Stříbrná labuť (The Silver Swan)
Kedysi dávno bola značka „New York Times bestseller“ zárukou príjemného čitateľského zážitku. Knihy boli pútavé, dynamické a dobre sa čítali. Ak ma aj práve nezhodili z nôh, stále išlo ...
Kedysi dávno bola značka „New York Times bestseller“ zárukou príjemného čitateľského zážitku. Knihy boli pútavé, dynamické a dobre sa čítali. Ak ma aj práve nezhodili z nôh, stále išlo o viac než slušné príbehy. V poslednej dobe mám však pocit, že táto nálepka na knihách spoza Atlantiku nemá hodnotu ani vyfajčenej cigarety. Po dlhej dobe som minulý rok prečítala niekoľko NYT bestsellerov a každý bol slabší ako ten predchádzajúci. Aj v tejto recenzii sa postavím na opačnú barikádu ako väčšina čitateliek. Nepopulárna opozícia, ale vždy musí byť niekto, kto povie, že tá kopa v strede miestnosti smrdí.
Hlavná postava Maddison Montgomeryová je zvyknutá, že sa s otcom pravidelne sťahuje. V úvode knihy sa dozvedáme, že nastupuje na novú školu pre bohatých a okrem nevlastnej matky jej pribudne aj nevlastný brat, len o trochu starší od nej. Hneď po príchode na školu si ju všimne „elitný klub kráľov“ – banda najzazobanejších chlapcov, nedosiahnuteľných a vraj nebezpečných. Maddison sa im však nebude môcť vyhnúť, pretože jej nový nevlastný brat je členom klubu. A klub na čele s Bishopom Hayesom má s Maddison podivné plány.
Vzhľadom na to, s akým škodoradostným smiechom mi knihu požičiavala Lord of Books, som vedela, že sa mám pripraviť na nie veľmi vydarený príbeh. Lenže toto, čo som v knihe dostala, prerazilo všetky moje opatrné (ne)očakávania smerom dole a so zúfalým výkrikom sa to v nekontrolovateľnej špirále vrhlo do najhlbších útrob Zeme. Poviem to hneď otvorene: je to extrémne slabé. Je to úroveň fan fiction sedemnásťročnej školáčky, ktorá do toho narvala svoje sexuálne predstavy, aby mala šancu aspoň niečím zaujať na presýtenom trhu. V tejto knihe nefungujú základné princípy výstavby textu a prežila som ju len tak, že som od polovice prebiehala pohľadom po stránkach, čítajúc každý desiaty riadok. Napriek tomu mám pocit, že mi odumrelo pár tisíc neurónov. Rada by som na tomto mieste zdôraznila fakty, že:
- poznám žáner dark romance a viem, čo obnáša. Prvé dark romance knihy som prečítala dávno predtým, ako pojem “dark romance” vôbec dorazil na Slovensko.
- vedela som tým pádom dobre, do čoho z hľadiska deja idem. A nielen preto, že som si čítala anotáciu a veľa detailov mi už bolo dopredu známych.
- v konečnom dôsledku je úplne jedno, o aký žáner či nápad ide. To, či sa čitateľovi kniha zapáči, závisí predovšetkým na autorovej schopnosti písať. (Change my mind).
Hlavná hrdinka (a vlastne všetky jej kamarátky, napísané spôsobom copy+paste) je nesmierne hlúpa, trápna s tým svojím „vždy som bola iná ako ostatné baby“ – od začiatku na mňa takto pôsobila vzhľadom na to, ako autorka pracuje s textom. Z racionálneho hľadiska je pre mňa záhadou, prečo koná, rozmýšľa a rozpráva daným štýlom. Postave chýbala hĺbka a uveriteľnosť – čo je jeden zo základných pilierov písania beletristických textov. Ale dobre, to by ešte nemuselo v konečnom výsledku vadiť. Dalo by sa to zahrať do autu tým, že je to tínedžerka, a povedzme si úprimne, v danom veku prirodzene konáme impulzívnejšie a nemyslíme na dôvody, následky a morálne aspekty. To, čo mne osobne, vôbec, ale vôbec nesedelo, bola jej schopnosť tolerovať zneužívanie vo všetkých možných podobách okrem fyzického rezania jej tela. Pretože o tom je celá kniha: ten elitný klub blbečkov ju tvrdo zneužíva – sexuálne, psychicky, unesú ju a neustále sa jej vyhrážajú smrťou (narátala som tam veľa vážnych porušení zákona), no ona to berie tak, že veď je to vlastne v pohode… A oni vôbec nie sú takí zlí… Prosím? Toto autorka myslela vážne, takéto normalizovanie násilia na žene? Že veď pokiaľ je to mladý, relatívne normálne vyzerajúci chalan, navyše váľajúci sa v prachoch, tak je to ok? No nie, nie je to ok.
Akokoľvek sa na túto knihu snažím pozrieť s odstupom, nerozumiem pointe, zámeru ani hodnotám, ktoré autorka prostredníctvom príbehu odovzdáva. Zneužívanie v žiadnej podobe nie je fajn, ani v poriadku, tak to prestaňme glorifikovať. Takýto hahaha tón je krutým výsmechom do tváre každého človeka, ktorý zažil vážne zneužívanie. A vrátim sa znova k zásadnemu problému textu – jeho slabej kvalitatívnej úrovni. Aj dark romance má svoje perfektné knihy, ktoré sú napísané dobre. Je množstvo kníh z rôznych žánrov, ktoré opisujú násilie a zneužívanie a hoci čitateľa mrazí, môže si na konci povedať: wow, toto bola pecka. Rozdiel je teda vždy v písaní. Tuto text plával neustále na povrchu, vôbec sa nezaoberal hlbšie násilím samotným, jeho pozadím, dôsledkami; ako čitateľka som nedostala žiadne dostatočné odôvodnenie, nič, čo by mi dokázalo, že to má v príbehu zmysel a funguje to, napriek tomu, že to protirečí mojim osobným princípom. Autorka hádže jednu scénu za druhou, neustále konfrontuje jednotlivé postavy a neodpovedá čitateľovi na základnú otázku: prečo? Prečo ti mám uveriť, že je to práve takto dobré? Okrem toho, nenechala ma vydýchnuť si, nedala mi priestor, aby som sa na jej svet naladila.
Ak hlavná hrdinka trpí nedostatočnou a nedotiahnutou psychologizáciou, mužskí hrdinovia na tom nie sú lepšie – sú to banda na jedno kopyto, ktorá sa delí na dve základné podskupiny: do prvej patrí Bishop + Nate, ktorí len dokola točia to isté: „Nemôžeme ti nič povedať, ale všetko, čo robíme, robíme pre tvoje dobro.“ Presne toto používa každý násilník na ospravedlnenie svojich činov, presvedčený o svojej neomylnosti a posvätnom poslaní. Osobne som na to alergická. Ide navyše o strašné klišé. Znova mi tu chýba nejaký realistický, uveriteľný prvok. Skúsení autori touto cestou nejdú – rozumejú tomu, že čitateľovi takého jednoduché odbytie hrdinky stačiť nebude. Stačí si predstaviť seba na hrdinkinom mieste. Ako by ste reagovali, ak by sa niekto k vám správal naozaj zle a na vaše otázky a zmätok by len dokola opakoval vyššie spomínanú frázu? Skutočne by ste mu potom odpustili všetko? Lebo ja nie. Mne by to nestačilo a takéto správanie by som netolerovala. Tým pádom je tu zásadný problém: nedokážem sa naladiť na hrdinku, necítim s ňou absolútne žiadne prepojenie, ergo hodnotenie klesá. Otázkou zostáva, prečo boli hrdinovia napísaní takto neuveriteľne zjednodušene. Nechce sa mi veriť, že by to v beta-readingu nikto nespochybnil.
Tá druhá, očividne nedôležitá časť chlapčenkej skupiny, sa správa v štýle ja-neandertálec. Nepovedia dokopy ani tri slová, len sa riadia pudmi a vrčia. Aj keď vedľajšia postava nie je pre dej rozhodujúca, stále je možné napísať ju inteligentne! Pojem “vedľajšia postava” neznamená, že nie je dôležitá – len nedostáva taký priestor ako hlavní protagonisti, môže však stále významne ovplyvňovať dej. Z hľadiska výstavby textu je potrebné pri písaní si ujasniť, prečo by sa mala vedľajšia postava v konkrétnej scéne zjaviť a prečo je vlastne v knihe potrebná. Všetko by malo mať svoj význam. No a my tu máme skupinku kamošov hlavného hrdinu, o ktorých vieme len to, že sú mladí, sexy, bohatí (a nadržaní). S jedným z nich hlavná postava prakticky skončí v posteli – napriek tomu mu nevenuje žiadnu inú myšlienku okrem “Nechápem, prečo ma neznáša?”. Ďalší príklad neautentického správania. Žena je emotívny a citlivý tvor; ak zažije niečo takéto, hlava jej bude celé dni dokolečka uvažovať nad tým, o čo ide, či sa mu páči, či to má zmysel, či niečo bude, koho si má vybrať, atď., atď. Čiže toto je jedna vec – chýbalo mi realistické uvažovanie mladého dievčaťa, a potom akoby sa autorka nevedela rozhodnúť, čo s danou mužskou postavou. Tak má byť trochu dôležitejší? Má to byť len křoví na vyplnenie textu? Mala som pocit, že píše len tak nadivoko, bez nejakej konkrétnej predstavy, alebo pôvodný plán bol iný, no v strede ho zmenila a akosi sa oprava úplne nedotiahla. Ktovie, možností by bolo viac, text však pôsobil roztrasene a mätúco.
Príbeh samotný je nekonečným recyklovaním scén – buď tu máme „akože cool“ dievčenské rozhovory, z ktorých mi trpli zuby a apendix vydával podozrivé kvílenie, alebo sa Maddison s niekym váľa a buď si to spolu tvrdo rozdávajú, alebo ich tesne predtým niečo vyruší. Nevadí mi erotika v knihách, netreba sex tabuizovať. Tu však došlo k základnej začiatočníckej chybe – sexuálne scény su vŕšené jedna za druhou, v rýchlom slede, pričom medzi nimi chýbajú pomalšie pasáže, ktoré by napríklad dotiahli logické medzery a charaktery postáv. Výsledkom je, že mi ako čitateľovi nemali čo povedať; boli plytké, miestami až groteskné. Autorke chýbala ľahkosť pera, nejaká pridaná hodnota, ktorá by z tých scén spravila viac. Čítala som takýchto textov tak veľa, že ma to už nudí. Ak by išlo o knihu zo stánkovej Harlekýn série (či ako sa tie knižočky kedysi volali), tak si poviem, že okej, dá sa to čakať. Ale od NYT bestselleru a bookstagram a neviem akého ešte fenoménu očakávam oveľa viac.
Použitý slovník by nezahanbil ani skúsenú prostitútku venujúcu sa bohatému klientovi. Principiálne to nie je problém. Niektoré texty si vulgarizmy vyslovene vyžadujú kvôli zachovaniu autentickosti. Ak ide o život a dejú sa fakt drsné veci, asi nebude veľmi uveriteľné, ak postava povie “dokelu” alebo “kruci…” Ale! Pridám k tomu fakt, že násilné sklony každého chlapca už prekročili hranicu slušnosti a zasahujú do BDSM prostredia, a toto už do YA kníh nepatrí. YA je definované ako žáner pre čitateľov od 13 do 18 rokov. Táto kniha je čisto 18+ a predstava, že by toto mali čítať 13-14-ročné decká, má slušne desí. Nerozumiem, prečo je kniha zaraďovaná častokrát práve do YA.
Dej je plný logických dier. Uvediem príklad. Rodičia a akákoľvek autorita je neustále neprítomná. Maddison ešte nemá osemnásť, no trávi celé týždne sama. Jej fotrík je totiž stále kdesi na výlete, či už súkromnom alebo pracovnom. Predpokladám, že aj v USA, krajine slobody, demokracie a strelcov je toto podnetom na sociálku? Fotríkov telefonát bol čistý bizár: celý rozhovor trval asi desať sekúnd a bol v zmysle: „Žiješ? Fajn. Inak máš nevlastného brata, už je nasťahovaný. A drž sa od neho ďalej, čau.“ Musela som si to prečítať viackrát, aby som si bola istá, že je to tam naozaj čierne na bielom. Jej otec je už pár dní ženatý, no ona netuší, že má nevlastného brata? A tomuto mám vážne uveriť? Klasický tínedžerský štýl písania bez hĺbky, bez analýzy, ako by to v skutočnosti mohlo vyzerať. Zase, mohlo to byť naozaj zaujímavo podané, ak by to autorka neodbila mávnutím ruky a venovala takýmto detailom viac pozornosti.
Autorka nemá základný pojem o plynutí času – všetko je natlačené do obdobia niekoľkých dní, kedy behom hodiny vznikajú priateľstvá na život a na smrť. Vrcholom sú úryvky z údajne záhadnej knihy, prečítanie ktorých trvá dokopy pätnásť sekúnd vrátanie nalistovania príslušnej strany, ale vždy pri jej čítaní Maddison uplynie množstvo času. Základná amatérska chyba. Občas si treba pri písaní pustiť stopky a odmerať si čas. A tá záhada na záver? Ktorá údajne toľkým čitateľom odstrelila dekel? Chabý pokus dať aspoň nejaký logický zmysel správaniu postáv, no na mňa to nezabralo; skôr to celé zhodilo knihu ešte viac, pretože moja reakcia bola: „To vážne ide celý čas o takúto absurdnú kravinu?“ Mohol to byť fakt dobrý zvrat na konci, lenže na také treba čitateľa pripraviť. Treba ho skúsene namotávať, napínať jeho zvedavosť, šikovne budovať atmosféru. Mnohí čitatelia sú nadšení, mne to však nestačilo. Zrýchlený, povrchný dej celého textu vyústil do rovnako rýchleho záveru, ktorý nespravil žiadny dojem, pretože logika často zlyhala a v deji nebol dostatočný základ, na ktorom by záverečný zvrat dokázal pevne stáť.
Namiesto toho, aby sa autorka citlivo zamerala na Maddisoninu traumu, spôsobenú násilnou smrťou matky, alebo ťažké obdobie začleňovania sa v novom prostredí či zoznamovanie sa s novou rodinou – a tieto témy šikovne previazať s rodinnými tajomstvami, rozhodla sa napísať literárne porno, ktoré nemá hlavu, pätu a pre mňa ani hodnotu – pretože takýchto textov sú na internete milióny. Choďte na fanfiction.net a tam to máte všetko zadarmo, navyše si môžete skombinovať ústrednú dvojicu z obľúbenej knihy alebo série. A mnohokrát dostanete oveľa kvalitnejší text. Práve hĺbka spracovania predstavuje rozdiel medzi fan fiction a knihou. Stačí si otvoriť akúkoľvek knihu, ktorá sa zaoberá kreatívnym písaním, vyhľadať príslušné stránky alebo si pustiť video na youtube. Všade sa opakuje to isté: základom dobrého textu je nepriestrelná logika, uveriteľnosť a zrelý autorský štýl. Tri piliere kreatívneho písania. Tak ako je možné, že NYT bestseller je z technickej stránky rovnaký ako texty, ktoré sme kedysi prechádzali mladým dievčatám na beta-readingoch?
Ako človek pracujúci vo vydavateľstve som stále neprišla na to, prečo toto dostalo prednosť pred inými rukopismi a nielenže to vyšlo knižne, ale ešte sa to aj prekladá. Celé mi to prišlo ako vymenovanie všemožných spôsobov, akým sa nudiace sa decká milionárov snažia “akože” zabaviť a presvedčiť sa navzájom, že ich existencia má nejaký zmysel. Nebavilo ma to ani trochu, bol to absurdný zlepenec hlúpostí a technických chýb. A pritom stačilo málo – posunúť dátum vydania a venovať textu ešte trocha pozornosti. Kvalitný beta-reading spraví zázraky. Núti ma to klásť si otázku, ako v autorkinom domovskom vydavateľstve vôbec k rukopisom pristupujú. Veď keď idem vydávať knihu, chcem, aby to bolo čo najlepšie, nie?
Blahosklonne dávam knihe až jednu hviezdu: pol hviezdy za ten „pseudo-čitateľný“ štýl, ktorý oklame bežného čitateľa, a pol hviezdy za užitočnosť – túto knihu budeme môcť na workshopoch kreatívneho písania dávať ako príklad toho, ako NEPÍSAŤ. Bohužiaľ, väčšie sklamanie, než som čakala. Tak, ako je začiatok každej jednej knihy rozhodujúci pre záujem čitateľa, tak musí byť prvý diel série vyšperkovaný, aby čitateľ videl zmysel pokračovať. Na mňa to nefungovalo. Kniha a celá séria si však svoj okruh ultra-fans po celom svete našla. Ak hľadáte jednoduchú, prvoplánovú oddychovku a technický level knihy vás absolútne nezaujíma, páči sa, treba vyskúšať. Proti gustu žiaden dišputát.
Ak si však potrpíte na príbehoch, kde detaily krásne zapadajú, postavy priam vystupujú zo stránok a autor má písanie vycibrené, tak vážne skúste radšej niečo iné.
