Knižka V znamení ametystu je prvým dielom v sérii Kronika strateného impéria od slovenskej autorky Majky Danihelovej. Musím povedať, že ma autorkin štýl milo prekvapil a text sa neuveriteľne jednoducho čítal, až som mala pocit, že mi zrak kĺzal zo slova na slovo, z jednej vety na tú nasledujúcu, a odrazu som sa blížila ku koncu. Považujem sa za pomalého čitateľa, a keď poviem, že som túto vyše 400-stranovú knižku prečítala za 5 dní, znamená to pre mňa rýchle a zároveň veľmi pohodové čítanie. Hlavnou hrdinkou príbehu je sedemnásťročná Maggie, ktorá vyrastala v našom obyčajnom svete, i keď sama nebola nikdy celkom obyčajnou. Od záhady jej rýchlo dorastajúcich červených vlasov, liečiteľských schopností, ktoré dokážu zachrániť život doslova v poslednej chvíľke, až po fialové vlny na oblohe, ktoré ju všade prenasledovali, sa od obyčajného človeka výrazne odlišuje. Už po pár stranách sa ocitáme v neznámom svete, uprostred Ametystového lesa, celkom mimo našej planéty, až som sa pýtala samej seba: „Je to sci-fi alebo fantasy?“. Okrem niekoľkých zmienok o mimozemšťanoch, či planétach, je príbeh rozhodne fantastický, prostredie je vytvorené zmesou istej rozprávkovosti, ale aj toho, čo poznáme (resp. čo si myslíme) o našom stredoveku. Úprimne, koncept cestovania do iných svetov a dimenzií ma na začiatku príbehu chvíľku rozptyľoval, a myslím si, že by sa začiatočník vo fantasy, ktorý sa doposiaľ s ničím podobným nestretol, mohol stratiť medzi prostredím a dejom, ktorý sa nám otvára. Na druhej strane, pre skúseného čitateľa, ktorý má za sebou dlhý zoznam (najmä high fantasy diel) by mohlo byť informácii, ktoré sú nám podané, primálo. Preto by som knižku zaradila pre zlatý stred, ktorý už bol tomuto žánru vystavený, no stále je toho mnoho, čo ešte z neho nevidel. Ametystový les je plný víl a voktariánov, bytostí s bledými vlasmi a očami, na ktorých čele stojí Lesná rada a Kráľovná. O oboch sa toho počas príbehu nedozvedáme priveľa, rovnako tak aj o zvyšku Spoločenstva národov, ktorého súčasťou je omnoho väčšie spektrum bytostí. Avšak predpokladám, že sa s nimi bližšie zoznámime v pokračovaniach série, a momentálne vieme dosť, aby sme sa v príbehu dokázali, presne ako aj hlavná postava, orientovať. Vhupnutie do deja bolo pre mňa ako studená sprcha, ktorá tiekla a tiekla a jej teplota sa začala dvíhať až po pár kapitolách. Takže ak vám vyhovuje rýchly spád, začiatok knihy je presne taký. Ak to nie je vaša šálka kávy, nenechajte sa odradiť, i keď celkové plynutie príbehu je pomerne rýchle – „Nezastavujem, máme spoždení“ a žiadne prebytočné prestoje. Čo sa týka hlavnej postavy, Maggie je jednou z mála postáv (vo všeobecnosti), ktorej som uverila tínedžerský vek a k nemu adekvátne správanie. Jej reakcia na Ametystový les a bytosti v ňom bola občas až flustrujúca, najmä keď bola neustále presvedčená, že ide o žart a všetko sú len kulisy a najatí herci, no zároveň bola presne taká, akú som od nej chcela – v dnešnej dobe realistická, keď si človek uvedomí, aké vtipy ľudia dokážu vymyslieť. Maggie je tvrdohlavá a sebecká, a občas až nadprirodzene odvážna (alebo hlúpa?), no zároveň vtipná, vynaliezavá a má svoj vlastný rozum a názory, ktoré si väčšinou nedokáže nechať pre seba. Jej vnútorné monológy a narážky na náš obyčajný svet, či dialógy a vtipné momenty s ostatnými postavami, boli úžasným doplnkom a zrkadlom, v ktorom sme mali možnosť vidieť, ako sa vzťahy postáv rozvíjali a prehlbovali. Mrzí ma, že sme sa o vedľajších postavách nestihli dozvedieť viac, a najmä, že keď sme ich už konečne poriadne spoznali a začali im dôverovať, hlavná postava sa posunula ďalej. Pozitívne je, že na ne nezabudla a neustále si ich pripomína, aj keď sa v deji viac nevyskytujú – a ktovie, možno počas série ešte aj vyskytovať budú. Bohužiaľ, aj hlbšie témy a ich celkový dopad na postavy zostal zatiaľ v povrchnej rovine, a popri všetkom, čo sa dialo, sa im v prvej knihe nedostalo dostatok priestoru. A teraz hlavná otázka: Je to príbeh pre každého? Veková kategória deti a mládež presne vystihuje, pre koho je knižka určená, a komu aj zvraty v príbehu budú väčšmi vyhovovať a možno budú i viac prekvapivé a napínavé. Áno, ide o širokú kategóriu a niektoré témy načrtnuté v príbehu by mohli byť pre tie mladšie deti nevhodné, avšak nie sú rozpitvávané do nepríjemných detailov. Samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo, a aj tie “väčšie deti” (ehm, už-dávno-nie-násť-ročné) môžu tento príbeh zaradiť do svojho zoznamu. Je na každom čitateľovi, či si dielo obľúbi alebo nie. Na záver sa priznám, že mňa osobne knižka pohltila (áno, ja som tá nie-násť-ročná výnimka). Keď som ju nečítala, premýšľala som nad ňou a nad možnosťami, ktorými smermi sa môže ďalšia kapitola vydať. Svet bol síce neznámy, ale atmosféra príjemne povedomá a teším sa, keď sa do nej budem môcť vrátiť v pokračovaní série, pretože nie som pripravená tento svet opustiť, čo sa mi pri slovenskej tvorbe (nanešťastie) nestáva často. P.S.: Majka Danihelová, ďakujem za úžasný zážitok! Recenzie na ďalšie dva diely: Druhý diel: V znamení rubína Tretí diel: V znamení nefritu
Skleněný trůn si zaslúži titul populárnej romantasy
Sarah J. Maasová je jednou z najobľúbenejších autoriek fantasy kníh v kategórii YA. Jej kniha Skleněný trůn už rozhodne nie je novinka – vyšla v roku 2012. A hoci meno autorky registrujem už mnohé roky, k čítaniu som sa dostala až teraz. Videla som zatiaľ samé nadšené komentáre, preto som si klasicky povedala, že radšej nebudem mať žiadne očakávania okrem toho, aby som si pri knihe oddýchla. Hlavnou hrdinkou je Celaena Sardothien, 18-ročná nájomná vrahyňa, ktorú ktosi zradil a pred rokom skončila v najhoršom pracovnom tábore v Endovieri, z ktorého niet cesty von. Jedného dňa ju navštívi korunný princ Dorian, ktorý jej dá ponuku: ak nastúpi do turnaja, ktorý organizuje jeho otec, a zvíťazí nad ostatnými zabijakmi, bude štyri roky slúžiť kráľovi, a potom získa slobodu. V prípade, že odmietne, vráti sa späť medzi otrokov. Celaena nemá na výber – uvedomuje si, že v Endovieri už dlho nevydrží. Súhlasí teda a v princovom sprievode prichádza do kráľovského mesta, aby si ako legendárna asasínka vydobyla cestu k slobode. Na kráľovskom dvore bude však čeliť mnohým nepriateľom a niektorí z nich nebudú z jej sveta. Sarah J. Maasová poskladala jednotlivé prvky a námety veľmi dobre, takže vznikla kniha, ktorá sa dobre číta. Z jej štýlu je zrejmé, že vie pracovať s textom a dokáže sa vyhýbať mnohým obľúbeným klišé, ktoré sú typické pre tento typ príbehov. Celaena bola zaujímavá postava, jej silné stránky a slabosti boli dobre vykreslené a autorka jej dokázala dať hĺbku mnohými drobnými detailami (napríklad jej vášňou pre krásne šaty). Obzvlášť ma zaujala jej minulosť, o ktorej toho autorka veľa neprezradila a do príbehu vložila iba pár drobných náznakov. Mám zopár teórií, takže som zvedavá, či sa v niektorej trafím. Čo sa ženských postáv týka, najviac som si obľúbila princeznú Nehemiu, ktorá v mnohých scénach preukázala oveľa viac duchaplnosti a chytrosti ako legendárna asasínka. A mala štýl! Zaslúžila by si byť hlavnou hrdinkou vlastného príbehu. Naopak, trochu ma sklamala Kaitlin, ktorá mohla byť skvelou súperkou a mala potenciál; škoda, že jej autorka nedopriala viacej slobody. V knihe sa pomaly rozvíja vzťahový trojuholník medzi Celaenou, princom Dorianom a Chaolom, kapitánom kráľovskej stráže. Dorian ma nejako extra nezaujal a nebolo by to inak, ani keby som mala o dvadsať rokov menej. Správal sa na môj vkus príliš ľahkovážne. Zodpovedný a vážny Chaol bol jeho opakom a mal istú charizmu, ktorá by ma určite v teen rokoch očarila. Rozhodne ma jeho scény bavili a môžem mávať vo vzduchu transparentom Team Chaol, hoci ako postava by dosiahol určite väčší potenciál, ak by mal aspoň o 7-8 rokov viac, ha. No ale okej, je to YA žáner, takže cieľová skupina bude spokojná. Čo sa týka už spomínaného trojuholníka, dávam Maasovej veľké plus za to, že sa postavy k sebe správali inteligentne a vyhli sa tureckej dráme. Konečne žiadne hádzanie sa o stenu, urážanie sa, domýšľanie si, ani nič podobné! Prirodzené a uveriteľné. Dej samotný nie je prehnane akčný, že by si pri ňom čitateľ ani na chvíľu nevydýchol, no udržiava si pekné tempo a dynamiku. Záhada v paláci dobre doplnila boj o titul kráľovho zabijaka a autorka necháva pri jej lúštení Celaenu trochu tápať. Hlavná hrdinka sa občas trochu zmýli, no treba uznať, že to nebolo preto, že by bola vyslovene hlúpa. Maasová jej podhodila indície, s ktorými sa snažila pracovať, ako najlepšie vedela. Postava tak získala na hĺbke a uveriteľnosti a nevyznela ako prázdna Mary Sue. Kniha má tiež pekne zvládnutý záver a núti čitateľa siahnuť po pokračovaní. Napriek tomu, že Maasová ma cit pre tvorbu zaujímavých postáv a budovanie atmosféry, našli sa aj detaily, ktoré mi až tak nesedeli: Chaol ako kapitán kráľovskej stráže: samotný Chaol bol ako postava skvelý a mala som ho rada od začiatku, no nesedela mi jeho vysoká pozícia. Kapitánom kráľovskej stráže sa údajne stal pred pár rokmi (z pohľadu deja) ako dvadsaťročný – je priam nemysliteľné, aby niekto taký mladý velil kráľovskej stráži. Muž v takom veku jednoducho nikdy nebude mať potrebný nadhľad, skúsenosti ani autoritu. A krásne sa to ukáže v závere, kedy musí Celaenu v istej chvíli brániť a ťažko sa potom vyrovnáva s následkami svojho konania. Nebol na takú zodpovednosť dostatočne zrelý. Je zrejmé, že jeho pozícia bola prispôsobená požiadavkam YA žánru, no silno tým utrpela autentickosť textu. Celaena ako kráľovná vrahov vo veku sedemnástich rokov. Znova, ako postava bola celkom fajn aj s tými svojimi občasnými emóciami (má na to vek), ale rovnako ako Chaol, ani ona ma nepresvedčila o tom, že je naozaj taká dobrá vrahyňa. Na niečo také musí byť človek veľmi chladnokrvný a inteligentný a – povedzme si úprimne – vraždenie od relatívne skorého veku musí na psychike zanechať následky. Lenže ona bola vlastne klasická milá tínedžerka, ktorá miluje krásne šaty, knihy, svojho psa a správa sa k väčšine ľudí slušne. Len občas niekoho nakopala do zadku, aj to veľmi mierne. Nestačilo mi to však na to, aby som jej ten titul legendárnej asasínky uverila. Niekedy navyše robila prekvapivo amatérske chyby na človeka s takou povesťou. Nedotiahnutý fantasy svet: vytvoriť fiktívne fungujúce univerzum je veľmi náročná vec. Spisovateľ musí dbať na obrovské množstvo detailov, z ktorých väčšinu si čitatelia možno nikdy neuvedomia. Máme tu svet s bohatou minulosťou, v ktorom fungujú rôzne druhy mágie, existujú spojenia s ďalšími svetmi… a všetky bežné pojmy sú identické s tým naším. Jedlá sú tie isté, spoločenské hry tie isté, ani jedy nie sú nové a originálne. Prekvapilo ma, že si autorka nedala s týmito detailami viac práce a neodlíšila svoj svet výraznejšie od toho nášho. Hoci ešte stále existuje možnosť, že vlastne pôjde o akúsi verziu Zeme stovky rokov po bližšie neurčenej globálnej apokalypse, ktorá uvoľnila mágiu, vytvorila rôzne bytosti, atď. No uvidíme. Aby som nezabudla, keď už som pri tých detailoch, veľmi oceňujem, že Maasová nezabudla napríklad na takú drobnosť, akou je prerušená menštruácia v prípade, že žena dlhodobo trpí podvýživou a žije v nevyhovujúcich podmienkach. Konečne tu máme postavu z kvázi stredovekého prostredia, ktorá nemá problém povedať chlapovi, nech jej dá pokoj, pretože menštruuje a necíti sa dobre. Vážne krásny detail. Ak teda privriem oči a odignorujem logické problémy týkajúce sa neuveriteľného postavenia Chaola a Celaeny, ide o veľmi kvalitne napísanú fantasy so silnými a sympatickými postavami. Autorka otvorila svoju sériu vo veľkom štýle a ponechala zopár zásadných otázok nezodpovedaných. Milovníčky YA fantasy si rozhodne prídu na svoje a aj náročnejší čitateľ si dokáže pri knihe oddýchnuť. A keďže v knihe nebola erotika, je vhodná aj pre mladšie ročníky. Uvidíme, či to tak zostane aj naďalej; na pokračovanie sa teším a Skleněný trůn odporúčam. Ďalšia recenzia na knihu tu.
Na konci naozaj obaja umrú
Keď vám zavolá Linka smrti, máte len dve možnosti. Buď svoj posledný deň preležíte v depresii, alebo si ho užijete naplno. Mateo a Rufus si spoločne zvolili druhú možnosť.
Syn podsvetia – Čo sa stane, ak sa vám stratí obchod?
Všetci sme aspoň raz v živote niečo stratili. Pero, obľúbené tričko alebo jednu ponožku. Výprava do podsvetia nám okrem skvelého dobrodružstva odpovie na otázku, kam sa tieto veci podeli.
Dcéra zimy – Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj?
Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj? Príbeh sestier Moreny a Vesny ma príliš nenadchol. Mal potenciál, no nanešťastie nebol naplnený.