Válka zrcadel
Ankara má vzácnu schopnosť (či skôr prekliatie?) – keď sa na ňu niekto pozrie, vidí milovaného človeka, o ktorého v živote prišiel. Niekto v nej vidí sestru, iný dcéru, ďalší zase ...
Ankara má vzácnu schopnosť (či skôr prekliatie?) – keď sa na ňu niekto pozrie, vidí milovaného človeka, o ktorého v živote prišiel. Niekto v nej vidí sestru, iný dcéru, ďalší zase stratenú milenku. Naučila sa s tým žiť a pod vedením arcimága Simona sa z nej stala zdatná čarodejnica. Jej magické schopnosti čaká veľká skúška; svet sa totiž rozpadá, pretože ho postupne požiera Súmrak a bytosti, ktoré v ňom žijú. Aká bude napokon Ankarina úloha v boji o záchranu sveta?
Toto bolo moje prvé stretnutie s českou autorkou Terezou Matouškovou, ktorá už má niekoľko kníh vydaných v žánri fantasy. Kniha bola v skvelej akcii na Knihy Dobrovský, navyše ma zaujala anotácia, tak som si ju kúpila. Po jej prečítaní môžem povedať, že ma autorka zaujala predovšetkým svojím štýlom – možno je to aj tým, že študovala na prírodovedeckej fakulte, no jej rozprávanie je strohejšie, drsnejšie a neobsahuje zbytočné citové výlevy. Presne tak, ako to mám rada. Hoci to v tomto prípade má aj svoju nevýhodu.
Ankarin príbeh bol zaujímaý, prečítala som ho relatívne rýchlo. Autorka pospájala obľúbené prvky ako mágia, intrigy a rozpadávajúci sa svet, takže vznikla pestrá, hoci atmosférou ponurá kniha. Tá atmosféra bola, mimochodom, veľmi dobrá a autorka ju vytvorila vhodne vzhľadom na to, čo sa v knihe odohráva. Tomu zodpovedal aj koniec príbehu, ktorý asi nebude každý očakávať. Mňa príjemne prekvapil – nie tým, čo sa tam odohralo, ale tým, že si autorka vybrala danú možnosť zakončenia. Spraviť takéto autorské rohodnutie totiž vyžaduje odvahu, pretože čitatelia majú isté očakávania od tohto typu fantasy. Oceňujem, že z Války zrcadel nespravila klasické epické fantasy.
Vrátim sa k spomínanému strohému štýlu. Z hľadiska rozprávania a štylistiky mi vyhovoval, určite by mi tam nepasoval jemný a milý rozprávač. Jeho nevýhoda však bola v tom, že mi v príbehu občas chýbala väčšia hĺbka. Najviac to bolo cítiť v častiach, kde sa text lámal – buď pri nových kapitolách, alebo keď sa v kapitole menila scéna. Častokrát na seba tieto časti veľmi slabo nadväzovali, občas sme sa prirýchlo presunuli v čase alebo v mieste a niektorí čitatelia z toho môžu byť zmätení. Tiež mi chvíľu trvalo zvyknúť si na to, a pritom som mala aj ja autorské obdobie, kedy som písala podobne. Žiadne zbytočné obkecy, len sústredenie sa na to najdôležitejšie z každej scény. Jasné, nie je dobré, keď sa autor zbytočne vykecáva a rieši celé strany nepodstatné veci (ehm, G.R.R. Martin, ehm), ale prílišná strohosť ako opačný extrém tiež nie je nalepšia. V tomto prípade mi chýbalo napríklad lepšie popísať vzťah Ankary a arcimága Simona (tuším som niekde na začiatku čítala, že sa k nej ako k dieťaťu nesprával dobre, no žiadna scéna z jej dospelosti tomu nenasvedčovala); postavy prichádzajú a odchádzajú, vymenia si spolu len pár slov (s výnimkou Yelizavety) – celkovo dostali vzťahy a prirodzené rozhovory málo priestoru. Zafar či Iskander mali rozhodne na viac. Aj rozhodnutie Ankary v závere padlo trochu rýchlo na môj vkus vzhľadom na to, aké bolo dôležité.
Občas bol teda rozprávačský štýl až príliš strohý – Ankara opisovala udalosti ako vojenskú správu: stalo sa toto, toto, toto a potom toto. Pre väčší čitateľský zážitok by som možno zvážila trochu spomaliť v niektorých pasážach a viacej rozpracovať dialógy, vzťahy medzi postavami. Aby to bolo vybalansovanejšie. Taktiež mnoho vecí nebolo vysvetlených – napríklad kto sú bdící a prečo čarodejovia skladajú skúšky v Súmraku; prečo vedia do Súmraku vstupovať aj ľudia bez magických schopností; prečo sa nikto nepokúšal trhliny uzatvárať, atď. Detaily zaujímavé pre čitateľov. A hlavne pre tých, ktorí odohrali Dragon Age a Dragon Age Inquisition. Worldbuilding je totiž prekvapivo podobný – udalosti v Citatele silno pripomínajú vyčínanie „blood mages“ vo fereldenskej veži mágov, bdíci vyzneli ako templári, je tu rovnaký proces krvavej mágie, kňažky nosia róby so symbolom slnka (presne ako Chantry), a Inquisition bolo celé založené na boji proti trhlinám (rifts into the Fade). Takmer akoby som čítala knihu z DA lore. Verím tomu, že ide len o blbú náhodu; napokon nebolo by to prvý raz a originalita sa vo všeobecnosti preceňuje, ale práve tie chýbajúce detaily mohli výraznejšie odlíšiť jednotlivé svety. Zase povedzme si úprimne, až tak veľmi mi to nevadilo, lebo DA zbožňujem a niekedy tým svetom doslova žijem. Len zdôrazňujem, že niektoré drobnosti sú pre čitateľov potrebné. Ako vraví anglické príslovie, the devil is in the details/diabol je v detailoch.
No a teda ako hodnotím knihu? Videla som na ňu na internete a instagrame dve-tri hodnotenia a udivilo ma, aké nízke skóre čitatelia dávali. S hodnoteniami 0,5-1,5*/5 rozhodne nesúhlasím a odporúčam hodiť okom napríklad na goodreads, kde je celkom dobrá zmes názorov. Kniha má svoje drobné muchy, pretože by potrebovala strany navyše, ale ako oddychové dark fantasy sa mi to čítalo dobre a nikde som sa výrazne nezasekla. Áno, niektoré veci si budete musieť domyslieť a nedostanete odpovede na všetko, ale taký je aj skutočný život. Stačí trochu otvoriť myseľ a možno vás príbeh príjemne prekvapí.
