Ak by som mala vybrať kráľovnú československej sci-fi, tak by som seriózne uvažovala nad Jankou Plauchovou, hoci som zatiaľ od nej čítala iba dve knihy – Nula kelvinov a teraz najnovšie Večnosť omylov. Už pri Nula kelvinoch ma presvedčila o tom, že vie krásne prepájať motívy, napínavo rozprávať a jej autorský štýl mi sadol ako posledný dielik do správne zloženého obrázka z puzzle. Bola som teda zvedavá, aký príbeh dostanem v knihe Večnosť omylov. Na úvod knihy sledujeme prípravu tímu astronautov, ktorí majú letieť raketoplánom Discovery na ISS. Raketoplán však pár sekúnd po štarte, tesne po zážihu motorov, exploduje. Vyšetrovacia komisia má zistiť príčinu výbuchu a jej členom je aj Derek Watson z NASA, bývalý astronaut, ktorý viedol výcvik posádky. Tragédiu berie veľmi ťažko, pretože ak by sa nerozhodol povesiť kariéru astronauta na klinec, s veľkou pravdepodobnosťou by v raketopláne sedel on ako veliteľ misie. Jedného dňa ho kontaktujú Rusi, ktorí mu prezradia detaily o tajnom vesmírnom projekte a odhalia mu hypotézy a dôkazy, ktoré prevrátia Watsonov život naruby. Rusi vedia, že neodolá ponuke zistiť, čo sa naozaj stalo s raketoplánom Discovery. Watson odchádza na ruskú vesmírnu základňu, kde sa začne pripravovať na cestu, ktorú ešte neabsolvoval žiaden človek. Po skvelom románe Nula kelvinov som mala od Janky Plauchovej veľké očakávania a nesklamala ma. Večnosť omylov je fascinujúce sci-fi, no trochu zložitejšie, než je bežný literárny konzument zvyknutý. Janka totiž neobchádza ani neignoruje vo svojich knihách vedecké poznatky a snaží sa ich čo najlepšie využiť. Teória elektromagnetizmu a oscilácie, ktorú zahrnula do knihy, ma fascinovala a ešte som sa s ničím podobným nestretla. Veľmi pekná myšlienka a hoci to s vysvetleniami v knihe nepreháňa, ani ich nepodceňuje, môj mozog dostal v niektorých pasážach zabrať a musela som ho v neskorých nočných hodinách nútiť do činnosti. Ale milovala som to! Nie som tak dobre sčítaná, aby som dokázala povedať, nakoľko realistické by udalosti v knihe mohli byť, no Janka ma svojím písaním presvedčila. A o to predsa ide – aby čitateľ zhltol návnadu aj s navijakom. Ak nemáte radi vedeckejšie pasáže a technické pojmy, tak zvážte, či sa vôbec pustiť do čítania. Kniha síce obsahuje slovník na konci, no je primárne určená pre hard-scifistov a vesmírnych nadšencov, ktorí sa vyznajú aspoň v základných pojmoch ako je orbiter, dekompresia a pod. Dajme však teraz technickú stránku a fakty bokom a pozrime sa na samotné osudy postáv. Kniha sa rozbieha trochu pomalšie a chvíľu to trvá, kým s ňou vhupneme do plnohodnotného sci-fi módu. Janka pekne opísala šok a reakcie ľudí na tragédiu a aj Watsonovu túžbu zistiť pravdu, ktorá sa mení na posadnutosť. Vo chvíli, ako Watson nasadne s Rusmi do lietadla, napätie prudko stúpa a začína ta pravá čitateľská zábava. Dejové línie sa rozvetvia v druhej polovici knihy a čitateľ musí čítať ďalej a ďalej, aby postupne odhalil súvislosti a poskladal si obraz toho, čo sa kedy udialo. Vďaka postavám, ktoré dokáže Janka napísať výborne, ide naozaj o kvalitné čítanie. V knihe prevládajú muži (vlastne všetky hlavné postavy sú muži) a sú skutočne pestrí a uveriteľní. S emocionálnym bremenom sa vyrovnávajú rôzne. Obzvlášť scény v raketopláne Buran boli skvelé a páčilo sa mi, ako sa vyvinuli vzťahy medzi ruskými a americkými kozmonautmi. Záverečné strany boli skvelé – autorka dokonale nadávkovala jednotlivé scény a prestriedala dejové línie tak, aby to bolo maximálne napínavé. Postava Brittena dobre zamotala udalosti a koncept s planétou bol fascinujúci. Časť so sondou, ktorá ostala krúžiť na obežnej dráhe, to, ľudovo povedané, zabila. Vyvolala vo mne obrovskú čitateľskú frustráciu v tom dobrom zmysle slova – išlo ma poraziť z toho, čo všetko bolo naznačené, no nepovedané. Takéto detaily mám fakt rada. Takže za seba môžem povedať, že bola Večnosť omylov sci-fi lahôdka, premakaná do detailov, ktorá spolu s Nula kelvinmi v mojom osobnom rebríčku bez väčšej námahy prekoná aj zahraničné sci-fi legendy. Toto je na čítaní krásne – keď objavíte autora, ktorého jednotlivé knihy vás budú rovnako baviť a stane sa pre vás zárukou čitateľského zážitku. Všetky palce hore, aj tie na nohách, a teším sa na ďalšie knihy od Janky Plauchovej, ktoré ma už doma čakajú! Tipy na zaujímavé sci-fi príbehy:Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješMutácia z planéty Zem má väčší potenciálČasonauti – recenzia od Lord of BooksV Paoliniho sci-fi budete Spát v moři hvězdObjavte čaro Zabudnutého vesmíru
Jana Plauchová – Nula Kelvinov – Ja neexistujem, ty neexistuješ
Jana Plauchová je uznávanovou slovenskou sci-fi autorkou, ktorá svoj románový debut napísala už ako 22-ročná. V civilnom živote pracuje ako odborná pracovníčka v Krajskej hvezdárni a planetáriu Maximilána Hella v Žiari nad Hronom, čo jej záľube v písaní dáva tie správne predpoklady na úspech. Pred pár mesiacmi nám poskytla autorka rozhovor, ktorý môžete nájsť v tomto Baškinom článku. Debut, ktorý sa vŕta v časových teóriách Nula Kelvinov je autorkin románový debut, ktorý vo svojom rukopise nesie výrazné znaky typické pre obdobie prvých rokov dospelosti. Dej je zasadený, vcelku neštandardne, v prostredí malého mesta v USA, kde sa dospievajúci David Settle pasuje s problémami kritického životného obdobia. Na Davidovi je ale niečo zvláštne. Dospieva, respektíve starne dvakrát pomalšie ako všetci ostatní. A ten dôvod sa skrýva v budúcnosti, vzdialenej päťdesiat rokov. Vcelku sympatický nápad, v ktorom sa vláda Spojených štátov rozhodla poslať do minulosti skupinku vedcov, ktorí majú zachrániť súčasnosť. Odvážny námet sa tak pohráva s alternatívnymi časovými líniami a konfrontuje ich s princípom časovej kauzality. Dôvod cesty časom je jednoduchý – v minulosti pri ňom totižto umierajú rodičia vynálezcu stroja času, ktorým je sám David Settle. A začína sa dejový kolotoč zasadený do začiatku tretieho tisícročia. Je faktom, že napísať príbeh s ťažiskom opierajúcim sa o cestovanie v čase, je extrémne náročné. Musí ho totiž podopierať nepriestrelná logika, prípadne teória, ktoré pohyby v čase definuje. Jana Plauchová sa vybrala do náročných vôd a snažila sa ísť do tých najmenších detailov. Zo začiatku všetko fičalo ako má, no s pribúdajúcimi informáciami na seba príbeh naberal aj niekoľko logických konfliktov. Ale čert to ber, je to vedecká fantastika. David Settle a jeho záchrancovia Hlavný hrdina románu, David Settle, si žije svojimi problémy dospievania. S matkou cestuje z mesta do mesta každých pár rokov, len aby na neho ľudia neukazovali prstom. Predsa len, starnúť dvakrát pomalšie je v sedemnástich rokoch vcelku do očí bijúce. Kým má David rokov tridsaťštyri, jeho spolužiaci o polovičku menej. Úlohu v tejto hre hrajú aj štyria „záchrancovia“, ktorí Davidovi aj napriek nepriazni osudu pomohli na svet. Kingsley, Haise, Browling a Conrad sledujú každý krok mladíka a snažia sa ho nasmerovať na vedeckú cestu, ktorá povedie až k zhotoveniu stroja času. Prvá polovica knihy sa nesie v pomalšom tempe, ktoré je venované Davidovi, jeho vnútornému a neskôr aj milostnému životu. Vcelku autentické opisy prvej lásky mi pripomenuli štýl Stephena Kinga posledných desaťročí – zaujímavý text, ktorý nenudí, no prerastá do veľkého rozsahu. Pravdepodobný účel autorky bol, aby si čitateľ našiel k hlavnej postave cestu a získal jej sympatie. Mnohým je tento prístup určite po chuti. Zhruba v polovici knihy nastáva kríza, ktorá narúša nielen časopriestor, ale aj samotné tempo deja. Dostávame množstvá informácií o teórii cestovania v čase, ktorý avšak neexistuje. Teória totiž definuje minulosť ako súbor koordinátov polohy jednotlivých mikročastíc priestoru (s absenciou času ako veličiny). Extrémne zaujímavý nápad, za ktorý má u mňa autorka plus, no ako som už spomínal, menej detailov je niekedy viac. Zároveň sa ponárame do detailov odboru genetiky, dozvedáme sa ako funguje DNA, prirodzený aj umelý proces oplodnenia či manipulácia s predispozíciami. Kým pri časovej teórii som zaťal zuby a čítal ďalej, pri tejto časti už musím uznať, že šlo o istú formu informačného masochizmu (povedané s úsmevom na tvári). Možno aj preto neskoršia príprava na vyvrcholenie podradila o rýchlosť nižšie. Na posledných stopäťdesiatich stranách sa príbeh naťahuje a miestami prešľapuje na mieste. Opakujúce sa filozofické úvahy a scény, ktoré viazli na logike, tomu len pridali na účinku (napr. spomienky opatrovateľky na neexistujúcu realitu alebo samotný dôvod cesty štyroch vedcov do minulosti). Netradične tiež pôsobil emočný vývoj niektorých postáv. Kým zo začiatku išlo o ukážkovú žánrovú young-adult literatúru, na konci sa mnohé postavy, okrem Davida a jeho lásky, správali pomerne účelovo. Kniha končí otvoreným záverom. Vyvrcholenie čitateľského zážitku lokalizujem zhruba do stredu románu a koniec plachtí na vlnách vysvetľovaní, odôvodňovaní a krytí si chrbta pred zákernou tetou logikou, ktoré by boli hodné hlbšej diskusie. Summa Summarum Ak by bol román zhruba o sto až dvesto strán kratší, ušetril by na repetitívnom a pre dej nedôležitom texte. Na môj ultra citlivý sci-fi vkus v ňom chýba balans medzi podávaním kvanta vedeckých informácií a zasadzovaním ich citlivo, priamo do príbehu. Román je ale napísaný v mladom veku, čo mnohé vysvetľuje. Väčšina čitateľov si neduhy určite ani nevšimne. Ide o mix populárnej young-adult so sci-fi, ktoré má svoje čaro, hlavu aj pätu. Venuje sa ľuďom a ich životom a navodzuje pocit, že príbeh a jeho vzťahová a vedecká mechanika nie je tak ďaleko od reality.
Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ
Predstavím vám mladú autorku Janku Plauchovú z Banskej Bystrice. Poznáte jej tvorbu? Tak preskočte pokojne odsek; ak nie, zbystrite pozornosť. V Krajskej hvezdárni a planetáriu M. Hella prednáša o nebeských telesách, kozmickom výskume či existencii mimozemského života a prednáša predmet Raketová technika a kozmonautika na Pomaturitnom štúdiu astronómie v Hurbanove. A keďže je toto recenzia na knihu, tak už isto tušíte, kam mierim – k mnohokrát potvrdenej hypotéze, že najlepšie sci-fi príbehy píšu vyštudovaní vedci a technici. A hneď na úvod vám rovno poviem, že v prípade Jankinej knihy Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ sa táto hypotéza potvrdila od prvej strany. Hlavným hrdinom románu je David Settle, na pohľad obyčajný tínedžer. Má však jedinečnú superschopnosť – bunky jeho tela starnú dvakrát pomalšie, a preto, hoci vyzerá na sedemnásť, má už v skutočnosti tridsaťpäť rokov. Bežný človek by si povedal, že to musí byť super prechádzať životom dvakrát pomalšie a ešte k tomu s vedomím, že sa môže pokojne dožiť aj stopäťdesiat rokov. David to však neznáša a najradšej by bol rovnaký ako všetci ostatní. Kvôli spomalenému starnutiu sa s matkou každé dva roky sťahujú, aby nemuseli vysvetľovať, prečo sa David nemení rovnako ako jeho údajní rovesníci. Ľudia totiž nemajú pre jeho nespokojnosť pochopenie a nedokážu ho prijať medzi seba. Na základe niekoľkých indícií sa David pustí do pátrania po pravde, pretože spomalené starnutie nie je jedinou zvláštnosťou v jeho živote. Od malička sa mu stávajú smrteľné nehody, z ktorých záhadne vyviazne bez zranení. Zdá sa, že ho niekto ochraňuje, a David je rozhodnutý zistiť prečo. Väčšinou si vo svojich recenziách nechávam finálne hodnotenie na záver, ale pri Nula kelvinov by to bolo zbytočné obchádzanie okolo horúcej kaše. Ide o výborný sci-fi román o cestovaní v čase a jeho následkoch, ktorý ma okamžite vtiahol do deja a nútil ma obracať stránky do hlbokej noci (čo sa mi zakaždým pri raňajšom vstávaní a naháňaní rodiny vypomstilo, ale čert ber zlú náladu; stálo to za to!). Janka Plauchová priniesla fascinujúcu teóriu o cestovaní v čase a o význame pohybu najmenších častíc. Má to premyslené naozaj dobre a ja som jej to zožrala so všetkými detailami. Krásne to previazala so svojimi znalosťami z biológie – veľmi ma bavilo čítať aj tie pasáže, kde sa vysvetľovala biologická príčina Davidovho spomaleného starnutia. Predpokladám, že nie každého čitateľa to nadchne ako mňa – DNA a biológia na všetkých úrovniach ma fascinuje od detstva, mám nejaký základ načítaný aj napozeraný v dokumentoch, takže som bez problémov dokázala s postavami držať krok, ale ak niekto netuší ani len to, čo je to tymín či adenín, tak môže knihu považovať miestami za náročnejšie čítanie. Kniha okrem cestovania v čase ponúka aj romantiku. Davida spojí silné puto s Molly, ktoré v neskorších pasážach výrazne ovplyvní dôležité momenty deja. Nejde ale o žiadne liternárne porno, ani o prehnane romantické scény pripomínajúce turecké telenovely. Autorka to udržala v ideálnej rovine: ich vzťah pôsobil reálne, živo a napriek silným emóciám som nemala ani raz potrebu prevracať očami. Obaja iba začínajú objavovať skutočný partnerský vzťah a Janka to technicky napísala tak dobre, až som mala chuť vrátiť sa do tých rokov, kedy je všetko nové, intenzívnejšie. Celkovo boli postavy v knihe rozpracované výborne. Každá mala svoje silné a slabé stránky, záľuby, pohľad na svet; postavy mali priestor premýšľať a robiť rozhodnutia a nevrhali sa hlavou proti betónovému múru, ako to býva v mnohých knihách. Jednoducho nádherne realistické. Tempo rozprávania je od začiatku dynamické. Zdalo sa mi, že približne 150-200 strán pred koncom mierne spomalilo (čo je vlastne dobre; aj čitateľ si musí v istom momente psychicky vydýchnuť), ale potom sa v posledných kapitolách znova naplno rozbehlo. Janka šikovne skombinovala viacero dejových línií a postupné odhaľovanie detailov a príčin všetkých tých záhad v Davidovom živote pripomínalo detektívku. Musím uznať, že to dávkovala naozaj perfektne, hlavne v prvej tretine knihy. Jankin rozprávačšky štýl je na vysokej technickej úrovni. Je jasné, že ide o skúsenú autorku, ktorá vie vyrozprávať napínavý príbeh, a presne toto od každej knihy očakávam. Čo sa záveru príbehu týka, mala som pár tipov, ako by kniha mohla skončiť, a som veľmi rada, že hoci som isté veci trafila, Janka ma s niektorými detailami vedela milo prekvapiť. A to už je čo povedať, keďže sa väčšinou pri čítaní kníh a písaní recenzií cítim ako stará ufrflaná dôchodkyňa. Je to ale výsledok toho, že sa celý román Nula kelvinov obratne vyhýba tisíckrát omieľaným klišé. Chválim aj skvelú myšlienku s jazvami a ochrannou vrstvou (detaily neprezradím, budete sa k nim musieť prepracovať sami). Čo dodať na záver? Premýšľam, či na mňa v knihe niečo pôsobilo ako slabé miesto, ale po jednom prečítaní si na nič také neviem spomenúť. Každá jedna scéna mala svoj dôvod a zmysel a doĺňala mozaiku, ktorú som si postupne vytvárala. Román je poctivo odmakaný, s prijateľnými a logickými vysvetleniami, podarilo sa v ňom prepojiť viacero žánrov. Vďaka tomu, že autorka použila anglické mená a názvy, som mala pocit, že čítam americkú knihu – a ak by naozaj o takú išlo, verte tomu, že by bola na všetkých zoznamoch svetových bestsellerov. Toto je jedna z tých našich lokálnych kníh, ktora by mala byť jednoznačne vypustená do sveta. Mňa úplne dostala, vo všetkom sa trafila do môjho čitateľského vkusu a dočítala som ju s totálnym nadšením. Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ by mala byť v knižnici každého sci-fi fanúšika. Jedna z najlepších kníh, čo som za posledné roky čítala! Pre viac informácií o autorke a jej tvorbe navštívte Jankinu stránku adhara.sk.Prečítajte si aj exkluzívny rozhovor s autorkou tu. Informácie k pokračovaniu:Vychádza Tristodesať kelvinov