Triler? Horor? Psychologický horor? Knihu Tma si každý zaradí podľa seba. Jedno však budú mať všetci spoločné. Strach. Nikdy predtým som Kariku nečítala. Vlastne aj túto knihu som počúvala ako audio. A prečo som ešte na Kariku nenaďabila? Pretože som nemala rada horory. Vážne. Ale časom som sa odhodlala a zistila som, prekvapene, že mi strach nevadí. Práve naopak. Znesiem toho viac, ako som si myslela. Príbeh sa začína odchodom na horskú chatu. Možno trochu klišé, pomyslela som si na začiatku, ale dej ma rýchlo vtiahol a ja som sa nebránila. Hlavná postava je prepracovaný, nedocenený scenárista, ktorý si odchádza psychicky oddýchnuť od všetkých, ktorí ho vytáčajú, vrátane svojej manželky, s ktorou po niekoľkých rokoch prežívajú drsnú krízu. Na začiatku autor opisuje krásnu, priam idylickú atmosféru horskej chaty a zasneženej prírody. Sneh vŕzgal pod nohami a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa začnú diať desivé veci. V tej chvíli som si to neuvedomila, ale bola som napnutá ako strunka v pružinovom matraci pod sumo zápasníkom. Už od začiatku. Všetky scény boli opísané veľmi uveriteľne. Od začiatku do konca som nedýchala a čakala odpovede na svoje otázky. Prečo hlavý hrdina oslepol? Čo si to nakvapkal do očí? A prečo tak idiotsky reagoval a snehom si škriabal očné buľvy? Ako by som reagovala ja v takej situácii? Zrazu sa mi ten muž zdal nesympatický slaboch, ktorého nažive drží len občasne vykúkajúca logika v podobe jeho podvedomia. Veľmi rýchlo sa začal rozprávať sám so sebou. To mi trochu nesedelo, ale keďže som ešte nebola sama na horskej chate bez zraku, neviem posúdiť. Akonáhle hlavnú postavu dostane tma, zmení sa aj jeho správanie. Slovník drevorubača mi v tomto prípade však neprekáža, ukazuje to jeho osobnosť a príde mi to ľudské a dokonca vtipné. Sarkazmus vo vypätých situáciách pôsobil však kontraproduktívne, čo bolo na škodu. Nie však v kľudných častiach. Povedala som kľudné časti? To boli ktoré? V knihe sa stále niečo dialo. Už keď si pomyslíte, že to nemôže byť horšie, stane sa niečo ešte hrôzostrašnejšie. Tu už odchádza reálnosť a nastupuje fantázia. Hlavný hrdina sa nechová hrdinsky, práve naopak. Dobre mu preskakuje a vlastnou zmätenosťou vyvolá jednu katastrofu za druhou. Musím ale uznať, že sa to počúvalo dobre a stále som tŕpla, čo ho ešte čaká. Musím povedať, že sa však nikdy úplne nevzdal. V každej situácii sa vynašiel a logika ho ťahala z problémov pomalými krokmi. Páčilo sa mi, ako si obľúbil Oliho – Diktafón značky Olympus, s ktorým po celú dobu imitoval rozhovor. Isto si autor povedal, že bez dialógov by mohla byť kniha nudná a musím uznať, že to nebolo sa škodu veci. Najviac som sympatizovala s postavou, keď sa rozčuľoval nad vianočnými koledami v rôznom nárečí. Pílilo mi to uši a sama som mala chuť otrieskať rádio o stenu. Perfektne sa to prelínalo s dejom, dotváralo to skvelý „na nervy“ obraz. Keď vošiel do druhej chaty v nádeji, že tam nájde pomoc, vedela som, že to bude pasca. Ale vydesilo ma, keď som narazila na detský batoh a bábiku. V hlave sa mi rojili otázky na ktoré som sa bála dostať odpovede. Kde rodinka zmizla? Dostal ju neznámy útočník? Môj strach sa stupňoval pri každom schode smerom k izbám, kde by mohli ležať telá. I samotný hlavný hrdina zmýšľal podobne ako ja – matka, ktorá nikdy nechce vidieť ani čítať o ničom desivom, čo sa týka detí. Strach, raz tlmený, prezlečený za zvedavosť stupňoval s každou katastrofou a nevedela som prestať počúvať. Domýšľala som si a iracionálne videla nebezpečenstvo všade, kde aj hlavný protagonista, a vôbec nie márne. Z každej strany dostával podpásovku a krv v žilách mi tuhla až do konca. Toto sa autorovi musí nechať. Nenastala žiadna prázdna scéna. Každá spomienka, dumanie hrdinu posúvalo príbeh tým správnym smerom. Zarazila som sa až pri scéne, kde si muž rezal nohu, aby sa dostal z pasce na vlky. Nesedelo mi to tam a prišlo mi to prehnané. Našťastie sa ukázalo, že to bol len sen a samotná postava nahlas uznala, že by toho nebola schopná. Klobúk dole za nepoužitie tohto strašného klišé, už som sa začínala báť o autorovo duševné zdravie. Horská jazda, ako sa patrí, sa však stupňovala do samého konca a vlci zbiehajúci sa nad mužom sľubovali rýchly koniec. Ja som však do poslednej chvíle dúfala, že nejakým šťastím vyviazne živý, veď konečne zliezol horu a vidí svetielka v najbližšej dedine! „Nádej ťa zabije!“ znelo v knihe a ja som hltala každé slová. To, čo ale nastalo, mi úplne odpálilo dekel. Áno, použila som tento výraz, inak sa nedalo. Alebo by sa vám viac páčilo „koniec bol prekvapivý“? To by bolo voči nemu nefér. Karika ma dostal. Odrovnal. Strhol mi kožu, až som ostala stáť s buľvami vypúlenými z jamiek. Trochu prehnané? Nie. Možno sú ľudia, ktorí celý čas analyzovali s chladnou hlavou, čo sa vlastne deje? Prečo to všetko? Áno, aj ja som sa pýtala, ale dej ma tak strhol, že som si jemné náznaky nevšimla. No všetko do seba dokonalo zapadlo ako guľka do bubienka revolvera. Až som na konci len nemo hľadala ďalšie stránky. Skvelá práca! Nemožno mi nehodnotiť dabing. Túto audio knihu nahovoril herec a moderátor Peter Kočiš. Jeho hlas sa mi páči, ihneď som si uvedomila, že mi je známy. Je príjemný, ale mne osobne prišla nahrávka trochu neprofesionálna. Mnohým sa môže zdať nahrávanie audia jednoduché, ale opak je pravdou. Všetkému predchádza správna príprava a tu bolo počuť, že herec dielo číta po prvýkrát. Zaseknutie uprostred vety, nevhodná intonácia a podobné prehrešky ma úplne vyviedli z miery. Nehovorím, že sa to stávalo často, ale keď sa to stalo, pichalo ma to v ušiach. Atmosféru by som precítila viac, keby som knihu čítala. Môj konečný dojem z príbehu je síce veľmi pozitívny, no niektoré scény mali byť viac napínavé, moderátor im dal úplne iný podtón, a tak všetku autorovu snahu zničil. Toto by ma ako autora veru nepotešilo.
Do Ružomberka prichádza mráz a Strach
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.) Mojím najčítanejším autorom je Stephen King, ktorého napínavé romány s fantasy prvkami zaberajú v knižnici najviac miesta (naschvál ich nenazvem horormi; pre mňa sú to skôr trilery). Rada čítam podobné knihy – a práve Jozefa Kariku často prirovnávajú ku Kingovi. Karikove knihy ma doteraz úspešne obchádzali, ale keď mi začali vyskakovať reklamy na jeho novú knihu, povedala som si, že prišiel čas jeho tvorbu „očekovať“. V trileri Strach sa hlavný hrdina po rozchode s priateľkou vracia do rodičovského bytu v Ružomberku. Slovensko zasiahol prúd arktickej zimy a teploty klesajú tridsať stupňov pod nulu. Jeho však viac ako nevľúdne počasie či čerstvá nezamestnanosť trápia spomienky z detstva. Kedysi dávno zažil s kamarátmi podivné udalosti, pri ktorých zmizla jeho sestra. A minulosť po ňom začne siahať ešte intenzívnejšie, keď na sídlisku znova začnú miznúť malé deti a zostávajú po nich len kúsky tiel. Partia starých kamarátov si to spočiatku nechce pripustiť, ale vzorec sa očividne opakuje. Čaká ich boj s neznámymi silami, ktorý prežije len málokto. Karika to rozbalil parádne. Atmosféru v knihe buduje skutočne majstrovsky od prvej stránky. Zoznamuje nás postupne s jednotlivými aktérmi, pridáva stupňujúce sa nadprirodzené prvky a odhalenia dávkuje postupne. Dej a atmosféra – to je na tejto knihe najlepšie. Podobne ako u Kinga a jeho príbehov, aj pri Strachu je najväčšia sila príbehu v jeho uveriteľnosti. Odohráva sa u nás na Slovensku, v známom prostredí a s okolnosťami, ktoré by sa mohli stať hocikomu. Nadprirodzeno prichádza postupne, autor presvedčí čitateľa, že tam vonku v snehu naozaj striehne nebezpečenstvo a zelená hmla. Hovoriť o uveriteľnosti je možno trochu paradox, keďže ide o čistú fantastiku, ale spôsob, akým ju autor zapojil, je skvelý. Mňa úplne presvedčil a sakramentsky ma to bavilo. Postavy sú v knihe pestré, každá má svoj starostlivo vybudovaný život a prístup k nemu. Našťastie sa veľmi rýchlo dovtípia, že sa niečo deje, takže sa dej nezvrtne na klasický americký slasher typu „odmietol si vidieť pravdu, tak na, tu máš nôž do chrbta.“ Silným prvkom rozprávania je skôr to, že napriek uvedomeniu si hroziaceho nebezpečenstva im šťastena nepraje. Alebo lepšie povedané, jednotlivé drobné detaily a udalosti vedú častokrát k neodvratnému koncu a čitateľa to zasiahne o to viac, že stačilo málo, aby sa tomu dalo vyhnúť. Práve tieto detaily mal autor dobre pripravené a pospájané. Chválim aj nápad s geografickým rozložením podobných výskytov – prepojenie napríklad na legendárnu Ďatlovovu výpravu bola skvelá myšlienka, ktorá pekne zapadla do deja. Karikov štýl je čitateľný a rozprávanie je dostatočne dynamické, aby nútilo čitateľa otáčať jednu stránku za druhou. Dialógy poväčšinou fungujú v poriadku, postavy sa nesnažia získať titul Drama Queen of the Year, ako je dlhodobým trendom napríklad pri amerických knihách. Kingovský motív spracovaný originálnym slovenským spôsobom. Dlho, veľmi dlho som si pri čítaní vravela, že by Strach mohol dostať odo mňa aj plné bodové hodnotenie, pretože našliapnuté to mal perfektne. A potom prišiel záver. Než sa dostanem k posledným štyrom stranám, ešte sa pristavím pri hlavnom hrdinovi. Karský mi svojím správaním postupne začal poriadne piť krv. Jeho neustále fňukanie a sebaľútosť už boli v poslednej tretine knihy dosť neznesiteľné. Stále sa správal, akoby nemal inú možnosť, len trčať v Ružomberku. Keď bol taký vystrašený zo všetkého, čo zažil a čomu bol svedkom, prečo už dávno nepredal rodičovský byt a nekúpil si iný na opačnom konci republiky? Prečo jednoducho neodišiel, keď sa začali diať podivné veci? Len tam stále vyplakával a tváril sa, že nemá na výber. Mal, ale chápem, že autorovi to nesedelo do konceptu, tak ho trochu umelo tlačil do toho, aby zostal. Toto je jedna z drobností, pri ktorej mi logika nesedela. Divila som sa napríklad aj tomu, že postavám tak dlho trvalo uvedomiť si spojitosť medzi udalosťami a extrémnou zimou. Mne to doťuklo vlastne ihneď, keďže som dieťa narodené práve počas jednej takej zimy a je mi to pripomínané celý život („To bola veru iná zima, keď si sa ty narodila!“). Jasné, že mladšie generácie to spojenie nemusia hneď vidieť, pretože také zimy sú pre nich už prakticky nepochopiteľné; lenže hrdinovia v knihe sú o niekoľko rokov starší odo mňa – oni tú poslednú zimu zažili na vlastnej koži a pamätajú si ju. Tak prečo im to nedošlo skôr? Drobný kotrmelec rovnako ako ten, že Hana nezobrala dcéru a nepokúsila sa na jednu noc opustiť mesto. Hotely predsa nie sú až také drahé a ak má iPhone, tak tých pár eur na penzión bude mať tiež (inak Apple by mal zo všetkej tej reklamy v knihe radosť; uf…). Ale dobre, stále by som dokázala privrieť obe oči a dať aspoň 4,5/5. Keby nebolo toho konca! Začala som šípiť zradu, keď v knihe ostávalo posledných pár strán a ešte sa len schyľovalo k finálnemu stretu s nadprirodzenom. Vravela som si, kruci, toto bude niečo na pokračovanie, alebo nejaký divný záver. Bohužiaľ, išlo o druhý prípad. Tristodvadsať strán kniha frčala ako akčný, dravý buldozér, ktorý nedá človeku vydýchnuť. A potom prišli posledné štyri strany, ktoré to doslova celé zabili, prečiarkli, odpísali, zadupali do snehu. Aj mesiac po prečítaní sa občas pýtam, že čo to, prepána, malo znamenať? Koniec bol čitateľsky absolútne neuspokojivý. Najprv Karský konečne objaví svoje stratené gule a vydá sa čeliť hrozbe, a potom sa odrazu behom sekúnd otočí o stoosemdesiat stupňov a stáva sa akýmsi Renfieldom toho nadprirodzena, s ktorým sa chystal bojovať. Nebol by to zásadný problém, ak by táto premena dostala trochu viac priestoru; ak by tam bol nejaký náznak postupného uvedomovania si, že sa niečo deje, že sa niečo mení, a postupne by to vyústilo k inému záveru, ako čitateľ čaká. Lenže celé to bolo spísané na necelých štyroch stranách, ktoré absolútne nestačili. Mala som z toho asi taký pocit, ako keď zrazu prepnete audiopoviedku na dvadsaťnásobné zrýchlenie; akoby niekto odsekol na tristodvadsiatej strane text a prilepil tam len niečo narýchlo zbúchané. Veľmi ma to zaskočilo a pokazilo mi to celý zážitok z dovtedy výbornej knihy. Vo finálnom verdikte teda dávam so zavretými očami 4/5 – ale iba kvôli tomu záveru, ktorý očividne mnohým ľuďom neprekáža, keď tak pozerám na internetové hodnotenia. Knihu si rozhodne treba prečítať – príbeh do posledného momentu je perfektný. Škoda, že sa autor nepohral viacej s tým koncom. Ale aj také sú príbehy.