Kto drží v zajatí partiu stredoškolákov a postupne ich brutálnym spôsobom pripravuje o život?Štyridsaťpäťročný Roman Trojan si prečíta správu, ktorá by naplnila hrôzou každého rodiča. Jej posolstvo je jasné. Zaplať, inak svoje deti už nikdy neuvidíš. Skupina šiestich detí uväznená v pivnici čaká na svoj ortieľ. Prečo je však výkupné až podozrivo nízke? Nejde iba o pubertálny žartík s cieľom prísť rýchlo k peniazom?Rodičia detí sa stretnú, aby prediskutovali svoje možnosti a Romana sa zmocňuje čoraz väčší nepokoj. V zúfalstve sa obracia na kriminalistu Eliáša Vígha, svojho kamaráta z detstva a poruší tak prísny zákaz – za žiadnych okolností nekontaktovať políciu. V rozpálených uliciach Bratislavy sa medzitým strhne krvavá hra na mačku a myš. Na knihu som sa veľmi tešila. Zaujala ma anotáciou, jednoduchou, ale zaujímavou obálkou a sľubovala naozaj mnoho. K tomu všetkému slovenské prostredie? Vedela som, že knihu si budem musieť prečítať. Kniha padla za obeť niekoľkým hodinám, kedy som ju nevedela dať z ruky preč. Jedná sa o prvú knihu, ktorú som mala možnosť prečítať si od autora, ale poďme sa spoločne na ňu pozrieť trocha bližšie. Všetko sa to začalo rozhodnutím partie stredoškolákov. Premyslený úkryt, menší žartík mal slúžiť na to, aby dostali nejaké peniaze od rodičov. Ale všetko sa skomplikovalo a z hry na únos sa stala krvilačná zabíjačka. Už od začiatku ma kniha chytila. Bola som zvedavá, kto je vinníkom, ako sa bude zbavovať ľudí a ako sa to všetko vysvetlí. V knihe sa nachádza mnoho brutálnych scén. Od začiatku má čitateľ pocit, že na každej strane alebo na každej druhej strane sa niekomu niečo stane. Či už leží skľúčený v bolestiach niekde v kúte, alebo visí dole hlavou bez známok života. Dokonca sa kniha nezaobišla aj bez mučenia, ktoré aj mňa v niektorých okamihoch prekvapilo. Ale nie nepríjemným spôsobom. Naopak! Veľmi som si užila čítanie týchto scén. Zvláštne to povedať, rozumiem. Ale vidieť, že autor sa dokáže pohrať s možnosťami, ktoré príbeh ponúka, je pre mňa stále dostatočný dôvod na úsmev. A v tejto knihe autor nemal problém niekoho zabiť, mučiť, rezať, nechávať vykrvácať. Dokonca aj vzdelávať druhú osobu. Aké vzdelávanie? Jedno z detí prišlo o život. Únosca si zobral novú asistentku pod svoje krídla a donútil ju pitvať vlastného kamaráta. Neviem, či je viac zvrátená myseľ autora alebo moja. Ale možno aj tam sa stal menší kameň úrazu. K postavám som si nevytvorila žiaden vzťah. Bolo ich na mňa priveľa, niektoré neboli dostatočne ozvláštnené a prišli mi rovnaké. Ako len kus mäsa so štítkom na krku, kde stálo ich meno. Čakajúce na popravu. Žiaden zo stredoškolákov vo mne nezanechal nejakú stopu, kedy by mi bolo ľúto ich vraždy. Áno musím uznať, že odstraňovať ich bolo zaujímavé, ale keďže sa následne prešlo na vyšetrovanie ich zmiznutia, beriem to ako menšie negatívum. Verím, že ak by sa postavám venovalo viac času a neboli by len ploché dosky na pľaci, celý príbeh by vo mne zanechal dlhšiu dobu príjemné pocity z čítania. Chcela som od postáv viac! Vedieť kým sú, čím sú. Dajme tomu, že druhá polovica knihy bola zameraná na samotné vyšetrovanie. Sama neverím, ak poviem, že to ma na knihe bavilo viac. Samotné rozuzlenie deja, kde sme sa dozvedeli, kto stál za únosom a prečo sa tak veci udiali, boli podľa môjho názoru dobre spracované. Možno to nemalo žiaden mimoriadny WOW efekt, kedy by som si povedala, že mi padla sánka, ale stačilo mi to k tomu, aby som bola spokojná. Na záver by som chcela povedať, že kniha ma príjemne prekvapila a jednalo sa o skutočne dielo, ktoré čitateľ je schopný prečítať na jedno posedenie. Dynamika sa z môjho pohľadu v deji zachovala, pekne veci odsýpali a nenachádzala sa v knihe žiadna nadbytočná vata, ktorá by mi tvorila vrásky na čele. Knihu s dobrým pocitom odkladám do knižnice a odporúčam prečítať.
Otvorte s nami knihu Zlověstí
Pavel Skořepa vydal zbierku poviedok a básní nazvanú hrozivo – Zlověsti. Nebola som si istá, čo mám od knihy čakať; názov evokoval, že mám čakať niečo temné, zlé a škaredé, možno až bizarné, zatiaľ čo grafika na obálke akoby sa ma snažila uchlácholiť obrázkom knihy a mäkkým svetlom sviec. Po prečítaní môžem povedať, že pravda je niekde uprostred. Poviedky sú, čo sa deja, rozprávania a atmosféry týka, naozaj pestré. V knihe nájdeme príbehy od melancholických fantasy cez absurdno-humorné až po čistokrvný horor. Spája ich všetky autorova schopnosť vytvoriť výbornú atmosféru a trochu aj nepredvídateľnosť. Pri väčšine poviedok som si nebola dlho istá, ktorým smerom pôjdú a ako skončia. Hodnotím to ako veľké plus, pretože každý, kto už pár desiatok rokov aktívne číta, mi asi dá zapravdu, že je stále ťažšie nájsť texty, ktoré by dokázali niečím milo prekvapiť. To je jeden z dôvodov, prečo ma čítanie tak bavilo – mohla som hádať, ako poviedky skončia a čo nimi chce autor povedať. Tým ďalším dôvodom, prečo mi kniha sadla, je absencia zbytočnej vaty a snahy vysvetliť čitateľovi úplne všetko. V poslednej dobe som prečítala množstvo kníh, kde sa spisovatelia pokúšali vyčerpávajúco objasniť každú jednu drobnosť. Prílišné opisovanie však býva na škodu. Netreba čitateľa podceňovať – je schopný (väčšinou… teda dúfam) odvodiť si veci z toho, čo bolo napísané, a dôjsť k nejakému záveru. A určite nikomu neuškodí, keď autor nechá priestor na trochu uvažovania. Aj v knihe Zlověsti to tak funguje. Poviedky predstavujú konkrétne udalosti a umne pospájané scény, ktoré mnoho detailov ponechávajú čitateľovej predstavivosti. Častokrát nepoznáme historické pozadie, skutočnú podstatu, zámery a pôvod nadprirodzena, ale to nevadí, pretože pre poviedky to nie je dôležité. Takto nejako ma to učili aj na seminári kreatívneho písania, kde bolo heslom „nepíš zbytočnosti, čitateľ nie je blbý.“ Pavlovi sa to podarilo splniť do bodky. Zlověsti sú rozdelené na dve časti – poviedkovú a poetickú. Poviedok je spolu s Prológom trinásť, čo bol autorov zámer, predpokladám. Práve v Prológu sa stretávame s vysvetlením pojmu „zlověsti“ – na scénu prichádza osamelý muž, ktorého osudom je čítať o všetkých stratách, bolestiach a nespravodlivostiach, ktoré ľudia zažívajú. Prológ patrí k tým poviedkam, ktoré mali jemne melancholickú atmosféru – podobne ako poviedka Labyrint pod městem, v ktorej duša hlavného hrdinu cestuje v čase a priestore, aby splnila dôležitú úlohu, alebo Cesta domů o úteku pred smrťou. Okrem melanchólie je však v týchto poviedkach aj silný prvok nádeje. A potom sú tu poviedky, ktoré sú takpovediac na opačnom konci príbehového spektra. Táboření v místech klatých je prakticky slasher, kde vraždí les, hmla a bezdomovec. Panenkovská narozeninová čajová oslava nám predstaví osamelú hrdinku, ktorá sa rozhodne „znormalizovať“ a vyhodiť bábiky, ktoré má v byte, lenže toto rozhodnutie sa jej škaredo vypomstí. V poviedke Vražedná aplikace zažijeme mučenie s najmenšími podrobnosťami kvôli jednej aplikácii vytvorenej v rámci školského projektu a v príbehu Zrod jednorožce nás autor upozorní, že tehotné ženy netreba provokovať. Poviedky sú krvavé a drsné, ale nezachádzajú do úplného bizáru. Autorov čistý rozprávačský štýl ma držal v realite a ak ma pri čítaní zamrazilo, tak len z uvedomenia si, že by sa to vlastne všetko kdesi mohlo udiať. Samostatnou skupinou sú poviedky s nádychom humoru. Ďábelská rozlučka se svobodou začína celkom nevinne a veselo, no v jednej chvíli na scénu nastupuje starý dedinský mág, a ten vyvolá kvôli pomste desivého démona, ktorému sa ani na chvíľu nezastaví huba. Krvavé scény, niektoré s jemným body-horrorovým nádychom, zľahčuje autorov sarkazmus. Spojenie oslavy života, vrážd a morbídneho humoru ma slušne pobavilo. Pre mňa je najlepšou poviedkou zbierky Pískoviště nejsou na hraní, ktorou sa tiež vinie sarkastický tón skvelo prepojený s detskou hrdinkou a jej slobodnou matkou. Tak trochu kingovský námet, spracovaný na jednotku, aj keď by som mala drobučkú výhradu k tomu záveru: nemyslím si, že by v skutočnosti matka, ktorej na dieťati aspoň trochu záleží, konala takto a vrátila predmet na pieskovisko. Ale inak výborná poviedka. V knihe sú ešte ďalšie poviedky, ktoré síce menovite nespomínam, ale bavilo ma čítať ich. Príjemným prekvapením bol predslov od Katky Soyky v slovenčine, či niektoré slovensko-české dialógy. Vôbec si nespomínam na českú knihu, v ktorej by som našla aj slovenské vety. Oceňujem, že v poviedkach odohrávajúcich sa na Slovensku bol náš jazyk zachovaný. Pekne to dokresľuje atmosféru a autentickosť, hoci niektorí mladší čitatelia v Česku to asi neocenia, ak je pravda, že mladé generácie údajne slovenčine nerozumejú. V celej knihe vystupujú pestré postavy, ktoré sú vykreslené uveriteľne – či už ide o mladú partiu cestujúcu na stanovačku, osamelú ženu alebo Fausta potulujúceho sa v okolí bratislavskej Eurovey. V druhej časti nájdeme tridstaťosem básní. Niektoré nesú v sebe odkaz na známe príbehy (Královna prokletých, Vládkyně víl, a i.), ďalšie sú lyrické a autor do nich vkladá svoje myšlienky a pocity. Nebudem robiť podrobný rozbor týchto textov, sú to už dlhé roky, čo som na škole analyzovala básne a okrem toho je ich priveľa na jednoduché zhrnutie. Lyrika si vyžaduje opakované čítanie a precítenie a pokiaľ máte básne radi, verím tomu, že si nájdete medzi nimi také, čo vás oslovia. S autorovým dovolením uverejním na záver recenzie jednu z tých, ktoré vo mne zarezonovali. Ak budete mať možnosť, prečítajte si celú zbierku Zlověsti – večer pri svetle malej lampy, pod teplou dekou; s takou atmosférou v nej určite nájdete niečo, čo sa vám bude páčiť. Zlomená křídla Když se na tento svět narodíme,Máme křídla a touhu letět.Málokdo se však rodí do pohádky.Tak to je, to prostě víme. Ti, co by nás měli chránit,Nám pro naše dobro křídla lamou.A když si je vyléčíme,Tak je zas a znovu zlámou. A když už nejsou schopna letu,Jak jsou poničena a pokroucena.Oni blahosklonně pronesou tu krutou větu:„Když chceš, jen si leť, cesta je ti uvolněna.“ A já se ptám, jak hloupost tuto zvrátit!Těm, co stále v srdci chtějí let,Tuto možnosť letět opět vrátit.Vzlétnout a už se nikdy nevracet.