Napísať knihu nie je jednoduché. Spisovateľ musí mať všetko premyslené do najmenšieho detailu a hlavne to musí celé napísať. A čo potom spolupráca dvoch autorov – treba veľa vecí zladiť a všetko spolu prediskutovať. Možno aj preto je na trhu tak málo autorských tandemov; dohodnúť sa zaberie strašne veľa času. Napriek zložitejšiemu procesu sa raz za čas taká spolupráca objaví a v rámci fantastiky nedávno pribudla jedna takáto kniha aj na našom trhu. Ďáblův hřbet je príbeh z dávnej histórie od autorov Ivana Kučeru a Honzu Vojtíška. Odohráva sa prevažne na území Slovenska. Matúš Čák Trenčiansky má biznis plán, základom ktorého má byť založenie osady kdesi v moravských lesoch – dúfa, že obchodná cesta cez moravské pohraničie prinesie zisky, a tak poverí skúseného kapitána, aby so skupinou vojakov bezpečne doviedol osadníkov na miesto určenia a dozrel na stavbu osady. Osadníci sa vydávajú do oblasti nazývanej Ďáblův hřbet, ktorá je opradená legendami a strašidelnými historkami. Nedlho po príchode nachádzajú v lese osamote žijúcu ženu, ktorú začnú upodozrievať z čarodejníctva. Ďáblův hřbet však skrýva oveľa desivejších tvorov a konflikt dvoch rás je na spadnutie. Honzovi Vojtíškovi a Ivanovi Kučerovi sa podarilo napísať dynamické historické fantasy plné pestrých postáv. Príbeh je vyrozprávaný cez dve dejové línie, ktoré sa prelínajú. Prvou je príbeh Kristýny, ktorú pred rokmi vlastná komunita putujúca za lepším živobytím nechala v lese, a druhý sa točí okolo osadníkov a ich vzájomných vzťahov. Už od prvých stránok je jasné, že autori nebudú čitateľa šetriť a scény budú podávať otvorene a bez zjemňovania. Kristýnu život hádže z jednej otrasnej situácie do druhej bez akejkoľvek možnosti nejako svoj osud ovplyvniť alebo o niečom rozhodnúť. Príchod osadníkov to všetko ešte zhorší, keď sa stretnú dva rôzne svety, no ani jeden sa nesnaží ten druhý spoznať či pochopiť. Od začiatku je teda jasné, že to pre obe strany skončí zle. Z technického hľadiska je kniha napísaná dobre, dokáže udržať čitateľovu pozornosť. Dej je plynulý a pestrý, plynie strana za stranou. Napriek tomu som z nej po dočítaní mala zmiešané pocity, resp. poviem to otvorene – bola som naštvaná. Kristýna ako hlavná ženská postava mala v knihe jedinú úlohu, a to byť obeťou každého, kto jej skríži cestu. Medzi osadníčkami ženy predstavovali tiež len doplnok do počtu – buď boli hlúpe, alebo mali výhodu mohutnejšej postavy, čo aspoň mužov držalo v bezpečnej vzdialenosti (hoci v konečnom zúčtovaní to bolo jedno; všetky ženy boli prakticky odpísané). Nepovažujem sa za žiadnu radikálnu feministku, ale keď neustále čítate o zneužívaní, ktoré sa ťahá od najranejších čias ľudstva, tak to proste naštve. Žena si chce žiť v kľude a samote a stále príde nejaký muž, ktorý si myslí, že jediným zmyslom jej života je rozťahovať nohy. Autori to opísali ako fakt – bohužiaľ, tak to bolo odjakživa a trvá to dodnes. Ak je však pre vás téma ženského zneužívania ťažko stráviteľná, zvážte, či sa do knihy pustíte. Nie je to opísané jemne. 338 strán na knihu rozhodne nie je málo, občas som však mala pocit, že by si príbeh zaslúžil miestami pár strán navyše a ísť ešte o čosi viac do hĺbky. Postavy v knihe nad vecami príliš nepremýšľajú, nechávajú sa bez otázok niesť prúdom. Aj kapitán, ktorý mal najväčší potenciál a zdalo sa, že bude mať významnú úlohu, sa napokon stráca v udalostiach. Neviem sa rozhodnúť, či je to dobre, alebo zle. Na jednej strane sa autori vyhli typickému klišé, v ktorom by z neho spravili univerzálneho záchrancu, na druhej strane som od neho očakávala viac. Príliš rýchlo klesne na úroveň zaslepeného plebsu (viď jeho konfrontácia s Kristýnou pri jej obydlí – nebudem prezrádzať, ale kto si prečítal, vie, o ktorú scénu ide). Spočiatku mi chvíľu trvalo zvyknúť si, že text je češtine. Bolo zvláštne čítať o ľuďoch a miestach z našej histórie a nášho územia, no bez slovenčiny – osobne by sa mi asi viac hodila práve tá, keďže miestami ma čeština trochu rušila a nedokázala som sa do deja tak vžiť. Škoda, že nie je aj slovenská verzia, ale je mi jasné, že z ekonomického hľadiska by to nebolo výhodné a väčšine ľudí to asi bude aj tak jedno. Ako som už písala vyššie, rozprávačský štýl je dobrý, atmosféra budovaná kvalitne a finálna apokalypsa má na pár drobných detailov potrebné grády. Ak hľadáte knihu, ktorú by ste prečítali počas niekoľkých večerov alebo cez dovolenku a chcete, aby to bolo akčné a obsahovalo to aj drsné scény, tak je veľká šanca, že vás Ďáblův hřbet nesklame. Ja som síce knihu zhltla za dva dni, ale mám pocit, že som nebola tá správna cieľová skupina. Ak by v kníhkupectve existovala polička Literatúra pre chlapov, táto kniha by sa tam dokonale hodila. Mne sa viac páčila zbierka poviedok od Ivana Kučeru (recenzia tu), tak prípadne hoďte očkom aj na tú. Ďáblův hřbet je však dostatočne kvalitne napísaný, aby ste mu venovali čas a spravili si vlastný názor. Tip pre fanúšikov hororov – Honza Vojtíšek je šéfredaktorom fanzinu Mort, neprehliadnite.