Edgar Allan Poe je jedným z najvýznamneších amerických spisovateľov a predstaviteľov romantizmu či gotického hororu. Jeho tvorba ovplyvnila do dnešného dňa mnohých autorov. Poeova báseň Havran je už kultová, ale táto recenzia ju obíde veľkým oblúkom. Pozriem sa bližšie na Poeov jediný dokončený román, Príbehy Arthura Gordona Pyma. Hlavný hrdina, mladík Arthur G. Pym, sa rozhodne, že nebude pokračovať v štúdiu, ako od neho očakáva rodina. Namiesto toho ho najlepší kamarát Augustus prepašuje na otcovu loď. Pym očakáva vzrušujúcu dobrodružnú plavbu po južných moriach – a to aj dostane. Najprv takmer umiera v podpalubí, pretože na lodi vypukne vzbura a kvôli nedbalo nahádzanému nákladu sa nedokáže dostať von. Potom, keď ho priateľ Augustus vyslobodí, pomôže poraziť a zabiť vzbúrencov. Loď však zničí silná búrka a Pym s Augustom a dvoma námorníkmi sa plavia na zvyškoch lode bez zásob, kam ich prúdy nesú. Pyma a Dirka Petersa, posledných preživších, zachráni loď Jane Guy. Na jej palube sa plavia až k Južnému pólu, v tej dobe záhadnému a nepreskúmanému. Rovno poviem, že keďže som predtým od Poa nič nečítala, očakávala som nejaký záhadný gotický horor. Lenže román (či skôr novela) je o dobrodružnej plavbe mladého chlapca. A keďže bol napísaný v polovici 19. storočia, vykazuje všetky najvýznamnejšie znaky romantizmu: Pym je citlivý, zádumčivý mladík snívajúci o útrapách v ďalekých krajinách. Doslova túži po hladovaní, byť v zajatí divochov, ocitnuť sa v smrteľnom nebezpečenstve… hlavne TRPIEŤ (ako by povedal klasik: „Veď čo je vác?!“). Aby zažil túto „slobodu“ a momenty skutočného žitia, uteká z domu bez vedomia rodiny. (Vidíte tam ten romantický konflikt so spoločnosťou??) Noc, búrka, divoké more a neskrotné živly. Netreba nič dodať. Len párkrát zopakovať v knihe pre vytúžený efekt. Emócie, city, sentimentalizmus – hlavný hrdina to miestami naozaj silno prežíva. Až tak, že sa niekomu môže zdať ufňukaný ako štandardný Luis Fernando z mexickej telenovely. Lenže vtedy to bolo cool. Nájdeme tu aj trochu tých halucinácií a prelínania sna so skutočnosťou. Exotické motívy – autor podrobne opisuje prostredie a ostrovy južných morí. A keď vravím podrobne, tak to aj myslím. Dozviete sa, ako sa má a nemá uskladňovať náklad v podpalubí, či v akej symbióze žijú spolu vtáky na istom ostrove. V knihe sú relatívne rozsiahle opisné pasáže, ktoré môžu dnešného čitateľa nudiť. Treba však myslieť na to, že v časoch, kedy kniha vznikla, ešte Google neexistoval a ani verejné knižnice neboli súčasťou bežného života. Takéto príbehy boli častokrát jediným zdrojom zaujímavostí pre tých pár šťastných, čo vedeli čítať. Nadprirodzené a záhadné prvky – iba veľmi málo a na úplnom konci. Takže ak sa pustíte do čítania tejto knihy, naozaj očakávajte klasickú beletriu z 19. storočia. Nie je to žiadny gotický horor – najhoršia je scéna, [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]kde musia na zničenej lodi traja poslední zjesť námorníka, ktorý si vytiahol najkratšiu triesku, no nie je to vôbec opísané do detailov. Skôr len také konštatovanie: zjedli sme ho. Uvidíme, kto bude ďalší na rade.[/su_spoiler] Niektoré detaily sa mi zdali trochu úsmevné a nelogické. Kým je hrdina v podpalubí, čas plynie zvláštne rýchlo – cítiť tam istú nekonzistentnosť, napríklad keď sa pri Augustovom pátraní fázy dňa veľmi rýchlo striedajú. Tiež som nepochopila, prečo si Pymov kamarát tie prvé dni nenašiel ani chvíľu čas na to, aby Pyma v podpalubí skontroloval. Augustus tvrdí, že nemohol, lebo by niekto mohol odhaliť, že na lodi je čierny pasažier. To je hlúposť, mal predsa vlastnú kajutu. Stačilo počkať, kým pozornosť posádky v noci zoslabne, a mohol Pymovi cez otvor v podlahe kajuty posunúť zásoby. Operácia na maximálne desať minút. Podobných zvláštnych drobností tam bolo viac – pochybujem napríklad, že by sa ostrieľaný kapitán lode nechal nejakým neskúseným chlapcom tak ľahko dotlačiť k rizikovej plavbe smerom k Južnému pólu, alebo by isto tak rýchlo neznámemu jazyku domorodcov neporozumeli. Aj to démonizovanie necivilizovaného národa je typické pre danú dobu a literárny smer. Posledné strany knihy [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]silno zabŕdajú do fantastiky, keď sa teplota mora začína prudko zvyšovať – Poe sa údajne išpiroval aj teóriou dutej Zeme a skrytých podzemných svetov. Bohužiaľ, práve, keď sa začne diať niečo nadprirodzené, kniha náhle končí. Nič sa nedozvieme, nevieme, čo sa stalo a ako sa Pym s Petersom dostali domov. Už je tam len dodatok, pri ktorom som nechápavo zízala na strany a pýtala sa Poeovho ducha, či to naozaj myslí vážne. [/su_spoiler]Ak sa do knihy pustíte, pripravte sa na veľmi neuspokojivý koniec. Na záver ostáva zásadná otázka, či knihu doporučiť, alebo nie. Čítanie to bolo zaujímavé, nepopieram. Kniha mala skutočne nádych starých čias, ale obávam sa, že mladším čitateľom, ktorí potrebujú neustálu akciu, temné postavy, romantiku, prípadne výrazné magické prvky, príbeh asi veľa nedá a môže až nudiť. Asi ako pre každé dielo od autora zaradeného do povinnej literatúry, aj pre toto platí, že naň treba dozrieť. Čakala som niečo na štýl Draculu, dostala som v podstate Jula Verna. A nedokončeného. Not great, not terrible.