V znamení nefritu je treťou časťou série Kronika strateného impéria od Majky Danihelovej a prináša neuveriteľné pokračovanie príbehu Magie a jej priateľov z Ametystového lesa. Už vďaka prológu je zrejmé, že však nezostaneme za hranicami Lesa a vydávame sa preskúmať doteraz nami neprebádané územie. Medzitým nám do očí bijú následky, za ktoré môžu rozhodnutia z predchádzajúcej časti, ako zničenie Lampáša či vražda Kráľovnej. Bolo milým prekvapením, keď nám autorka otvorila svet a konečne sme mohli nahliadnuť za oponu predsudkov a očakávaní, ktorú pred sebou mali aj samotné postavy. Nymfy, mesačníci, či likéni z odlišnými schopnosťami, sa striedali v zdanlivo dvoch nesúvisiacich dejových linkách, až kým neboli dokonale prepojené jedným veľmi stupídnym, sebeckým, ale aj romantickým rozhodnutím. Magie je pod krvavou prísahou, ktorú podpísala Čiernej princeznej a jej príbeh pokračuje na opačnej strane Zamatového pohoria v Meste hrdlorezov menom Wallfalle. Skrývajúc svoju pravú identitu sa zas raz pretvaruje a pokúša sa nájsť opálovú hviezdu. Nové prostredie a postavy vytvárajú jedinečnú atmosféru, celkom odlišnú od tej, ktorú poznáme z dvoch predošlých kníh. Či už Magie chce alebo nie, vytvára si okolo seba priateľov (a aj nepriateľov), ktorí ju sprevádzajú nebezpečným dobrodružstvom, z ktorého niet úniku. Rovnako vzniká aj prepojenie medzi ňou a jej dvojčaťom, takže sme mali možnosť spoznať aj Wicka a jeho krutú minulosť. Na druhej strane stojí Lia, Tori a Sky (fajn, a Pathos – prekvapujúco komický prvok v tejto knižke), ktorí navigujú deprimovaný ľud v umierajúcom Lese. Vznikajú spojenectvá, aj napriek nepochopeniam, či minulým potýčkam. Vidieť obe strany a oba pohľady na následky činov Magie zahralo presne na tú správnu notu a ukázalo, aké majú postavy hodnoty a predstavy o svete, a ako sa musia zmeniť, aby sa naň nedívali skrz ružové okuliare. Tretiu knihu v sérií som čítala o čosi dlhšie, aby som si ju vychutnala (a oddialila náhlu stratu sveta, do ktorého som sa zamilovala). Text sa, ako doposiaľ, čítal veľmi príjemne, autorkin štýl je v tejto sérií vyšperkovaný a zostáva verná hlasu hlavnej postavy. Tak ako kniha začína následkom zo zániku Lampáša, ktorý si z každého obyvateľa Lesa vzal kúsok z nich, koniec nám ukazuje, že následkom vraždy Laderny sa Magie tak ľahko nevyhne a budú ju sprevádzať na každom kroku. A teraz… Je to príbeh pre každého? V znamení nefritu je skvelým pokračovaním druhého dielu a stále spadá do kategórie YA (Young Adult), pre ktorých je ako stvorená. Odporúčam ju však pre každého, kto má rád beh na dlhú trať, spleti zápletiek, neprebádané svety a komplikované vzťahy medzi postavami, čiže také klasické fantasy – toť je pre všetkých, ktorí majú chuť ponoriť sa do hĺbok vesmíru, ktorý Majka Danihelová vytvorila, a ktorý nikdy z toho nášho sveta nezmizne (aspoň tomu chcem veriť, pretože by ho bola škoda). Tretí diel série Kronika strateného impéria ma necháva zúfalú ako po zničení Ametystového lampášu a mojou záchranou nebude žiaden rituál, ale štvrté pokračovanie. Stále máme veľa nezodpovedaných otázok, či už o výhre klanov, skutočnom tajomstve sily dvojčiat, turbulentného vzťahu medzi Magie a Skyom, a samozrejme, osud celého sveta. Ochrannú ruku nad nimi bude musieť držať celé vojsko Sudičiek a ja dúfam, že budeme všetci pri tom. P.S.: Maia dragaja Majka Danihelová, opäť ti ďakujem za to, že si tento svet vytvorila, pretože bez neho by bol ten náš neskonale ukrátený. Recenzie na ďalšie diely: Prvý diel: V znamení ametystu Druhý diel: V znamení rubína
V znamení rubína: Krvavý návrat do Ametystového lesa
Druhá časť série Kronika strateného impéria od Majky Danihelovej priniesla všetko, v čo som dúfala, a čo som pahltne chcela už v prvej časti. Maggie sa preberá zo svojej smrti, ktorá bola kľúčom k otvoreniu Therosovej brány a vypusteniu Obsidiánového prúdu. Už ďalej nemusí skrývať svoju identitu a nezvyčajný výzor, i keď je stále vyvrheľom v očiach zvyšku Ametysového lesa a votrelcom v očiach kráľovnej. Štýl písania autorky sa oproti prvému dielu v sérii viditeľne zlepšil a dospel, pričom zostal verný hlasu hlavnej hrdinky, ktorý sme stihli obľúbiť. Okrem toho sme ako darček dostali Liine kapitoly poskytujúce kľúčové informácie, a taktiež zábery z Planéty očami bratranca Carsona, opisujúce odvrátenú stranu…vesmíru? Opäť veľmi príjemné a rýchle čítanie, od ktorého som sa nedokázala odtrhnúť. Vďaka nejasnému pôvodu, nebezpečenstvu zo strany víl a voktariánov, ale aj zvedavosti Rady a obozretnosti kráľovnej, sa s Maggie ocitáme priamo v centre pozornosti Lesa. Ako nové skutočnosti vychádzajú na povrch, zároveň sa zavŕtavame hlbšie do deja, fungovania tohto iného sveta, ale aj do prepojení s tým naším. Proroctvá z prvej knihy sa stávajú realitou, vzťahy postáv sa napínajú ako struny a zdá sa, že nikde nie je bezpečne. Maggie sa konečne dostala k detailnejším poznatkom o bytostiach aj za hranicami Lesa, o ich širšej histórií a odhalila niektoré staré tajomstvá. Priateľstvá boli rozbité, scelené a následne narušené, romantická linka (nie len hlavnej postavy) perfektná, a humor takisto nechýbal. Dej mal, podobne ako aj prvá kniha, pomerne rýchly spád, avšak trošku sme spomalili a mali čas sa rozhliadnuť po okolí. Návrat niektorých postáv pôsobil krásne sentimentálne, akoby som aj ja stretla dávneho priateľa z minulosti a bolo zaujímavé sledovať, ako spolu postavy vychádzali a komunikovali – alebo sa o to aspoň snažili. V znamení rubína sa hlbším témam venuje pozornejšie oproti predchádzajúcej časti, ich následky jasne vidíme v postavách, ktorým bolo ublížené, či ukrivdené. Každá akcia má reakciu, aj keď by sme ju chceli vziať späť. Otázka: Je to príbeh pre každého? Myslím, že druhý diel pekne dospel a aj veková hranica sa o trošičku zodvihla. Young Adult je primeraná hranica, ktorú by som osobne odporučila. Avšak, rovnako ako prvý diel, aj čitatelia tejto knižky budú rôznorodí. Výnimky stále potvrdzujú pravidlo a vítané sú aj väčšie deti (tie už-dávno-nie-násť-ročné). Na ukončenie veľmi skrotených oslavných básní poviem, že ma tento diel bavil omnoho viac a nebyť iných povinností, mala by som ho prečítaný za deň – takto som s knižkou strávila aspoň viac času. Nie som si istá, či by som vzťah Maggie-Sky zaradila do Enemies to Lovers, bolo ale skvelé dívať sa, ako sa ich vzťah menil (a som veľmi zvedavá, ako sa ešte meniť bude). Druhý diel série spravil ďalší krok k naplneniu Liinho proroctva a som veľmi zvedavá, kam nás nasledujúca knižka zavedie, aké zákutia Spoločenstva národov navštívime, a ktoré postavy nám opäť skrížia cestu. P.S.: Milá Majka, vyliečila si mi roztvorené rany, aby si ma zhodila z útesu a následne na ne nasypala soľ, a ja som si užila každú jednu chvíľku. Recenzie na ďalšie diely: Prvý diel: V znamení ametystu Tretí diel: V znamení nefritu
V znamení ametystu: Prvé stretnutie s prírodným spoločenstvom
Knižka V znamení ametystu je prvým dielom v sérii Kronika strateného impéria od slovenskej autorky Majky Danihelovej. Musím povedať, že ma autorkin štýl milo prekvapil a text sa neuveriteľne jednoducho čítal, až som mala pocit, že mi zrak kĺzal zo slova na slovo, z jednej vety na tú nasledujúcu, a odrazu som sa blížila ku koncu. Považujem sa za pomalého čitateľa, a keď poviem, že som túto vyše 400-stranovú knižku prečítala za 5 dní, znamená to pre mňa rýchle a zároveň veľmi pohodové čítanie. Hlavnou hrdinkou príbehu je sedemnásťročná Maggie, ktorá vyrastala v našom obyčajnom svete, i keď sama nebola nikdy celkom obyčajnou. Od záhady jej rýchlo dorastajúcich červených vlasov, liečiteľských schopností, ktoré dokážu zachrániť život doslova v poslednej chvíľke, až po fialové vlny na oblohe, ktoré ju všade prenasledovali, sa od obyčajného človeka výrazne odlišuje. Už po pár stranách sa ocitáme v neznámom svete, uprostred Ametystového lesa, celkom mimo našej planéty, až som sa pýtala samej seba: „Je to sci-fi alebo fantasy?“. Okrem niekoľkých zmienok o mimozemšťanoch, či planétach, je príbeh rozhodne fantastický, prostredie je vytvorené zmesou istej rozprávkovosti, ale aj toho, čo poznáme (resp. čo si myslíme) o našom stredoveku. Úprimne, koncept cestovania do iných svetov a dimenzií ma na začiatku príbehu chvíľku rozptyľoval, a myslím si, že by sa začiatočník vo fantasy, ktorý sa doposiaľ s ničím podobným nestretol, mohol stratiť medzi prostredím a dejom, ktorý sa nám otvára. Na druhej strane, pre skúseného čitateľa, ktorý má za sebou dlhý zoznam (najmä high fantasy diel) by mohlo byť informácii, ktoré sú nám podané, primálo. Preto by som knižku zaradila pre zlatý stred, ktorý už bol tomuto žánru vystavený, no stále je toho mnoho, čo ešte z neho nevidel. Ametystový les je plný víl a voktariánov, bytostí s bledými vlasmi a očami, na ktorých čele stojí Lesná rada a Kráľovná. O oboch sa toho počas príbehu nedozvedáme priveľa, rovnako tak aj o zvyšku Spoločenstva národov, ktorého súčasťou je omnoho väčšie spektrum bytostí. Avšak predpokladám, že sa s nimi bližšie zoznámime v pokračovaniach série, a momentálne vieme dosť, aby sme sa v príbehu dokázali, presne ako aj hlavná postava, orientovať. Vhupnutie do deja bolo pre mňa ako studená sprcha, ktorá tiekla a tiekla a jej teplota sa začala dvíhať až po pár kapitolách. Takže ak vám vyhovuje rýchly spád, začiatok knihy je presne taký. Ak to nie je vaša šálka kávy, nenechajte sa odradiť, i keď celkové plynutie príbehu je pomerne rýchle – „Nezastavujem, máme spoždení“ a žiadne prebytočné prestoje. Čo sa týka hlavnej postavy, Maggie je jednou z mála postáv (vo všeobecnosti), ktorej som uverila tínedžerský vek a k nemu adekvátne správanie. Jej reakcia na Ametystový les a bytosti v ňom bola občas až flustrujúca, najmä keď bola neustále presvedčená, že ide o žart a všetko sú len kulisy a najatí herci, no zároveň bola presne taká, akú som od nej chcela – v dnešnej dobe realistická, keď si človek uvedomí, aké vtipy ľudia dokážu vymyslieť. Maggie je tvrdohlavá a sebecká, a občas až nadprirodzene odvážna (alebo hlúpa?), no zároveň vtipná, vynaliezavá a má svoj vlastný rozum a názory, ktoré si väčšinou nedokáže nechať pre seba. Jej vnútorné monológy a narážky na náš obyčajný svet, či dialógy a vtipné momenty s ostatnými postavami, boli úžasným doplnkom a zrkadlom, v ktorom sme mali možnosť vidieť, ako sa vzťahy postáv rozvíjali a prehlbovali. Mrzí ma, že sme sa o vedľajších postavách nestihli dozvedieť viac, a najmä, že keď sme ich už konečne poriadne spoznali a začali im dôverovať, hlavná postava sa posunula ďalej. Pozitívne je, že na ne nezabudla a neustále si ich pripomína, aj keď sa v deji viac nevyskytujú – a ktovie, možno počas série ešte aj vyskytovať budú. Bohužiaľ, aj hlbšie témy a ich celkový dopad na postavy zostal zatiaľ v povrchnej rovine, a popri všetkom, čo sa dialo, sa im v prvej knihe nedostalo dostatok priestoru. A teraz hlavná otázka: Je to príbeh pre každého? Veková kategória deti a mládež presne vystihuje, pre koho je knižka určená, a komu aj zvraty v príbehu budú väčšmi vyhovovať a možno budú i viac prekvapivé a napínavé. Áno, ide o širokú kategóriu a niektoré témy načrtnuté v príbehu by mohli byť pre tie mladšie deti nevhodné, avšak nie sú rozpitvávané do nepríjemných detailov. Samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo, a aj tie “väčšie deti” (ehm, už-dávno-nie-násť-ročné) môžu tento príbeh zaradiť do svojho zoznamu. Je na každom čitateľovi, či si dielo obľúbi alebo nie. Na záver sa priznám, že mňa osobne knižka pohltila (áno, ja som tá nie-násť-ročná výnimka). Keď som ju nečítala, premýšľala som nad ňou a nad možnosťami, ktorými smermi sa môže ďalšia kapitola vydať. Svet bol síce neznámy, ale atmosféra príjemne povedomá a teším sa, keď sa do nej budem môcť vrátiť v pokračovaní série, pretože nie som pripravená tento svet opustiť, čo sa mi pri slovenskej tvorbe (nanešťastie) nestáva často. P.S.: Majka Danihelová, ďakujem za úžasný zážitok! Recenzie na ďalšie dva diely: Druhý diel: V znamení rubína Tretí diel: V znamení nefritu