlavnými hrdinkami odohrala romantická linka. Predsa len pre Gyre, ktorá postupne začala Em veriť, v ktorej videla svoju jedinú nádej na záchranu a návrat domov, bolo prirodzené, že si k Em vybudovala silné puto a dokonca aj premýšľala nad možným vzťahom. Ale keď sa ich cesty na konci konečne preťali a stretli sa zoči-voči, hodili sa do náručia a to mi prišlo už trocha sílené. Možno ak chcela autorka spracovať aj tento fakt do knihy, mohla niečo budovať skôr a nevyzerala by situácia ako prvoplánová. Ale nie je to negatívum, ktoré by zmenilo na knihu moje hodnotenie. Recenziu od Bašky si môžete prečítať tu
Zákon jednoho: čo všetko dokážeme tolerovať, aby sme prežili?
Blízka budúcnosť. Populácia bojuje s preľudnením, nedostatkom zdrojov a bláznivým počasím. Guvernér Texasu uzavrel celý štát pred prílevom imigrantov. V USA platí prísna politika jedného dieťaťa. Ak sa náhodou narodia dvojčatá, jedno z nich je okamžite odobraté a doslova zmizne. Rodičia sa už nikdy nedozvedia, čo sa s ním stalo. A presne v srdci Texasu žijú dvojčatá – sestry Ava a Mira Goodwinové. Keďže sú identické a ich otec je vysokopostavený vedec, celé roky sa ich malej rodine darilo tajiť existenciu dvojčiat. Každý druhý deň ide do školy jedna z nich, potom si vymenia dojmy a kým tá, ktorá je vždy Ava, spí v hlavnej izbe, druhé z dvojčiat je skryté v podzemnej miestnosti domu. Darí sa im takto fungovať dlhé roky, no jedného dňa ich tajomstvo vyjde na povrch a ohrozí životy celej rodiny. Ava a Mira sa podľa otcových inštrukcií vydávajú na dlhú cestu do bezpečia. V úvode recenzie musím povedať jedno: konečne YA kniha, ktorej centrálnym námetom a záujmom nie je sex! V poslednej dobe sa mi do rúk dostávali knihy od amerických autoriek, ktoré nezávisle od žánru vždy skončili pri tom istom – vzťahu hlavnej hrdinku a hrdinu, ktorý nelogicky vytlačil všetko ostatné a od istej strany už išlo len o to, aký ďalší rekord v erotike ústredná dvojica prekoná. Dosť skoro ma tento typ zápletiek začal ubíjať. Vzťahy sú dôležité, určujú, kým sme a ako sa v niektorých momentoch rozhodujeme, ale neznášam to, keď sú vzťahy v knihách zredukované len na fyzickú stránku. Akoby sa snažili preniesť čitateľom myšlienku, že na to, aby bol chlap ten pravý, s ním stačí prežiť poriadny orgazmus. A smutné je, že sa to čoraz častejšie vyskytuje už aj v YA románoch. Preto bola kniha Zákon jednoho príjemnou zmenou. Hlavné hrdinky nemajú vôbec možnosť ani chuť myslieť na nejaké vzťahy, keďže im ide o život a musia nájsť spôsob, ako utiecť guvernérovým mužom a pátracím dronom. Ak teda čakáte romantickú linku, v tejto knihe ju nenájdete. Napokon je to však dobre. Kniha je napínavá od prvej strany po poslednú. Budúcnosť opísaná v príbehu nie je vôbec extrémne vzdialená ani odlišná od nášho sveta. Máme tu len viac elektromobilov s autopilotom, špeciálne drony, pár vylepšení v domácnosti či identifikačné čipy na zápästiach ľudí. Opísaná spoločnosť by pokojne mohla byť realitou o dve-tri desiatky rokov. Odlišnou ju robí aj policajný štát na čele s tvrdým guvernérom, ktorý zmenil Texas, krajinu kovbojov, strelcov a konzervatívnych Američanov, na uzavretý a prísne kontrolovaný štát, v ktorom je každý neustále sledovaný a heslo Krajina slobody a nekonečných možností zavial prach. Práve z tohto človeka pri čítaní mrazí najviac – to uvedomenie si, že spoločnosť opísaná v knihe by sa ľahko mohla stať za nášho života realitou. Cesta dvojčiat naprieč USA do bezpečia nebude vôbec jednoduchá. Príbeh sa mi čítal dobre, no možno by som vytkla príliš veľa šťastia v rozhodujúcich momentoch. Šťastie a náhoda sú samozrejme dôležitý prvok pre autora, ale hlavne v závere knihy boli pasáže, kde som si vravela, že pravdepodobnosť tohto a tohto je mizivá. Nesedelo mi hlavne to, ako ľahko sa dvojčatá po krátkom odlúčení odrazu našli. Vzhľadom na uplynutý čas a precestované kilometre mi to vôbec nedávalo zmysel, rovnako ako to, že jedna mala v batohu len jedlo, zatiaľ čo tá druhá iba vodu. Logická hlúposť. Práve kvôli možnému rozdeleniu sa mali mať obe vo svojom batohu aj jedlo, aj pitie. Postavy v knihe boli zaujímave a dobre vykreslené. Páčilo sa mi silné puto medzi hlavnými hrdinkami – autorky to opísali veľmi dobre, ale napokon nešlo z ich strany o žiadny problém, keďže sú dvojčatá, a teda písali z vlastnej skúsenosti. Pekný bol aj vývoj Miry, „tej druhej sestry“, ktorá musela byť celý život navonok rovnaká ako Ava, jediná oficiálne registrovaná zo sestier. Mira nemohla vyjadriť vlastné názory ani myšlienky; jej gestá museli dokonale kopírovať Avu v každej sekunde, kedy predstierala, že je Ava. Počas úteku z Texasu si začne uvedomovať, že konečne môže byť iná. Páčila sa mi aj postava akčnej babky a kovboja žijúceho na samote na farme s kengurami. Kombinácia totalitnej spoločnosti, neustáleho sledovania a úteku sa autorkám vydarila. Kniha je dynamická, stránky sa otáčajú samy a k dobrému čitateľskému zážitku prispel aj slušný český preklad. Zákon jednoho pripomína dôležité otázky, ako napríklad kde končí sloboda jednotlivca a začína teror spoločnosti; dokedy je prísny dozor štátu akceptovateľný v prípade, že sú kvôli počasiu zhoršené celkové podmienky na život. Čoho všetkého sa dokážeme vzdať a čo dokážeme tolerovať, aby sme prežili do ďalšieho dňa? Zákon jednoho je vydarený úvod do série a odporúčam ho každému, kto má rád jemne dystopicky ladené príbehy s prepracovanejšou zápletkou a postavami. V rámci žánru YA rozhodne dobrá kniha. Recenzie na zvyšné diely série:Zákon mnoha – druhý dielThe Rule of All – tretí diel
Dcery panství Foxcote odhaľujú tajomstvá
Rita Murphyová, vďaka svojej výške prezývaná Veľká Rita, dostane prácu opatrovateľky v zámožnej londýnskej rodine. Svoju novú prácu si užíva – deti Hera a Teddy ju zbožňujú a ich rodičia sa k nej správajú slušne. Dúfa, že pre rodinu bude pracovať dlho a že si našetrí na skromný byt. Po niekoľkých mesiacoch však prichádza zlom. V rodine sa narodí tretie dieťa, no bábätko neprežije. Jeannie, pani domu, začne trpieť depresiami, a tak ju manžel s deťmi aj Ritou pošle na leto do starého sídla Foxcote uprostred lesov. Ťaživá atmosféra sa uvoľní, keď Hera nájde v lese opustené bábätko. Šťastie rodiny však nepotrvá dlho – v lese sa totiž nájde mŕtvola ich rodinného priateľa. A medzitým v súčasnom Londýne sa Sylvie, Ritina dcéra, odsťahuje od manžela a popri nečakaných problémoch svojej vlastnej dospievajúcej dcéry začína odhaľovať tajomstvá minulosti Veľkej Rity a rodiny Harringtonovcov. Po veľmi dlhej dobe som sa pustila do knihy, ktorá nemala jediný fantasy alebo sci-fi prvok. Bol to príjemný oddych od týchto žánrov. Knihu som už párkrát videla na instagrame, ale nepoznala som autorku a nemala som ani predstavu o deji – pustila som sa do čítania, pretože mi kniha pristála v e-knižnici na knihydobrovsky. Prepoklada som, že to bude buď niečo historické, alebo triler/detektívka. Napokon to nebolo ani jedno z toho, a zároveň má kniha z každého žánru niečo. V knihe sa striedali pohľady Rity, Hery Harringtonovej a Ritinej dcéry Sylvie. Kapitoly mali ideálnu dĺžku; autorka ich zbytočne nenaťahovala, ale neboli ani extrémne krátke. Okrem toho boli vždy výborne ukončené – načrtli vždy nejakú novú otázku alebo záhadu, takže som bola nútená čítať ďalej. S prehľadom som nemala najmenší problém, pretože ženské hrdinky boli také odlišné, že som sa vždy ľahko naladila na novú kapitolu. Trochu som sa obávala toho, že kniha skĺzne do nejakej lacnej vyvražďovačky alebo čistej krimi (nie sú to moje obľúbené žánre), no autorka udržala pekný balans a napísala príbeh o obyčajných ľuďoch a ich rodinných problémoch či psychických traumách. Palec hore! Samotné postavy boli nádherne realistické a každá musela prijať ťažké morálne rozhodnutia. Postava Jeannie, bohatej manželky, bola najkontroverznejšia. Očividne skrývala v sebe veľa nespokojnosti a smútku, ale ako matka som nedokázala pochopiť jej náhly chlad k obom deťom. Nedokážem si predstaviť, aká je to bolesť prísť o práve narodené bábätko, no práve kvôli tomu by som hľadala na jej mieste útechu v dvoch zdravých deťoch. Jej toxický vzťah s Donom bol veľmi zvláštny a stále mám v hlavne veľa otáznikov. A hlavne to, ako mohla takého primitívneho hulváta trpieť vo svojej blízkosti a ešte mu zveriť vlastné deti. Ešteže na konci nezaváhala a podporila svoje dieťa. Tým si to u mňa trochu vyžehlila. Keď už píšem o matke, nejde mi nespomenúť aj ďalšiu z knihy – Sylvie. Práve k nej sa viaže jediná moja väčšia výčitka. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]To, že je jej dcéra tehotná, mi bolo jasné okamžite, ako Annie prišla na scénu. Všetky príznaky o tom doslova kričali. Tak ako je možné, že to Sylvie nevidela? Na to, že mala jediné dieťa, bola prekvapivo zahľadená do seba. A potom jej reakcia: hneď, ako sa to Sylvie dozvedela, začala aicky predpokladať, že Annie pôjde na potrat. Ani sa o tom s ňou nesnažila porozprávať a spýtať sa jej, čo chce. Brala to ako hotovú vec, a potom bola prekvapená, keď jej Annie povedala, že potrat nebude. Veľmi zvláštny prístup. Viac ju trápilo to, že bude mladá babka, ako to, že jej dcéra potrebuje najväčšiu psychickú podporu v živote. [/su_spoiler]Je to snáď syndróm paničiek z veľkomesta? Problém modernej doby, že aj matka kladie samu seba v takejto vážnej situácii pred svoje dieťa? Odvtedy som voči nej cítila nevraživosť. Ako sa kniha blíži ku koncu, jednotlivé dejové línie sa prepájajú a začnú vytvárať celistvý obraz. Všetky detaily sa mi vďaka autorkiným indíciám podarilo napokon odhaliť, ale cesta k záveru ma veľmi bavila. Možno sa niekomu bude zdať koniec knihy príliš „happy“, ale v podstate mi to neprekážalo, pretože autorka mala všetko premyslené a rozhodnutia postáv mali zmysel a boli podporené akceptovateľnými argumentmi. Bolo to uveriteľné, sympatické a výborne sa to čítalo. Odporúčam ako oddychové čítanie.
Každý tvůj nádech sa zasekol na polceste
Jennifer L. Armentrout v knihe Každý tvůj nádech ukončuje trilógiu Dark Elements. Layla, dcéra démona a strážcu, si definitívne vyberá, ktorý z dvoch mladíkov bude stáť po jej boku. Čaká ju aj tvrdý boj o záchranu sveta – lilin, nebezpečná bytosť, začína vystrájať v Laylinom meste a ak ho rýchlo nezastavia, mocné Alfy spustia celosvetovú apokalypsu. Chytiť lilina však nebude jednoduché; a bude si to vyžadovať isté ťažké rozhodnutia. Trilógia sa rozbehla celkom slušne – Armentrout vymyslela pútavý svet s pre mňa originálnou rasou strážcov. Layla bola tiež celkom fajn hrdinka vďaka svojim sarkastickým poznámkam. Bavilo ma čítať hlavne scény, v ktorých sa objavil jej dlhoročný priateľ Zayne. Celkom som sa tešila na finále série, hoci druhý diel už nebol taký dobrý ako prvý. Dúfala som, že autorka zapne motory naplno a prinesie veľkolepé uzavretie príbehu, no ttretí diel skĺzol do nevýraznej šedej zóny plnej hlúpych klišé. Základným problémom knihy bola Layla. Áno, stratiť najlepšieho kamaráta je tvrdé, ale s niektorými vecami sa v živote treba vyrovnať. Layla robí trápne sľuby o tom, že ho určite zachráni, hoci netuší, či je to vôbec možné. Vyťahovať niekoho z podsvetia len preto, že je kamoš hlavnej hrdinky, mi prišlo strašne pokrytecké. Čo všetky tie zástupy oveľa nevinnejších duší? Autorka túto tému vôbec nezvládla a nepohrala sa s jej morálnou hĺbkou. Uzavrela to tým, že je to Laylin kamoš a to stačí. Nuž, nestačí. Aby čitateľovi nebolo ľúto, autorka v treťom dieli nakopila neskutočné množstvo Mary Sue prvkov, ktoré skombinovala s Laylinou kulminujúcou hlúposťou. Vytvorila z nej tak veľmi otravnú hrdinku, ktorú som ku koncu nemohla ani cítiť. Čerešničkou na pokazenej torte bol jej spasiteľský syndróm a zase scéna zo sekcie „tínedžer ide zachrániť svet, hoci sa ani nezamyslí nad tým, ako to má spraviť“. Do toho sa neustále ospravedlňuje za každé svoje rozhodnutie niečo spraviť alebo nespraviť. A o tom, ako ona ani Roth zase nepoužívajú mozog, radšej pomlčím. Milostný trojuholník medzi hlavnými hrdinami sa vyriešil relatívne skoro. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Ako sa dalo predpokladať, Layla si vybrala badguya Rotha, hoci doteraz neviem, čo mali vlastne spoločné a čo bolo okrem jeho vzhľadu na ňom také oslňujúce. Zayne so svojou dospelosťou, racionalitou a milou starostlivosťou by bol oveľa lepšou voľbou. Čo už, nikdy túto posadnutosť drzými chlapcami nepochopím. Výsledkom bolo to, že polovica knihy bolo samé ňuňuňu kvality tureckej telenovely, z ktorej sa mi upchávali cievy nadbytočným cukrom. Roth mi s jeho snahou kontrolovať Laylu a s prehnanými reakciami tiež pekne dráždil nervy. Ale tak ja som ho nemala rada od prvého dielu, takže priznávam, že toto je osobná záležitosť.[/su_spoiler] Akčné scény tiež plávali na povrchu a chýbali im grády. Tu bola problémom absencia poriadneho nepriateľa. Lilith bola s tým svojím „nedostala som, čo som chcela, tak zničím svet“ strašne smiešna, až trápna. Nezvládnutá motivácia uškodila aj v lilinovom prípade – on ide zničiť svet a ani nevie, prečo vlastne to má spraviť. Ťahá ho vpred len nejaké „predurčenie“ vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu. Veľké sklamanie, autorke to vôbec nevyšlo. Alfy ako rasa boli úplne nedotiahnutí, chýbal mi logický zmysel ich existencie, okrem toho, tí dvaja, čo sa na Zemi zjavili, sa správali ako sprostí pubertiaci, čo len čakajú na prvú zámienku, aby sa mohli pobiť. Trochu prvoplánové pre takú starú a mocnú rasu, nie? Akcia s Abbottom aj záver boli jedno veľké klišé. Dialógy oscilovali medzi napínaním svalov a hrkútaním. Sklamalo ma aj riešenie otázky Rothovho dlhu voči čarodejníkom. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]On aj Layla sa zosypali, keď zistili, že Bambi sa ako odmena za záchranu Laylinho života musí presťahovať do nového domova. Armentrout očividne zabudla, že má v knihe démonov – démonov z pekla, z toho jeden je princ! Od démona by som čakala, že uzatvorí takú zmluvu, ktorá bude pre neho vždy výhodná. Nejaká na prvý pohľad nepostrehnuteľná drobnosť v dohode, tzv. šedá zóna; napríklad, že sa nedohodlo, na ako dlho Bambi k čarodejniciam odíde. Démoni a Layla sú na rozdiel od čarodejníc nesmrteľní a Bambi je bytosť s vlastnou vôľou. Po pár desiatkach rokov by sa mohla zodvihnúť a vrátiť sa s k Rothovi. Ale to by postavy museli využívať mozog, že?[/su_spoiler] Celý tento tretí diel na mňa pôsobil, ako by bol napísaný rýchlo iba preto, aby sa mohol čo najskôr vydať. Logika kríva, rozprávanie sa sústreďuje na nepodstatné veci a hromadenie klišé. Všimli ste si, koľkokrát v celej sérii prišli hlavné postavy domov z boja, pokryté krvou a špinou, a namiesto očisty len hneď zaliezli do postele? Uff. Autorka sa namiesto všetkého toho prázdneho hrkútania a nekonečného sebaobetovania mohla sústrediť viac na ich osobnú hygienu. Jedinou zaujímavou postavou v knihe (okrem Zaynea), ktorú som nemala chuť poslať kopancom priamo Smrťákovi, bol Morris, ktorý sa zjavil na niekoľko krátkych sekúnd a na úplnom konci vyvolal zopár zaujímavých otázok. Kniha ma väčšinou nudila alebo iritovala a veľakrát som seriózne premýšľala nad tým, že sa na čítanie vykašlem. Ale dúfala som, že v závere autorka predsa len prekvapí. Nestalo sa tak, veľkolepé finále sa nekonalo. U mňa to nefungovalo ani ako priemerná oddychovka, ale na internete sa nájde dosť spokojných názorov. Ktovie, vám sa možno páčiť bude. Základom je nemať žiadne očakávania.
Dotek jako led nie je dosť mrazivý
Séria Dark Elements od Jennifer L. Armentrout pokračuje druhým dielom Dotek jako led. Po mnohých zisteniach a peripetiách z prvej knihy čakajú Laylu znova náročné časy. Zdá sa, že sa rituál predsa podaril a na Zemi sa zrodil Lilin. Strážcovia ho musia rýchlo nájsť, kým nenapácha priveľké škody, inak by sa Alfy mohli rozhodnúť, že zrušia celú planétu. Roth sa nečakane vracia z pekla, aby pomohol s pátraním. Aj napriek jeho odmietaniu musí Layla bojovať s jeho príťažlivosťou, navyše sa skomplikuje aj jej vzťah so Zayneom. Aby toho nebolo málo, Layla stráca svoju schopnosť vidieť duše. Pátranie po Lilinovi sa tak ešte viac komplikuje. Po prvom dieli série som bola celkom nabudená na ten druhý. Autorkin štýl písania mi celkom sadol – nehrotí scény do totálnej drámy, píše celkom fajn postavy a Layla má občas dobré sarkastické poznámky. Toto som dostala aj v druhom dieli. Armentroutová ho vyrozprávala slušne, ale v porovnaní s jednotkou už kríval. Pribudli totiž klišé prvky a logika niekedy škrípe. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Tak napríklad, ľudia v škole sa začnú zo dňa na deň správať divne, ale nikto, ani Roth, si nespojí jedno s druhým? Trvá im skoro celú knihu zistiť, ako to súvisí s Lilinom. Pritom čitateľovi to musí byť hneď jasné (aspoň mne bolo). Alebo: spolužiak sa začne správať zvláštne a Roth z toho vydedukuje, že Lilin je v škole. Len tak, bez faktov. Pritom Lilin môže byť kdekoľvek – trebárs aj v supermarkete, kam jeho rodina chodí nakupovať. [/su_spoiler]Layla má tretinu knihy obavy z konkrétnej veci. Čarodejnica jej jasne povie, že sa obáva zbytočne a že to nie je pravda; Layla si to samozrejme začne navrávať ešte viac. Akoby mala v ušiach vatu. Vážne mohli postavy zapojiť mozog viac. Roth sa v druhej knihe stáva otravnou postavou, ktorú by som najradšej škrtla. Príbeh by tým vlastne ani netrpel, dokázal by pekne fungovať aj tak a pravdepodobne by bol oveľa lepší. Už prvá scéna – prechádzka s Rothom – je klišé jak sviňa, navyše celkom zbytočne. Každému okrem Layly je jasné, že démonský princ klame a niečo skrýva. Ak by s ňou naozaj nechcel byť, nešiel by sa s ňou prechádzať pri mesiačiku; proste by ju ignoroval a nebol by s ňou vôbec v kontakte. Ale to by neladilo s autorským zámerom, že? Scéna v démonskom bare je rovnako trápna a zbytočná. Roth ju tam doviedol a nechal ju tam, lebo išiel zohnať jedlo? Hoci vie, čo všetko tam Layle hrozí a o čom ona nemá tušenia? Je mi jasné, o čo tam autorke išlo, ale vôbec sa jej tá scéna nevydarila. Čo sa týka Laylinho a Rothovho doťahovania, tentoraz je to buď smiešne, alebo trápne. Ich dialógy mi liezli na nervy. Laylin najsilnejší moment v knihe bol, keď sa Rotha otvorene spýtala, či s ňou chce byť. Jej svetlých pár sekúnd, potom už bola len tma… Jediná vec, čo ma na tejto knihe bavilo, bol Zayne a scény s ním a Laylou (nie tie, kde bol aj Roth; tie boli otrasné). Napätie medzi nimi bolo krásne vystupňované a autorka pekne rozvíjala ich vzťah. Dopriala im súkromie aj čas, netlačila to cez akčné scény a klišé typu „keď som si myslel, že ťa stratím, došlo mi, ako mi na tebe záleží, bla… bla…“ Celkom ma prekvapila tým, ako prirodzene to medzi nimi vyznelo. A to aj vďaka Zaynovej povahe a príjemnej zrelosti. Obávam sa však, že v treťom dieli autorka Laylu dotlačí do vzťahu s Rothom. Lebo bad guy syndróm, duh. Pamätáte si na nejaký milostný trojuholník, kde sa hrdinka rozhodla pre toho dobrého, spoľahlivého a rozumného chlapca a odmietla toho, čo robil len problémy? Nie? No vidíte, ani ja. Takže na 85-95% môžeme predpovedať, ako to skončí. Pochváliť musím ešte jeden detail – a to Bambi. So Zaynom najlepšia postava knihy, aj keď nie je veľmi akčná. Jej schopnosť ale v závere prekvapila a to, ako spávala v domčeku pre bábiky, nemalo chybu. Škoda, že takýchto drobností nebolo viac. Záver knihy bol hrozný. Čistý marketingový ťah v štýle telenovely, kde sa dej preruší v tom najdramatickejšom momente, aby bol čitateľ čo najviac dotlačený ku kúpe tretieho dielu. Jednoducho čítate, konečne sa po desiatkach strán, kedy sa skoro nič nedeje, dozviete zásadnú vec… A zrazu koniec. Ani tam nebol náznak, že „to be continued“. Začala som čítať ďalšiu kapitolu a len som niekoľko odsekov nechápala, že čo sa vlastne deje – a ono to bola špeciálna bonusová scéna zo Zayneovho pohľadu. Síce lepšia ako ten Rothov žvást z prvej knihy, ale nemusela tam byť (a to mám Zaynea fakt rada!). Kvalita a pútavosť druhej knihy bola teda výrazne nižšia ako pri prvom dieli. Je to škoda, veľmi som sa tešila na to, čo autorka vymyslí, lenže namiesto toho som dostala knihu, do ktorej som sa musela nútiť. Iba som rátala strany, že kruci, koľko ešte. Občas do toho prišiel svetlý moment so Zaynom, ale na dobré hodnotenie je to málo. Uzatváram to teda s tým, že ide o priemernú romantasy a budem dúfať, že tretí diel bude kvalitatívne inde.
Polibek bez duše je príjemná romantasy
Jennifer L. Armentroutová je obľúbenou autorkou YA fantasy príbehov. Keď som si kupovala knihu Polibek bez duše, ani som si v prvej chvíli neuvedomila, že je od nej – až kdesi v tretine príbehu mi došlo, že ho napísala tá Armentroutová, o ktorej som na instagrame toľko čítala. Moju zvedavosť to nakoplo riadne; bude čítanie stáť za to, alebo to bude rovnaká zbierka hlúpych klišé ako v prípade Rebeccy Yarros či Kerri Maniscalco? Polibek bez duše nás vezme do alternatívnych Spojených štátov, kde magické bytosti zvané Strážcovia vystúpili z inkognito módu a bez skrývania žijú medzi ľuďmi. Majú za úlohu likvidovať démonov z pekla. Ich vyhľadávanie by bolo veľmi náročné, ak by medzi Strážcami nežila Layla – tínedžerka so zmiešaným pôvodom, ktorej démonská časť umožňuje vidieť démonov a označiť ich. Vďaka jej znameniam dokážu Strážcovia démonov rýchlo vystopovať a zničiť. A práve kvôli démonskému dedičstvu ju väčšina Strážcov nemôže vystáť – to by však Laylu až tak netrápilo. Oveľa horšie je, že nemôže nikoho pobozkať, pretože by tým dotyčnému vzala dušu. Sužuje ju to aj preto, lebo je zamilovaná do mladého Strážcu Zaynea, s ktorým vyrastala. Jedného dňa sa v jej živote zjaví démon Roth a Laylin dovtedy pokojný život sa začne rozpadať. Niekto chce totiž rozpútať na Zemi apokalypsu a Layla by pri tom mala zohrať hlavnú úlohu. Spolu s neodolateľným Rothom budú musieť vylúštiť záhadu a zachrániť svet. Armentroutová písať vie. Má dobrý rozprávačský štýl, dynamický a ľahko čitateľný, miestami mierne sarkastický. Príbeh obsahoval zaujímavo poskladané prvky – vo väčšine kníh s démonmi sú ich protivníkmi anjeli (klasické klišé), ale tomu sa autorka šikovne vyhla a vytvorila Strážcov, ktorí sa celé stáročia skrývali ako chrliče. Máme tak pre mňa novú rasu, ktorá je slabšia ako klasickí anjeli; pre boj s bežnými démonmi sú však ich schopnosti dostačujúce. Dobrý nápad, oceňujem. Laylino videnie duší a označovanie boli tiež zapracované dobre, vrátane mnohých chvíľ, kedy sa cítila fyzicky zle preto, že nemohla pohlcovať duše. Táto jej dvojitá podstata a neustále morálne pokušenia príjemne obohacovali príbeh. Jasné, aj v Laylinom prípade nájdeme množstvo Mary Sue prvkov: je dieťatom Strážcu a démona, takže je veľmi špeciálna; má viacero jedinečných schopností a, samozrejme, existencia sveta znova bude závisieť na tínedžerke, ale napočudovanie to bolo stále celkom čitateľné. Layla mala ďaleko k dokonalosti, dokonca nebola ani nejako extra chytrá podľa mňa (taký sivý priemer). Ako postava ma však bavila oveľa viac ako Violet Sorrengail alebo Emilia z Království hříšných. Bola ľudskejšia, a hlavne nebola taká drama queen. Roth ako hlavný hrdina bol… ok. Doplňte si myknutie plecom. Klasický údajne zlý chlapec, neskutočne dobre vyzerajúci a hádžuci jednu horúcu poznámku za druhou. Mladé baby sa možno nechajú krátkodobo okúzliť jeho charizmou, ale mne dekel neodstrelil. Bol strašne sebavedomý, na démona málo zlý a vystupoval presne ako osemnásťročné šteňa. Sorry, toto už nie je pre mňa. Navyše som si dlho zvykala na jeho meno. Áno, je to logická skrátená verzia jeho skutočného mena, ale celú knihu som mala divný pocit, keďže mám rovnaké priezvisko. Pochváliť však musím autorku za Bambi – had, ktorý väčšinu času existuje ako Rothovo tetovanie, sa mi fakt páčil. A už som len zvedavá na toho jeho draka! Ak by to bolo možné, tiež by som také tetovanie brala. Hot scény boli dobre vybalansované a konečne mali nejaké dekórum. Tým chcem povedať, že kniha nie je žiadnou príručkou sexu (viď Království hříšných), ani klasickými klišé zlepencami dvojciferných orgazmov a bleskov (viď Štvrté krídlo). Bolo to stále príjemne šteklivé, aj keď autorka nechala veci skôr na predstavivosti čitateliek, ako by to mala opísať do najmenšieho detailu. Som jej za to úprimne vďačná. Tento rok mi nekonečné sexuálne scény odpálili celkom slušné množstvo neurónov. Armentroutová ukázala, že aj tieto scény sa stále dajú napísať elegantne a rafinovane. Veľmi dúfam, že pri tom ostane aj v pokračovaní. Hlavným hrdinom je síce Roth, ale mňa oveľa viac zaujímal Zayne (ok, čiastočne za to môže aj to, že zbožňujem pekných blondiakov). Bol podľa mňa lepšie napísaný ako Roth – správal sa pokojnejšie, dospelejšie a celkom racionálne. A hlavne to napätie medzi ním a Laylou! Obaja vedia, že sa nemôžu zblížiť, napriek tomu to medzi nimi iskrí. Osobne by som brala radšej jeho ako hlavmého hrdinu. A je to fajn chalan; aj keď robí chyby, o Laylu sa celý život pekne stará. Som zvedavá, či autorka niečo pre neho vymyslí. Bola by škoda nevyužiť Zaynov potenciál. Ostatné postavy nejako extra dôležité nie sú. Laylini priatelia Sam a Stacey sú len štatisti, navyše Stacey bola strašne divná. Vie tá postava hovoriť aj o niečom inom ako o sexe? Nemohla by som mať takú najlepšiu kamarátku. Ak by furt mlela len o tom istom, asi by som ju rýchlo vyškrtla zo života. Mala byť Laylina kamoška, ale skôr vyznievala ako riadny energetický upír. Po scénach s ňou som mala pocit, že musím doplniť energiu cukrom rovnako ako Layla. Našťastie sa tam Stacey objavovala len málo – a prosím autorku nadiaľku, aby to tak zostalo! Z ostatných postáv je zaujímavý ešte Zaynov otec Abbott, ktorý mal veľmi neľahké postavenie voči Layle, a oceňujem, že z neho nebol na konci klasický zadubenec, ale dokázal aj premýšľať. Kniha obsahovala jednu bonusovú kapitolu – ako inak, najpikantnejšiu scénu napísanú z pohľadu Rotha. Tak toto bola zbytočnosť jak kolesá na vidličke. Jednak to úplne rozbilo atmosféru z konca, a potom to nebolo až tak dobre napísané. Roth je sladký až hrôza a to jeho neustále „ochutnal som/zacítil som nebo“ mi parádne liezlo na nervy. Dovalil sa na Zem ako veľký zlý badass démon (to tvrdí on, nie ja) a v skutočnosti je to len sladký zamilovaný chlapček. Autorka vytvorila celkom schopné postavy, ale pri Rothovi psychologizácia pokrivkáva. Žeby to bolo tým, že cieli hlavne na čitateľky tínedžerky? Ako som už písala, v knihe je zopár klišé, na ktoré môže každý reagovať inak (magický artefakt je znova v americkom meste, navyše v Laylinom susedstve, a získať ho je prekvapujúco jednoduché; znova scéna „nie je to tak, ako si myslíš, prosím, nechaj ma to vysvetliť“ a pod.). Celkovo to však vôbec nebol prepadák. Až sa sama čudujem, že ma to vlastne bavilo. A stačila taká blbosť – zjednodušiť niektoré veci a netlačiť drámu za každú cenu. V tomto je kniha oveľa lepšia ako Štvrté krídlo. No a v porovnaní s nesmierne hlúpym Královstvím hříšných je to doslova literárny skvost. Slušný nadpriemer, ktorý vie pobaviť, takže sa celkom teším na pokračovanie. Ak máte
Prežijete v Meste chladu?
Upíri neprestanú ľudstvo fascinovať. Či už sú doslova nemŕtvi, alebo nejakým spôsobom stále živí, mnohí z nás budú v kútiku duše občas premýšľať nad tým, aké by to bolo stať sa jedným z nich. Kto by nechcel byť večne mladý a mať zvláštne schopnosti? Byť upírom, vrcholovým predátorom, je rozhodne príjemnejšie, ako skončiť v zašitej uličke v blate a špine s rozdriapaným hrdlom. Pretože príbeh o upíroch má vždy dve strany. A svoju verziu nám prináša autorka Holly Black vo svojej knihe Nejchladnejší dívka ve Městě chladu. Tana je sedemnásťročné dievča, ktoré sa chce na večierku dobre zabaviť. Preberie sa na druhý deň pred zotmením vo vani po prehnanom flámovaní, lenže bolesť hlavy nie je zďaleka to najhoršie, čo na ňu čaká. Chata je totiž plná jej mŕtvych spolužiakov a priateľov – kým bola Tana mimo, chatu napadli upíri. V jednej z miestností Tana objaví svojho bývalého Aidana, ktorý je pohryznutý a pripútaný k posteli. Spolu s ním je v miestnosti upír Gavriel, ktorého jeho upírski kumpáni nechali taktiež spútaného reťazami. Pôsobí zvláštne ľudsky a Tana mu podľa hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je mojím spojencom“ pomôže z chaty ujsť. Trojica sa vydáva na cestu autom k najbližšiemu Mestu chladu, kde za vysokými múrmi a pod neustálym dohľadom žijú upíri a ľudia, ktorí dúfajú, že budú mať šťastie a tiež sa stanú upírmi. Tana má podozrenie, že sa pri úteku z chaty nakazila, keď ju jeden z upírov skoro chytil. Mesto chladu pre ňu znamená útočisko, v ktorom sa buď premení, alebo vylieči. V Meste chladu však prežijú len tí najschopnejší. Tento rok som pár YA fantasy kníh od amerických autoriek prečítala, a bola to veru bieda! Holly Black som kde-tu videla na instagrame, tak som sa do knihy pustila radšej bez očakávaní – veď čo ak to bude ďalšie sklamanie roka? Musím ale povedať, že Holly píše fakt dobre. Jej rozprávačský štýl mi sadol tak, ako už dlho žiadna americká/zahraničná autorka. A pripísala by som to hlavne tomu, že udržiava dej aj postavy čo najrealistickejšie. Tana bola skvelá, dokázala svoje emócie krásne ovládať, hoci viackrát bola na pokraji pochopiteľnej hystérie. Nekonala skratovo, ani zbytočne dramaticky, a to isté platí aj pre ostatné postavy. Perfektne vytvorení tínedžeri; mnohé autorky by si mohli brať príklad z Hollyinho písania. Rovnako dobre bol zobrazený svet upírov – Holly sa držala zlatej strednej cesty, a preto príbeh pôsobil uveriteľne. Nie je tu zbytočné idealizovanie, ani dej neprechádza do hlúpeho slashera a potokov krvi (tej je v knihe tak akurát). A hlavne išlo naozaj v prvom rade o prežitie a ťažké životné rozhodnutia. Tana má dlho pri sebe svojho bývalého Aidana, aj príťažlivého Gavriela, ale ak chcete knihu s detailnými pikantnými scénami, táto nebude pre vás. Romantika nie je výrazná, sex tu nenájdete vôbec, no napriek tomu to bolo super! Veľmi chytro napísané. Ak totiž neviete, či sa dožijete ďalšieho rána, či sa meníte na krvilačnú príšeru, a ak vás stále zmáha neskutočné vyčerpanie, sex je to posledné, čo by vám prišlo na rozum! Tane som celý čas držala palce a Holly knihu napísala tak, že akýkoľvek záver by som s uspokojením prijala. Postáv bolo v knihe dosť a nijako sa neplietli, pretože mali výrazné a odlišné osobnosti. Aidan, Tanin bývalý, bol asi jediný, ktorého som nemusela (hlavne na začiatku) – sebecký, zakomplexovaný, neistý chlapec, ktorý absolútne nevie, čo chce a ako sa má správať. Som rada, že sa v deji nevyskytoval často. Gavriel bol naopak skvelý! Hoci vyzerá ako mladík, bolo z neho jasne cítiť, že je starý a jeho myseľ pod vplyvom skúseností a všetkého prežitého funguje zvláštnym, ale pochopiteľným spôsobom. Bravo, Holly konečne pochopila, že keď niekto prežije vyše desaťročia, nebude sa správať ako priblblý tínedžer! Tlieskam! Povinné čítanie pre každého, kto chce napísať príbeh o upíroch. Lucien bol v porovnaní s ním trochu nevýrazný; doteraz rozmýšľam, aký vlastne bol. Zamrznutý v momente premeny? Upír, ktorý chcel zmeny a revolúciu? Asi z každého trochu. Mnohé z vedľajších postáv sa vydajú do Mesta chladu s detskými ideálmi – Půlnoc, Zim, Pearl – ale autorka im ich ideály tvrdo rozbije a dáva im drsné lekcie o tom, že život je skôr krutý, ako dobrý, pokiaľ sa niekto ocitne v nebezpečnej spoločnosti. Znova chválim realistické rozprávanie a hrdinov, ktorí nie sú jednoznačne dobrí alebo zlí. Na konci knihy, pri Pearlinom rozhodnutí ma ako matku zamrazilo, a to bol pre mňa najväčší horor v deji. Ako málo stačí, aby sa dvanásťročné dieťa nechalo ovplyvniť a jednoducho bez slova odišlo z domu; uf, ešte teraz ma striasa. Logika v knihe väčšinou funguje dobre, prekážali mi však zle osadené odseky, kvôli ktorým som na viacerých miestach nevedela, ktorá z postáv hovorí – priama reč dvoch postáv bola príliš často spojená do jedného odseku. Musela som ich čítať znova a dosť ma to rozptyľovalo. Taktiež premýšľam nad tým, ako by bežný americký tínedžer spoznal nemecký prízvuk? Detail, ktorý mi utkvel v pamäti. Asi najväčšiu výčitku mám k záveru, kedy sa Gavriel pridá k Tane. Čaká ich náročné trojmesačné obdobie; lenže ako to Gavriel prežije, keď sľúbil, že Tanu nepohryzie? Ok, dobre, je starý a mocný upír, ale hlad je sviňa. Kniha končí relatívne otvorene – aj Holly Black priznala, že má nápad na pokračovanie, ale aj keby ho nikdy nenapísala, príbeh dokáže fungovať samostatne, hoci ponecháva veľa na fantázii čitateľa. Ja by som ale pokračovanie prijala, rada by som totiž vedela, čo bude ďalej s Tanou a Gavrielom. Rozhodne je to sympatická dvojica. Aj koncept Miest chladu je veľmi zaujímavý a svet ponúka strašne veľa možností, pri ktorých si autori fan-fiction môžu zgustnúť. Na túto knihu som narazila pri výpredaji a som strašne rada, že som práve ju vložila do košíka. Výborný príbeh, technicky skvelo napísaný. Must-read pre každého, kto má rád upírske YA. Najlepšia kniha od americkej autorky za veľmi dlhé obdobie. Teším sa na ďalšie príbehy od Holly Black.
Jeskyně zatracených nie je pre klaustrofobikov
(Spoločné čítanie s Lord of Books; pozor, recenzia prezrádza dôležité časti deja!) Autorka Caitlin Starlingová nás vezme na planétu Cassandru-V, kde vo veľkom prebieha speleologický výskum. Rôzne priemyselné spoločnosti skúmajú jaskyne dúfajúc, že nájdu nové zdroje nerastných surovín. Práca je to náročná a nebezpečná, je ale tak dobre platená, že o jaskyniarov nie je núdza. Gyre Priceová je vybraná, aby pre jednu zo spoločností preskúmala jaskynný systém. Čaká ju niekoľko týždňov osamote a v tme, na mieste, kde pred ňou kráčalo len malé množstvo ľudí – a z nich mnohí v jaskyni zahynuli. Gyre si však verí, jaskyne sú od detstva jej svetom. Je presvedčená, že sa dostane až na stanovište číslo 6; doručí tam nové zásoby pre svojich nástupcov, vráti sa na povrch, zinkasuje riadnu sumu peňazí a konečne opustí nehostinnú planétu, aby mohla pátrať po svojej matke. Všetko ide ako po masle, kým nedorazí na stanovište číslo 4. Mali tam na ňu čakať zásoby, ktoré tam zniesol predchádzajúci jaskyniar, lenže na stanovišti nie je nič. Hlboko pod povrchom bude musieť spraviť ťažké rozhodnutia. Navyše začína mať pocit, že tam dole nie je sama. Jeskyně zatracených je ten typ knihy, ktorý by som nikdy nenašla nebyť výpredaja. Anotácia ma hneď zaujala – za prvé, je to sci-fi, a za druhé si nespomínam, že by som niekedy čítala niečo podobné. Kniha ma okamžite chytila a stiahla ma do hlbín Cassandry-V spolu s Gyre. Námet je skvelý a autorka ho spracovala najlepším možným spôsobom. V príbehu nebolo jediné hluché miesto – dej je dynamický a pútavý a knihu som nedokázala odložiť, takže sa stalo, že som čítala aj do pol štvrtej ráno. A pritom sa toho prakticky dlho nič nedeje – Gyre len šplhá a lezie z jedného stanovišťa na druhé, spí, vymieňa si batérie v špeciálnom skafandri a dopĺňa živiny. Starlingová však aj toto dokáže napísať maximálne zaujímavo. Silným plusom knihy je atmosféra. Človek priam cíti masu skál nad sebou a čiernočiernu tmu. Táto kniha nie je pre silných klaustrofobikov – mne malé priestory a jaskyne neprekážajú ani trochu, napriek tomu mi občas prebehol po chrbte mráz a necítila som sa ako čitateľ komfortne. Ale zbožňovala som, že vo mne autorka dokázala vyvolať tieto pocity. Od istého momentu začína mať Gyre pocit, že tam dole nie je sama; že ju niekto pozoruje a niekto tam musí byť, keď zásoby zmizli. Atmosféra bola miestami jemne hororová a napätie sa dalo krájať. Kniha má v druhej polovici nadupané tempo, pretože okolnosti ani čas Gyre neprajú. Bude musieť využiť všetok svoj dôvtip, schopnosti a skúsenosti, aby s pomocou Em v riadiacom centre stihla vyjsť na povrch, než sa jej vybije posledná batéria v skafandri a ona ostane uväznená v absolútnej tme, bez možnosti prežiť. Čítala som to doslova so zatajeným dychom. V celej knihe sa stretneme len s dvoma postavami – Gyre a záhadnou Em z riadiaceho centra, ale autorka ich rozpracovala výborne. Obe boli veľmi realistické, každá so svojimi silnými aj slabými stránkami. Napriek tomu, že významnú časť knihy ide Gyre nejakým spôsobom o život, Starlingová sa vyhla prehnanej dráme. Namiesto vyplakávania na bollywoodsky štýl nechala postavy konať racionálne, hoci im každej dopriala chvíle slabosti. Zo stránok tak vystupujú charaktery žien, ktoré sú krásne realistické. Záverečné strany boli tiež fantastické – a ja nad niektorými vecami dodnes premýšľam. Autorka totiž ukončila Gyrein výskum jaskýň tak trochu na štýl Inception. Moje logické ja tvrdí, že v jaskyni okrem Gyre určite nikto nebol – ako by tam v tme dokázal niekto dlho prežiť? Zásoby na stanovištiach sú predsa limitované. Lenže niektoré detaily mi stále vŕtajú v hlave. Čo ak predsa? Čo ak nezvestní jaskyniari našli spôsob, ako prežiť a uživiť sa aj v temnote? Všade na stanovištiach bolo predsa batérií aj zariadení dostatok… A ten prst priložený na pery, aby bola Gyre ticho, nech nepriláka tunelára? Naozaj to bol len výplod jej preťaženého mozgu? Neviem, veru neviem, ani jedna z možností sa podľa mňa nedá úplne vylúčiť či potvrdiť, a aj preto mi kniha doslova odstrelila dekel. Jednu jedinú drobnú výčitku mám, kvôli ktorej upravujem svoje hodnotenie. Autorka do knihy natlačila aj LGBTI linku: Gyre je k Em od začiatku priťahovaná, v najťažších momentoch myslí na to, že by s ňou chcela mať vzťah, a ako sa príbeh blíži k posledným stranám, vyzerá to tak, že aj Em by mohla mať o Gyre záujem. Zdalo sa mi to však celé strašne umelé a zbytočné. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých mám pocit, že autorka dostala ultimátum. „Buď tam dáš niečo z LGBTI, alebo si to vydaj sama!“ Jeskyně zatracených by bola úplne fantastická kniha, ak by tam nič z toho nebolo; ak by autorka nechala medzi dvoma postavami len rastúci rešpekt a možnosť budúceho priateľstva. Občas mám pocit, že tento svet začína zabúdať na takú jednoduchú a prirodzenú vec, ako je obyčajné úprimné priateľstvo medzi dvoma ľuďmi. Fakt ma to ku koncu rozladilo a podľa mňa to dosť rozbilo dovtedajšie charaktery postáv (práve pre tú jemnú nekonzistentnosť sa domnievam, že to tam bolo umelo natlačené). Aj napriek tomuto drobnému potknutiu považujem knihu za jednu z najlepších, čo sa mi v posledných rokoch dostali do rúk. Autorka pospájala jednotlivé prvky výborne, má veľmi čitateľný štýl a jemné sci-fi prvky tam tiež dobre zapadli. K tomu výborná atmosféra a dobrý námet. Skvelé, oba palce hore!
Anatomie – Příběh lásky pri vykopávaní hrobov
(Recenzia naznačuje/prezrádza niektoré dôležité momenty deja.) Láska má mnoho podôb a niekedy musí prekonávať mnoho prekážok. Dana Schwartz, ktorá píše pre prestížne časopisy ako Vanity Fair, Glamour či Entertainment Weekly, napísala román, v ktorom nám tých podôb predstavuje niekoľko. Romantickú, materskú, lásku k práci a k priateľom; a popri tom rozvíja detektívnu zápletku. Hlavná hrdinka Hazel Spinnettová má veľký sen: od detstva sa túži stať lekárkou, a to nielen hocijakou, ale chirurgičkou. Študuje knihy, zvieratá, zašíva rany, keď sa niekto v domácnosti zraní, a robí pokusy. Spoločnosť jej však nepraje – je začiatok devätnásteho storočia a ženy sú vnímané len ako matky, spoločníčky a prehnane citlivé bytosti, na ktoré sa stačí pozerať. Hlavne nech, prepána, neotvárajú ústa! Hazel túži študovať u známeho doktora Beechama, a tak začne chodiť na jeho lekcie prestrojená za mladého muža. Po čase je však jej prestrojenie odhalené a Hazel z kurzu vyhodia. Na doktora Beechama však spravila dojem, a tak spolu uzatvoria stávku: ak Hazel spraví lekársku skúšku bez toho, že by chodila na hodiny, Beecham otvorí kurz aj pre ostatné ženy. Hazel potrebuje trénovať, preto sa s chudobným Jackom Currerom, zlodejom mŕtvol, pustí do vykopávania čerstvých hrobov. Čas skúšky sa blíži a medzi Hazel a Jackom vzniká krehké puto. Anatomie – Příběh lásky je ďalší z tých medzinárodných bestsellerov, ktoré na mňa vyskakujú aj z garáže a majú výborné hodnotenie. Anotácia ma zaujala, pretože sľubovala niečo iné ako zvyčajné romance. Vážne, kopanie hrobov a pitvanie? To by malo byť sarkastické, temné a nadupané. Lenže príbeh, ktorým som sa prekopávala, bol – neviem nájsť lepšie slovo – mdlý. Plynul si tak nejako spoooomalene, prispato, nič sa v ňom poriadne nedialo a ak už sa aj zdalo, že sa niečo udeje, autorka to napísala dobre že nie v bodoch: enter, odrážka, najprv sa stalo toto; enter, odrážka, potom toto. Koniec, viac ma nebaví vyjadrovať sa k tomuto. Z knihy mám taký dojem, že zobrala tie najmenej zaujímavé pasáže, a na tie sa sústredila. Mohla tam byť skvelá detektívna zápletka plná napätia; mohla tam byť skvelá romanca; fantasy príbeh; mohla som prskať od zlosti pri tom, ako sa k ženám kedysi muži správali (niektorí aj dnes). A nič. Nedostala som ani jedno z toho a chvíľami som naozaj balansovala na okraji nudy. Autorka nič nerozvinula. Hazel len študuje a nevníma nič iné, všetko je odsunuté nabok. Pritom technicky kniha nebola napísaná zle, aj preklad mala slušný (hoci mám podozrenie na jednu-dve drobné významové chybičky). Autorka však zabudla vložiť dynamiku. Najviac to bolo cítiť na konci. Posledné kapitoly boli nepochopiteľné – mnoho vecí ani nespomenula. Z toho, ako sa asi vyvinul Hazelin vzťah s Bernardom, sa dozvedáme z polovice jednej vety. Jej matka nijako neprichádza na scénu, hoci si Hazel spravila z kaštieľa súkromnú kliniku. Jack? Spomenutý takým štýlom, že sa človek pýta, či bol naozaj hlavným hrdinom. Vôbec tomu nerozumiem. Mala snáď daný maximálny rozsah strán a zrazu si uvedomila, že už jej na koniec a rozuzlenie zostáva posledných desať strán? Sklamanie. Čo sa postáv týka, priestoru mali dosť, ale podľa mňa nebol využitý najlepšie. V knihe bola kopa vaty (Jack a Isabella, Iona a Charles), no málo poriadnych dialógov. Prečo sa mnohí autori tak boja písať dlhšie dialógy? Mala ubrať opisného rozprávania, prázdnych zdvorilostných kecov a pridať tam, kde to mohlo byť naozaj zaujímavé pre príbeh. Tá tehotná šľachtičná, čo ju vyrušila v parku pri čítaní? Už si ani nepamätám, ako sa volala. Celý park zbytočný, vyhodiť. A takých miest by sa našlo viac. Hazel je typická predstaviteľka mladej anglickej šľachtičnej (pred)viktoriánskej doby videná z dnešnej perspektívy. Čiže myslí si, že je najväčšia star a najchytrejšia vo vtedajšom známom vesmíre, nedokáže sa však v spoločnosti správať. Typické klišé, ktoré mi lezie na nervy, a neverím, že by dievčatá vtedy boli takéto. Ak do vás niekto odmalička tlačí etiketu, tak sa stane natoľko vaším zvykom, že ju budete používať aicky. Otvorené rebelovanie je preceňované a v jej prípade aj smiešne. Treba konať chytro – to by už aj sedemnásťročná mohla vedieť. Lenže ona nie; spraví si z kaštieľa súkromnú nemocnicu a sama vyzýva ľudí, aby to šírili všade. Ak by bola aspoň trochu chytrá, uvedomovala by si význam diskrétnosti pre vlastnú budúcnosť. Ibaže aj toto vyšumí do stratena a zdá sa mi nepravdepodobné, že by ju vtedajšia spoločnosť tak okato ignorovala. V knihe sa dajú nájsť amatérske chyby. Vážne pochybujem o tom, že je možné na 15-30 metrov jasne počuť, o čom sa dvaja ľudia rozprávajú, navyše keď sa snažia byť nenápadní. Rovnako sa z takej vzdialenosti ťažko odhadne presný odtieň farby očí a výraz v nich (scéna v divadle). Autorka robí chyby s plynutím času. Hazel ide na skúšku a v knihe sa zdôrazňuje, že má more času. Ale stačí, že strávi päť, maximálne desať minút pozorovaním Beechama, a už skúšku zmeškala? A čo tá scéna, v ktorej sa s Jackom zblížili? Takú hlúposť som už dávno nečítala. – spoiler – Vystrašení z toho, že ich niekto prichytil pri vykopávaní mŕtvoly, si vlezú do čerstvého hrobu plného červov, kde nielenže sa bozkávajú, ale ešte tam aj zaspia? – koniec spoileru Prosím? To čo je za absurdnú sprostosť? Autorke to vôbec nebolo divné? Ďalším, hoci miernejším sklamaním bolo to, že kniha prakticky ani nie je fantasy. Jediný fantastický prvok, ktorý by zásadne mohol premiešať dej, osudy a tempo deja, sa zjaví pár strán pred koncom. Hazel si potvrdí, čo už tuší (na kopu dôležitých vecí sa vôbec nespýta), a potom je to znova odbavené mávnutím ruky. Takto by sa ľudia v skutočnom svete nesprávali. Čakala som od nej, že aspoň sa pokúsi o nejaký výskum… A nič. Celkovo, „a nič“ by mohlo byť heslom tejto knihy. Slušný námet, slušne rozbehnutý, ale od scény v hrobe to išlo kvalitou dole; ibaže na rozdiel od mnohých kníh to nekleslo do hĺbok, z ktorých by sa človek rozčuľoval kvôli hlúpym detailom a nevyužitému potenciálu. Anatómia – Príbeh lásky nezanechá žiadne emócie. Len myknutie plecom… a potom nič.
Ako som prežila Kráľovstvo obávaných
(Recenzia prezrádza dôležité prvky deja.) Sériu Kráľovstva hriešnych som dočítala a môžem povedať len jedno: konečne. Toto čítanie bolo veľmi vyčerpávajúce a hneď na úvod tvrdo poviem, že som už celé roky nečítala takú zbabranú sériu, ako bola táto. Najprv to vyzeralo vážne sľubne, ale kvalita úplne všetkých príbehových prvkov išla rýchlo dole. Druhý diel bol nevýrazný, nedialo sa v ňom skoro nič. Záverečný diel bol oproti nemu priam nadupaný akciou a smutné je, že si isto získa mnoho nekritických čitateľov, hoci bol poskladaný strašne. Prvé betareadingy som mladým začínajúcim autorkám robila pred mnohými rokmi – stačilo im venovať pár minút času, upozorniť na najočividnejšie chyby a behom niekoľkých kapitol sa zlepšili tak úžasne, že ich vtedajšie príbehy boli na vyššej úrovni ako toto, čo nesie nálepku New York Times Bestseller. No ale späť k záverečnému dielu trilógie. Zisťujeme, že Vittoria vôbec nie je taká mŕtva, ako sme si mysleli. Autorka konečne odhaľuje, kým obe dvojčatá naozaj sú a aké sú ich schopnosti. Medzi sestrami však vládne nevraživosť a napätie zvýši aj princ Avaro, ktorý Vittoriu obviní z toho, že zavraždila jeho najlepšiu veliteľku. Emilia musí odhaliť pravdu za tým zločinom, potom musí zistiť, ako zlomí kliatbu svojho manžela, a okrem toho ju čaká korunovácia na kráľovnú pekla. A to všetko musí zvládnuť medzi neustálymi erotickými výstrelkami. Pristavím sa zase pri postave Emilie. V predchádzajúcich dvoch recenziách som autorke vyčítala, že nezvládla jej psychologizáciu, že zabudla, z akého prostredia jej postava pochádza a aký má vek. Vzhľadom na skutočnosti odhalené v tretej knihe budú mnohí vravieť, že „aha, už je to jasné, už vieme, prečo sa Emilia tak správa!“ Pretože – spoiler – je to nesmierne stará pomstychtivá a nebezpečná bytosť s monštruóznymi schopnosťami. – koniec spoileru – Ja naopak tvrdím, že hoci sa nejaké detaily vyjasnili, stále jej prerod nedáva zmysel. Na začiatku máme istú postavu, ktorá sa v jednej chvíli premenila na povahovo celkom inú postavu, a rýchlosť tej zmeny nesedí ani po autorkinom vysvetlení jej minulosti. Emilia sa nad sebou vôbec nezamýšľa, vôbec nerieši, či jej postup a správanie sú v poriadku. Nedotiahnuté. Zo spôsobu jej dedkukovania a získavania informácií stále žasnem. Napríklad, Vittoria sa zjaví prvýkrát a Emiliin mozog na to: „Moja sestra je živá a zdravá.“ Ehm, ono to akosi nesedí s tým, čo sme čítali o niekoľkosto strán skôr. Prečo ju to nezarazí? Prečo nepremýšľa, čo sa deje a ako sa to všetko stalo a čo to znamená? Len to príjme ako fakt a nerieši. Ich vzťah je navyše celý na smiech. V celej knihe sa striedajú len dva typy scén: v jednej sa nenávidia, že by boli schopné sa navzájom zabiť, a v tej druhej si pomaly plačú od samej lásky na ramene. Úplná telenovela. Toto autorke fakt nevyšlo. Emilia je veľmi nestabilná a nevyrovnaná. Až do takej miery, že by som jej nasadila psychiatrické lieky. Polovicu knihy tvorí jej neustále nariekanie a ľutovanie sa: „ … Bola som unavená z bojovania toľkých bitiek, ako emočne, tak fyzicky.“ – Z akých bitiek, prosím vás? To myslí až tú jednu jedinú, v ktorej prakticky iba pohla rukou? Alebo všetky scény, v ktorých na seba s Irom skočili? Všetku jej stupídnu aroganciu? Žila si v prepychu ako najväčšia panička a nemusela sa o nič starať. Tak z čoho je unavená? Nech si skúsi jeden môj bežný deň ženy s deťmi a dvoma prácami a potom spozná význam skutočného vyčerpania. „Všetci, ktorých som milovala, kto mali tú smolu, že ma stretli, trpeli.“ – Potvrdzujem. Ja som v tej druhej skupine a pri čítaní som vážne neustále trpela. „Osud má stále zráža na kolená… tak strašne trpím… môj svet je živá nočná mora… bla… bla… bla…“ – Tak si to zrhňme: má bohatého muža, ktorý je stelesnený sex a stará sa o ňu ako o poklad. Nemusí pracovať. Má kuchára. Handier tisíce. Mágiu. Jej sestra nie je mŕtva. Nemá žiadne povinnosti a záväzky sú len pro forma. Tak aké utrpenie? Tieto kecy sú výsmechom každému človeku, ktorý zažil skutočne ťažké chvíle. A po takýchto „emotívnych“ momentoch ide vraždiť čarodejky a démonov. A netrápi ju to ani trochu. Celkovo sú vraždenie aj sex v sérii bezducho glorifikované. Nič sa nevyrieši rozhovorom v pokoji. Buď sa zabíja, hrozí zabitím, alebo sa používa sex v každej predstaviteľnej forme. Problém je, že nič z toho nebolo dostatočne opodstatnené. Konanie postáv je ťažko uveriteľné a rýchlo začne liezť na nervy. Dialógy stále nie sú dostatočne prepracované. Dávam plus za to, že Emilia a Ira začali spolu aspoň občas normálnejšie komunikovať, ale všetko ostatné je slabé. Vittoria namiesto zdieľania informácií so sestrou hovorí samé záhadné kecy a opakuje otrasnú frázu „svoje dôvody ti nepoviem, budeš mi musieť veriť.“ Úplným vrcholom je scéna, kedy vlkolak Domenico cestou za sestrou začne Emilii rozprávať múdrosti typu „ži v prítomnosti, len tak budeš šťastná.“ Môj dekel v tej chvíli oficiálne zmizol kdesi za Plutom. Nádherný príklad knižného marketingu v praxi: „Daj tam nejaké to múdro, nech dojmeme pár dievčat.“ Čo na tom, že to nedáva zmysel, lebo vlkolak je jej nepriateľ a vôbec sa poriadne nepoznajú. Hlavne, že si agentka odškrtne ďalšiu položku na zozname. Zrhnuté a podčiarknuté, tretí diel, hoci sa tvári dynamickejšie a akčnejšie ako predchádzajúci, je len zlepenec miliónkrát čítaných scén, ktorý ani v jednej pasáži poriadne nefunguje. Telenovelové drámy striedané s vraždením a sexom – to je najpresnejší opis nielen Kráľovstva obávaných, ale aj celej tejto série. Neodporúčam, pre mňa najslabšia séria za minimálne desať rokov. PS: Upír, ktorý sa volá Blade? To všetky ostatné mená došli…? Ostatné diely série:1. diel2. diel
Emilia odhaľuje pekelné tajomstvá
Nerada nechávam nedočítané série – a to z niekoľkých dôvodov. Úvodný diel býva častokrát najslabší, pretože je tam veľa opisov a predstavovania sveta, postáv a vzťahov medzi nimi. Potom spisovateľ sa zlepšuje s každou napísanou knihou, takže veľakrát sú pokračovania napísane technicky lepšie. Ďalším dôvodom môže byť to, že bez prečítania aspoň väčšej časti série prakticky nemám právo hodnotiť sériu ako celok. A ako posledný dôvod môžem uviesť, že sa série pokúšam dočítať pre pokoj vlastnej mysle. Preto, aj keď Kráľovstvo hriešnych nedopadlo v mojej recenzii najlepšie, hneď som sa pustila do pokračovania. Kráľovstvo prekliatych (čítala som český preklad) nadväzuje presne tam, kde prvý diel skončil. Emilia podpísala zmluvu s diablom a vstupuje do pekla. Ira ju sprevádza náročnou cestou do svojho sídla, počas ktorej na ňu peklo vrhá svojich sedem hriechov a snaží sa odhaliť jej najväčšie slabosti. Emilia sa s úspechom dostane do relatívneho bezpečia Irovho honosného sídla, v ktorom musí počkať na pozvanie od Orgolia, pána démonov, diabla, ktorému upísala svoju dušu a za ktorého by sa mala vydať. Všetci pekelní princovia sú na ňu zvedaví a určite ju budú pri každej príležitosti pokúšať svojimi hriechmi, aby odhalili jej slabosti. Ira to vie, a preto ju začne trénovať, aby dokázala odolať nielen ich vplyvom, ale aj sile jeho a Emiliinej vzájomnej príťažlivosti. Ako som predpokladala a spomenula v úvode, aj v tomto prípade je pokračovanie o trošičku lepšie ako prvý diel. Zdôrazňujem o trošičku. Tak asi o hrúbku jednej neuvarenej špagety. Tempo knihy je nadupané, dynamické, neustále sa niečo deje, ale autorka to ešte zvláda udržať v tej správnej rovnováhe, aby čitateľ nemal pocit, že hlavná postava neustále niekam bezhlavo uteká. Emilia síce patrí k tým postavám, ktoré nevydržia ani pol dňa sedieť na zadku a učiť sa pozorovaním, ale aspoň občas ukazuje náznaky „premýšľania a strategizovania“; uvádzam ako plus, že nezabúda na dôvody, pre ktoré do pekla prišla, aj keď jej vyhodnocovanie situácií je stále založené prevažne na fabulovaní bez dôkazov. Teda predovšetkým pokiaľ ide o Iru a jeho bratov. V pátraní po sestre občas prekvapivo zapojí časť mozgu. Čitateľky túžiace po romantike si isto prídu na svoje, pretože autorka pikantnými scénami nešetrí. Občas to bolo fajn, občas to škrípalo, a to práve kvôli detailom, ktoré nedávali veľmi zmysel. Tak napríklad, Maniscalco úplne zabudla, kto je jej hlavná postava – že ide o mladú neskúsenú dievčinu z 19. storočia, ktorá vyrastala v istom dobovom prostredí a s istými pravidlami. Celá Emiliina minulosť má v podstate iba štatistickú úlohu, lebo mať takúto postavu je cool. V skutočnosti však uvažuje nielen ako moderné dievča (už len tiktok jej chýba k väčšej presvedčivosti), ale… Emilia vlastne ani neuvažuje ako dievča. Technicky je stále panna, ledva pobozkaná, lenže spôsob, akým myslí na Iru a scény, ktoré sa jej premávajú hlavou, patria ženskej, ktorá má skúseností so sexom habadej. Dobre, viackrát sa v knihe spomína, že musí prijať svoju prirodzenosť a túžby, aby sa zbavila potenciálnej slabosti pred pekelnými princami, ale vzhľadom na jej výchovu a vek je jej zmýšľanie čistou absurditou. Pre mladé neskúsené dievčatá je hanblivosť (dúfam) prirodzená; nie je možné len tak sa jej zbaviť. Takže tu máme presne to, po čom údajne túži každý chlap vrátane Iry – „skúsenú pannu.“ Emilia ako postava je rovnako neznesiteľná ako v prvej časti. Je arogantná až hrôza. Že to peklo túto jej vlastnosť zosilňuje? No a? Veď ona vie, čo sa deje, tak prečo sa tomu nebráni? Takúto výhovorku neberiem. Stále nie je schopná normálne s kýmkoľvek komunikovať (čo znova nesedí s tým, ako bola vychovávaná a opisovaná v úvode série) a je tak emotívne nestabilná, až to hraničí s hlúposťou. Ira je prakticky neustále po jej boku, ale Emilia sa nič nepýta, takmer vôbec nepozoruje okolie a nevie, kedy má držať ústa zavreté. To sa týka aj jej vzťahu s Faunou, démonkou z Irovho panstva. Videli sa dokopy tridsať minút, a už jej rozpráva najväčšie pikantnosti zo svojho vzťahu s Irom? Som jediná, komu to príde divné? Okrem toho Emilia chľasce olympijskú ligu v celej knihe. A keď ju Ira testuje na jeden z hriechov, v knihe sa píše, že vypila dve fľaše vína a „cíti náznaky opitosti.“ Prosím? Po dvoch fľašiach vína by bola pomaly v kóme. Nepoznám ženu, ktorá by necítila vplyv vína už po druhom, maximálne treťom pohári. Čo ma privádza na myšlienku, či autorka vôbec niekedy pila aj nejaké normálne víno, a nie len sedemnásty výplach suda predávaný za dolár päťdesiat. A inak krásny vzor pre mladé baby, že? V knihe sa striedajú scény, kedy sa s Irom chcú navzájom buď zabiť, alebo poviem to tvrdo, oš*kať. Veľmi rýchlo to začne unavovať. Väčšine postáv vrátane Emilie chýba hĺbka a originalita. Ira je stále jediný dôvod, pre ktorý som knihu dočítala do konca. Tento pekelný princ reaguje často celkom zrelo a má pár zaujímavých tajomstiev a vrstiev, ktoré Emilia pre svoju aroganciu vôbec nevidí. A keď už Emilia náhodou niečo odhalí, správa sa ako totálna drama queen. Záver (zase) sklamal. Ako strán ubúda, Emiliine reakcie sú stale menej a menej pochopiteľné. Vrcholom všetkého je, keď nájde Vittoriin odkaz a namiesto toho, aby sa zamyslela nad tým, že čo to znamená a čo sa skutočne deje, začne sa Emilia správať v štýle „veď ja ti ukážem, akú nemilosrdnú čarodejnicu si stvorila!“ Pri čítaní mi krvácal mozog. Otvorený koniec sa dal čakať… ibaže nie tento konkrétny. Vôbec mi nedával zmysel. Áno, jasné, väčšina čitateliek bude asi slintať a okamžite siahne po pokračovaní. Ja sa naň chystám len preto, aby som dočítala sériu. Dve hviezdy dávam za nepochopiteľne normálnu postavu Iry a za pár drobností. Inak ledva priemer, a to je škoda, lebo autorka má dobrý štýl, ktorý neustále doslova zabíja nelogickými a hlúpymi detailami. Možno ak by nestavala len na príbehu pripomínajúcom príručku sexu pre mladé baby a pokúsila sa to napísať inteligentne… Okej, nereálne. Je to americké a je to NYT bestseller. V poslednej dobe sa od takýchto kníh nič iné čakať nedá. Vhodné na chvíle nudy a keď chcete niečo prvoplánové na čítanie. Ostatné diely série:1. diel3. diel