Od tajomného hradu Strečno až po starodávne trnavské opevnenie prerýva krajinu rieka Váh. Tam sa rozprestiera územie od dávnych čias opradené strašidelnými legendami. Obávané rímske légie na čele s Marcom Auréliom zvládli stráviť na Považí len jedinú zimu. Kedysi ho obývali Kelti, je teda posiate zvyškami kultúry druidov a ich magických rituálov, vďaka ktorým možno ešte stále pôsobia v povodí Váhu prastaré nadprirodzené sily. Rozsiahlej časti Považia kedysi vládol krutý Matúš Čák Trenčiansky. Zrodil sa tam strašidelný prípad krvavej grófky Alžbety Bátoryovej. A tiež týchto štrnásť hororových príbehov. Vyrozprávajú vám ich autori, ktorí Považie dokonale poznajú, pretože sa tam narodili, alebo si túto oblasť zvolili pre svoj život. Priblížia vám temné zákutia miest, nehostinnosť lesov aj nemilosrdnosť rieky Váh.Prijmite pozvanie a zavítajte na Považie spolu s nami. Hneď pri Strečne vás privíta mýtická bytosť z Váhu, v Žiline narazíte na židovskú kliatbu a zahráte si únikovú hru. Ak sa vám ju podarí prežiť, pri Považskej Bystrici budete môcť obdivovať vlčie maky, na Veľkom Maníne zahliadnete nezvyčajný kŕdeľ, pri Púchove narazíte na opustenú farmu a v Trenčíne si dohodnete rande s plachým dievčaťom. Ak sa vám nezapáči, nezúfajte. V Novom Meste nad Váhom vás už túžobne očakáva vlastníčka starodávneho domu, ktorá ukrýva desivé tajomstvo, a v Trnave zas papierový kamarát, ku ktorému vás dovedie miznúci a opäť sa objavujúci kanál. Dajte si dobrý pozor na to, čo do neho vhodíte.Vitajte na Krvavom Považí! Krvavé Považie je tvorené 14 poviedkami autorov. A keďže Krvavé Považie cestovalo takmer cez celú krajinu až na východ, je čas aby som vám predstavila každú jednu poviedku spojenú s mojimi dojmami. Zrasty – Lenona Štiblaríková Bola som veľmi nadšená, keď sa kniha začala poviedkou od Lenony. Jej štýl písania, opis prostredia a vytvorenie atmosféry sa mi natoľko pozdáva, že som sa už dávnejšie stala jej veľkou fanúšičkou. Ani v tomto prípade neprišlo žiadne sklamanie. Poviedka z môjho pohľadu bola vystavaná dobrým spôsobom. Dej začal pozvoľna, opisuje príbeh dvoch mladých ľudí, ktorých formuje dnešná doba. Čo sa týka postáv, páčilo sa mi ich vyobrazenie. Niekedy mám problém v poviedkach nájsť správny charakter postavy, niekedy mi chýba väčšia hĺbka, ale tu sa mi to páčilo. Dej sa pozvoľna stupňoval a samotné finále ma jemne pohladilo po duši, pretože obsahovalo zaujímavú scénku. S poviedkou som bola spokojná a bol to pre mňa dobrý štart. Kde rastú vlčie maky – Ľuboslav Priesečan Poviedka obsahuje dialógy tvorené v nárečí. Bolo to pre mňa zaujímavé čítať v inom nárečí, ktorým rozprávame v našom okolí, ale na samotnej poviedke mi nič neubralo. Tak ako prvá poviedka, aj táto sa nachádzala v prostredí lesov, prírody. A ja už teraz viem povedať, že za žiadnych okolností nechcem tie lesy navštíviť. (Myslené samozrejme len ako vtip.) Poviedka mala vytvorenú zaujímavú atmosféru. Postavy boli uveriteľné a prostredie dobre zvládnuté. Ale chýbalo mi v nej trocha viac temnoty. Môj najlepší priateľ z detstva – Zuzana LaKiRi Droppová Príbeh opisuje život ženy, ktorá to nikdy nemala ľahké. Šikana v minulosti, žiadna láska po svojom boku a ustavičná samota. Na poviedke sa mi páčilo, že sme mali možnosť nahliadnuť aj do minulosti postavy. Ale čo sa týka nejakej temnejšej stránky, tak musím povedať, že tu to pokulhávalo. Už len z názvu knihy som sa tešila, že poviedky budú obsahovať temnotu, krv, prípadne násilie a podobne. Možno poviedka v tomto smere nesplnila moje očakávania, ale začala som sa na ňu pozerať trocha iným spôsobom. Ak by som sa na to mala pozrieť ako na fantasy poviedku, bola zvládnutá veľmi dobre. Hlavná postava nachádza stratenú lásku s ktorou zdieľa nielen vzájomné pocity, ale aj ustavične napredujúci rast. Čo sa týka samotného konca poviedky, páčilo sa mi to. Vo mne ako v čitateľovi to zanechalo rôzne myšlienky a predstavy, čo sa mohlo diať ďalej. Vôbec by mi nevadilo z tohto prostredia prečítať si viac a dozvedieť sa o postave a jej následnom živote ďalšie detaily. Dvere – Ivan Kučera Poviedka mi dokonalo brnkla na moju nôtu! Už pri čítaní pár strán som vedela, že sa u mňa umiestni na nejakom vyššom mieste. Obsahovala všetko, čo som potrebovala. Možno som mala menšie obavy, keď sme sa dostali dejovo do veľkého domu, v ktorom sa niektoré veci už od pohľadu rozpadávali a záhrada nevidela záhradníka celé desaťročia. Bála som sa, že natrafím na poviedku, kde by hlavnú úlohu zohrával dom a nejakí duchovia. Podobných nápadov som už natoľko presýtená, že ich nedokážem zobrať do rúk. Ale! Pozor, napokon prišlo to ale!. Čo sa týka samotného deja, tak ma poviedka milo prekvapila. Rovnako aj obsah temnoty. Štýl autora mi bol natoľko príjemný, že som sa nedokázala od poviedky odtrhnúť. A aj kvôli tomu sa u mňa táto poviedka dostala na vysoké umiestnenie v koncovom hodnotení. Kŕdeľ – Lukáš Polák Už pri prečítaní názvu poviedky a autora som si brúsila zuby. Mala som veľké očakávania, dúfala som, že Lukáš predvedie temnotu, násilie, zabíjanie a ja by som mohla spokojne uzatvoriť túto poviedku s úsmevom na tvári. A samozrejme, že sa to aj stalo. O krvavé scény tam nebola núdza, to môžem povedať priamo. Páčilo sa mi vyobrazenie postáv, vyobrazenie prostredia a deja. Dej gradoval a ja som bola zvedavá, čo ma ešte čaká. Pri príchode okrídleného monštra sa mi na tvári objavil malý úsmev. Čo viac by som mohla povedať, že to bolo dobre, ba dokonca vynikajúco napísané! Úniková hra – Miňo Tichý Mám slabosť pre námet únikových hier. Mám rada, ak niekto používa túto tématiku a vie sa vyhrať s mučením postáv rôznymi spôsobmi. Takže táto poviedka bola pre mňa určite jedna z tých radostných, do ktorých som sa okamžite pustila. Postavy boli vykreslené veľmi dobre. Ich prepojené vzťahy, minulosť, charaktery, ktoré sa napokon ukázali pri oslobodzovaní. Taktiež sa mi páčil záver poviedky. Z môjho pohľadu sa jedná o zaujímavo a dobre napísané dielo. Strúhadlo – Naďa Vojteková Dúfala som, že Naďa mi nastaví látku tak vysoko, ako sa len dá. Jej poviedky sa mi vždy páčia. Ale poďme sa pozrieť priamo na túto, ktorá sa dostala do knihy. Strúhadlo opisuje život mladého muža, ktorý túži po uznaní. Chce sa stať významným maliarom a aj z toho dôvodu ho poteší ponuka návštevy známej maliarky. Tá mu prezrádza kúzlo úspechu. Ak chceš niečo dosiahnuť, musíš aj niečo obetovať. Strúhadlo ti vie splniť aj to najtajnejšie želanie, ale berie si daň. Námet a spracovanie sa mi páčilo, ale ukončenie poviedky už tak veľmi nie. Chcela som viac, potrebovala som viac. Napokon mi to prišlo, ako keby
Poďme spoločne preskúmať Zabudnutý vesmír
Cyklus poviedok Zabudnutý vesmír je upravenou a rozšírenou reedíciou úspešného titulu. Mapa Staničného systému a jeho okolia spolu s chronologickou tabuľkou napomôžu orientácii v čase aj v priestore univerza.Na konkrétnych ľudských osudoch popisuje autor život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev, ktorá sa pomocou hyperpriestorovej technológie dostala do vzdialenej časti vesmíru a natrvalo v ňom uviazla. Ľudia sa snažia prežiť, vytvoriť si nový domov a pôvodnú kolísku ľudstva Zem, kam sa nedokážu vrátiť, postupne pokladajú za mýtus. Poviedky sú rozdelené na priamu, voľne nadväzujúcu líniu a samostatné epizódy s farbistými, spektakulárnymi či dokonca katastrofickými príbehmi zo Zeme, Slnečnej sústavy a Mliečnej dráhy. Vydanie reedície bolo podporené Fondom na podporu umenia… Dostala sa mi do rúk druhá kniha od Tona Stiffela a bola som opätovne nesmierne potešená! Už pri čítaní prvej knihy som si hovorila, že sa zo mňa stáva veľký fanúšik písania tohto autora, ale pri čítaní druhej knihy som si slová len utvrdila. Dej knihy Kniha je tvorená zbierkou poviedok, ktoré na seba v určitom smere nadväzujú. O tom, že Tono vie napísať dobré a čitateľné sci-fi, som nikdy nepochybovala. Aj napriek tomu, že v tejto oblasti som len laikom, sci-fi knihy seriály alebo filmy nemám podchytené, musím povedať, že sa mi kniha čítala ľahko a zreteľne. Len málokedy som sa stretla s niečím, čomu som nerozumela. A ak už sa taký prípad predsa len vytvoril, dej bol natoľko pochopiteľne napísaný, že sa všetky veci vysvetlili. Z toho dôvodu nie som človek, ktorý by mohol písať dlhé vety o zvládaní techonológií alebo vyobrazení vesmíru. Som len človek, ktorého táto kniha nadchla natoľko, že by som najradšej zobrala do rúk ďalších desať kníh od tohto autora. Ako som už písala v recenzii na knihu Časonauti, aj tu je cítiť, že autor rozumie problematike, nie je nováčikom. Má dokonca aj tú vlastnosť, ktorá mi je nesmierne sympatická. Svojím príjemným písaním, kedy dokáže zaujať čitateľa od prvého okamihu, si získal aj moju pozornosť. Postavy O tom, že Tono vie vybudovať postavy dôveryhodne a vniesť do nich dušu, som sa presvedčila už pri čítaní prvej knihy. Ani v tejto chvíli ma nesklamal. Postavy boli vykreslené podľa mojich predstáv. Vytvárali sa medzi nimi priateľstvá, v mnohých prípadoch prichádzala láska. Na knihe sa mi páčilo, že postavy boli vykreslené realisticky. Nejednalo sa o hrdinov, ktorí by dokázali zmeniť svet myknutím ramena. Poviedky boli zamerané na ich životné cesty, rozhodnutia a spoznávania lásky a priateľstva. Už po dočítaní Časonautov som bola pripravená, že Tono vie dať do postáv kus citu. Prišlo mi to sympatické. Aj keď! Mám jedno osobné negatívum, ktoré mi tam už išlo tak trocha cez zuby a nevedela som to niekedy vydržať. To, že Tono vsadí na romantickú linku, som vedela. Vedela som pochopiť dokonca aj zámery postáv, ale ak sa opakovala podobná šablóna, kedy muž našiel svoju spriaznenú dušu a chcel ju zachrániť. Pre mňa ako človeka, ktorý si nepotrpí na romantiku v knihách a ak už áno, tak len v určitom rozsahu alebo v určitom období, bolo toho na mňa na konci už priveľa. Ale neberiem to ako veľké negatívum. Pretože čitateľovi, ktorý by bol trocha viac romantickejšia duša, ako som ja, by to vyhovovalo. Musím povedať, že ma pri niektorých chvíľach až zamrazilo! Stalo sa, že pri smrti niektorých postáv som si povedala, že čo sa to deje. Na toto som nebola pri autorovi zvyknutá. Ale zvládol to bravúrne a opakovane môžem povedať, že dávam pomyselný klobúk dole z hlavy. Pár slov na záver Chcela by som sa poďakovať Tonovi za poskytnutie knihy, čo ma nesmierne potešilo. A ešte viac ma potešilo, že som mala možnosť sa s ním stretnúť osobne a nechať si knihu podpísať. Pevne verím, že budem mať možnosť čítať ešte mnoho a mnoho kníh, ktoré napíše! V poslednom rade by som chcela povedať, že túto knihu určite odporúčam prečítať. A rovnako odporúčam prečítať si recenziu aj od Bašky, ktorú nájdete tu.
Krvavé Považie – Antológia strachu
Koncom roka 2023 prišlo Vydavateľstvo Hydra so svojím ďalším počinom, v ktorom dalo priestor autorom úzko spätým s regiónom Považia. Editorskej stoličky sa chopil Radoslav Kozák, šéfredaktor e-časopisu Charon a hororový autor (Trinásť balád pre Lucifera, Vydavateľstvo Príbeh, 2023). Antológia obsahuje štrnásť temne ladených poviedok, z ktorých mnohé uspokoja chladné srdcia hororových fajnšmekrov, konzumentov temnejšieho fantasy, alebo aj krimi. Spoločný menovateľ je však jasný – potreba vzbudiť v čitateľovi strach, úzkosť a nepohodlie. Dovolil som si preto zaviesť hororovú veličinu „hororovosť“, ktorá meria úroveň diskomfortu a strachu v danej poviedke. Nijako však neurčuje a nekoreluje s kvalitou samotnej poviedky – na tú si už musíte spraviť názor sami. Lenona Štiblaríková – Zrasty Antológiu otvára príbeh dvoch teenagerov, ktorých charaktery formujú problémy dnešnej doby – nezaujatosť životom, spôsobená prebytkom materiálnych vecí, nedostatkom prirodzenej lásky, a osamelosť, prameniaca zo šikany a sexuálneho zneužívania. Príbeh trafí do struny milovníkom young adult literatúry, možno aj trochu temnejším romantikom, no končí poriadne ostrým finále. Hororovosť – 60% Ľuboslav Priesečan – Kde rastú vlčie maky Príbeh s poriadnou dávkou nárečia ma ako vášnivého hubára zaujal okamžite. Tajuplná atmosféra, daždivý les, bakuľa a stará chatrč. Zaujímavé obrazy striedajú výlety do mladistvej duše hlavného hrdinu, popretkávané strachom z neistoty. Aj keď niekedy príliš skratkovité a štylisticky menej konzistentné, príjemne pobaví. Hororovosť – 70% Zuzana LaKiRi Droppová – Môj najlepší priateľ z detstva Poviedka s dvoma časovými líniami vykresľuje život hlavnej hrdinky, v období nástupu do škôlky a školy a neskôr osamelý život na samote pri lese. Sledujeme útrapy mladého dievčatka, ktorej snahy o získanie cenných detských kamarátstiev stroskotáva na chamtivých spolužiakoch, a život dospelej ženy, ktorý sa začne meniť a expandovať do nepredstaviteľných rozmerov. Atmosférou a fantastickým prvkom mi poviedka pripomínala rozprávky od Pavla Dobšinského. Príjemné a uspokojujúce čítanie na temnú noc. Hororovosť – 40% Ivan Kučera – Dvere Klasický hororový príbeh, ktorý si vyberá za svoj ústredný motív manipuláciu jedinca, obetu a okultizmus. Najviac mi, vzhľadom na vzťahy v poviedke, pripomínal Wickermana. Zaujímavo vystavaný úvod, namotávka a aj samotné vyvrcholenie. Síce až tak neprekvapí, ale na druhej strane mu nemám čo vytknúť. Poctivá robota. Hororovosť – 90% Lukáš Polák – Kŕdeľ Autor sa tentokrát odpútal od detektívno-ladených príbehov a priniesol tak dynamickú a akciou nabitú poviedku s poriadnou dávkou fantastiky. Kvitujem skvelo vystavané scény pripomínajúce béčkové hororové filmy typu Evil dead, plné krvi, zvratov, cynizmu ale aj beznádeje. Potešilo aj popísanie vnútorného života hlavnej hrdinky a nikdy nekončiace krvavé masakre. Doteraz hádam najlepšia poviedka autora. Hororovosť – 90% Miňo Tichý – Úniková hra Ocitáme sa v escape room v žilinských katakombách a partia štyroch mladých ľudí sa dostáva do bonusového kola, ktoré je plné škaredých prekvapení. Veľmi populárna téma, silno zromantizované postavy, milostné trojuholníky a krvavé scény občas škrípali, no príbeh zbehne vcelku rýchlo, a to aj vzhľadom na množstvo klišé. Hororovosť – 70% Naďa Vojteková – Strúhadlo Autorka, ktorej diela prebúdzajú zimomriavky, tentokrát prišla s témou Faustovej zmluvy, ktorú oprela o dar múzy, ktorej cenu si určuje objekt strúhadla. Stretávame sa s maliarom, ktorý túži dosiahnuť umelecké uznanie, rovnako ako jeho ženský idol, a je ochotný preto ísť mimo svojej komfortnej zóny. Príbeh je obohatený tajomnou a napätou atmosférou a temnou aurou, ktorá sa točí okolo mysteriózneho strúhadla. Poviedka, žiaľ, končí náhle a zanecháva po sebe mnoho nezodpovedaných otázok. Hororovosť – 70% Anton Stiffel – Poludňový kanál Slovenský velikán sci-fi sa pokúsil nazrieť aj do temnejších vôd a zo svojho rukáva tak vytiahol príbeh chlapca, ktorý trávi prázdniny u strýka. Pekne opísaný príbeh na vidieckom dvore, s domácimi zvieratami a psom sa točí okolo kanála, ktorý sa zjavuje len na pravé poludnie. Autor opisuje nepríjemné pocity chlapca, pri zdanlivo nevinných hrách, neskoršie zlé sny a záhadu okolo hlasov spod betónových skruží. Potešili hlavne kvetnaté opisy prostredia a chlapcových myšlienok. Hororovosť – 40% Radoslav Kozák – Zámotok Vlajková loď celej antológie. Autor a zároveň editor sa s tým nebabral a prichystal nám príbeh plný napätia, temnoty a bolesti. A to hneď od prvých strán, ktoré čitateľa šokujú a vtiahnu do deja. Surový horor zaujme nielen mysterióznou atmosférou, ale aj nepríjemne realistickými opismi, ktoré vzbudzujú prirodzený živočíšny strach a nepohodlie. Veľmi podarený kus, dokonca s dávkou kozmického hororu. Hororovosť – 100% Lucia Piknová Droppová – Valpurgina noc Vzhľadom na obsah tejto antológie veľmi nevšedný kúsok. Miestami až detsky rozprávkový príbeh o čarodejníctve a historickej legende, ktorú má spečatiť nikdy neuskutočnená svadba, nás zavedie na Hričovský hrad, kde sa dejú zvláštne veci. Poviedka mieša štýly a obrazy už spomínaných detských rozprávok, young adult literatúry s inšpiráciou v seriálovej Sabrine a slovenskej ľudovej slovesnosti. Hororovosť – 10% Patrik Slanina – Papierový kamarát Poriadny psychologický horor. Zničené detstvo, šikana, týranie a zmarené sny o živote. Autor vykreslil pútavý a depresívny príbeh hlavného hrdinu, ktorý stojí zoči-voči svojim vnútorným démonom. Skvelá ukážka toho, ako dokáže myseľ presvedčiť oči o vlastnom alternatívnom svete. Aj keď záver nebol ktovieako prekvapivý, milovníkov temnoty náramne poteší. Hororovosť – 80% Roman Kulich – Tajomstvo Príbeh z prostredia vykrádačských gangstrov, ktorí narazili na nesprávnu obeť. V poviedke sa dočítame, akú moc majú magické predmety a čo všetko dokáže nenávisť. Dejovo dielo smeruje viac k temnej detektívke, ktorá nazerá hlboko do vnútorného života postáv. Hororovosť – 40% Katarína Soyka – Važan Vcelku bizarné dielo, ktoré využíva smrť na účely vzbudenia pocitu nechutnosti, roztržitosti, ale aj groteskného vtipu. Poviedka sa točí okolo mŕtvoly a mýtickej bytosti Važana, ktorý si ako vodník berie svoje obete do majestátneho toku Váhu. Autorka sa pohráva s osudom postáv, ich životnými chybami, za ktoré sa platí, a hororovou dopravou pod hradom Strečno. Hororovosť – 40% Marek Vaňous – Pani Varényiová Psychologicky ladený príbeh, ktorý zachytáva stretnutie priateľov z detstva po dlhých rokoch. Psychicky labilného hrdinu pri spomienkach máta postava tajomnej pani, ktorá v ňom vzbudzuje panické stavy. V poviedke ostane veľa nevysvetleného, čo môže čitateľovi imponovať, ale aj nemusí. Hororovosť – 40% Summa Summarum Krvavé Považie sa rovnako ako Váh tiahne z temných údolí ponad vysoké kopce, preteká cez nádherné meandre a rozlieva sa na úrodných nížinách, plných slnečného svitu a života. Kvalita poviedok kolíše ako vlny Váhu vo vetre, no každá jedna má čo ponúknuť. Nájdeme tu aj diela, ktoré ako horor neohúria, ale zato sa vám v tme pred spaním budú zjavovať zvláštne veci. Moju pochvalu si určite zaslúži pätica autorov, ktorých diela vo mne zanechali najviac pozitívnej temnoty, strachu alebo autentického smútku – Zuzana LaKiRi Droppová, Ivan Kučera, Lukáš Polák, Radoslav Kozák a Patrik Slanina (zoradení v poradí, ako sú uvedení v knihe). Ak radi pokúšate váš srdcovocievny systém, smelo
Časonauti
Časonauti, tajomní a neohrození cestovatelia v čase. Existujú mimo bežného času a priestoru, čím tak trochu popierajú jeho základné pravidlá a z pohľadu vesmíru sú možno nepochopiteľnou anomáliou. Ich poslanie je však dôležité. Strážia nemennosť základného časového prúdu a konzistentnosť časovej línie. Krehká kauzalita časových väzieb sa môže narušiť veľmi ľahko, a to by mohlo mať na ďalekú budúcnosť nedozerné následky.V našej minulosti sa nachádza pár pozoruhodných, neraz nevyjasnených záhad a historických udalostí, ktorým sa časonauti rozhodli pozrieť na zúbok. Pri riskantných cestách časom skúmajú, či neboli nejako ovplyvnené a či nebola narušená autenticita pôvodného časového prúdu. To nemusí byť jednoduché, pretože sa neraz dostanú do osudovej dilemy: očistiť časový tok od umelých zásahov aj za cenu rizika, že sa drasticky zmení budúcnosť, alebo do toho záhadného ladenia nezasahovať, pretože je celkom možne, že bez neho by ľudstvo dávno neexistovalo.Lenže aj časonauti sú len ľudia a môžu sa mýliť. Kniha je tvorená desiatimi poviedkami, ktoré sú obohatené krásnymi ilustráciami od Jakuba Šimjaka. Musím pochváliť jeho prácu na každej ilustrácii a taktiež aj na prevedení obálky. Na dvoch poviedkach sa k spolupráci podujala aj autorka Naďa Vojteková. Musím sa priznať, že na začiatku knihy som mala menšie obavy. Sci-fi ako žáner si ku mne stále hľadá cestu a ja mu utekám tak ďaleko, ako sa len dá. Bude to zjavne dlhotrvajúci boj, pri ktorom sa ani jedna strana nebude chcieť vzdať. Ale v momente, kedy som zobrala túto knihu do rúk, nevedela som sa odtrhnúť. Aj napriek tomu, že dej knihy bol tvorený poviedkami, dokázali na seba nadväzovať. Možno nie úplne harmonicky a ľahko, ale nič mi nebránilo v čítaní pokračovať. Ba naopak. Poviedky som brala ako ucelené časti. Každú poviedku som si vedela vychutnať. Mala určité napätie, ktoré ma nútilo prevracať jednu stránku za druhou a hltať slovíčka. Niekedy som si priala, aby som vedela čítať rýchlejšie, inokedy pomalšie, aby som sa s knihou nemusela rozlúčiť. Prišlo aj na momenty, kedy som chcela vstúpiť do knihy, prežívať tie dobrodružstvá s nimi. Vyskúšať si skafander a skákať z jednej časovej línie do druhej. Povedzme si pravdu, kto si aspoň raz za život neprial skákať v čase? Pozrieť sa do minulosti na rôzne krásne miesta. Alebo prostredníctvom skoku do minulosti zažiť nejaké zaujímavé udalosti. Štýl písania mi prišiel sympatický. Bolo jednoduché sa do textu začítať. Bolo cítiť, že autor sa v žánri pohybuje ako ryba vo vode. Páčili sa mi technologické prvky, ktoré knihe nemohli chýbať. Rovnako aj výber časových udalostí, čo predstavovalo skoky časonautov. Hneď prvá poviedka, ktorá otvárala príbeh Časonautov, sa u mňa zaradila medzi najobľúbenejšie. V poviedke sa prvýkrát stretávame s hlavným hrdinom príbehu, ktorého meno nám nie je doposiaľ známe, pri nemilej udalosti. Hirošima zmenila životy mnohých ľudí, ale taktiež zasiahla aj časonautov. Neznámy sa prvýkrát stretáva s kadetkou Ayumi. Ich spoločné dobrodružstvá sa mohli začať! V prvom rade chcem povedať, že vykreslenie postáv sa mi veľmi páčilo. Hlavná mužská postava (naozaj mi vadí, že nepoznám jeho meno!) mi bola od začiatku sympatická. Vykreslenie priateľstva a následne romantickej linky medzi ním a Ayumi mi prišlo jednoduché a plynulé. V tomto prípade mi romantika neprekážala (keďže pri niektorých iných knihách jej plytké vyobrazenie nedokážem predýchavať). Ich vzťah sa budoval postupne, v mojich očiach sa medzi nimi nachádzala správna dynamika a nič nebolo uponáhľané. V knihe máme možnosť nahliadnuť do života aj iných časonautov. Spoznať ich ale nebolo pre mňa dostačujúce a pevne verím, že príde ešte ich čas a budem mať možnosť prežívať s nimi jedno dobrodružstvo za druhým. Ako sa stránky v knihe míňali, uvedomovala som si, že sa nechcem dostať z vytvoreného sveta von. Najradšej by som si knihu opäť zobrala do ruky a vnorila sa do kože časonautov. Musím podotknúť, že som počas čítania tejto knihy našla aj jedno negatívum. Bola by som rada, ak by kniha bola rozsiahlejšia a ja som mala možnosť nachádzať sa v životoch časonautov o trocha dlhšie. Taktiež moje srdce prahne po ďalších časonautoch, ich skokoch, dejových líniách, zážitkoch. Potrebujem vedieť o nich viac, chcem sa k nim priblížiť. A z toho dôvodu dúfam, že časonauti ešte dostanú hlavné slovo! Určite si pozrite aj viac vecí: Recenzia na Časonautov od Bašky Recenzia na Časonautov od jemiplano Rozhovor s autorom, ktorého vyspovedala Baška Rozhovor s Radom Kozákom, kde autora Rado vypitval v podcaste Pitevňa.
Nadišiel čas Časonautov
Recenzia môže prezrádzať dôležité momenty deja! Koľko pravých nefalšovaných sci-fi kníh od slovenských autorov ste dokopy čítali? No naschvál, zamyslite sa. Keď vyšli Časonauti, prešlapoval som na mieste a premýšľal, kedy si knihu kúpiť. Ako väčšina milovníkov sci-fi som relatívne náročným čitateľom, ktorý poväčšine skočí po overených dielach a veľkých menách. Pred minuloročnou Bibliotékou sa to však Časonautmi v mojej hlave hemžilo. Mal som za sebou niekoľko vydarených časoviek zo staršej americkej školy a prelúskal som sa aj cez pár historických diel Vojtecha Zamarovského. Lepšie rozpoloženie by sa už nevyskytlo a tak som knihu získal a to aj s milým venovaním autora, Antona Stiffela. Kde a kam sa Časonauti poberajú? Písať o cestovaní v čase nie je také jednoduché. Od čias H.G. Wellsa (Stroj času, 1895) ubehlo mnoho dekád a bežná populácia za vyše storočie nasala enormné množstvo vedomostí. K tomu, ako sa aj samotné technológie posúvajú vpred míľovými krokmi, musí autor držať krok s aktuálnou a overenou praxou, či teóriou vedy. A tiež s trendmi vo svete sci-fi. Anton Stiffel nám teda predstavuje časových agentov, ktorí striehnu na udalosti, ktoré vychýľujú hlavnú časovú os zo svojej pôvodnej trajektórie. Mechaniku príbehu, ktorú si autor vybral, pripomína aj staršie diela Poula Andersona. A síce cesta do minulosti, za účelom nápravy časového prúdu, aby sa realita pozorovateľa, t.j. hlavného hrdinu, nezmenila. Spolu s hlavným hrdinom, ktorého meno ostáva zahalené rúškom tajomstva, sa tak vydávame na napínavú cestu do dôležitých momentov modernej ľudskej civilizácie. Prvá poviedka priblíži život v japonskej Hirošime, ktorej osud, spätý s atómovou bombou Little boy, ovplyvnil aj časonautov. Práve v Hirošime sa totižto hlavný hrdina stretáva so svojou kadetkou, a neskoršou kolegyňou a priateľkou, Ayumi. Ilustračný obrázok Ayumi a Wyrny, podľa predstáv autora (vytvoril Anton Stiffel) Spolu navštívia rôzne časové úseky v rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach. Či už sú to udalosti Novembrovej revolúcie, záhada explózie Tunguského meteoritu, stratené lietadlo v Juhočínskom mori alebo atentát na J.F.Keneddyho. Spúšťačom každého tripu je buď číra zvedavosť časonauta, alebo snaha upraviť spomínaný časový prúd a vrátiť ho do pôvodného koryta. Čaro doby, príbehu a citu V čom je dielo výnimočné je určite detailný opis a dobová charakteristika miest, v ktorých sa dej odohráva. Autor si dôkladne naštudoval mnohé dobové a miestne reálie, ktoré dodávajú čítaniu na dôveryhodnosti. Nejde len o encyklopedické popisovanie vonkajšieho sveta, ale hlavne opísanie charakterových vlastností vedľajších postáv a nálad danej spoločnosti. Poviedky obsiahnuté v knihe fungujú samostatne. Koniec koncov ich autor písal dlhé roky a až neskôr vznikol nápad dať časonautom ich vlastný domov s pevnou väzbou. Konštrukcia jednotlivých dejov sa tak vezie na rovnakej šablóne, keď sa hlavný hrdina snaží s Ayumi zakaždým napraviť chybu v časovom toku a až keď je princíp kauzality zachovaný, uvedomí si, že príčinou môže byť tzv. chicken-egg efekt. Práve vďaka tomuto kľúču k skladaniu deja môže čitateľ neraz prekuknúť autorský zámer, no ide už len o vedľajší efekt hĺbavého premýšľania. Na čom stojí samotný koncept časonautov je však prekvapivo láska a vzťahy. Hlavný hrdina je od prvej poviedky v milostnom vzťahu s Ayumi, ktorá, rovnako ako všetci ostatní časonauti, musela opustiť svoj časový prúd aby sa vyhla istej smrti. A práve malé a bežné konflikty medzi mužom a ženou skrášľujú príbeh a dodávajú mu pocit autenticity. Ak k tomu pridáte aj premýšľanie nad zmyslom života, spochybňovanie svojich vlastných motivácií, či partnerskú krízu, máte pred sebou hlboko zromantizované sci-fi, ktoré chutí. Summa Summarum Časonauti sú na slovenskej scéne science fiction majákom nádeje. Skvelé remeslo, citlivo podané technické detaily, romantizovanie postáv, detailná história a napínavé príbehy. To všetko tvorí funkčný celok, ktorý sa číta ľahko a naplní očakávania čitateľa. Osobne musím vyzdvihnúť práve vyšperkovanie hlavných hrdinov, s ktorými som sa dokázal zžiť a empaticky im porozumieť. Taktiež ma potešila hra na časovú kauzalitu, pri ktorej nenechal autor žiadne vrátka otvorené. Čo by som vytkol, boli jemné nepravidelnosti súvisiace sa mechanikou cestovania v čase a otvorený záver poslednej poviedky, ktorý ma nechal ešte pár minút prevracať strany. A pre toto všetko verím, že sa časonauti ešte vrátia do mojej knižnice vo svojom pokračovaní. Ako hlavné postavy, tak aj čitatelia si to určite zaslúžia. Ak by ste chceli vedieť, ako knihu vnímala Baška, prečítajte si aj recenziu.