Triler? Horor? Psychologický horor? Knihu Tma si každý zaradí podľa seba. Jedno však budú mať všetci spoločné. Strach.
Nikdy predtým som Kariku nečítala. Vlastne aj túto knihu som počúvala ako audio. A prečo som ešte na Kariku nenaďabila? Pretože som nemala rada horory. Vážne. Ale časom som sa odhodlala a zistila som, prekvapene, že mi strach nevadí. Práve naopak. Znesiem toho viac, ako som si myslela.
Príbeh sa začína odchodom na horskú chatu. Možno trochu klišé, pomyslela som si na začiatku, ale dej ma rýchlo vtiahol a ja som sa nebránila.
Hlavná postava je prepracovaný, nedocenený scenárista, ktorý si odchádza psychicky oddýchnuť od všetkých, ktorí ho vytáčajú, vrátane svojej manželky, s ktorou po niekoľkých rokoch prežívajú drsnú krízu. Na začiatku autor opisuje krásnu, priam idylickú atmosféru horskej chaty a zasneženej prírody. Sneh vŕzgal pod nohami a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa začnú diať desivé veci. V tej chvíli som si to neuvedomila, ale bola som napnutá ako strunka v pružinovom matraci pod sumo zápasníkom. Už od začiatku.
Všetky scény boli opísané veľmi uveriteľne. Od začiatku do konca som nedýchala a čakala odpovede na svoje otázky. Prečo hlavý hrdina oslepol? Čo si to nakvapkal do očí? A prečo tak idiotsky reagoval a snehom si škriabal očné buľvy? Ako by som reagovala ja v takej situácii?
Zrazu sa mi ten muž zdal nesympatický slaboch, ktorého nažive drží len občasne vykúkajúca logika v podobe jeho podvedomia. Veľmi rýchlo sa začal rozprávať sám so sebou. To mi trochu nesedelo, ale keďže som ešte nebola sama na horskej chate bez zraku, neviem posúdiť.
Akonáhle hlavnú postavu dostane tma, zmení sa aj jeho správanie. Slovník drevorubača mi v tomto prípade však neprekáža, ukazuje to jeho osobnosť a príde mi to ľudské a dokonca vtipné. Sarkazmus vo vypätých situáciách pôsobil však kontraproduktívne, čo bolo na škodu. Nie však v kľudných častiach. Povedala som kľudné časti? To boli ktoré? V knihe sa stále niečo dialo. Už keď si pomyslíte, že to nemôže byť horšie, stane sa niečo ešte hrôzostrašnejšie. Tu už odchádza reálnosť a nastupuje fantázia.
Hlavný hrdina sa nechová hrdinsky, práve naopak. Dobre mu preskakuje a vlastnou zmätenosťou vyvolá jednu katastrofu za druhou. Musím ale uznať, že sa to počúvalo dobre a stále som tŕpla, čo ho ešte čaká.
Musím povedať, že sa však nikdy úplne nevzdal. V každej situácii sa vynašiel a logika ho ťahala z problémov pomalými krokmi. Páčilo sa mi, ako si obľúbil Oliho – Diktafón značky Olympus, s ktorým po celú dobu imitoval rozhovor. Isto si autor povedal, že bez dialógov by mohla byť kniha nudná a musím uznať, že to nebolo sa škodu veci.
Najviac som sympatizovala s postavou, keď sa rozčuľoval nad vianočnými koledami v rôznom nárečí. Pílilo mi to uši a sama som mala chuť otrieskať rádio o stenu. Perfektne sa to prelínalo s dejom, dotváralo to skvelý „na nervy“ obraz.
Keď vošiel do druhej chaty v nádeji, že tam nájde pomoc, vedela som, že to bude pasca. Ale vydesilo ma, keď som narazila na detský batoh a bábiku. V hlave sa mi rojili otázky na ktoré som sa bála dostať odpovede. Kde rodinka zmizla? Dostal ju neznámy útočník? Môj strach sa stupňoval pri každom schode smerom k izbám, kde by mohli ležať telá. I samotný hlavný hrdina zmýšľal podobne ako ja – matka, ktorá nikdy nechce vidieť ani čítať o ničom desivom, čo sa týka detí.
Strach, raz tlmený, prezlečený za zvedavosť stupňoval s každou katastrofou a nevedela som prestať počúvať. Domýšľala som si a iracionálne videla nebezpečenstvo všade, kde aj hlavný protagonista, a vôbec nie márne. Z každej strany dostával podpásovku a krv v žilách mi tuhla až do konca. Toto sa autorovi musí nechať. Nenastala žiadna prázdna scéna. Každá spomienka, dumanie hrdinu posúvalo príbeh tým správnym smerom.
Zarazila som sa až pri scéne, kde si muž rezal nohu, aby sa dostal z pasce na vlky. Nesedelo mi to tam a prišlo mi to prehnané. Našťastie sa ukázalo, že to bol len sen a samotná postava nahlas uznala, že by toho nebola schopná. Klobúk dole za nepoužitie tohto strašného klišé, už som sa začínala báť o autorovo duševné zdravie.
Horská jazda, ako sa patrí, sa však stupňovala do samého konca a vlci zbiehajúci sa nad mužom sľubovali rýchly koniec. Ja som však do poslednej chvíle dúfala, že nejakým šťastím vyviazne živý, veď konečne zliezol horu a vidí svetielka v najbližšej dedine!
„Nádej ťa zabije!“ znelo v knihe a ja som hltala každé slová.
To, čo ale nastalo, mi úplne odpálilo dekel. Áno, použila som tento výraz, inak sa nedalo. Alebo by sa vám viac páčilo „koniec bol prekvapivý“? To by bolo voči nemu nefér.
Karika ma dostal. Odrovnal. Strhol mi kožu, až som ostala stáť s buľvami vypúlenými z jamiek.
Trochu prehnané? Nie.
Možno sú ľudia, ktorí celý čas analyzovali s chladnou hlavou, čo sa vlastne deje? Prečo to všetko? Áno, aj ja som sa pýtala, ale dej ma tak strhol, že som si jemné náznaky nevšimla.
No všetko do seba dokonalo zapadlo ako guľka do bubienka revolvera.
Až som na konci len nemo hľadala ďalšie stránky.
Skvelá práca!
Nemožno mi nehodnotiť dabing. Túto audio knihu nahovoril herec a moderátor Peter Kočiš. Jeho hlas sa mi páči, ihneď som si uvedomila, že mi je známy. Je príjemný, ale mne osobne prišla nahrávka trochu neprofesionálna.
Mnohým sa môže zdať nahrávanie audia jednoduché, ale opak je pravdou. Všetkému predchádza správna príprava a tu bolo počuť, že herec dielo číta po prvýkrát. Zaseknutie uprostred vety, nevhodná intonácia a podobné prehrešky ma úplne vyviedli z miery. Nehovorím, že sa to stávalo často, ale keď sa to stalo, pichalo ma to v ušiach.
Atmosféru by som precítila viac, keby som knihu čítala. Môj konečný dojem z príbehu je síce veľmi pozitívny, no niektoré scény mali byť viac napínavé, moderátor im dal úplne iný podtón, a tak všetku autorovu snahu zničil.
Toto by ma ako autora veru nepotešilo.
