(Recenzia prezrádza dôležité prvky deja.) Sériu Kráľovstva hriešnych som dočítala a môžem povedať len jedno: konečne. Toto čítanie bolo veľmi vyčerpávajúce a hneď na úvod tvrdo poviem, že som už celé roky nečítala takú zbabranú sériu, ako bola táto. Najprv to vyzeralo vážne sľubne, ale kvalita úplne všetkých príbehových prvkov išla rýchlo dole. Druhý diel bol nevýrazný, nedialo sa v ňom skoro nič. Záverečný diel bol oproti nemu priam nadupaný akciou a smutné je, že si isto získa mnoho nekritických čitateľov, hoci bol poskladaný strašne. Prvé betareadingy som mladým začínajúcim autorkám robila pred mnohými rokmi – stačilo im venovať pár minút času, upozorniť na najočividnejšie chyby a behom niekoľkých kapitol sa zlepšili tak úžasne, že ich vtedajšie príbehy boli na vyššej úrovni ako toto, čo nesie nálepku New York Times Bestseller. No ale späť k záverečnému dielu trilógie. Zisťujeme, že Vittoria vôbec nie je taká mŕtva, ako sme si mysleli. Autorka konečne odhaľuje, kým obe dvojčatá naozaj sú a aké sú ich schopnosti. Medzi sestrami však vládne nevraživosť a napätie zvýši aj princ Avaro, ktorý Vittoriu obviní z toho, že zavraždila jeho najlepšiu veliteľku. Emilia musí odhaliť pravdu za tým zločinom, potom musí zistiť, ako zlomí kliatbu svojho manžela, a okrem toho ju čaká korunovácia na kráľovnú pekla. A to všetko musí zvládnuť medzi neustálymi erotickými výstrelkami. Pristavím sa zase pri postave Emilie. V predchádzajúcich dvoch recenziách som autorke vyčítala, že nezvládla jej psychologizáciu, že zabudla, z akého prostredia jej postava pochádza a aký má vek. Vzhľadom na skutočnosti odhalené v tretej knihe budú mnohí vravieť, že „aha, už je to jasné, už vieme, prečo sa Emilia tak správa!“ Pretože – spoiler – je to nesmierne stará pomstychtivá a nebezpečná bytosť s monštruóznymi schopnosťami. – koniec spoileru – Ja naopak tvrdím, že hoci sa nejaké detaily vyjasnili, stále jej prerod nedáva zmysel. Na začiatku máme istú postavu, ktorá sa v jednej chvíli premenila na povahovo celkom inú postavu, a rýchlosť tej zmeny nesedí ani po autorkinom vysvetlení jej minulosti. Emilia sa nad sebou vôbec nezamýšľa, vôbec nerieši, či jej postup a správanie sú v poriadku. Nedotiahnuté. Zo spôsobu jej dedkukovania a získavania informácií stále žasnem. Napríklad, Vittoria sa zjaví prvýkrát a Emiliin mozog na to: „Moja sestra je živá a zdravá.“ Ehm, ono to akosi nesedí s tým, čo sme čítali o niekoľkosto strán skôr. Prečo ju to nezarazí? Prečo nepremýšľa, čo sa deje a ako sa to všetko stalo a čo to znamená? Len to príjme ako fakt a nerieši. Ich vzťah je navyše celý na smiech. V celej knihe sa striedajú len dva typy scén: v jednej sa nenávidia, že by boli schopné sa navzájom zabiť, a v tej druhej si pomaly plačú od samej lásky na ramene. Úplná telenovela. Toto autorke fakt nevyšlo. Emilia je veľmi nestabilná a nevyrovnaná. Až do takej miery, že by som jej nasadila psychiatrické lieky. Polovicu knihy tvorí jej neustále nariekanie a ľutovanie sa: „ … Bola som unavená z bojovania toľkých bitiek, ako emočne, tak fyzicky.“ – Z akých bitiek, prosím vás? To myslí až tú jednu jedinú, v ktorej prakticky iba pohla rukou? Alebo všetky scény, v ktorých na seba s Irom skočili? Všetku jej stupídnu aroganciu? Žila si v prepychu ako najväčšia panička a nemusela sa o nič starať. Tak z čoho je unavená? Nech si skúsi jeden môj bežný deň ženy s deťmi a dvoma prácami a potom spozná význam skutočného vyčerpania. „Všetci, ktorých som milovala, kto mali tú smolu, že ma stretli, trpeli.“ – Potvrdzujem. Ja som v tej druhej skupine a pri čítaní som vážne neustále trpela. „Osud má stále zráža na kolená… tak strašne trpím… môj svet je živá nočná mora… bla… bla… bla…“ – Tak si to zrhňme: má bohatého muža, ktorý je stelesnený sex a stará sa o ňu ako o poklad. Nemusí pracovať. Má kuchára. Handier tisíce. Mágiu. Jej sestra nie je mŕtva. Nemá žiadne povinnosti a záväzky sú len pro forma. Tak aké utrpenie? Tieto kecy sú výsmechom každému človeku, ktorý zažil skutočne ťažké chvíle. A po takýchto „emotívnych“ momentoch ide vraždiť čarodejky a démonov. A netrápi ju to ani trochu. Celkovo sú vraždenie aj sex v sérii bezducho glorifikované. Nič sa nevyrieši rozhovorom v pokoji. Buď sa zabíja, hrozí zabitím, alebo sa používa sex v každej predstaviteľnej forme. Problém je, že nič z toho nebolo dostatočne opodstatnené. Konanie postáv je ťažko uveriteľné a rýchlo začne liezť na nervy. Dialógy stále nie sú dostatočne prepracované. Dávam plus za to, že Emilia a Ira začali spolu aspoň občas normálnejšie komunikovať, ale všetko ostatné je slabé. Vittoria namiesto zdieľania informácií so sestrou hovorí samé záhadné kecy a opakuje otrasnú frázu „svoje dôvody ti nepoviem, budeš mi musieť veriť.“ Úplným vrcholom je scéna, kedy vlkolak Domenico cestou za sestrou začne Emilii rozprávať múdrosti typu „ži v prítomnosti, len tak budeš šťastná.“ Môj dekel v tej chvíli oficiálne zmizol kdesi za Plutom. Nádherný príklad knižného marketingu v praxi: „Daj tam nejaké to múdro, nech dojmeme pár dievčat.“ Čo na tom, že to nedáva zmysel, lebo vlkolak je jej nepriateľ a vôbec sa poriadne nepoznajú. Hlavne, že si agentka odškrtne ďalšiu položku na zozname. Zrhnuté a podčiarknuté, tretí diel, hoci sa tvári dynamickejšie a akčnejšie ako predchádzajúci, je len zlepenec miliónkrát čítaných scén, ktorý ani v jednej pasáži poriadne nefunguje. Telenovelové drámy striedané s vraždením a sexom – to je najpresnejší opis nielen Kráľovstva obávaných, ale aj celej tejto série. Neodporúčam, pre mňa najslabšia séria za minimálne desať rokov. PS: Upír, ktorý sa volá Blade? To všetky ostatné mená došli…? Ostatné diely série:1. diel2. diel
Emilia odhaľuje pekelné tajomstvá
Nerada nechávam nedočítané série – a to z niekoľkých dôvodov. Úvodný diel býva častokrát najslabší, pretože je tam veľa opisov a predstavovania sveta, postáv a vzťahov medzi nimi. Potom spisovateľ sa zlepšuje s každou napísanou knihou, takže veľakrát sú pokračovania napísane technicky lepšie. Ďalším dôvodom môže byť to, že bez prečítania aspoň väčšej časti série prakticky nemám právo hodnotiť sériu ako celok. A ako posledný dôvod môžem uviesť, že sa série pokúšam dočítať pre pokoj vlastnej mysle. Preto, aj keď Kráľovstvo hriešnych nedopadlo v mojej recenzii najlepšie, hneď som sa pustila do pokračovania. Kráľovstvo prekliatych (čítala som český preklad) nadväzuje presne tam, kde prvý diel skončil. Emilia podpísala zmluvu s diablom a vstupuje do pekla. Ira ju sprevádza náročnou cestou do svojho sídla, počas ktorej na ňu peklo vrhá svojich sedem hriechov a snaží sa odhaliť jej najväčšie slabosti. Emilia sa s úspechom dostane do relatívneho bezpečia Irovho honosného sídla, v ktorom musí počkať na pozvanie od Orgolia, pána démonov, diabla, ktorému upísala svoju dušu a za ktorého by sa mala vydať. Všetci pekelní princovia sú na ňu zvedaví a určite ju budú pri každej príležitosti pokúšať svojimi hriechmi, aby odhalili jej slabosti. Ira to vie, a preto ju začne trénovať, aby dokázala odolať nielen ich vplyvom, ale aj sile jeho a Emiliinej vzájomnej príťažlivosti. Ako som predpokladala a spomenula v úvode, aj v tomto prípade je pokračovanie o trošičku lepšie ako prvý diel. Zdôrazňujem o trošičku. Tak asi o hrúbku jednej neuvarenej špagety. Tempo knihy je nadupané, dynamické, neustále sa niečo deje, ale autorka to ešte zvláda udržať v tej správnej rovnováhe, aby čitateľ nemal pocit, že hlavná postava neustále niekam bezhlavo uteká. Emilia síce patrí k tým postavám, ktoré nevydržia ani pol dňa sedieť na zadku a učiť sa pozorovaním, ale aspoň občas ukazuje náznaky „premýšľania a strategizovania“; uvádzam ako plus, že nezabúda na dôvody, pre ktoré do pekla prišla, aj keď jej vyhodnocovanie situácií je stále založené prevažne na fabulovaní bez dôkazov. Teda predovšetkým pokiaľ ide o Iru a jeho bratov. V pátraní po sestre občas prekvapivo zapojí časť mozgu. Čitateľky túžiace po romantike si isto prídu na svoje, pretože autorka pikantnými scénami nešetrí. Občas to bolo fajn, občas to škrípalo, a to práve kvôli detailom, ktoré nedávali veľmi zmysel. Tak napríklad, Maniscalco úplne zabudla, kto je jej hlavná postava – že ide o mladú neskúsenú dievčinu z 19. storočia, ktorá vyrastala v istom dobovom prostredí a s istými pravidlami. Celá Emiliina minulosť má v podstate iba štatistickú úlohu, lebo mať takúto postavu je cool. V skutočnosti však uvažuje nielen ako moderné dievča (už len tiktok jej chýba k väčšej presvedčivosti), ale… Emilia vlastne ani neuvažuje ako dievča. Technicky je stále panna, ledva pobozkaná, lenže spôsob, akým myslí na Iru a scény, ktoré sa jej premávajú hlavou, patria ženskej, ktorá má skúseností so sexom habadej. Dobre, viackrát sa v knihe spomína, že musí prijať svoju prirodzenosť a túžby, aby sa zbavila potenciálnej slabosti pred pekelnými princami, ale vzhľadom na jej výchovu a vek je jej zmýšľanie čistou absurditou. Pre mladé neskúsené dievčatá je hanblivosť (dúfam) prirodzená; nie je možné len tak sa jej zbaviť. Takže tu máme presne to, po čom údajne túži každý chlap vrátane Iry – „skúsenú pannu.“ Emilia ako postava je rovnako neznesiteľná ako v prvej časti. Je arogantná až hrôza. Že to peklo túto jej vlastnosť zosilňuje? No a? Veď ona vie, čo sa deje, tak prečo sa tomu nebráni? Takúto výhovorku neberiem. Stále nie je schopná normálne s kýmkoľvek komunikovať (čo znova nesedí s tým, ako bola vychovávaná a opisovaná v úvode série) a je tak emotívne nestabilná, až to hraničí s hlúposťou. Ira je prakticky neustále po jej boku, ale Emilia sa nič nepýta, takmer vôbec nepozoruje okolie a nevie, kedy má držať ústa zavreté. To sa týka aj jej vzťahu s Faunou, démonkou z Irovho panstva. Videli sa dokopy tridsať minút, a už jej rozpráva najväčšie pikantnosti zo svojho vzťahu s Irom? Som jediná, komu to príde divné? Okrem toho Emilia chľasce olympijskú ligu v celej knihe. A keď ju Ira testuje na jeden z hriechov, v knihe sa píše, že vypila dve fľaše vína a „cíti náznaky opitosti.“ Prosím? Po dvoch fľašiach vína by bola pomaly v kóme. Nepoznám ženu, ktorá by necítila vplyv vína už po druhom, maximálne treťom pohári. Čo ma privádza na myšlienku, či autorka vôbec niekedy pila aj nejaké normálne víno, a nie len sedemnásty výplach suda predávaný za dolár päťdesiat. A inak krásny vzor pre mladé baby, že? V knihe sa striedajú scény, kedy sa s Irom chcú navzájom buď zabiť, alebo poviem to tvrdo, oš*kať. Veľmi rýchlo to začne unavovať. Väčšine postáv vrátane Emilie chýba hĺbka a originalita. Ira je stále jediný dôvod, pre ktorý som knihu dočítala do konca. Tento pekelný princ reaguje často celkom zrelo a má pár zaujímavých tajomstiev a vrstiev, ktoré Emilia pre svoju aroganciu vôbec nevidí. A keď už Emilia náhodou niečo odhalí, správa sa ako totálna drama queen. Záver (zase) sklamal. Ako strán ubúda, Emiliine reakcie sú stale menej a menej pochopiteľné. Vrcholom všetkého je, keď nájde Vittoriin odkaz a namiesto toho, aby sa zamyslela nad tým, že čo to znamená a čo sa skutočne deje, začne sa Emilia správať v štýle „veď ja ti ukážem, akú nemilosrdnú čarodejnicu si stvorila!“ Pri čítaní mi krvácal mozog. Otvorený koniec sa dal čakať… ibaže nie tento konkrétny. Vôbec mi nedával zmysel. Áno, jasné, väčšina čitateliek bude asi slintať a okamžite siahne po pokračovaní. Ja sa naň chystám len preto, aby som dočítala sériu. Dve hviezdy dávam za nepochopiteľne normálnu postavu Iry a za pár drobností. Inak ledva priemer, a to je škoda, lebo autorka má dobrý štýl, ktorý neustále doslova zabíja nelogickými a hlúpymi detailami. Možno ak by nestavala len na príbehu pripomínajúcom príručku sexu pre mladé baby a pokúsila sa to napísať inteligentne… Okej, nereálne. Je to americké a je to NYT bestseller. V poslednej dobe sa od takýchto kníh nič iné čakať nedá. Vhodné na chvíle nudy a keď chcete niečo prvoplánové na čítanie. Ostatné diely série:1. diel3. diel
Kráľovstvo Hriešnych podľahlo hriechu klišé
(Recenzia prezrádza niektoré momenty deja.) Kerri Maniscalco, americká spisovateľka s taliansko-írskymi koreňmi je na medzinárodnej literárnej scéne známa už dlhšie vďaka knihe Stalking Jack the Ripper (Po stopách Jacka Rozparovače) a ďalších kníh z tejto série. Nedávno jej v českom a slovenskom preklade vyšla trojdielna séria Kráľovstvo Hriešných, romantické YA fantasy. A keďže instagram je plný nadšenia z týchto kníh, neodolala som a vo výpredaji kúpila hneď všetky tri. V tejto recenzii sa pozriem bližšie na prvú knihu s rovnomenným názvom Kráľovstvo Hriešnych. Osemnásťročná Emilia žije spokojne na Sicílii 19. storočia so svojím dvojčaťom Vittoriou a milujúcou rodinou. Ich rodina skrýva veľké tajomstvo – Emilia a Vittoria pochádzajú zo starobylého rodu čarodejníc. Pod dohľadom babičky sa popri práci v rodinnej reštaurácii učia drobným kúzlam a hlavne ochrane pred siedmimi pekelnými princami. Jedného večera sa Vittoria nevráti domov. Emilia sa ju vydá hľadať a nájde už len jej zohavené telo, z ktorého niekto vyrval srdce. Mladé čarodejnice začínajú umierať a zdá sa, že to súvisí so starou kliatbou, ktorú jedna z bohýň uvrhla na diabla. V túžbe vypátrať sestrinho vraha nahnevaná Emilia použije zakázanú mágiu a pokúsi sa privolať démona z pekla, ktorý by jej mal pomôcť pri vyšetrovaní. Na jej prekvapenie sa nezjaví obyčajný démon, ale jeden zo samotných hriešnych princov – Ira, fascinujúce zosobnenie hnevu a zúrivosti. Spútaní mocnou mágiou budú musieť spolupracovať, aby vyriešili záhadu okolo vrážd a hlavne aby Emilia ostala nažive. Prvý diel série začal viac než slušným tempom. Pútavým spôsobom opisuje puto medzi sestrami-dvojčatami, z ktorých jedna je klasický romantický knihomol, zatiaľ čo tá druhá je odvážna rebelka. Prvá štvrtina knihy sa dosť točí okolo reštaurácie a pripravovania talianskych jedál, takže mi často škvŕkalo v bruchu a pokukovala som po chladničke. Páčil sa mi aj náznak zakázaného romantického vzťahu medzi Emiliou a Antoniom, mladíkom, ktorý po smrti matky vstúpil do rehole. Autorkin štýl je príjemný na čítanie a stránky ubúdali rýchlym tempom, bohužiaľ rovnako rýchlo začínla zhruba od druhej tretiny klesať aj kvalita príbehu. Kerri Maniscalco už nemôžem nazvať začínajúcou autorkou, preto ma prekvapilo to množstvo hlúpych klišé a nelogickostí, ktoré sa začali kopiť: Nikto sa nestará o vraždy, nikto nič nerobí. Len Emilia je odhodlaná odhaliť vraha a príčinu, prečo jej sestra zomrela. Ha. Ha. Lebo nie je nič rozumnejšie, ako pustiť sa bez akýchkoľvek skúseností a potrebných schopností po stope vraha. Nebyť Iru, tak dievča rýchlo skončí veľmi realisticky – ako ďalšia obeť. Divné je aj to, ako autorka po prvých kapitolách úplne odsúva jej rodinu nabok a robí z nich neschopných štatistov. 18-ročné dievča, ktoré v živote nespravilo jediné mocnejšie kúzlo, k sebe pripúta princa z pekla. Mary Sue much? Emiliine výbuchy zlosti a hnevu občas lezú na nervy. Je presvedčená o tom, že sa jej nič nestane, pretože celý život vykosťuje ryby a vďaka tomu sestrinho vraha bez problémov podreže. Iba žeby nie? Toto je predsa absurdná hlúposť. Aj ja vykosťujem v kuchyni, odblaňujem a režem mäso, ale to neznamená aicky, že dokážem do niekoho vraziť nôž. Ira je od začiatku opisovaný ako zlý démon, ale má k nemu asi tak blízko ako zubná pasta k nutelle. Je to len naštvaný muž, ktorého niekto pritiahol do sveta smrteľníkov od zabehaného života. Dôkladne sa o Emiliu stará (zistíme prečo) a ona je príliš hlúpa na to, aby to cez svoje podráždenie a aroganciu videla. Emilia sa práve kvôli hrdosti nepýta tie správne otázky. Je to únavné, ako je stále na Iru odporná namiesto toho, aby vyťažila z jeho prítomnosti čo najviac. A najsmiešnejšie je, že osemnásťročné dievča má byť chytrejšie ako starodávny pekelný princ – dokonca hneď odhalí jeho slabinu a neprezieravo to prezradí. Fakt by sa jej zišlo viac držať ústa zavreté a premýšľať, aj keď musím priznať, že ešte to nie je to najhoršie, čo som s takýmito hrdinkami čítala. Vzťah Emilie a Iru je klasické hate-to-love, kde furt na seba len vrčia a urážajú sa, kým nepríde prvý moment, kedy ide do tuhého. Údajná chémia medzi nimi nezaujala. Iru aspoň ospravedlňuje, že je princom hnevu; Emilia je len neznesiteľná. Nedá sa to nazvať inak ako WTF moment: Emiliu naháňa démon, ktorý jej chce vysať krv… a ona pri stretnutí s ním počíta do desať? To je čo za hlúposť, že nejaká pekelná potvora slušne počká, kým jej obeť dopočíta, a až potom sa na ňu vrhne? Spočiatku to vyzeralo, že rodina drží pokope a členov spájajú pevné putá. Napokon je to však dosť nefunkčná rodina, kde majú ľudia tajomstvá a sebecky ich odmietajú zdieľať, hoci ide doslova o život. Babi tají skutočný rozsah svojej moci, vôbec svoje vnučky neučí, čo potrebujú (očividne si myslí, že keď bude hrozbu ignorovať dostatočne dlho, tak tá hrozba sama zmizne). A namiesto toho, aby vnučke závere knihy poskytla cenné informácie a pomohla jej, povie jej len to, nech sa schová. Jasné, lebo oddeliť sa a zostať sám je fakt rozumné… Celý Emiliin postup „vyšetrovania“ v knihe je založený na jej domnienkach a fabulovaní bez reálnych faktov a znalostí. Napríklad si tajne vypočuje rozhovor, ktorý pozostáva z 8 (!) slov, ale ihneď vie, čo sa stalo, ako, kedy a prečo. Na toto sa dá povedať len: LOL. Taký spackaný koniec som už dávno v knihe nezažila. Údajného zloducha som tušila prakticky od začiatku. Autorka absolútne nezvládla pohnútky, povahu a správanie vraha. To, ako zareagoval na prvý náznak Emiliinej mágie, bolo absurdné a nepochopiteľné. Slabé ako sedemkrát zaliata káva. Emiliina rada na záver: ako sa pripraviť na boj o život? Obliecť sa do čierneho, dať si do vlasov diamanty a na ksicht mejkap. Ani neviem, čo na to povedať. Moje nadšenie z dobrého začiatku bolo teda rýchlo zahlušené prvkami, ktoré sú typické pre začínajúcich autorov. Postavy aj dej plávajú na povrchu, občas síce prebleskne náznak niečoho rozumného, ale potom príde scéna, ktorá to rýchlo zadupe do prachu. Veľmi sa divím, že toto nachádzam v poradí v šiestej knihe od autorky (ak rátam správne). U nás vo vydavateľstve by to v takejto podobe neprešlo základným beta-readingom. YA žáner mám rada, ale mám dojem, že hlavne americké knihy v posledných rokoch dosť upadajú. Čo je vážne škoda, pretože technicky autorka nepíše zle – má dynamický a ľahko čitateľný štýl a vie vytvoriť dobrú atmosféru aj zaujímavé postavy a svet. Verím tomu, že mladé dievčatá, čo majú načítané menej a hlavne majú menšie nároky, môžu knihu považovať za skvelý úvod do série. Ira ako postava má rozhodne potenciál a je jedným z mála dôvodov, pre ktoré sa pustím aj do pokračovania. (Okrem dôvodu, že neznášam nedočítané série.)