Nelám mi krídla
Slovenská autorka Kristína Ježovičová píše aj knihy o mladých a (nielen) pre mladých, v ktorých sa vôbec nevyhýba ťažkým témam a osudom. Nedávno som zrecenzovala knihu Nelám mi srdce (link tu) ...
Slovenská autorka Kristína Ježovičová píše aj knihy o mladých a (nielen) pre mladých, v ktorých sa vôbec nevyhýba ťažkým témam a osudom. Nedávno som zrecenzovala knihu Nelám mi srdce (link tu) a hneď po tom som som sa pustila do ďalšieho príbehu zo série – Nelám mi krídla. Postavy, s ktorými sa v tejto knihe stretávame, boli spomenuté aj v Nelám mi srdce. Takéto prepájanie kníh sa mi vždy páčilo a aj náznaky z prvej knihy prispeli k tomu, že som bola veľmi zvedavá na to, čo sa vlastne s Dafné stalo.
Dominikova rodina sa sťahuje, pretože jeho dedko potrebuje neustálu opateru a dozor. Dominik nie je nadšený, že musí nastúpiť na novú školu. Potrebuje mať vo všetkom dokonalý poriadok: všetko musí byť zarovnané a čisté, počet jeho krokov musí byť párny. Nemá rád dotyky a spoločnosť ako takú. Jeho spolusediacou sa stane drzá Dafné, ktorú zaujíma len tanec ako prostriedok k tomu, aby sa vďaka talentovej show mohla dostať preč z nenávistného prostredia, v ktorom musí žiť. Postupne zistia, že každý v sebe ukrýva viac než len to, čo vidí okolie. Dominik a Dafné si k sebe začínajú nachádzať cestu, lenže život niekedy udrie príliš silno v tej nesprávnej chvíli.
Ako som písala v recenzii k Nelám mi srdce, prvá prečítaná kniha od autorky ma totálne emocionálne zničila. Príbehy piatich mladých ľudí poukazovali na vážne veci a rozhodnutia, ktoré každý z nich musel spraviť. Príbeh o Dafné a Dominikovi je v tomto podobný – vykresľuje, aká dôležitá je rodina a ako veľmi vplýva na vývoj každého človeka. Na jednej strane máme milujúcich Dominikových rodičov, ktorí sa snažia pomôcť mu čo najviac s jeho náročným videním sveta, zatiaľ čo na druhej strane máme absolútný nezáujem a zároveň týranie v rodine Dafné. Teda, ak sa vôbec ešte taká nefunkčná jednotka môže nazvať rodinou. Aj čítanie tejto knihy emocionálne bolelo; o to viac, že som sama matka a týranie detí je pre mňa ten najstrašnejší horor. Nelám mi krídla nie je veselá oddychovka o bezstarostných tínedžeroch, ktorých najväčším problémom je štvrťročná písomka z matiky alebo to, ako pozvať svoj idol na rande. Ak sa rozhodnete knihu čítať, pripravte sa na to, že vás skutočne vyžmýka a vyčerpá z vás posledný atóm energie. Možno ešte viac ako druhá kniha, pretože Nelám mi krídla ide oveľa viac do detailov a do hĺbky, keďže tu máme príbeh iba dvoch tínedžerov namiesto piatich.
Postavy som si okamžite obľúbila. Autorka Dominika vykreslila skvelo – chytrý chalan, možno až príliš, so svojimi vnútornými démonmi. Dafné, dievča, ktoré svojou drzosťou a predstieraným nezáujmom skrýva hlboké krvácajúce rany. Celý čas som im držala palce a dúfala som, že sa ich životy trochu upracú a zamieria lepším smerom. V Dominikovom prípade sa to aj stane, ale pri Dafné si čitateľ nemôže byť istý, pretože kniha končí vo veľmi dôležitom okamihu, no nevysvetľuje, čo sa s hrdinkou stane a či sa jej život napokon zlepší. Takže tu máme ďalšiu knihu od autorky s otvoreným koncom. Niektorí čitatelia asi budú sklamaní či nahnevaní. Ja som bola skôr smutná z toho, že neviem, čo sa stalo ďalej. Ale nie je život napokon taký? Koľkokrát počujeme o ťažkých osudoch, mnohé z nich sa pretnú aj s našimi životmi a ovplyvnia ho, no potom sa v jednej chvíli oddelia a tí ľudia zmiznú z našich životov. A my sa len môžeme občas zastaviť a pýtať sa v duchu, ako asi dopadli. Aj vďaka tomu otvorenému koncu kniha pôsobí realisticky a milovala som v nej každé písmenko. Kým množstvo autoriek tlačí za každú cenu rozprávkový happyend (aj na úkor uveriteľnosti), tu dostávame život v jeho autentickej forme. Úžasný čitateľský zážitok aj napriek ťažkému obsahu.
Autorka má veľmi dobrý a pútavý rozprávačský štýl. Dokáže sa vcítiť do uvažovania mladých a preniesť ich do knihy takým spôsobom, že som jej uverila všetko. Postava Dafnéinej babky tromfne aj najväčších knižných zloduchov svojou zákernosťou a čírou zlobou. Smutný príklad toho, ako niektorým spoluobčanom náboženstvo, nenaplnený život či prostredie vymyjú mozog. Na svojej vnučke si otrasným spôsobom vybíja všetko svoje zlyhanie, starobu, nespokojnosť a neznášanlivú povahu. Nech zdvihne ruku ten čitateľ, kto by takýchto ľudí neposadil do basy (taká cela vedľa Johna Coffeyho neznie vôbec zle) a nedoprial by im rovnaké chvíle, aké rozdávajú svojmu okoliu. A čo je najhoršie zo všetkého? Fakt, že o tom nahlas nehovoríme, lebo je neslušné riešiť, čo sa deje v inej rodine, hoci častokrát ide o život. To, že aicky veríme slovu dospelého pred tínedžerom kvôli nejakej stupídnej tradícii seniorského princípu. Kristína Ježovičová nastavuje extrémne silné zrkadlo našej pokrivenej a chorej spoločnosti. Hoci sme v dvadsiatom prvom storočí, niektorí ľudia stále zažívajú stredovek a prakticky nemajú nádej, že by im niekto pomohol. Systém stále zlyháva. A tých pár, čo sa snažia s ním bojovať a reálne niečo zmeniť, aby sa pomohlo obetiam týrania, nie sú ani poriadne docenení. Po prečítaní tejto knihy teda nebudete vysmiati ani príjemne zrelaxovaní. Budete frustrovaní, nahnevaní a možno aj pomstychtiví. Ibaže takéto knihy potrebujeme – treba ich čítať a hovoriť o nich. Namiesto starých klasík v povinnom čítaní, na ktoré treba dozrieť a dorásť, by mali študenti čítať takého silné príbehy, ktoré im niečo dajú. Za mňa plný počet hviezd a pridávam na zoznam nezabudnuteľných kníh.
