Jennifer L. Armentrout v knihe Každý tvůj nádech ukončuje trilógiu Dark Elements. Layla, dcéra démona a strážcu, si definitívne vyberá, ktorý z dvoch mladíkov bude stáť po jej boku. Čaká ju aj tvrdý boj o záchranu sveta – lilin, nebezpečná bytosť, začína vystrájať v Laylinom meste a ak ho rýchlo nezastavia, mocné Alfy spustia celosvetovú apokalypsu. Chytiť lilina však nebude jednoduché; a bude si to vyžadovať isté ťažké rozhodnutia. Trilógia sa rozbehla celkom slušne – Armentrout vymyslela pútavý svet s pre mňa originálnou rasou strážcov. Layla bola tiež celkom fajn hrdinka vďaka svojim sarkastickým poznámkam. Bavilo ma čítať hlavne scény, v ktorých sa objavil jej dlhoročný priateľ Zayne. Celkom som sa tešila na finále série, hoci druhý diel už nebol taký dobrý ako prvý. Dúfala som, že autorka zapne motory naplno a prinesie veľkolepé uzavretie príbehu, no ttretí diel skĺzol do nevýraznej šedej zóny plnej hlúpych klišé. Základným problémom knihy bola Layla. Áno, stratiť najlepšieho kamaráta je tvrdé, ale s niektorými vecami sa v živote treba vyrovnať. Layla robí trápne sľuby o tom, že ho určite zachráni, hoci netuší, či je to vôbec možné. Vyťahovať niekoho z podsvetia len preto, že je kamoš hlavnej hrdinky, mi prišlo strašne pokrytecké. Čo všetky tie zástupy oveľa nevinnejších duší? Autorka túto tému vôbec nezvládla a nepohrala sa s jej morálnou hĺbkou. Uzavrela to tým, že je to Laylin kamoš a to stačí. Nuž, nestačí. Aby čitateľovi nebolo ľúto, autorka v treťom dieli nakopila neskutočné množstvo Mary Sue prvkov, ktoré skombinovala s Laylinou kulminujúcou hlúposťou. Vytvorila z nej tak veľmi otravnú hrdinku, ktorú som ku koncu nemohla ani cítiť. Čerešničkou na pokazenej torte bol jej spasiteľský syndróm a zase scéna zo sekcie „tínedžer ide zachrániť svet, hoci sa ani nezamyslí nad tým, ako to má spraviť“. Do toho sa neustále ospravedlňuje za každé svoje rozhodnutie niečo spraviť alebo nespraviť. A o tom, ako ona ani Roth zase nepoužívajú mozog, radšej pomlčím. Milostný trojuholník medzi hlavnými hrdinami sa vyriešil relatívne skoro. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Ako sa dalo predpokladať, Layla si vybrala badguya Rotha, hoci doteraz neviem, čo mali vlastne spoločné a čo bolo okrem jeho vzhľadu na ňom také oslňujúce. Zayne so svojou dospelosťou, racionalitou a milou starostlivosťou by bol oveľa lepšou voľbou. Čo už, nikdy túto posadnutosť drzými chlapcami nepochopím. Výsledkom bolo to, že polovica knihy bolo samé ňuňuňu kvality tureckej telenovely, z ktorej sa mi upchávali cievy nadbytočným cukrom. Roth mi s jeho snahou kontrolovať Laylu a s prehnanými reakciami tiež pekne dráždil nervy. Ale tak ja som ho nemala rada od prvého dielu, takže priznávam, že toto je osobná záležitosť.[/su_spoiler] Akčné scény tiež plávali na povrchu a chýbali im grády. Tu bola problémom absencia poriadneho nepriateľa. Lilith bola s tým svojím „nedostala som, čo som chcela, tak zničím svet“ strašne smiešna, až trápna. Nezvládnutá motivácia uškodila aj v lilinovom prípade – on ide zničiť svet a ani nevie, prečo vlastne to má spraviť. Ťahá ho vpred len nejaké „predurčenie“ vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu. Veľké sklamanie, autorke to vôbec nevyšlo. Alfy ako rasa boli úplne nedotiahnutí, chýbal mi logický zmysel ich existencie, okrem toho, tí dvaja, čo sa na Zemi zjavili, sa správali ako sprostí pubertiaci, čo len čakajú na prvú zámienku, aby sa mohli pobiť. Trochu prvoplánové pre takú starú a mocnú rasu, nie? Akcia s Abbottom aj záver boli jedno veľké klišé. Dialógy oscilovali medzi napínaním svalov a hrkútaním. Sklamalo ma aj riešenie otázky Rothovho dlhu voči čarodejníkom. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]On aj Layla sa zosypali, keď zistili, že Bambi sa ako odmena za záchranu Laylinho života musí presťahovať do nového domova. Armentrout očividne zabudla, že má v knihe démonov – démonov z pekla, z toho jeden je princ! Od démona by som čakala, že uzatvorí takú zmluvu, ktorá bude pre neho vždy výhodná. Nejaká na prvý pohľad nepostrehnuteľná drobnosť v dohode, tzv. šedá zóna; napríklad, že sa nedohodlo, na ako dlho Bambi k čarodejniciam odíde. Démoni a Layla sú na rozdiel od čarodejníc nesmrteľní a Bambi je bytosť s vlastnou vôľou. Po pár desiatkach rokov by sa mohla zodvihnúť a vrátiť sa s k Rothovi. Ale to by postavy museli využívať mozog, že?[/su_spoiler] Celý tento tretí diel na mňa pôsobil, ako by bol napísaný rýchlo iba preto, aby sa mohol čo najskôr vydať. Logika kríva, rozprávanie sa sústreďuje na nepodstatné veci a hromadenie klišé. Všimli ste si, koľkokrát v celej sérii prišli hlavné postavy domov z boja, pokryté krvou a špinou, a namiesto očisty len hneď zaliezli do postele? Uff. Autorka sa namiesto všetkého toho prázdneho hrkútania a nekonečného sebaobetovania mohla sústrediť viac na ich osobnú hygienu. Jedinou zaujímavou postavou v knihe (okrem Zaynea), ktorú som nemala chuť poslať kopancom priamo Smrťákovi, bol Morris, ktorý sa zjavil na niekoľko krátkych sekúnd a na úplnom konci vyvolal zopár zaujímavých otázok. Kniha ma väčšinou nudila alebo iritovala a veľakrát som seriózne premýšľala nad tým, že sa na čítanie vykašlem. Ale dúfala som, že v závere autorka predsa len prekvapí. Nestalo sa tak, veľkolepé finále sa nekonalo. U mňa to nefungovalo ani ako priemerná oddychovka, ale na internete sa nájde dosť spokojných názorov. Ktovie, vám sa možno páčiť bude. Základom je nemať žiadne očakávania.
Dotek jako led nie je dosť mrazivý
Séria Dark Elements od Jennifer L. Armentrout pokračuje druhým dielom Dotek jako led. Po mnohých zisteniach a peripetiách z prvej knihy čakajú Laylu znova náročné časy. Zdá sa, že sa rituál predsa podaril a na Zemi sa zrodil Lilin. Strážcovia ho musia rýchlo nájsť, kým nenapácha priveľké škody, inak by sa Alfy mohli rozhodnúť, že zrušia celú planétu. Roth sa nečakane vracia z pekla, aby pomohol s pátraním. Aj napriek jeho odmietaniu musí Layla bojovať s jeho príťažlivosťou, navyše sa skomplikuje aj jej vzťah so Zayneom. Aby toho nebolo málo, Layla stráca svoju schopnosť vidieť duše. Pátranie po Lilinovi sa tak ešte viac komplikuje. Po prvom dieli série som bola celkom nabudená na ten druhý. Autorkin štýl písania mi celkom sadol – nehrotí scény do totálnej drámy, píše celkom fajn postavy a Layla má občas dobré sarkastické poznámky. Toto som dostala aj v druhom dieli. Armentroutová ho vyrozprávala slušne, ale v porovnaní s jednotkou už kríval. Pribudli totiž klišé prvky a logika niekedy škrípe. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]Tak napríklad, ľudia v škole sa začnú zo dňa na deň správať divne, ale nikto, ani Roth, si nespojí jedno s druhým? Trvá im skoro celú knihu zistiť, ako to súvisí s Lilinom. Pritom čitateľovi to musí byť hneď jasné (aspoň mne bolo). Alebo: spolužiak sa začne správať zvláštne a Roth z toho vydedukuje, že Lilin je v škole. Len tak, bez faktov. Pritom Lilin môže byť kdekoľvek – trebárs aj v supermarkete, kam jeho rodina chodí nakupovať. [/su_spoiler]Layla má tretinu knihy obavy z konkrétnej veci. Čarodejnica jej jasne povie, že sa obáva zbytočne a že to nie je pravda; Layla si to samozrejme začne navrávať ešte viac. Akoby mala v ušiach vatu. Vážne mohli postavy zapojiť mozog viac. Roth sa v druhej knihe stáva otravnou postavou, ktorú by som najradšej škrtla. Príbeh by tým vlastne ani netrpel, dokázal by pekne fungovať aj tak a pravdepodobne by bol oveľa lepší. Už prvá scéna – prechádzka s Rothom – je klišé jak sviňa, navyše celkom zbytočne. Každému okrem Layly je jasné, že démonský princ klame a niečo skrýva. Ak by s ňou naozaj nechcel byť, nešiel by sa s ňou prechádzať pri mesiačiku; proste by ju ignoroval a nebol by s ňou vôbec v kontakte. Ale to by neladilo s autorským zámerom, že? Scéna v démonskom bare je rovnako trápna a zbytočná. Roth ju tam doviedol a nechal ju tam, lebo išiel zohnať jedlo? Hoci vie, čo všetko tam Layle hrozí a o čom ona nemá tušenia? Je mi jasné, o čo tam autorke išlo, ale vôbec sa jej tá scéna nevydarila. Čo sa týka Laylinho a Rothovho doťahovania, tentoraz je to buď smiešne, alebo trápne. Ich dialógy mi liezli na nervy. Laylin najsilnejší moment v knihe bol, keď sa Rotha otvorene spýtala, či s ňou chce byť. Jej svetlých pár sekúnd, potom už bola len tma… Jediná vec, čo ma na tejto knihe bavilo, bol Zayne a scény s ním a Laylou (nie tie, kde bol aj Roth; tie boli otrasné). Napätie medzi nimi bolo krásne vystupňované a autorka pekne rozvíjala ich vzťah. Dopriala im súkromie aj čas, netlačila to cez akčné scény a klišé typu „keď som si myslel, že ťa stratím, došlo mi, ako mi na tebe záleží, bla… bla…“ Celkom ma prekvapila tým, ako prirodzene to medzi nimi vyznelo. A to aj vďaka Zaynovej povahe a príjemnej zrelosti. Obávam sa však, že v treťom dieli autorka Laylu dotlačí do vzťahu s Rothom. Lebo bad guy syndróm, duh. Pamätáte si na nejaký milostný trojuholník, kde sa hrdinka rozhodla pre toho dobrého, spoľahlivého a rozumného chlapca a odmietla toho, čo robil len problémy? Nie? No vidíte, ani ja. Takže na 85-95% môžeme predpovedať, ako to skončí. Pochváliť musím ešte jeden detail – a to Bambi. So Zaynom najlepšia postava knihy, aj keď nie je veľmi akčná. Jej schopnosť ale v závere prekvapila a to, ako spávala v domčeku pre bábiky, nemalo chybu. Škoda, že takýchto drobností nebolo viac. Záver knihy bol hrozný. Čistý marketingový ťah v štýle telenovely, kde sa dej preruší v tom najdramatickejšom momente, aby bol čitateľ čo najviac dotlačený ku kúpe tretieho dielu. Jednoducho čítate, konečne sa po desiatkach strán, kedy sa skoro nič nedeje, dozviete zásadnú vec… A zrazu koniec. Ani tam nebol náznak, že „to be continued“. Začala som čítať ďalšiu kapitolu a len som niekoľko odsekov nechápala, že čo sa vlastne deje – a ono to bola špeciálna bonusová scéna zo Zayneovho pohľadu. Síce lepšia ako ten Rothov žvást z prvej knihy, ale nemusela tam byť (a to mám Zaynea fakt rada!). Kvalita a pútavosť druhej knihy bola teda výrazne nižšia ako pri prvom dieli. Je to škoda, veľmi som sa tešila na to, čo autorka vymyslí, lenže namiesto toho som dostala knihu, do ktorej som sa musela nútiť. Iba som rátala strany, že kruci, koľko ešte. Občas do toho prišiel svetlý moment so Zaynom, ale na dobré hodnotenie je to málo. Uzatváram to teda s tým, že ide o priemernú romantasy a budem dúfať, že tretí diel bude kvalitatívne inde.
Polibek bez duše je príjemná romantasy
Jennifer L. Armentroutová je obľúbenou autorkou YA fantasy príbehov. Keď som si kupovala knihu Polibek bez duše, ani som si v prvej chvíli neuvedomila, že je od nej – až kdesi v tretine príbehu mi došlo, že ho napísala tá Armentroutová, o ktorej som na instagrame toľko čítala. Moju zvedavosť to nakoplo riadne; bude čítanie stáť za to, alebo to bude rovnaká zbierka hlúpych klišé ako v prípade Rebeccy Yarros či Kerri Maniscalco? Polibek bez duše nás vezme do alternatívnych Spojených štátov, kde magické bytosti zvané Strážcovia vystúpili z inkognito módu a bez skrývania žijú medzi ľuďmi. Majú za úlohu likvidovať démonov z pekla. Ich vyhľadávanie by bolo veľmi náročné, ak by medzi Strážcami nežila Layla – tínedžerka so zmiešaným pôvodom, ktorej démonská časť umožňuje vidieť démonov a označiť ich. Vďaka jej znameniam dokážu Strážcovia démonov rýchlo vystopovať a zničiť. A práve kvôli démonskému dedičstvu ju väčšina Strážcov nemôže vystáť – to by však Laylu až tak netrápilo. Oveľa horšie je, že nemôže nikoho pobozkať, pretože by tým dotyčnému vzala dušu. Sužuje ju to aj preto, lebo je zamilovaná do mladého Strážcu Zaynea, s ktorým vyrastala. Jedného dňa sa v jej živote zjaví démon Roth a Laylin dovtedy pokojný život sa začne rozpadať. Niekto chce totiž rozpútať na Zemi apokalypsu a Layla by pri tom mala zohrať hlavnú úlohu. Spolu s neodolateľným Rothom budú musieť vylúštiť záhadu a zachrániť svet. Armentroutová písať vie. Má dobrý rozprávačský štýl, dynamický a ľahko čitateľný, miestami mierne sarkastický. Príbeh obsahoval zaujímavo poskladané prvky – vo väčšine kníh s démonmi sú ich protivníkmi anjeli (klasické klišé), ale tomu sa autorka šikovne vyhla a vytvorila Strážcov, ktorí sa celé stáročia skrývali ako chrliče. Máme tak pre mňa novú rasu, ktorá je slabšia ako klasickí anjeli; pre boj s bežnými démonmi sú však ich schopnosti dostačujúce. Dobrý nápad, oceňujem. Laylino videnie duší a označovanie boli tiež zapracované dobre, vrátane mnohých chvíľ, kedy sa cítila fyzicky zle preto, že nemohla pohlcovať duše. Táto jej dvojitá podstata a neustále morálne pokušenia príjemne obohacovali príbeh. Jasné, aj v Laylinom prípade nájdeme množstvo Mary Sue prvkov: je dieťatom Strážcu a démona, takže je veľmi špeciálna; má viacero jedinečných schopností a, samozrejme, existencia sveta znova bude závisieť na tínedžerke, ale napočudovanie to bolo stále celkom čitateľné. Layla mala ďaleko k dokonalosti, dokonca nebola ani nejako extra chytrá podľa mňa (taký sivý priemer). Ako postava ma však bavila oveľa viac ako Violet Sorrengail alebo Emilia z Království hříšných. Bola ľudskejšia, a hlavne nebola taká drama queen. Roth ako hlavný hrdina bol… ok. Doplňte si myknutie plecom. Klasický údajne zlý chlapec, neskutočne dobre vyzerajúci a hádžuci jednu horúcu poznámku za druhou. Mladé baby sa možno nechajú krátkodobo okúzliť jeho charizmou, ale mne dekel neodstrelil. Bol strašne sebavedomý, na démona málo zlý a vystupoval presne ako osemnásťročné šteňa. Sorry, toto už nie je pre mňa. Navyše som si dlho zvykala na jeho meno. Áno, je to logická skrátená verzia jeho skutočného mena, ale celú knihu som mala divný pocit, keďže mám rovnaké priezvisko. Pochváliť však musím autorku za Bambi – had, ktorý väčšinu času existuje ako Rothovo tetovanie, sa mi fakt páčil. A už som len zvedavá na toho jeho draka! Ak by to bolo možné, tiež by som také tetovanie brala. Hot scény boli dobre vybalansované a konečne mali nejaké dekórum. Tým chcem povedať, že kniha nie je žiadnou príručkou sexu (viď Království hříšných), ani klasickými klišé zlepencami dvojciferných orgazmov a bleskov (viď Štvrté krídlo). Bolo to stále príjemne šteklivé, aj keď autorka nechala veci skôr na predstavivosti čitateliek, ako by to mala opísať do najmenšieho detailu. Som jej za to úprimne vďačná. Tento rok mi nekonečné sexuálne scény odpálili celkom slušné množstvo neurónov. Armentroutová ukázala, že aj tieto scény sa stále dajú napísať elegantne a rafinovane. Veľmi dúfam, že pri tom ostane aj v pokračovaní. Hlavným hrdinom je síce Roth, ale mňa oveľa viac zaujímal Zayne (ok, čiastočne za to môže aj to, že zbožňujem pekných blondiakov). Bol podľa mňa lepšie napísaný ako Roth – správal sa pokojnejšie, dospelejšie a celkom racionálne. A hlavne to napätie medzi ním a Laylou! Obaja vedia, že sa nemôžu zblížiť, napriek tomu to medzi nimi iskrí. Osobne by som brala radšej jeho ako hlavmého hrdinu. A je to fajn chalan; aj keď robí chyby, o Laylu sa celý život pekne stará. Som zvedavá, či autorka niečo pre neho vymyslí. Bola by škoda nevyužiť Zaynov potenciál. Ostatné postavy nejako extra dôležité nie sú. Laylini priatelia Sam a Stacey sú len štatisti, navyše Stacey bola strašne divná. Vie tá postava hovoriť aj o niečom inom ako o sexe? Nemohla by som mať takú najlepšiu kamarátku. Ak by furt mlela len o tom istom, asi by som ju rýchlo vyškrtla zo života. Mala byť Laylina kamoška, ale skôr vyznievala ako riadny energetický upír. Po scénach s ňou som mala pocit, že musím doplniť energiu cukrom rovnako ako Layla. Našťastie sa tam Stacey objavovala len málo – a prosím autorku nadiaľku, aby to tak zostalo! Z ostatných postáv je zaujímavý ešte Zaynov otec Abbott, ktorý mal veľmi neľahké postavenie voči Layle, a oceňujem, že z neho nebol na konci klasický zadubenec, ale dokázal aj premýšľať. Kniha obsahovala jednu bonusovú kapitolu – ako inak, najpikantnejšiu scénu napísanú z pohľadu Rotha. Tak toto bola zbytočnosť jak kolesá na vidličke. Jednak to úplne rozbilo atmosféru z konca, a potom to nebolo až tak dobre napísané. Roth je sladký až hrôza a to jeho neustále „ochutnal som/zacítil som nebo“ mi parádne liezlo na nervy. Dovalil sa na Zem ako veľký zlý badass démon (to tvrdí on, nie ja) a v skutočnosti je to len sladký zamilovaný chlapček. Autorka vytvorila celkom schopné postavy, ale pri Rothovi psychologizácia pokrivkáva. Žeby to bolo tým, že cieli hlavne na čitateľky tínedžerky? Ako som už písala, v knihe je zopár klišé, na ktoré môže každý reagovať inak (magický artefakt je znova v americkom meste, navyše v Laylinom susedstve, a získať ho je prekvapujúco jednoduché; znova scéna „nie je to tak, ako si myslíš, prosím, nechaj ma to vysvetliť“ a pod.). Celkovo to však vôbec nebol prepadák. Až sa sama čudujem, že ma to vlastne bavilo. A stačila taká blbosť – zjednodušiť niektoré veci a netlačiť drámu za každú cenu. V tomto je kniha oveľa lepšia ako Štvrté krídlo. No a v porovnaní s nesmierne hlúpym Královstvím hříšných je to doslova literárny skvost. Slušný nadpriemer, ktorý vie pobaviť, takže sa celkom teším na pokračovanie. Ak máte