Šiesty diel ságy o Dune, sesterstve Bene Gesserit, melanži a mocných autokratoch, ovládajúcich celé hviezdne sústavy a galaxie, uzatvára prácu Franka Herberta. Ten sa už k pokračovaniu nedostal, no jeho myšlienku prebral a rozvíjal syn Brian, ktorý spolu s Kevinom Andersonom napísal desiatky kníh s najrôznejšími námetmi. Ako ale dopadla Kapitula: Duna? Čo oči nevidia, to srdce nebolí Celkom výstižný nápis kapitoly, čo poviete? Presne takto by som charakterizoval prehryzovanie sa prvými dvoma stovkami strán tohto populárneho diela. Aby som sa však neutápal v sarkazme, prikladám úryvok z knihy, ktorý sa mi zaryl hlboko pod kožu: Potom nasledovalo popoludňajšie stretnutie s Murbellou – slová, slová, slová. Murbella bola zamotaná vo filozofických otázkach. Odradová mala pocit absolútne slepej uličky. Frank Herbet, Kapitula: Duna I feel you, Odradová. Masochizmus, do ktorého prerástol štýl Franka Herberta, vyciciava z čitateľa všetku radosť z literatúry a unáša ho na vzdialené planéty, kde týra nielen myseľ, ale aj sekundovú ručičku hodín. Z povestných vojen slov, ktoré okrášľovali prvé knihy Duny, sa stal nástroj skazy a neporozumenia. Slepé uličky, do ktorých sa autor uberal, nachádzali tajné dvierka do svetov, ktoré končili v gravitačných studniach čiernych diel. Nekonečné, nikam nevedúce dialógy, vnútorné prežívanie postáv, konštantne sa opakujúce potešia ozaj len až slepo zarytých fanúšikov. Ako správny milovník science-fiction sa neukájam iba bohapustými strielačkami, ale aj vkusnou a inteligentnou rečou postáv a autora. Kde ale absentuje dej, na úkor šialených filozofických premís, nepomôže ani vymyslené božstvo, alebo hoc aj návrat samotného Mojžiša. Koniec Duny Po nevýrazných Kacíroch Duny Herbert pochoval svoj odkaz v hrubom nánose neoriginality a zatratenia. Pripravil si scénu na veľkolepý cyklus, ktorý mal znovu vzkriesiť legendy okolo červov a Kwisatza Haderacha, no namiesto toho si vybral cestu do neznáma. Možno práve on bol praotcom všetkých režisérskych škôl, ktoré dnes píšu scenáre sérií bez konca. Každopádne v Kapitule čakáte rozuzlenie okolo Tleilaxanov, Duncana Idahoa, Ctených matre, Bene Gesseritského sesterstva, no dočkáme sa len ďalšieho kroku vedľa. Keď sa po tristo stranách dej začína znenazdajky rozbiehať, vkráča do vôd, z ktorých niet úniku. Teda okrem ďalšieho pokračovania, série, ktorá už bohovsky nudí a nemá konca. Kapitula: Duna je preto pre mňa poslednou knihou, ktorú som vo vesmíre Duny ochotný čítať. Nestoja mi za to moje nervy, ani čas. Summa Summarum Ak raz niekedy nastane ten deň, keď budete chcieť niekoho utýrať takmer až k smrti, neváhajte a siahnite po tejto knihe. Opísal by som ju ako „totálne zbytočná“. Paradoxne je najzaujímavejším a najdojímavejším kúskom tejto publikácie Doslov Franka Herberta, ktorý venoval svojej zosnulej manželke. A s vrelou láskou v srdci rovnako spomínam na krásne zážitky z čítania Duny, Mesiáša Duny, Detí Duny a sčasti aj Božského Imperátora Duny.
Kacíri Duny – Zastávka na trase úspešných predchodcov
Piaty diel série Duny z pera Franka Herberta má za sebou statočných predchodcov. Kým sa tri úvodné knihy blížia ku akémusi pomyselnému vyvrcholeniu deja okolo rodu Atreidesovcov, štvrtá kniha vrhá mohutné svetlo na samotného Imperátora. Práve Božský Imperátor Duny mi z hľadiska koncepcie a príprav predošlých kníh prišiel ako zenit, za ktorý už sám Herbert zrejme ani nechcel ísť. Ale máme tu piatu časť, ktorá sa po období galaktického temna, alebo stredoveku, vyberá na známe planéty a predstavuje zápletky mocných aktérov. Aktéri a kontext Kacíri Duny (orig. Heretics of Dune) uzreli svetlo sveta v roku 1984. Autorova nedozerná predstavivosť narazila na zdanlivý múr fantazijného sveta, ktorý sa snažila preklenúť novými krízami a zvratmi. Ocitáme sa tak v svete, ktorý povstáva v renesanciu a necháva za sebou obdobie úpadku, ktoré spôsobila vláda a pád Leta II, Atreidesa, Tyrana z Arrakisu. Čitateľ má tak pred sebou sesterstvo Bene Gesseritu, alebo aj Ctihodné Matky, ktoré sa v boji o holú existenciu chytajú slamiek a vedú svoje genetické inžinierstvo za jasnými cieľmi. Zároveň sa Herbert vracia k detailom Ixiánov, no hlavne Bene Tleilaxu a mysterióznym tvárotanečníkom. Práve Tleilaxania už milénia generujú nových a nových Duncanov Idahov a práve ten posledný, vrchol ich zdĺhavých procesov, spĺňa požiadavky na spustenie novej krízy. Ingrediencie, z ktorého sa dá spraviť celkom slušný guláš. Kam sme sa to dostali? Hlavná dejová os v Kacíroch je Herbertovsky typická. Na Rakise (Arrakis alebo Duna) sa zjaví nový potenciálny mesiáš, ktorý komunikuje s červami – mladá potomkyňa Fremenov, Šiána. Práve ona vzbudzuje v náboženských sektách strach a rešpekt. Pre cirkev totižto nie je nič horšie ako narušenie paradigmy, alebo popretie základných princípov ich viery. Ako mužský protipól sa na scénu vracia aj spomínaný Duncan Idaho, ktorého nová verzia je pre Ctihodné matky veľkou záhadou. Myšlienka spárenia týchto dvoch mocných symbolov sa javí ako nevyhnuteľná. Autor však prekvapivo odbáča do vedľajších ciest, ktoré vedú cez stratencov z Rozptylu, ovládajúcich fanatickú sexuálnu mágiu, armádneho bašára Tega Milesa (najlepšie vykreslená postava knihy) a vždy vo vzduchu visiacu esenciu proroctva. Aj napriek tomu, že logickosť Duny ostáva nepoškvrnená, začína to škrípať v smerovaní, odkaze a celkovom dojme. Žiadna z kníh série sa nečíta ľahko. Čítanie si vyžaduje sústredenosť, dobrú pamäť na postavy, súvislosti a ochotu rozprestrieť predstavivosť do nových rozmerov. U Kacírov však križovatky dejových lieniek častokrát končia v opakujúcich sa a prešľapujúcich scénach, ktoré síce bavia, ale s odstupom zavadzajú. Rovnako tak je to aj s budovaním hlavnej dejovej línie. Kým sa čitateľ pripravuje na nečakané alternatívy a zvraty vyplývajúce z deja, no zároveň extrémne tajomné, dostane sa nám možnosť, ktorá prekračuje hranice zadefinovaného vesmíru. Autor má právo si do diela zakomponovať čo len chce, no u mňa to jednoducho nefungovalo. Tieto vybočenia vo mne vzbudzovali dojem, že Herbert ohýba vlastné pravidlá a nasilo zavádza fantastické novoty. O to viac ma mrzí, že kniha pôsobí ako predohra k ďalšej časti (Kapitula: Duna), bez uzatvoreného konca a s minimálnym uspokojením poznania osudu hlavných protagonistov. Summa Summarum Poviem to narovinu, Kacíri Duny sú pre mňa zatiaľ (ku Kapitule som sa ešte nedostal) suverénne najslabším článkom série. Kým Božský Imperátor prekypoval vizionárstvom, či podprahovou romantikou, Kacíri naštrbávajú trpezlivosť čitateľa a nedovolia mu využiť svoj obrovský potenciál. Hlavné postavy sú napísané skvelo. Každá jedna osoba neskrýva pred čitateľom svoju motiváciu, sleduje svoje mocenské ciele a využíva nástroje na presadenie sa v krutom svete melanže, vplyvov a galaktických intríg. Spomínaný cliffhanger v závere knihy však ani neprekvapí. Bude to zrejme tým, že príprava vyvrcholenia knihy bola oklieštená a to práve na úkor premostenia do širšieho, zrejme lepšie fungujúceho deja nasledujúcej knihy. V skratke – kniha žiaľ nesplnila moje očakávania, aj keď na pomery svetovej tvorby obstojí. Vytknúť ale musím aj kvalitu korektúry – kým pri predchádzajúcich častiach som sa nad kvalitou textu nepozastavil, u Kacírov čitateľ narazí na nezvykle veľké množstvo gramatických chýb, preklepov, či zle preložených slov. Na záver musím spomenút extrémne vydarenú grafiku celej série, ktorá uchváti a zrejme aj dvíha čísla predajov.