Kedysi dávno bola značka „New York Times bestseller“ zárukou príjemného čitateľského zážitku. Knihy boli pútavé, dynamické a dobre sa čítali. Ak ma aj práve nezhodili z nôh, stále išlo o viac než slušné príbehy. V poslednej dobe mám však pocit, že táto nálepka na knihách spoza Atlantiku nemá hodnotu ani vyfajčenej cigarety. Po dlhej dobe som minulý rok prečítala niekoľko NYT bestsellerov a každý bol slabší ako ten predchádzajúci. Aj v tejto recenzii sa postavím na opačnú barikádu ako väčšina čitateliek. Nepopulárna opozícia, ale vždy musí byť niekto, kto povie, že tá kopa v strede miestnosti smrdí. Hlavná postava Maddison Montgomeryová je zvyknutá, že sa s otcom pravidelne sťahuje. V úvode knihy sa dozvedáme, že nastupuje na novú školu pre bohatých a okrem nevlastnej matky jej pribudne aj nevlastný brat, len o trochu starší od nej. Hneď po príchode na školu si ju všimne „elitný klub kráľov“ – banda najzazobanejších chlapcov, nedosiahnuteľných a vraj nebezpečných. Maddison sa im však nebude môcť vyhnúť, pretože jej nový nevlastný brat je členom klubu. A klub na čele s Bishopom Hayesom má s Maddison podivné plány. Vzhľadom na to, s akým škodoradostným smiechom mi knihu požičiavala Lord of Books, som vedela, že sa mám pripraviť na nie veľmi vydarený príbeh. Lenže toto, čo som v knihe dostala, prerazilo všetky moje opatrné (ne)očakávania smerom dole a so zúfalým výkrikom sa to v nekontrolovateľnej špirále vrhlo do najhlbších útrob Zeme. Poviem to hneď otvorene: je to extrémne slabé. Je to úroveň fan fiction sedemnásťročnej školáčky, ktorá do toho narvala svoje sexuálne predstavy, aby mala šancu aspoň niečím zaujať na presýtenom trhu. V tejto knihe nefungujú základné princípy výstavby textu a prežila som ju len tak, že som od polovice prebiehala pohľadom po stránkach, čítajúc každý desiaty riadok. Napriek tomu mám pocit, že mi odumrelo pár tisíc neurónov. Rada by som na tomto mieste zdôraznila fakty, že: poznám žáner dark romance a viem, čo obnáša. Prvé dark romance knihy som prečítala dávno predtým, ako pojem “dark romance” vôbec dorazil na Slovensko. vedela som tým pádom dobre, do čoho z hľadiska deja idem. A nielen preto, že som si čítala anotáciu a veľa detailov mi už bolo dopredu známych. v konečnom dôsledku je úplne jedno, o aký žáner či nápad ide. To, či sa čitateľovi kniha zapáči, závisí predovšetkým na autorovej schopnosti písať. (Change my mind). Hlavná hrdinka (a vlastne všetky jej kamarátky, napísané spôsobom copy+paste) je nesmierne hlúpa, trápna s tým svojím „vždy som bola iná ako ostatné baby“ – od začiatku na mňa takto pôsobila vzhľadom na to, ako autorka pracuje s textom. Z racionálneho hľadiska je pre mňa záhadou, prečo koná, rozmýšľa a rozpráva daným štýlom. Postave chýbala hĺbka a uveriteľnosť – čo je jeden zo základných pilierov písania beletristických textov. Ale dobre, to by ešte nemuselo v konečnom výsledku vadiť. Dalo by sa to zahrať do autu tým, že je to tínedžerka, a povedzme si úprimne, v danom veku prirodzene konáme impulzívnejšie a nemyslíme na dôvody, následky a morálne aspekty. To, čo mne osobne, vôbec, ale vôbec nesedelo, bola jej schopnosť tolerovať zneužívanie vo všetkých možných podobách okrem fyzického rezania jej tela. Pretože o tom je celá kniha: ten elitný klub blbečkov ju tvrdo zneužíva – sexuálne, psychicky, unesú ju a neustále sa jej vyhrážajú smrťou (narátala som tam veľa vážnych porušení zákona), no ona to berie tak, že veď je to vlastne v pohode… A oni vôbec nie sú takí zlí… Prosím? Toto autorka myslela vážne, takéto normalizovanie násilia na žene? Že veď pokiaľ je to mladý, relatívne normálne vyzerajúci chalan, navyše váľajúci sa v prachoch, tak je to ok? No nie, nie je to ok. Akokoľvek sa na túto knihu snažím pozrieť s odstupom, nerozumiem pointe, zámeru ani hodnotám, ktoré autorka prostredníctvom príbehu odovzdáva. Zneužívanie v žiadnej podobe nie je fajn, ani v poriadku, tak to prestaňme glorifikovať. Takýto hahaha tón je krutým výsmechom do tváre každého človeka, ktorý zažil vážne zneužívanie. A vrátim sa znova k zásadnemu problému textu – jeho slabej kvalitatívnej úrovni. Aj dark romance má svoje perfektné knihy, ktoré sú napísané dobre. Je množstvo kníh z rôznych žánrov, ktoré opisujú násilie a zneužívanie a hoci čitateľa mrazí, môže si na konci povedať: wow, toto bola pecka. Rozdiel je teda vždy v písaní. Tuto text plával neustále na povrchu, vôbec sa nezaoberal hlbšie násilím samotným, jeho pozadím, dôsledkami; ako čitateľka som nedostala žiadne dostatočné odôvodnenie, nič, čo by mi dokázalo, že to má v príbehu zmysel a funguje to, napriek tomu, že to protirečí mojim osobným princípom. Autorka hádže jednu scénu za druhou, neustále konfrontuje jednotlivé postavy a neodpovedá čitateľovi na základnú otázku: prečo? Prečo ti mám uveriť, že je to práve takto dobré? Okrem toho, nenechala ma vydýchnuť si, nedala mi priestor, aby som sa na jej svet naladila. Ak hlavná hrdinka trpí nedostatočnou a nedotiahnutou psychologizáciou, mužskí hrdinovia na tom nie sú lepšie – sú to banda na jedno kopyto, ktorá sa delí na dve základné podskupiny: do prvej patrí Bishop + Nate, ktorí len dokola točia to isté: „Nemôžeme ti nič povedať, ale všetko, čo robíme, robíme pre tvoje dobro.“ Presne toto používa každý násilník na ospravedlnenie svojich činov, presvedčený o svojej neomylnosti a posvätnom poslaní. Osobne som na to alergická. Ide navyše o strašné klišé. Znova mi tu chýba nejaký realistický, uveriteľný prvok. Skúsení autori touto cestou nejdú – rozumejú tomu, že čitateľovi takého jednoduché odbytie hrdinky stačiť nebude. Stačí si predstaviť seba na hrdinkinom mieste. Ako by ste reagovali, ak by sa niekto k vám správal naozaj zle a na vaše otázky a zmätok by len dokola opakoval vyššie spomínanú frázu? Skutočne by ste mu potom odpustili všetko? Lebo ja nie. Mne by to nestačilo a takéto správanie by som netolerovala. Tým pádom je tu zásadný problém: nedokážem sa naladiť na hrdinku, necítim s ňou absolútne žiadne prepojenie, ergo hodnotenie klesá. Otázkou zostáva, prečo boli hrdinovia napísaní takto neuveriteľne zjednodušene. Nechce sa mi veriť, že by to v beta-readingu nikto nespochybnil. Tá druhá, očividne nedôležitá časť chlapčenkej skupiny, sa správa v štýle ja-neandertálec. Nepovedia dokopy ani tri slová, len sa riadia pudmi a vrčia. Aj keď vedľajšia postava nie je pre dej rozhodujúca, stále je možné napísať ju inteligentne! Pojem “vedľajšia postava” neznamená, že nie je dôležitá – len nedostáva taký priestor ako hlavní protagonisti, môže však stále významne ovplyvňovať dej. Z hľadiska výstavby textu je potrebné pri písaní si ujasniť, prečo by sa mala vedľajšia postava v konkrétnej scéne zjaviť