Knihu som prečítala v spoločnom čítaní s Baškou a musím povedať, že doposiaľ mám zmiešané pocity. Kniha je vystavená v mojej knižnici pri prvom diele, z ktorého som bola nadšená. Áno, aj ja patrím medzi skupinu čitateľov, ktorým sa táto séria páči. Je niekedy zaujímavé zahliadnuť recenziu na Fourth Wing (Štvrté krídlo) a vidieť konverzácie, výmeny názorov a podobné situácie. Na jednu stranu je zábavné, že kniha dokáže v človeku prebudiť draka, donútiť ho horlivo písať slovo po slove a vyjadriť svoj názor. Ako som povedala, mne sa prvá kniha veľmi páčila. Má v knižnici svoje miesto, rovnako k nej dúfam budú pribúdať aj ďalšie časti. Ale poďme sa spoločne pozrieť, čo sa mi na knihe páčilo a čo zasa nie. Musím sa priznať, že do knihy sa začítať bolo pre mňa oveľa ťažšie ako do jednotky. Medzi čítaním knihy som stihla prečítať ďalších dvanásť, ale nič to nemení na tom, že ako celok sa mi napokon páčila. Aj keď sa nachádzali určité body, kedy mi zuby škrípali a nevedela som sa premôcť. Hlavná hrdinka Violet a jej ustavičný boj s Xadenom Zamilovať sa do hlavnej ženskej hrdinky je pre mňa niekedy až nemožné. V prvej knihe som ju vedela pochopiť, vžila som sa do jej premýšľania, fandila jej a bola zvedavá, ako sa dej jej očami bude rozvíjať. Ale počas čítania Iron Flame som mala niekoľko momentov, kedy som dúfala, že padne zo skaly alebo z draka a už sa na nohy nepostaví. Ustavičný boj s Xadenom. Rozumiem, na konci prvej knihy sa naskytlo niekoľko otázok, odhalili sa klamstvá, ktoré boli pred ňou schovávané. Ale v momente, kedy sa začali prvé pochybnosti v jej hlave, či má alebo nemá veriť Xadenovi, vedela som, že nastane nejaký problém. Kniha má niečo cez 600 strán. A minimálne 200 strán nečítame nič iné len to, či mu má veriť alebo nie. Neverí mu, ale priťahuje ju. Neverí mu, ale myslí na jeho dokonalý zadok. Neverí mu, ale chce byť s ním. Chce byť s ním, ale neverí mu. Stále dookola a dookola. No na jej obhajobu musím povedať, že ma aj prekvapila v niektorých momentoch. Na jej postave sa mi páči, že priateľov a rodinu má vysoko postavenú v rebríčku svojich hodnôt. Taktiež sa mi páči, z nej neurobili nejakú Mary Sue, ktorá okamžite všetko vie a všetko si zaslúži. Bolo veľmi dobre spracované, že ani ona sama nevedela ovládnuť svoje schopnosti. U mňa to je veľké plus! Ale neviem si pomôcť… Aj napriek všetkým okolnostiam mi v knihe vadila práve Violet najviac. Tajomný Xaden, nová šanca pre Daina? Stále u mňa ostáva ako obľúbená postava. A v tejto časti? Milujem ho ešte viac! Bola by som najradšej, ak by autorka venovala viac kapitol práve Xadenovi. Vôbec by mi nevadilo prečítať si hoci aj celú knihu práve z jeho pohľadu. Z mojej strany musím uznať, že som videla posun v postave Xadena. Páči sa mi, že autorka sa nebála mu dať ešte viac tajomstiev, a tým pádom skúšať lásku medzi ním a Violet aj v tejto časti. Výborným spôsobom im hádže pod nohy polená a ja sa teším z každej príležitosti, kedy ho mám možnosť vidieť v akcii. Scény, kde vyznáva lásku Violet, kedy jej dal jasne najavo, čo chce (pozor… aj pre mňa bolo prekvapením, čo chce!) som milovala. Vykreslenie tejto postavy sa mi páči. Dokonca aj menšie prekvapenia, ktoré sa čitateľ dozvie niekde ku koncu knihy. Milovať či nenávidieť. Dain je postava, ktorá mi v prvej časti nesmierne liezla na nervy. Už dlho som sa nestretla s postavou, ktorá by mi vadila tak ako Dain. Ale prekvapivo na základe pár vecí, ktoré sa udiali, sa mi jeho charakter začínal zdať zaujímavý a som zvedavá, či bude jeho cesta rovnako naladená, alebo sa vrátime k nenávisti. Bolo vidieť, že sa s ním autorka vyhrala. Ktovie, kam jeho cesty povedú. Ale tú cestu si veľmi rada prečítam. Škola, vyučujúci, draci V druhej časti série sme mali možnosť dozvedieť sa čo-to viac o samotnej škole. Teší ma to, keďže v prvej časti k tomu nebolo veľmi veľa priestoru. Aj keď sa v tejto knihe trocha viac dozvedáme o škole, prekvapilo ma jednanie profesorov. Stále sa mi v hlave vynárajú otázky, kto ich učí, ako ich učí. Mali sme možnosť nahliadnuť do niektorých vecí, ale dúfam, že dostaneme ešte priestor. Objavil sa tam dokonca nový záporák. Ale napokon to pre mňa bolo veľké sklamanie. Svoje plány dával až príliš jasne najavo. Niekedy mi prišiel viac vtipný, ako krutý. Škoda len, že ten vtip nebol v tom dobrom slova zmysle. Čo sa týka drakov v tejto časti, mali sme o trocha viac priestoru ich spoznať. Za to dávam knihe veľké plus! Mojou srdcovou záležitosťou sa stáva Andarna. Jej charakter sa mi páčil natoľko, že by mi nevadilo prečítať si knihu len o nej. Veľmi sa mi páčili scény, kde sa objavila. Pár slov na záver Kniha sa mi páčila. Viem, že po vydaní tretej časti sa určite vrhnem na pokračovanie. Niektoré scény boli až nesmierne zdĺhavo napísané, kedy ma odrádzali od deja. Nevadilo by mi, ak by kniha mala hoci aj o 150 strán menej a dej svišťal jedna radosť. A taktiež koniec knihy ma presvedčil o tom, že budem netrpezlivo čakať na nové dobrodružstvá, rozuzlenia a zamotávania deja! Kniha vo mne zanechala mnoho myšlienok a pocitov. Kladných aj záporných, ktoré sa navzájom bijú. Verím, že aj tento diel si na internete vyslúži niekoľko zaujímavých konverzácií medzi čitateľmi, kde budú názory na dielo rozdielne. Recenziu od Bašky si môžete prečítať tu
Iron Flame je čítanie na mnoho hodín
(Poznámka: spoilery v recenzii neprezrádzajú zásadné momenty, ale naznačujú isté všeobecné smerovanie viac ako iné časti recenzie.) Rebecca Yarros sa poponáhľala a nedočkavým fanúšikom priniesla v krátkom čase pokračovanie najnovšieho knižného fenoménu Štvrté krídlo. Druhý diel zo série Empyrean (alebo teda slovenského Empyreum) dostal názov Iron Flame a fanúšikom ponúkne dychberúci rozsah: tlačená verzia na Amazone má cca. 1300 strán, moja Kindle e-book verzia sa natiahla na takmer 1600 strán, čím je pravdepodobne najdlhšou beletristickou knihou, akú som zatiať čítala. Druhý diel pokračuje tam, kde Štvrté krídlo skončilo. Violet sa dozvedela zopár zásadných vecí, ktoré radikálne menia spôsob, akým vníma svet, v ktorom dovtedy žila. Kráľovstvo Navarre funguje na rozsiahlej propagande, vďaka ktorej takmer nikto netuší, čo sa za hranicami ich magickej bariéry naozaj deje. Violet sa vracia do Basgiathu rozpoltená – aby neohrozila svojich priateľov, nemôže im nič prezradiť. V klamstve však žiť tiež nedokáže. Život jej komplikujú aj noví nepriatelia – a to nielen v škole, ale aj za magickou bariérou. Nayvše jej vzťah s Xadenom zamrzol na mŕtvom bode. Violet mu vyčíta neúprimnosť a zatajovanie dôležitých informácií. Ona sama sa však bude musieť rozhodnúť, čo bude s kým zdieľať, pretože niektoré tajné informácie budú mať vplyv na budúcnosť celého kontinentu. Pripravte sa na mnoho večerov čítania – prelúskať sa celou knihou mi trvalo vyše sedemnásť hodín čistého času, a to som relatívne rýchly čitateľ. Takýto rozsiahly text by sa dal analyzovať dlho, ale keďže nemám chuť písať ďalšiu bakalárku, pokúsim sa to napísať čo najkompaktnejšie. A začnem tentoraz negatívami: Koncept Mary Sue: v druhom dieli výrazne posilnený. Violet sa mení na postavu, ktorá jediná má riešenia. Ochranná bariéra? Vie o možnosti. Protilátka na elixír? Zožeňte jej elixír a je presvedčená, že vytvorí protilátku. Prekukne nepriateľove plány jediným pohľadom na mapu. Všetky dôležité rozhodnutia robí ona sama. Keď niekto nesúhlasí, jednoducho si spraví po svojom alebo tlačí dovtedy, kým ľudia nespravia, čo chcú. Niekedy je to nerealistické, inokedy to lezie na nervy. Súvisí to aj s tým, čo som vytkla pri prvom dieli – v knihe chýbajú schopní seniori. Všetci vodcovia sú prezentovaní buď ako malicherní hlupáci, zaslepení intrigáni alebo neschopáci. Čo je, samozrejme, smiešna predstava. Ak je tam aj náznak normálnosti (napr. Devera, Violetina matka), sú odsunutí na okraj diania. Spasiteľský syndróm – veľakrát sa v texte opakujú jej myšlienky, že ak ona nezachráni kontinent, tak kto? No tak, život a existencia v žiadnom vesmíre nie sú takí blbí, aby záviseli na rozhodnutiach jediného tvora. Tu mala Yarrosová ubrať. Repetitívnosť vo vzťahu s Xadenom. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Sú spolu, nie sú spolu, sú spolu, nie sú spolu… či vlastne sú? Nie sú? Ako to je? Niekedy sa v tom nevyzná ani ten ich boh podsvetia. Ich vzťah pravidelne prechádza týmito cyklami, pretože Violet neustále vykazuje známky toxických syndrómov. Tentoraz je to jej absolútna posadnutosť pravdou, ktorú od Xadena vyžaduje vo forme „buď-alebo“. Pritom Xaden jej jasne povedal, že nemôže jej prezradiť všetko, lebo od niektorých informácii priamo závisia životy ľudí. A ona bude tlačiť a tlačiť a tlačiť ako taký baran proti múru. Minimálne polovicu knihy Yarrosová buduje ich vzťah na tejto toxickej predstave, že vzťah je v poriadku len vtedy, ak sa zdieľa každá jedna myšlienka. Koľkokrát sme to už videli (hlavne) v amerických filmoch! „Musíš mi povedať všetko! Nesmieš mať predo mnou tajomstvá!“. Uf, toto je choré a treba na to terapiu. A najväčší paradox toho celého? Že Violet má tajomstvá pred všetkými ostatnými. Ale s nimi nespala, tak to sa neráta? (A keď už sme pri tom, Rhiannon robila Violet to isté; prvú polovicu knihy mi riadne liezla na nervy.)[/su_spoiler] Repetitívnosť: sekcia nepriatelia. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Yarrosová využíva pri mladých jazdcoch rovnaký princíp ako v prvom dieli: najprv sa nenávidíme, potom za seba dáme životy. A opakuje to stále, až to unavuje.[/su_spoiler] Celkovo chýbajú zaujímaví morálne šedí nepriatelia. Varrish je len úbohou napodobeninou Umbridgeovej, ale na rozdiel od nej, u neho chýba akékoľvek hlbšie pozadie a pochopenie pohnútok. Dopady nelogického worldbuildingu z prvého dielu: v druhej časti je dobre vidieť, prečo je spôsob fungovania kvadrantov a tréningov nezmyselný. Jednotlivé zložky spolu absolútne nedokážu spolupracovať (napr. pechota vs. jazdci). Ako majú zachrániť svoj svet, ak nedokážu spolu ani slušne hovoriť? Yarrosová má veľa nedotiahnutých detailov. Tak ako pri prvom dieli, zase poviem, že armáda by takto nefungovala. Megalomanský rozsah uškodil – v knihe je strašne veľa statických pasáží, kedy sa nič dôležité pre príbeh nedeje. Je tu veľa vaty a miestami som sa skutočne dlho nudila. Ako autor nie som fanúšikom škrtania, ale tu sa to malo spraviť. Dynamika knihy hlavne v strede veľmi utrpela nakopenou vatou. Pomohlo by jej, ak by bola aspoň o tristo strán kratšia. Možno aj o viac. No dobre, a čo sa Yarrosovej aspoň trochu podarilo? Tu je sumár: Draky. V prvej knihe sa mi zdalo, že ich potenciál nebol plne využitý, no pri Iron Flame som ten pocit už nemala. Drakov je tam dosť, majú svoje scény, spoznávame ich lepšie. Tairnova osobnosť sa odhaľuje a naberá vrstvy. Je to jedna z najzaujímavejších postáv spolu so Sgaeyl. Andarna. Pre ňu mám samostatnú kategóriu. Ak ste ju mali radi v prvom dieli, tu ju budete zbožňovať – nielen pre jej pubertálne poznámky, ale aj detaily, ktoré si pri nej autorka pripravila. Toto naozaj zvládla pekne. Dain. Áno, liezol nám na nervy v prvom dieli pre jeho snahu kontrolovať Violet. V druhom dieli, hoci dostane len obmedzený priestor, bude musieť spraviť pár ťažkých rozhodnutí, čím sa z neho stáva zaujímavá postava s potenciálom. Pokojne by mu Yarrosová mohla napísať nejaký jednorázový spin-off a ja by som si ho prečítala. Dain prejde dôležitým vývojom, čo v knihe nie je také typické; väčšina vedľajších postáv sa extra nemení, preto tento posun pri Dainovi oceňujem. Konečne náznak reality a hlbšieho vrstvenia charakteru. Violetina matka – tak ako som predpokladala pri prvom dieli, tu sme sa s ňou stretli častejšie a autorka odhalila čosi z jej tajomstiev a zmýšľania. Stále síce ako matka nepochopím, prečo si generálka Sorrengailová myslela, že najlepšou ochranou pre jej deti bude práve kvadrant dračích jazdcov, ale budiž. Svoju úlohu zvládla a mala pár skutočne silných momentov. Xaden. Aj v druhom dieli veľmi zaujímavá postava, s pekne vystavaným charakterom a schopnosťami, ktorá odpáli pre čitateľa zopár riadnych príbehových bômb. Práve pre jeho dospelé a racionálne zmýšľanie stále nechápem, ako môže byť taký zbláznený do Violet. On jej dáva tak strašne veľa… a ona furt len
Štvrté krídlo sa vezie na hypovej tsunami
(Pozor, recenzia obsahuje dôležité spoilery!) Príbehy s drakmi majú špecifické čaro. Kto z nás by nechcel mať jednu takú veľkú potvoru na dvore a lietať na jej chrbte kade-tade? Fourth Wing od americkej spisovateľky Rebeccy Yarros ponúka práve fantasy založenú na vzťahu draka a jazdca. Hlavnou hrdinkou knihy je dvadsaťročná Violet Sorrengail, najmladšia z troch súrodencov, ktorá miluje knihy a pripravuje sa na kariéru pisárky. Jej matka, ktorá patrí medzi najvplyvnejších armádnych dôstojníkov, však vyžaduje, aby sa všetky sorrengailovské deti stali dračími jazdcami. Violet vie, že nemá zmysel matke odporovať, preto sa prihlási do armády. Tréning bude krutý – prežijú ho iba niektorí, a ani oni nemajú zaručené, že si ich ktorýsi z voľných drakov vyberie. Okrem toho, Violetiným veliteľom (tzv. wingleaderom) je Xaden Riorson, ktorý má veľmi dobrý dôvod k tomu, aby nenávidel celú Violetinu rodinu. Najmladšia Sorrengailová bude musieť zapojiť všetku svoju chytrosť, aby prvý rok prežila. Tento bestseller si získal obrovskú pozornosť medzi bookstagramermi a IG je zaplavený nadšenými recenziami na túto knihu, ktorá v sebe spája fantasy, romantiku a drsné prostredie, v ktorom prežije len málokto. Anotácia znela dosť dobre, tak som sa nechala zlákať tiež. Ak čakáte ďalšiu nadšenú recenziu a top hodnotenie, budete sklamaní. Príbeh sa spočiatku rozbiehal veľmi sľubne, dokonca som v ňom konečne našla pár vzácnych zábleskov chytrosti (detaily nižšie), ale s pribúdajúcimi stranami stráca na tempe a hlavne sa začínajú kopiť nelogické a otravné prvky. Pár teplých slov k postavám: Violet SorrengailVeľmi rozporuplná postava. Na začiatku mi bola sympatická, ale zhruba od polovice knihy som ju začala doslova neznášať. A pritom to mala autorka rozbehnuté dobre! Violet od detstva trpí chronickou chorobou, je krehká a zvyknutá na bolesť. Uvedomuje si, že je to nevýhoda v prostredí, kde sa prváci vraždia navzájom, preto staví na svoje poznatky z kníh. Sleduje svojich oponentov a nepriateľov a šikovne ich eliminuje ešte pred naplánovaným tréningovým súbojom. Skvelá myšlienka… ak by ju neopakovala neustále a takým okatým spôsobom. Takže nakoniec z toho vyplýva, že nie je taká chytrá, ako si rada o sebe myslí. (Ale tých pár seniorov, čo sa v knihe občas zjavia, očividne tiež nie sú extra inteligentní, pretože im trvá týždne, než si niečo všimnú.) Čo mi na nej prekážalo najviac, bola jej priam patologická posadnutosť predstavou, že ju Xaden pri najbližšej príležitosti zabije. Neustále sa ho vypytovala, či ju už konečne zabije. Byť Xadenom, spravím to len preto, že by mi praskli nervy. Pritom si vôbec nespomínam, či sa jej niekde skutočne vyhrážal (kľudne ma opravte, ale čítať to kvôli tomu ešte raz nebudem). Na začiatku povedal len „I will handle her myself“ a ona si ako správna predstaviteľka ženského knižného rodu okolo toho vyfabulovala celú jeho nenávisť.Violet sa postupne mení zo sľubnej postavy na totálnu Mary Sue. Je špeciálna hádam vo všetkom – od netypickej farby vlasov a vzácnej choroby cez to, že neprehrá žiaden súboj, až po „bonding“, resp. Threshing, počas ktorého si vytvorí puto ako prvá v dejinách s dvomi drakmi, z toho jeden z nich je ten najväčší a najhrozivejší zo všetkých. Samozrejme, čitateľ už vie, že Violet bude mať veľmi silné magické schopnosti. Hlavne od Threshingu ide kniha dole vodou a mení sa na zbierku klišé, ktoré vážne začnú liezť na nervy. A jej správanie voči Xadenovi na posledných stranách je totálny fail. Veľké sklamanie. Xaden RiorsonHlavný hrdina so svojimi čiernymi vlasmi, sexy vzhľadom a mierne bad-guyovským správaním dlho spĺňa atribúty hrdinu, ktorého čitateľky žerú. Je pre mňa najlepšou postavou, s mnohými vrstvami a drsnou minulosťou. Xaden nerobí blbosti, správa sa racionálne a vedie svoje krídlo celkom dobre vzhľadom na okolnosti. Keď postupne odhaľujeme jeho tajomstvá, atraktivita pre čitateľky ešte vzrastá. Ani v jeho prípade sa však autorke nepodarilo udržať dobrý level psychologizácie postavy do konca. Vo chvíli, ako sa zblíži s Violet, sa mení na zamilovaného chlapca, opakujúceho samé prázdne frázy. Autorka nezvládla prechod z drsného nebezpečného wingleadera na spoľahlivého partnera. Škoda. Dain AethosJediný dlhoročný parťák hlavnej hrdinky, ktorý je taký toxický ako kopa čistého uránu pod vašou posteľou. Jeho nezdravá potreba kontrolovať všetky aspekty Violetinho života a neustále prekračovanie jej osobných hraníc z neho robia tú najprotivnejšiu postavu knihy. Zaslúžil by si poslať kopancom do priepasti. Tu však zároveň musím pridať pochvalu – aspoň vo vzťahu Violet a Daina sa autorka vyhla klišé. Namiesto toho, aby sa Violet ako miliardy hrdiniek pred ňou pokúšala udržať status quo v ich vzťahu, Yarrosová jej dovolí vytvoriť si odstup a necháva ich vzťah chladnúť. Za toto tlieskam; konečne aspoň náznak o tom, že nemá zmysel za každú cenu lipieť na toxických vzťahoch. Ostatné postavy sú prakticky štatisti, a to sa týka aj drakov. Objavujú sa len sporadicky, počas tréningov, potom zmiznú a človek netuší, čo robia. Chýbala mi tam väčšia interakcia s jazdcom, hlavne vo voľnom čase. (O tom, aká odporná bola Violet väčšinu času na Tairna, radšej pomlčím.) Stručne o ďalších aspektoch knihy: Pozitívom je, že hlavná postava musí trénovať a trochu zamakať na sebe. Konečne aspoň náznak, že musí rozmýšľať a využiť svoje znalosti. Autorka by ju však nemusela toľko tlačiť do extrémov a zdôrazňovať všetky jej inakosti. Tempo knihy a štýl písania sú v poriadku, číta sa pomerne rýchlo. Text v pôvodnom znení vyžaduje vyšší level angličtiny. Nie je to klasické jednoduché YA – niektorí čitatelia možno budú musieť siahnuť po slovníku hlavne pri opisoch prostredia. Sklamalo ma literárne porno v knihe. Kvalita textu aj tempa v týchto scénach výrazne klesla. Mladé baby na IG sú nadšené, mňa to nudilo. Nič len primitívny, niekedy až komický sex (Blesky? To ako fakt…?). Chýbala mi atmosféra a citlivejší opis, po ktorom by som si vyškerene povzdychla, že jej, toto bolo super! Pútavý fantasy svet s potenciálom, ale trochu odsunutý na okraj. Spôsob, akým trénovali budúcich jazdcov, je totálne nezmyselný. Autorka stavila na koncept hunger games a necháva prvákov, aby sa navzájom z rôznych pohnútok zabíjali. Doslova: „Si príliš slabý, alebo naopak hrozba pre mňa? Alebo len nie si sympatický? Na, tu máš nôž do chrbta.“ Odôvodňuje to tým, že jazdcami môžu byť len tí najschopnejší, ale