V Česku pribúdajú mladé autorky, ktoré píšu fantasy, resp. romantasy. Jednou z nich, ktorej popularita stabilne stúpa, je aj Leandra Sold, vlastným menom Alexandra Soldánová. Doteraz jej vyšlo osem kníh (podrobnosti si môžete pozrieť aj tu). Ja som sa dostala k jej románu Paní jara, ktorý vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Canc. Hlavná hrdinka Starlett žije vo svete budúcnosti, kde má Európa inú podobu. Deti už nevyrastajú v klasických rodinách, ale od raného detstva v akýchsi internátnych školách. Vzdelanie sa prideľuje podľa schopností a len tí najšikovnejší to dotiahnu na najvyšší stupeň – takéto študentky a študenti sa okrem iného učia o politike, protokole a etikete, pretože ich ako najschopnejších po konci štúdia adoptujú najmocnejšie európske rodiny, ktoré majú pozíciu vysokej šľachty. Do takej rodiny sa dostane aj Starlett, ktorej sa celé roky darilo s drobnou pomocou tajiť, že má astmu. Nový život v luxuse však nebude jednoduchý a čakajú na ňu ťažké rozhodnutia. Našťastie má po boku spoľahlivého osobného strážcu Nikolaja. A to ešte Starlett netuší, že nie je len také obyčajné dievča. Má totiž svoje miesto v slovanskom panteóne bohov. Paní jara je vydarená young adult fantasy. Autorka má veľmi pekný štýl a dobre pracuje s jednotlivými prvkami príbehu, takže sa môžete spoľahnúť na to, že mladé dievčatá budú knihu žrať a aj starší čitateľ si ju bude vedieť vychutnať. V knihe máme kvázi-dystopický svet, ale na rozdiel od mnohých podobných kníh sa naň tentoraz pozrieme z najvyšších spoločenských vrstiev, z pohľadu vyvolených. Chválim za toto rozhodnutie a že tu nemáme ďalšiu chudobnú hrdinku, ktorá by inak bola dokonalá vo všetkom, aby mohla úspešne bojovať proti mocným zloduchom. Naopak, Starlett musí tajiť svoju astmu, aby ju nevyradili predčasne zo štúdia a aby sa dostala do najvyšších vrstiev. Spočiatku nemala ani najlepšiu postavu – musela tvrdo na sebe pracovať, aby zhodila nadbytočné kilá. Niekto si povie, že úplne drobné detaily, ale postava potom hneď pôsobí inak. Chválim za pekné spracovanie. Som si istá, že čitateľky budú milovať aj kapitoly s Nikolajom – tróp bohatá slečna-sexy osobný strážca je napísaný dobre a bavilo ma to čítať. Nikolaj je sympatická postava a strašne ma štve, že je Paní jara úvodným dielom série. Mnoho vecí je naznačených a nevyriešia sa, takže sa celkom teším, kedy autorka vydá pokračovanie (oprava: veľmi sa teším na pokračovanie!). Chválim aj za drsnú scénu s Erikom – za to, že autorka necúvla pred ťažkým rozhodnutím a neprišla postave v poslednej chvíli na pomoc použím nejakého prvku deus ex machina. Starlett ako postava je, samozrejme, občas trochu naivná, ale vzhľadom na vek sa jej to dá prepáčiť. Je stále oveľa sympatickejšia ako mnohé hrdinky z tohto žánra. Skôr mi trochu prekážalo, že sa v niektorých scénach správala nevhodne, čo bolo vzhľadom na jej vzdelanie nelogické. Znova sa ozýva moja profesionálna deformácia ako absolventa hospodárskej diplomacie: ak do vás celé mesiace hustia protokol a etiketu, naučíte sa nielen správať, ale ho aj využívať vo svoj prospech. Tento problém vidím v mnohých knihách. Protokol a etiketa nie sú len dve-tri základné pravidlá o nejakom zdravení sa či základnej slušnosti, ktoré raz využijem a inokedy nie, ak sa mi práve nechce. Je to rozsiahly súboj pravidiel definujúcich správanie v takmer každej životnej situácii a jeho naštudovanie si a tréning musí zanechať na človeku nezmazateľné stopy. Keby ho Starlett skutočne ovládala – čo musí byť koniec-koncov podmienkou, aby si ju významná rodina vôbec adoptovala – vedela by svoje reakcie lepšie kontrolovať a zároveň sa ľahšie pohybovať v spoločnosti a získavať informácie. Vytknem ešte maličké detaily, ktoré som si všimla. Jedným z nich je plynutie času. Všetko sa deje príliš rýchlo – prakticky behom mesiaca. A to je na postavu veľká nálož zásadných životných zmien. Nebudem prezrádzať, ale v skutočnom svete by sa to podľa mňa dialo v oveľa dlhšom časovom období. Prekvapivá bola aj scéna s Ambrou, kde Starlett zverila svoje najväčšie tajomstvo a Starinou jedinou reakciou bol len sľub, že to nikomu nepovie. Kde sú všetky otázky, ktoré zákonite musia prísť s takým veľkým priznaním? Prečo sa jej Star nezdôverila tiež a neoplatila tak Ambrinu nesmiernu odvahu? Zvedavosť je jednou z najsilnejších ľudských vlastností a táto scéna mi prišla trochu nedotiahnutá. Ešte by som mohla pridať aj to, že Starlett celkovo na ženu premýšľa príliš málo nad Nikolajom. No tak, pekný mladý osobný strážca! Každá bežná žena, ktorú poznám vrátane mňa, by už špekulovala o ňom a premýšľala nad všetkým možným (zase neprezradím podrobnosti kvôli spoileru). Celkovo však išlo len o relatívne malé detaily, ktoré väčšina čitateľov asi aj tak preskočí, lebo nie sú profesionálne deformovaní; nič zásadné. V knihe Paní jara je vidieť, že autorka má vytrénovaný štýl a rozprávanie príbehu jej ide s prirodzenou ľahkosťou. Nájdete tu pekné detaily a zaujímavo vybudovaný svet. Príbeh bol dostatočne napínavý a záver príjemne frustrujúci, takže si pokračovanie s radosťou prečítam. Táto kniha je ideálna (nielen) pre mladé baby, ktoré hľadajú kvalitný príbeh s romantikou aj ťažšími témami. Nemôžem nespomenúť nádhernú obálku a pekné grafické prvky priamo v texte. Ak teda chcete spraviť radosť čitateľke romantasy, skúste Paní jara. Namiesto preexponovaných akože New York Times bestsellerov podporte radšej mladú českú autorku – je fakt šikovná! Tipy na čítanie:YA fantasy/sci-fiDivergencia stavia latku pre YA poriadne vysokoDivotvůrce: chytrosť je dôležitejšia ako mágiaRecenzie od Martiny Zaťkovej: V znamení ametystu: Prvé stretnutie s prírodným spoločenstvom YA beletria:Káva každé půlnoci: o anorexii, havranoch a učiteľochKrálovna mrtvol: o hrdinke, ktorá chce byť chirurgičkou
Romantické fantasy príbehy prináša zbierka Na nevěčné časy
Niekoľko českých spisovateliek sa zišlo v antológii NA neVĚČNÉ ČASY. Prispeli do nej poviedkami, ktorých ústredným motívom je láska, a okorenili ich nadprirodzenom. Knihu tvorí celkovo osem poviedok a je rozdelená na dve časti. Prvé štyri poviedky by sa dali považovať za optimistickejšie, viac z oblasti pravej lásky, preto sa s nimi spája krásna obálka s postavou blondíny v princeznovských šatách. Kniha má však aj druhú, pochmúrnejšiu obálku na zadnej strane, ktorá zase dopĺňa zvyšné štyri poviedky s o poznanie temnejšími motívmi a témami, hoci sa stále točia okolo lásky. Môžete si teda vybrať, ktorú skupinu poviedok začnete čítať skôr. Ide o veľmi pekný detail a marketingový ťah, hoci v prípade zakúpenia e-booku obálku zo zadnej strany nedostanete. Veľkým plusom poviedok je, že majú trochu dlhší rozsah, ako býva zvykom; nečakajte teda krátke 4-5 stranové príbehy. Keďže poviedok je len osem, autorky si mohli dovoliť trochu ich rozpísať, takže rozsah sa pohybuje medzi šestnástimi a dvadsiatimi dvoma stranami (približne; ak som sa pri rýchlom pohľade na obsah nepomýlila). Každá z poviedok dostala aj vlastnú čiernobielu ilustráciu od Jany Kvičerovej. Tieto detailné kresby boli veľmi pekné, oživovali celú knihu a vždy som sa aj vďaka nim tešila na novú poviedku. Mám veľkú radosť, že sa ilustrácie začínajú do kníh vracať. Ako skúseného čitateľa ma málokedy dokáže nejaký námet alebo nápad prekvapiť, ale tu sa to podarilo hneď niekoľkým autorkám, ktoré napísali dosť originálne príbehy. Až som v niektorých prípadoch ľutovala, že išlo iba o poviedky, pretože tie námety boli také dobré, že by si zaslúžili aj vlastnú samostatnú knihu – v mojom prípade teda najviac zabodovali prvé tri poviedky, a to od Štěpánky Horákovej, Riny Vevesi a Martiny Holešinskej. Štěpánka Horáková: Největší talentPoviedka o tom, že po svadbe partneri získajú najväčší talent toho druhého. Táto poviedka mala asi najfascinujúcejší nápad z celej knihy a ešte som sa s ničím podobným nestretla. Svet, v ktorom si vyberáte partnera podľa toho, aká je jej či jeho „superschopnosť“, pretože po svadbe ju získate tiež. Toto je presne ten námet, ktorý by si zaslúžil štedrejší rozsah. Rina Vevesi: Tvůj hlasV romantickom nazeraní na svet veríme, že pre nás existuje ten pravý alebo tá pravá. V tomto príbehu ľudia svoju životnú lásku objavia tak, že zrazu začnú počuť myšlienky toho druhého. Opäť veľmi pekný nápad, navyše sa mi páčilo, že ani tento „systém“ nebol dokonalý – Niky to prvýkrát nevyšlo s pánom pravým. Aj túto poviedku by som si vedela predstaviť v podobe dlhšieho príbehu. Takto bolo miestami trochu priveľké dramatizovanie na môj vkus, ale to môže byť spôsobené aj nutnosťou vtesnať text do istého počtu strán. Martina Holešinská: KarmaKarma ako konkrétny človek, ktorý vďaka svojej schopnosti dokáže spoľahlivo určiť, či je človek niečím vinný alebo nie? Tak toto ma tiež bavilo, veľmi pekná myšlienka, hoci mi chýbali nejaké vysvetlenia podobne ako hlavnému hrdinovi, ktorému otec z nepochopiteľného dôvodu nepredal tú najdôležitejšiu informáciu. Toto sú teda tri poviedky zoradené od tej najlepšej, ktoré ma zaujali najviac a zhodou okolností ich v tomto poradí najdete aj v knihe samotnej. Niektoré pasáže poviedok sa mi zdali trochu prehnane idealizované – napríklad poviedka Pět otázek bola až priveľké romantizovanie v rámci danej témy. Mnohokrát som si povedala, že by to chcelo ešte väčší rozsah, pretože v poviedkach sa toho dialo relatívne dosť, a potom bol dej natlačený do pár strán. Celkovo je však vidieť, že autorky nie sú začiatočníčky, pretože sa všetky príbehy čítali ľahko a s témami si poradili celkom dobre. Zbierka poviedok NA neVĚČNÉ ČASY je príjemná oddychovka s krásnymi nápadmi, ktorú prečítate rýchlo a pravdepodobne budete mať chuť pozrieť sa na tvorbu autoriek bližšie. Poviedky sa odlišujú aj svojím štýlom a atmosférou, takže si ich ľahko zapamätáte. Ak máte chuť objavovať mladé české fantasy autorky, skúste túto zbierku. Na jesenné večery je priam stvorená. Tipy na čítanie – zbierky poviedok:V hrůze a krvi zrozeni – dvadsaťkrát strach na dobrú nocLiterárny dotyk Z Krajiny tieňovOtvorte s nami knihu ZlověstíDobrodružstvá zo severných ostrovovIvan Kučera varuje: Obchádza nás temnotaCestujte časom s Antonom StiffelomObjavte čaro Zabudnutého vesmíru
Káva každé půlnoci: o anorexii, havranoch a učiteľoch
Rosemary je v maturitnom ročníku a je vzorná žiačka. Postupne sa u nej rozvinie porucha príjmu potravy – desí ju predstava, že by v budúcnosti mohla pribrať, preto prestáva jesť a aj to málo, čo do seba dostane, potajomky vyvracia. S každým schudnutým gramom je spokojnejšia. Okrem toho dlží svojej najlepšej kamoške splnenie úlohy z hry fľaška, a jej „bestie“ Caroline sa rozhodne, že si tento dlh vyberie počas maturitného večierka. Rosemary má pobozkať ich mladého učiteľa, ktorého celá trieda veľmi nemusí. Povzbudená alkoholom, Rose úlohu splní. A od tej chvíle sa v jej živote začne nabaľovať tajomstvo na tajomstvo. Existujú YA knihy, a potom sú tu YA KNIHY, ktoré čitateľovi dajú aj niečo viac ako len chvíľkovú radosť z dočítaného príbehu. Káva každé půlnoci má v elektronickej podobe vyše päťstopäťdesiat strán, a to už naznačovalo, že nepôjde o bežné oddychové čítanie. Kniha si ma získala od prvej kapitoly, pretože česká autorka, ktorá píše pod pseudonymom Theresa Black, má veľmi sympatický štýl. Konanie postáv je opísané úžasne autenticky, dialógy sú prepracované a uveriteľné a pri myšlienkových pochodoch hlavnej hrdinky ma párkrát slušne zamrazilo. Rosemary je chytrá baba a svoje problémy rieši racionálne a s (občas predstieranou) rozvahou. Práve tá racionalita bola desivá, pretože si ňou dokázala obrániť svoje stravovacie zlozvyky a do poslednej chvíle nevidela žiaden problém so svojou postavou. Veľmi dobrá psychologizácia hlavnej hrdinky – predpokladám, že hlavne vďaka tomu, že si autorka niečím podobným prešla. Rosemary som si veľmi obľúbila a veľakrát som si vravela: „Dievča, neblbni, príliš si ublížiš a budeš mať trvalé následky.“ Čítala som jej príbeh s napätím a s obavami z toho, ako dopadne. Poruchy príjmu potravy sú ťažké stavy; táto kniha dobre ukazuje, ako rýchlo sa z chudnutia môže stať vážny psychický problém. Bolo to fascinujúce, aj keď trochu desivé čítanie. A na konci ma mrzelo, že kniha už nepokračuje. Pokojne by som zvládla ďalších dvesto strán. Skvelý príbeh. Okrem hrdinkinej poruchy príjmu potravy (potrava… prečo sa vlastne používa potrava, a nie strava? Keď to takto často spomínam, príde mi to, akoby som písala o zvieratách; fuj, škaredé slovo) kniha rieši aj vzťah s prakticky dvakrát starším triednym učiteľom. Priznávam, mám tento typ zápletky rada, hoci nie každý autor si s ňou poradí dobre. Theresa Black zvládla aj túto časť na jednotku. Vzťah sa rozvíja pomaly a prirodzeným tempom (tzv. slow burn) a hlavne Adrian bol konečne normálny chlap, ten typ, ktorý môže byť vaším susedom, kolegom alebo ho stretnete na grilovačke u známych. Nebol opísaný ako sexy dravec, pri ktorom všetky ženy a dievčatá v okolí omdlievajú, sklá v oknách sa trasú a zvieratá sa v jeho blízkosti dostávajú do ruje; skôr naopak. Bola to príjemná a rozumná postava. Káva každé půlnoci sa venuje aj tínedžerským vzťahom, ktoré bývajú veľmi často toxické. Rose má najlepšieho kamaráta Ricka a naj kamošku Caroline, ale väčšinu času som z nich bola podráždená. Vôbec nerešpektovali Roseine hranice a jej súkromie; možno by to vyzeralo trochu inak, ak by Rose od začiatku trvala na jasných pravidlách a toľko sa nepodriaďovala. Bola som rada, keď sa im konečne pokojne postavila a trvala na tom, čo chce ona. Mať takých ľudí okolo seba, asi ma porazí. Kvôli ich prehnanému staraniu sa do Rosinho súkromia potom vznikali zbytočné problémy a konflikty – presne ako v skutočnom svete. Znova veľmi dobre napísané. Jednou z vedľajších liniek v knihe bol Rosein vzťah s rozvedenými rodičmi. Matke nemôže prísť na meno, pretože si našla mladšieho muža, s otcom však vychádza dobre. Čudovala som sa, že jej otec nevidí, ako sa jeho jediná dcéra mení na kostru pokrytú kožou. On mal síce svoj nový vzťah, ale keď dieťaťu extrémne trčia kosti, mal by si to všimnúť a začať sa trochu starať. Jeho laxný prístup bol sklamaním a rozmýšľam, či sú muži naozaj takí nevšímaví a neochotní riešiť rodinné problémy. Bolo to smutné, že Rosein najbližší človek takto zlyhal. Ani tá jeho nová priateľka, povolaním lekárka, nič nepovedala? Ona to musela vidieť hneď, aj keď bola anesteziologička. Kniha ma prinútila uvažovať nad tým, ako je vôbec možné, že porucha príjmu potravy zostane tak dlho nespozorovaná. Jasné, začiatok sa dá ututlať, ale od istého momentu to už musí byť zámerná ignorácia v štýle „keď sa tým nebudem zaoberať, nakoniec sa to vyrieši samo a žiadny problém nebude.“ Iné vysvetlenie mi nedáva zmysel, v každom prípade je kniha pekným príkladom zložitosti rodinných vzťahov a pováh ľudí. Jediná vec, ktorá ma v knihe miatla, bol kultúrny kontext, resp. miesto, do ktorého bol dej zasadený. Anglické mená a štýl výučby mi hneď evokovali Spojené štáty, ale pár drobností mi tam nesedelo, hlavne maturiťák pred Vianocami. Briti aj Američania majú maturiťáky v lete, na konci školského roka. V USA býva ešte homecoming, no ten tiež organizujú koncom septembra, prípadne v októbri – nie v decembri. Ani jedna možnosť mi nesedela, keďže som s anglofónnou kultúrou neustále v kontakte. Žeby sa do deja prepašovala drobná česká reália? Nevylučujem možnosť, že autorká má vlastné spoľahlivé zdroje, tak som to napokon začala brať ako alternatívnu realitu. S knihou som strávila čosi menej ako osem hodín, no po dočítaní mi ešte dlho šrotovali myšlienky v hlave a pár dní asi ešte budú. Theresa Black napísala úžasný román o mnohých problémoch, ktorým v živote čelíme. Myslím, že každá čitateľka (a možno aj čitateľ) si v ňom nájde niečo svoje, či už ide o nerealistické štandardy krásy, rodinné vzťahy alebo prostredie, ktoré do všetkého príliš strká nos. Ja som nadšená, knihu odporúčam a určite sa pozriem aj na ďalšie príbehy od autorky. Tipy na knihy s vážnymi témami:Niečo si želaj – priania majú veľkú mocNelám mi krídla by malo byť povinným čítanímEmotívne kladivo s názvom Nelám mi srdceSvedectvo o skutočnej dystopickej spoločnosti