Nenápadné knihy, skrývajúce sa medzi regálmi, vedia milo prekvapiť. O Milošovi Janouškovi (1952 – 2023) som už čo-to počul, no obálka Testamentu a sprievodné slová vydavateľa a priateľov, ktorí vedia oceniť kvalitnú literatúru, ma jednoznačne presvedčili.
Skromná zbierka obsahuje 26 poviedok, ktorých spoločným menovateľom je ťaživá atmosféra a priamočiary text s razantným odkazom. Aj keď je mi poviedková tvorba veľmi blízka, textu každého prozaického útvaru častokrát chýba balans medzi objemom a obsahom. Nájsť to magické miesto, kde sa užitočné spája s tým najpríjemnejším, je proste remeselným umením.
Miloš Janoušek bol na tomto mieste pri písaní Testamentu evidentne dobre zabývaný. Od prvých strán som sa do textu zahryzol a konzumoval jednu poviedku za druhou. Pri čítaní som si uvedomil, že je úplne jedno, či autor príbeh naočkoval ľahkými prvkami fantastiky, alebo rozvinul technickú stránku, typickú pre science-fiction. Vstúpil som do sveta temnôt a mystérií a nechal sa viesť po tajuplných cestičkách ľahkého hororu.
Tematicky sú príbehy rôznorodé. Kým niektoré evokujú nádych starých eposov či biblických legiend, iné sa neštítia vykresliť alternatívnu realitu, alebo futuristický svet. Čo si ale na texte cením najviac, je jeho ľahkosť, vrstevnatosť a silná myšlienka. Po dočítaní takmer každej poviedky som ostal buď hlboko zamyslený nad odkazom, alebo šokovaný nečakaným, možno až surovo ordinovaným zvratom.
Summa Summarum
Doteraz neviem, ktorú z poviedok by som vypichol ako „vlajkonosiča“. V tak útlej knižke je totiž kvalitné takmer všetko. Asi by som klamal sám sebe, ak by som netvrdil, že Testament je tým najlepším, čo som na slovenskej scéne za veľmi dlhú dobu čítal.
Testament Miloša Janouška je tak úderným príkladom príbehov, ktoré by nemali byť nikdy zabudnuté. Odporúčam všetkým, a to doslova.
