V našich končinách je science-fiction stále jeden z tých žánrov, na ktoré mnohí čitatelia pozerajú s dešpektom. Mnohokrát som sa stretla s názormi, že sci-fi sa neoplatí čítať, lebo sú to vymyslené blbosti. Nuž, blbosti môžu byť napísané v ktorejkoľvek knihe – a je jedno, či je to náučná kniha, alebo príbeh napísaný presne podľa skutočných udalostí. Osobne považujem science-fiction za najnáročnejší žáner, hneď po fantasy a horore. Mágiu si môžete vymyslieť, dokážete vybudovať úžasné svety, vytvoriť nové rasy a aj keď nebudete mať všetky magické pravidlá a zákonistosti premyslené do najmenšieho detailu, stále dokážete čitateľa presvedčiť. Lenže v sci-fi to takto nefunguje. Ak nemáte hlboké technické znalosti, ťažko vytvoríte niečo, čo bude mať úspech.
Je to preto zvláštne (pre mňa až nepochopiteľné), ako je u nás sci-fi ignorované a neuznávané. A vďaka mylnému názoru, že ide o literatúru nízkej kvality, čitatelia prichádzajú o skvelé knihy.
Po Časonautoch od Tona Stiffela som sa v krátkej dobe dostala aj k jeho ďalšej knihe s názvom Zabudnutý vesmír. Časonauti boli dobre čitateľné, poctivé sci-fi, ktoré nemá problém udržať čitateľov záujem. Predpokladala som teda, že Zabudnutý vesmír bude rovnako dobrá kniha.
Tak ako v prípade Časonautov, aj Zabudnutý vesmír tvoria krátke poviedky. Ide o príbehy z ďalekej budúcnosti a ešte vzdialenejších hlbín univerza. Niektoré sa odohrávajú na nových planétach, ďalšie na vesmírnych základniach a v niektorých prípadoch čitateľ zavíta aj na Zem. Spoločným prvkom poviedok je svet (resp. vesmír), ktorý autor vytvoril, a postavy, ktoré putujú z poviedky do poviedky a ich cesty sa mnohokrát rôznymi spôsobmi pretínajú. Na začiatok knihy bola zaradená aj úvodná poviedka z Časonautov. Trochu som sa obávala, že sa ich bude opakovať viac, ale nakoniec sa zjavila len táto jedna, takže sa to dá brať ako teaser trailer k Časonautom.
Čo sa deja týka, mňa poviedky úplne nadchli. Tono Stiffel nachystal perfektne vyrovnaný mix akcie, opisov a vzťahov. Postavy musia vyriešiť rôzne krízy, častokrát sú v priamom ohrození života. Vďaka pútavému rozprávačskému štýlu som nedočkavo otáčala stránku za stránkou, zvedavá na to, čo prinesie ďalšia poviedka. Tých je v knihe veľa, no neskĺznu do opakovania ani stereotypu, a to už je čo povedať, pretože kniha má takmer šesťsto strán. Každá poviedka má svoju jedinečnú atmosféru a pridáva nové detaily do autorovho fascinujúceho sveta Sateliťanov, Federácie a Letnej planéty.
(Anyss; ilustráciu vygerenovanú cez AI poskytol autor knihy osobne)
Technológia je nosným pilierom sci-fi a platí to aj v prípade Zabudnutého vesmíru. Je jasné, že autor má problematiku naštudovanú dostatočne a sleduje technologické a vedecké novinky. Jeho svet budúcnosti je uveriteľný a nie je vlastne žiadne „divoké“ sci-fi; pri čítaní som mala pocit, že takto by to raz mohlo naozaj fungovať. Taktiež je tam opisov a vysvetlení tak akurát – dostatok na to, aby si fanúšik sci-fi dokázal vytvoriť v mysli obraz, ale nie tak veľa, aby ho to vyčerpávalo. Vychádzam samozrejme zo svojich vlastných vedomostí získaných zo sledovania dokumentov o vesmíre a čítania nielen sci-fi, ale aj odborných článkov. Pre mňa to bolo vyvážené, ale ak sa do knihy pustí čitateľ, ktorý túto oblasť ani sci-fi vo všeobecnosti nesleduje, môže mať pri niektorých poviedkach pocit, že opisy sú príliš odborné, až komplikované. Našťastie kniha obsahuje aj abecedný zoznam pojmov so stručnými vysvetlivkami a starých sci-fi harcovníkov isto nič pri čítaní nespomalí.
Ak si knihu otvoríte s tým, že očakávate epické boje medzi ohromnými vesmírnymi flotilami, gigantické explózie či zánik celých planét, budete pravdepodobne sklamaní. Nejaká tá explózia sa tam síce nájde, ale Zabudnutý vesmír je komorné sci-fi – na také množstvo strán sa v knihe vyskytuje relatívne málo postáv a dej sa sústreďuje na to, ako hľadajú svoju cestu životom. Sú to obyčajní ľudia, nie sú vyvolení záchrancovia svetov, nepochádzajú z vysokých vrstiev, ani sa nesnažia zmeniť politický systém. Chcú len nájsť úplne obyčajné, každodenné šťastie.
Hlavní hrdinovia stretávajú zaujímavé ženy, a tieto stretnutia im významne menia životy. Vzťahy – kamarátske aj partnerské – sú silným motívom v knihe. Ich krása je však v tom, že nie sú prehnane dramatizované ani presladené. A hlavne sú pekné. Po období, kedy sa ku mne dostávali samé ponuré príbehy s tvrdými a toxickými vzťahmi, mi Zabudnutý vesmír pohladil čitateľskú dušu. Konečne mužské postavy, ktoré sa nesprávajú ako tupí šovinistickí mačovia, pre ktorých je žena len slúžka či otrok; naopak, z ich konania je cítiť, že si ženy vážia a považujú ich za rovnocenné. Kiežby takýchto charakterov bolo viac – v knihách, filmoch aj v skutočnom živote.
(Ilustráciu vygerenovanú cez AI poskytol autor knihy osobne)
Súčasťou knihy sú aj ilustrácie od Jakuba Šimjaka. Jeho štýl sa mi páčil už v Časonautoch a pokojne by tých ilustrácií v Zabudnutom vesmíre mohlo byť viac. Na konci knihy je pre lepšiu orientáciu aj časová os, kde je pekne vidieť, ako na seba príbehy nadväzujú, a nechýba ani mapa vesmíru. Detaily, ktoré potešia.
Spomeniem ešte jeden detail zo záveru knihy – autor pridal ku každej poviedke aj stručný opis toho, ako vznikla, prípadne zaujímavosti, ktoré sa k danej poviedke viažu. Tento niekoľkostranový dodatok možno niektorí čitatelia preskočia, ale ja som ho poctivo prečítala až do poslednej strany. Autor sa čitateľovi priamo prihovára, zdieľa niečo z procesu písania a publikovania a myslím, že vďaka tomu sa čitateľ môže cítiť byť k autorovi bližšie. Odporúčam prečítať aj tieto dodatky a doslov – vďaka nim už to možno nebudú len sci-fi poviedky z ďalekého vesmíru, ale príbehy spisovateľa, ktorého môžete stretnúť naživo na niektorom z našich conov.
(Ilustráciu vygerenovanú cez AI poskytol autor knihy osobne)
Na prvé prečítanie som si v knihe žiadne zásadné nedostatky nevšimla (ak nerátam tri gramatické chyby, ale pri šesťstostranovom texte to je zanedbateľné číslo; so svojimi korektorskými skúsenosťami môžem potvrdiť, že dodať takýto rozsiahly text bez jedinej prehliadnutej chyby je obrovská výzva. Komu ešte nikdy neušla ani jedna chyba, nech hodí notebookom.). Čo sa mňa týka, autor sa trafil do môjho vkusu. Kniha ako celok je správne vyvážená; dej, opisy, postavy a vzťahy medzi nimi tvoria v kombinácii s výborným rozprávačským štýlom prepracovaný celok, v ktorom si každý čitateľ nájde to svoje. Fanúšikovia kvalitných prípehov (a to je jedno, či sci-fi, alebo klasickej beletrie) by Zabudnutý vesmír nemali prehliadnuť.
