Zlověsti
Pavel Skořepa vydal zbierku poviedok a básní nazvanú hrozivo – Zlověsti. Nebola som si istá, čo mám od knihy čakať; názov evokoval, že mám čakať niečo temné, zlé a škaredé, možno až bizarné, ...
Pavel Skořepa vydal zbierku poviedok a básní nazvanú hrozivo – Zlověsti. Nebola som si istá, čo mám od knihy čakať; názov evokoval, že mám čakať niečo temné, zlé a škaredé, možno až bizarné, zatiaľ čo grafika na obálke akoby sa ma snažila uchlácholiť obrázkom knihy a mäkkým svetlom sviec. Po prečítaní môžem povedať, že pravda je niekde uprostred.
Poviedky sú, čo sa deja, rozprávania a atmosféry týka, naozaj pestré. V knihe nájdeme príbehy od melancholických fantasy cez absurdno-humorné až po čistokrvný horor. Spája ich všetky autorova schopnosť vytvoriť výbornú atmosféru a trochu aj nepredvídateľnosť. Pri väčšine poviedok som si nebola dlho istá, ktorým smerom pôjdú a ako skončia. Hodnotím to ako veľké plus, pretože každý, kto už pár desiatok rokov aktívne číta, mi asi dá zapravdu, že je stále ťažšie nájsť texty, ktoré by dokázali niečím milo prekvapiť. To je jeden z dôvodov, prečo ma čítanie tak bavilo – mohla som hádať, ako poviedky skončia a čo nimi chce autor povedať.
Tým ďalším dôvodom, prečo mi kniha sadla, je absencia zbytočnej vaty a snahy vysvetliť čitateľovi úplne všetko. V poslednej dobe som prečítala množstvo kníh, kde sa spisovatelia pokúšali vyčerpávajúco objasniť každú jednu drobnosť. Prílišné opisovanie však býva na škodu. Netreba čitateľa podceňovať – je schopný (väčšinou… teda dúfam) odvodiť si veci z toho, čo bolo napísané, a dôjsť k nejakému záveru. A určite nikomu neuškodí, keď autor nechá priestor na trochu uvažovania. Aj v knihe Zlověsti to tak funguje. Poviedky predstavujú konkrétne udalosti a umne pospájané scény, ktoré mnoho detailov ponechávajú čitateľovej predstavivosti. Častokrát nepoznáme historické pozadie, skutočnú podstatu, zámery a pôvod nadprirodzena, ale to nevadí, pretože pre poviedky to nie je dôležité. Takto nejako ma to učili aj na seminári kreatívneho písania, kde bolo heslom „nepíš zbytočnosti, čitateľ nie je blbý.“ Pavlovi sa to podarilo splniť do bodky.
Zlověsti sú rozdelené na dve časti – poviedkovú a poetickú. Poviedok je spolu s Prológom trinásť, čo bol autorov zámer, predpokladám. Práve v Prológu sa stretávame s vysvetlením pojmu „zlověsti“ – na scénu prichádza osamelý muž, ktorého osudom je čítať o všetkých stratách, bolestiach a nespravodlivostiach, ktoré ľudia zažívajú. Prológ patrí k tým poviedkam, ktoré mali jemne melancholickú atmosféru – podobne ako poviedka Labyrint pod městem, v ktorej duša hlavného hrdinu cestuje v čase a priestore, aby splnila dôležitú úlohu, alebo Cesta domů o úteku pred smrťou. Okrem melanchólie je však v týchto poviedkach aj silný prvok nádeje.
A potom sú tu poviedky, ktoré sú takpovediac na opačnom konci príbehového spektra. Táboření v místech klatých je prakticky slasher, kde vraždí les, hmla a bezdomovec. Panenkovská narozeninová čajová oslava nám predstaví osamelú hrdinku, ktorá sa rozhodne „znormalizovať“ a vyhodiť bábiky, ktoré má v byte, lenže toto rozhodnutie sa jej škaredo vypomstí. V poviedke Vražedná aplikace zažijeme mučenie s najmenšími podrobnosťami kvôli jednej aplikácii vytvorenej v rámci školského projektu a v príbehu Zrod jednorožce nás autor upozorní, že tehotné ženy netreba provokovať. Poviedky sú krvavé a drsné, ale nezachádzajú do úplného bizáru. Autorov čistý rozprávačský štýl ma držal v realite a ak ma pri čítaní zamrazilo, tak len z uvedomenia si, že by sa to vlastne všetko kdesi mohlo udiať.
Samostatnou skupinou sú poviedky s nádychom humoru. Ďábelská rozlučka se svobodou začína celkom nevinne a veselo, no v jednej chvíli na scénu nastupuje starý dedinský mág, a ten vyvolá kvôli pomste desivého démona, ktorému sa ani na chvíľu nezastaví huba. Krvavé scény, niektoré s jemným body-horrorovým nádychom, zľahčuje autorov sarkazmus. Spojenie oslavy života, vrážd a morbídneho humoru ma slušne pobavilo. Pre mňa je najlepšou poviedkou zbierky Pískoviště nejsou na hraní, ktorou sa tiež vinie sarkastický tón skvelo prepojený s detskou hrdinkou a jej slobodnou matkou. Tak trochu kingovský námet, spracovaný na jednotku, aj keď by som mala drobučkú výhradu k tomu záveru: nemyslím si, že by v skutočnosti matka, ktorej na dieťati aspoň trochu záleží, konala takto a vrátila predmet na pieskovisko. Ale inak výborná poviedka.
V knihe sú ešte ďalšie poviedky, ktoré síce menovite nespomínam, ale bavilo ma čítať ich. Príjemným prekvapením bol predslov od Katky Soyky v slovenčine, či niektoré slovensko-české dialógy. Vôbec si nespomínam na českú knihu, v ktorej by som našla aj slovenské vety. Oceňujem, že v poviedkach odohrávajúcich sa na Slovensku bol náš jazyk zachovaný. Pekne to dokresľuje atmosféru a autentickosť, hoci niektorí mladší čitatelia v Česku to asi neocenia, ak je pravda, že mladé generácie údajne slovenčine nerozumejú. V celej knihe vystupujú pestré postavy, ktoré sú vykreslené uveriteľne – či už ide o mladú partiu cestujúcu na stanovačku, osamelú ženu alebo Fausta potulujúceho sa v okolí bratislavskej Eurovey.
V druhej časti nájdeme tridstaťosem básní. Niektoré nesú v sebe odkaz na známe príbehy (Královna prokletých, Vládkyně víl, a i.), ďalšie sú lyrické a autor do nich vkladá svoje myšlienky a pocity. Nebudem robiť podrobný rozbor týchto textov, sú to už dlhé roky, čo som na škole analyzovala básne a okrem toho je ich priveľa na jednoduché zhrnutie. Lyrika si vyžaduje opakované čítanie a precítenie a pokiaľ máte básne radi, verím tomu, že si nájdete medzi nimi také, čo vás oslovia. S autorovým dovolením uverejním na záver recenzie jednu z tých, ktoré vo mne zarezonovali. Ak budete mať možnosť, prečítajte si celú zbierku Zlověsti – večer pri svetle malej lampy, pod teplou dekou; s takou atmosférou v nej určite nájdete niečo, čo sa vám bude páčiť.
Zlomená křídla
Když se na tento svět narodíme,
Máme křídla a touhu letět.
Málokdo se však rodí do pohádky.
Tak to je, to prostě víme.
Ti, co by nás měli chránit,
Nám pro naše dobro křídla lamou.
A když si je vyléčíme,
Tak je zas a znovu zlámou.
A když už nejsou schopna letu,
Jak jsou poničena a pokroucena.
Oni blahosklonně pronesou tu krutou větu:
„Když chceš, jen si leť, cesta je ti uvolněna.“
A já se ptám, jak hloupost tuto zvrátit!
Těm, co stále v srdci chtějí let,
Tuto možnosť letět opět vrátit.
Vzlétnout a už se nikdy nevracet.
