Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha. Z rozprávok vieme, že sudičky dávajú pri narodení dieťaťu láskavé dary. V Ditinom prípade to neplatí – v nemocnici ju navštívili mierne pripité sudičky a predpovedali, že bude mať život o ničom, vydá sa za alkoholika a bude v permanentnej finančnej tiesni. Tak sa aj stane. Aby toho nebolo málo, dcéra Dite k päťdesiatym narodeninám dovlečie domov šteňa, ktoré je absolútne imúnne voči akýmkoľvek pokusom o vycvičenie a postupne začne rozoberať dom a zastrašovať susedov. Ditina širšia rodina je kapitola – či vlastne veľa kapitol – sama o sebe. Ani v novej práci to nebude mať jednoduché; pán generálny má veľmi jasné predstavy, čo od svojho tímu vydávajúceho časopis Noblesní dáma očakáva. Zpověď stárnoucí trosky, která má psa je humoristický román. Takých čítam málo, pretože čím viac sa recenzenti a čitatelia na nejakej knihe bavia, tým suchšia mi väčšinou príde. Humor je hádam najťažší umelecký žáner a je veľmi ťažké trafiť sa do vkusu širšej skupine ľudí. Knihu som teda otvárala s obavami, ale tie boli nakoniec neopodstatnené, pretože som sa kráľovsky bavila od prvej kapitoly. Silná irónia a miestami aj láskavá nadsádzka autorky Evy Michorovej mi dokonale sadli. Vďaka nim aj trochu absurdné situácie vyzneli uveriteľne, čo je veľké plus, a okrem toho, pokiaľ má čitateľ už čosi odžité, dobre vie, že život prináša absurdné situácie celkom bežne. V knihe sledujeme dve základné dejové línie. Jednou z nich je Ditin rodinný život. Spoznávame nielen jej cholerického manžela a panovačnú, no neschopnú dcéru, ale aj širšie príbuzenstvo. Nahliadneme do vzťahu Ditiných rodičov, svojrázneho pána Zdeňka a Evy Hamáčkovcov, spoznáme tety, strýkov, bratrancov a aj niektorých príbuzných zo strany Ditinho manžela. Ditin mladý bratranec Hugo má napríklad diagnostikovaný neprekonateľný odpor k práci, sníva o tom, že sa stane raperom, a býva v blázinci. K tomu autorka pridala obyvateľov dediny, v ktorej Dita žije – napríklad staručkého pána, ktorý je rozhodnutý zahájiť novú októbrovú revolúciu výstrelom z pražského parníka, či lokálneho majstra, ktorý je síce lacný, ale nespoľahlivý. Krásne na postavách je, že každý z nás niekoho podobného pozná, hlavne medzi staršími susedmi a príbuznými. Každá postava bola jedinečná a reprezentovala určitú skupinu ľudí. Vznikol tak úžasný farebný mix pováh, šialených zvykov hraničiacich s diagnózami a každodenných udalostí, ktorý som milovala! Okrem toho, jedného nezbedného psa-demolátora sme doma mali, takže aj tieto pasáže mali pre mňa svoje čaro. Druhá dejová línia sa odohráva v Ditinej novej práci – vo vydavateľstve časopisov. Hlavná hrdinka sa dostáva do malého novovzniknutého tímu, ktorý vedie stará dievka Jiřina Drobná. Patrí doň napríklad krásna zlatovlasá kolegyňa, cholerický ajťák či editor-motorkár, ktorého kvôli barli volajú Žofrej Pejrak. Pracovné priestory sú zamorené potkanmi, zima je tam ako v Arktíde a so zošívačkou papierov sa rozlúčte. Máte nárok maximálne na náhradnú náplň. Aj tu dochádza k absurdným situáciám, ktoré napokon nie sú až také odlišné od toho, čo niekedy zažívam v korporáte („To tu vážne nikto nevie používať základné veci v SAP?!“ „Už som im trikrát vysvetlila, čo a ako majú spraviť; čo im ešte nie je jasné?!“ „Aaarhg! Dávam výpoveď! Na toto nemám nervy!“). Takže je vlastne jedno, kde pracujete. Niektoré veci sú všade rovnaké. Dita nie je typická hlavná hrdinka. Za prvé, má päťdesiat. Za druhé, je veľmi pasívna a ustráchaná. Nepamätám sa, kedy naposledy som čítala knihu s hrdinkou jej typu. Trend je jasný: hrdinka má byť mladá, krásna, sexy a proste dokonalá vo všetkom. Časom to začne poriadne nudiť, až liezť na nervy, ak taká postava nie je napísaná dobre, preto som si čítanie o Dite a jej rodine skutočne vychutnala. Bolo to pre mňa iné, svieže a nezabudnuteľné. Musím vyzdvihnúť veľa pop-kultúrnych a historických odkazov, ktoré autorka využívala veľmi dobre a často na nich stavala svoj skvelý humor. Ocení to hlavne starší čitateľ, ktorý si už niečím prešiel – minimálne pár rokmi v trvalom pracovnom pomere. Ja som síce socializmus priamo nezažila, ale často mi starí rodičia rozprávali o svojom živote a práci, k tomu ma baví sledovať dokumenty, takže som s knihou nemala v tomto ohľade problém. Ak ju chytí mladý čitateľ, možno ešte tínedžer, ktorý navyše veľa o minulosti nevie, pravdepodobne mu mnohé pointy ujdú a kniha ho nemusí baviť, hoci sa číta veľmi ľahko. Zpověď stárnoucí trosky, která má psa je kniha, na ktorú treba dozrieť. A potom sa pri nej schuti zasmejete a občas budete prikyvovať: „Áno, toto poznám!“ Pred tým, ako knihu prvýkrát otvoríte, sa však zbavte očakávaní. Nie každému bude tento humor vyhovovať. Ja som nadšená a určite si ju ešte aspoň raz prečítam.