Bežné veľkomesto v polovici dvadsiateho storočia – ľudia sú v práci, majú voľno, nakupujú, odpočívajú, venujú sa svojim záľubám a hlavne v rozvinutom svete si užívajú výdobytky civilizácie. Určite si nikto reálne nepripúšťa, že by to niekedy mohlo byť inak. Jedného dňa sa na oblohe zjaví podivný úkaz, ktorý vyzerá ako množstvo zelených meteoritov. Fascinujúce divadlo, vravia si ľudia po celom svete; ibaže pár hodín nato všetci, ktorí tento úkaz sledovali, prichádzajú o zrak. Až na pár šťastlivcov, ako je Ben Masen, ktorý nič nevidel kvôli obväzu okolo hlavy, ľudstvo hromadne stráca schopnosť vidieť. Ľudia ostávajú bezmocní, navyše sa vynára aj ďalšia hrozba. Trifidi, zvláštne pohyblivé mäsožravé rastliny (pravdepodobne produkt laboratórnych experimentov), sa oslobodzujú z reťazí a fariem po celom svete a útočia na bezbranných ľudí. V takých drsných podmienkach prežíjú len niektorí. Post-apokalyptický román Johna Wyndhama vyšiel v roku 1951, na začiatku studenej vojny, iba pár rokov po zhodení atómových bômb v Japonsku. V povojnových rokoch musel medzi ľuďmi vládnuť veľký strach z toho, čo prinesie budúcnosť a hlavne jadrový výskum. Wyndham sa v románe tiež zľahka dotkne týchto obáv, okrem toho poukazuje aj na riziká genetického inžinierstva, keď vytvára vo svojom románe podivné trifidy. Tento mrazivý príbeh dobre vykresľuje bezmocnosť a hrôzu ľudí, ktorí náhle prišli o najdôležitejší zo zmyslov. Wyndham to má premyslené do detailov – okrem blúdiacich slepcov, snažiacich sa za každú cenu prežiť, sa zaoberá otázkou organizácie spoločnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohrávajú tí, čo o zrak neprišli. Predstavuje čitateľovi hneď niekoľko príkladov: veľké spoločenstvo sústredené okolo vojakov a vedcov, ďalej skupinu ľudí spojených vierou, militantné jednotky operujúce na základe zastrašovania, drobné skupiny s niekoľkými členmi, ktoré sa snažia prežiť na vidieku, atď. Autor čitateľovi zároveň predkladá rôzne morálne dilemy, v ktorých treba častokrát uvažovať, čo je v skutočnosti z dlhodobého hľadiska a prežitia ľudstva menšie zlo. Čo je vôbec v takejto situácii zločin? Čo všetko sa dá ospravedlniť argumentom prežitia ľudskej rasy a zachovania civilizácie? Deň trifidov sa možno číta ľahko, ale ľahká oddychová kniha to určite nie je. Postavy, hoci ich nie je v knihe spomenutých veľa, sú pestré a rozpracované dobre. Tak pri postave Billa, ako aj Joselly je cítiť istý retro romantický podtón – Josella je spočiatku trochu dramatická, čo sa dá pripísať jej snahe stať sa herečkou. Pripomenula mi čiernobiele filmy, v ktorých sa herečky správali podobne. Bill tiež nie je ten typický dnešný mačo, ktorý je drsný, sarkastický a na prvý pohľad ľahostajný voči ostatným. Dá sa povedať, že je Joselle od začiatku bezvýhradne oddaný (hoci si to on sám hneď neuvedomí), a bolo príjemné čítať knihu s normálnym praktickým zaľúbeným mužom v hlavnej úlohe, bez hlúpej toxickosti a nepochopiteľných love-hate hádok, ktoré sú dnes pchané do množstva kníh. Ako by povedal klasik: také zo života. Ostatné postavy v knihe plnia svoje úlohy dobre a predovšetkým sú uveriteľné. Autor ich nijako nešetrí, ani neprikrásľuje. Nechá ich konať tak, ako by asi naozaj konali ľudia v ich situácii. Čo sa deja týka, takmer mu nemám čo vytknúť. Možno by som len “vypichla” jeden detail — pozor, spoiler v tomto odseku — a to epidémiu, ktorá sa rozšírila v jednotlivých mestách a zabila desiatky tisíc ľudí. Trochu to zaváňa autorskou skratkou, akoby sám Wyndham nedokázal opustiť bezmocných slepcov, a namiesto toho, aby ich nechal trápiť sa a umierať (čo by inak musela byť škaredá tvrdá realita), radšej ich takmer všetkých eliminoval jedným šmahom autorského pera. Vďaka tomu sa už vidiaci nemuseli osudmi tisícov slepých zaoberať. A povedzme si úprimne, zostalo im tak k dispozícii neporovnateľne viac zdrojov. Chválim aj to, že autor nechal veľa vecí nevysvetlených a na fantázii čitateľa. Nevieme, čo presne sa stalo, prečo zrazu ľudia prišli o zrak. Poskytuje v knihe len špekulácie. Každý nech si teóriu sformuluje sám, rovnako ako v prípade trifidov, o ktorých sa toho v knihe tiež veľa nevie. Inak, scény s trifidmi sťahujúcimi sa do okolia farmy a iných usadlostí boli skvelé! Človek priam cíti rastúci tlak ich prítomnosti. Čo sa štýlu týka, je cítiť, že ide o staršie dielo, napriek tomu je stále dobre čitateľné. Wyndham zvolil rozprávanie v prvej osobe – akoby šlo o Benov denník. Nevýhodou je, že sa v knihe nachádza menej dialógov a Benove opisy miestami spomaľujú tempo príbehu. Zároveň však to, že Wyndham nenapísal klasické akčné post-apo, ktorého nosnou líniou by bol krvavý boj proti cudziemu druhu, je plusom knihy a dodáva jej šmrnc a uveriteľnosť. Deň trifidov je tak do istej miery komorný príbeh, ale z jeho odkazov a filozofických otázok bude čitateľov mraziť vždy. Pretože kdesi vzadu, tam v najhlbších kútoch mysle, sme si už určite všetci niekedy položili otázku, čo by sme robili, ak by sa naozaj stala nejaká globálna katastrofa. Nuž, o takých veciach radšej len čítať. Takže si zožeňte Deň trifidov a pustite sa do toho. Rozhodne stojí za to. (Fotografia: záber z rovnomenného filmu z roku 1963)