Sudetenland
Socializmus padá, rodí sa demokracia. V tomto ťažkom období nás autor Leoš Kyša alias František Kotleta zavedie do Bruntálska, českého pohraničia. Novinár Daniel Lichke z ostravskej ...
Socializmus padá, rodí sa demokracia. V tomto ťažkom období nás autor Leoš Kyša alias František Kotleta zavedie do Bruntálska, českého pohraničia. Novinár Daniel Lichke z ostravskej Mladej fronty prichádza spraviť rozhovor s miestným predsedom Občanského fóra v čase, kedy je naplánované v obci verejné zhromaždenie. V oblasti panuje odjakživa nevraživosť medzi Nemcami a Čechmi, pričom každá strana vyhlasuje, že je to jej domov a tí druhí tam nemajú čo robiť. Zhromaždenie prerušia občianske nepokoje a Daniel dostane svoju porciu nakladačky. Ujmú sa ho miestne servírky – Klára s nemeckým pôvodom a jej rómska kamarátka. Čoskoro nato sa rozšíri správa o vražde. Daniel ako novinár s kontaktmi na polícii začne do prípadu vŕtať. Zistiť pravdu však nebude jednoduché.
Na Sudentenland som počula samú chválu, tak som si knihu kúpila bez prečítania anotácie. Vedela som len toľko, že pojde o nejakú „alternatívnu históriu“. Moja predstava bola teda slušné sci-fi v stempunkovom štýle, v ktorom nacisti ako víťazi vojny stále lietajú na zepelínoch, snažia sa rozširovať územnie svojho vplyvu a budujú základne na Mesiaci. Kniha taká vôbec nie je, nenájdete tu žiadne sci-fi ani nadprirodzené prvky. Ide o príbeh, ktorý sa pokojne mohol stať. Je v ňom veľa odkazov na vtedajšie časy a ako dieťa neskorých osemdesiatych rokov som nedokázala rozoznať zďaleka všetky. Bolo to však nostalgické čítanie, ktoré mi pripomenulo trabanty a lady, nakupovanie do sieťovaných tašiek a divoké deväťdesiate roky.
Detektívka, ktorá sa rozbehla v knihe, ma príjemne prekvapila. Bavilo ma čítať o tom, ako Daniel s Klárou získavajú nové stopy a odhaľujú minulosť a niektoré miestne tajomstvá nacistov. Kniha bola napínavá do poslednej strany. Autor dobu nijako neprikrašľuje, realita v knihe je tvrdá. Poukazuje na to, koľko zbytočného zla je na svete len preto, že sa bezdôvodná nenávisť odovzdáva z pokolenia na pokolenie ako najvzácnejšie dedičstvo. Miliónkrát pokrútená pravda dávno zmizla; Nemci a Česi umelo eskalujú konflikt len preto, aby dokázali, že oni majú na danú oblasť právo. Zaslepenosť, zadubenosť, generácie vymytých mozgov, kedy dedo a babka hučia do vnukov, že nenávidieť je správne, a odovzdávajú ďalej svoje starostlivo živené krivdy. Miestami mi z toho bolo zle. Ľudstvo vie byť skutočne úbohé. Smutné je, že z takéhoto začarovaného kruhu sa dá uniknúť len tak, že sa človek úplne odstrihne a odcestuje niekam ďaleko, aby začal odznova.
Postavy v knihe sú skvelé – živé a uveriteľné v tom, že tu neexistujú len zlé a len dobré postavy. Každý má svojich vnútorných démonov a skôr necháva na povrch vyplávať práve to zlé (s výnimkou napríklad Kláry a jej kamošky). Každý má svoje tajomstvá a hýčka si ich ako posvätnú pravdu, bez akéhokoľvek záujmu o realitu. Rozvíjajúci sa vzťah medzi Danielom a Klárou mi neprekážal, hoci miestami som sa usmievala. Dievčatá sa mi zdali na tú dobu dosť nekonvenčné – hlavne pokiaľ ide o scénu s vaňou. Autor sa nechal uniesť fantáziou; mužský čitateľ asi bude uvažovať nad tým, že by to rád zažil, žena len pokrúti hlavou s tým, že no tak, dopraj nám trochu štýlu a úrovne. Bol to ale pekný doplnok príbehu.
Dve veci mi na knihe prekážali. Tou prvou bolo, že autor Kláru neustále nazýva „černovláska“. Opakovalo sa to doslova v každej druhej vete a častokrát zbytočne. Zamlčaný podmet má svoje čaro a zišiel by sa v texte častejšie. Tým druhým detailom, čo mi prekážal, bolo používanie kurzívy. Kurzíva má svoj technický význam, no tu som vo väčšine prípadov netušila, prečo bola vôbec použitá. Len ma to miatlo a príbeh by sa mi čítal oveľa plynulejšie, ak by som sa nemusela pozastavovať nad tým, či tá kurzíva mal byť nejaký záhadný dôraz alebo sarkazmus alebo niečo iné. Odhliadnuc od týchto drobností išlo o pútavý a silný príbeh, ktorý vo mne zanechal pocit únavy, bezmocnosti a znechutenia z ľudského imbecilizmu. Najhoršie je, že sa to stále deje. Sme nepoučiteľní. Sudetenland teda nie je veselé oddychové čítanie, pri ktorom sa budete stále usmievať. Nastavuje spoločnosti kruté zrkadlo, a to je dobre. Takéto knihy potrebujeme. Hoci som lietajúce zepelíny nedostala, rozhodne odporúčam.
