Na konci naozaj obaja umrú
Keď vám zavolá Linka smrti, máte len dve možnosti. Buď svoj posledný deň preležíte v depresii, alebo si ho užijete naplno. Mateo a Rufus si spoločne zvolili druhú možnosť.
Vitajte vo svete, v ktorom vám medzi polnocou a treťou ráno môže zavolať Linka smrti, aby vás informovala, že kým hodiny odbijú ďalšiu polnoc, prídete o život. Nevyhrážajú sa vám, ani vás neprídu zabiť. Jednoducho vás iba varujú a doprajú čas na rozlúčku s rodinou a priateľmi a na vyriešenie posledných záležitostí.
Príbehom nás sprevádzajú dve hlavné postavy. Samotár Mateo, ktorý žije v malom byte a strachuje sa o svojho otca, ležiaceho v kóme. Keď mu zavolá Linka smrti, istým spôsobom ho aj teší, že sa blíži jeho koniec. Rufus je sirota, má pár dobrých kamarátov a vo chvíli, keď mu zavolá Linka smrti, mláti nového priateľa svojej bývalej. Chlapci sa spoznajú cez sociálnu sieť určenú pre podenky, čiže ľudí, ktorí už vedia, že do dvadsiatich štyroch hodín odídu na druhý svet.
Nikdy predtým som nečítala nič tak veľmi vtipné a depresívne zároveň. Cítila som sa príšerne vždy, keď som sa na niečom zasmiala, pretože som vedela k čomu to napokon bude viesť. Najhoršie bolo, že aj napriek nie tak celkom realistickému konceptu sa niekde v pozadí nachádzalo množstvo realistických situácií. Niekde na začiatku sme videli ľudí, ktorí nemali absolútne nijakú úctu k ľuďom. Scéna, ktorá mi zarezonovala v hlave, bola, ako sa niekto pýtal Matea, či nechce pred smrťou predať svoj gauč.
Tento príbeh nie je nijaké majstrovské dielo, no spôsob, akým je napísaný, si ma získal už na samom začiatku. Kniha je plná rôznych myšlienok, ktoré som nedostala z hlavy ani po dlhom čase od dočítania. Na smrť sa už nikdy nebudem pozerať tak ako predtým. Množstvo čierneho humoru pôsobilo úplne inak, keďže ani okolnosti, v ktorých sa chlapci ocitli, neboli bežné. Napríklad vo chvíli, keď niekomu poviete, že ho do konca života nechcete vidieť, lenže vy si uvedomujete, že do dvadsiatich štyroch hodín bude po vás.
Toto je prvá kniha, ktorá ma dohnala k slzám. Vedela som, čo sa na konci stane, pretože to je doslova napísané v názve, a to bolo najhoršie. Hoci obaja naozaj zomreli, v skutočnosti si užili tých najlepších menej ako dvadsaťštyri hodín svojho života.
Príbeh nie je len o dvoch chlapcoch, ktorí sa do seba zamilujú. Láska je v podstate až na druhom mieste, pretože obaja sa v prvom rade snažia nie prežiť, ale zažiť dobrodružstvo.
Rufus a Mateo robia naozaj všetko preto, aby si užili svoj posledný deň života, a ja som celé dobrodružstvo prežívala spolu s nimi. Takmer dvadsaťštyri hodín obsahovalo vtipné, emotívne, ale takisto aj nebezpečné situácie, pri ktorých som sa modlila, aby ešte nenastal čas na odchod. Knižku som čítala bez prestávky, až do momentu, kedy som ju musela zatvoriť a na pár hodín odísť. Po návrate som ju opäť otvorila a hneď sa dostala k momentu, ktorého som sa najviac obávala.
Páčilo sa mi vyznanie lásky, v ktorom obaja vedeli, že je priskoro, a že to, čo k sebe cítia, ešte nie je láska, no takisto im bolo jasné, že im nezostáva nijaký čas navyše. Vo všetkom, čo zažili, mali len dve možnosti. “Teraz alebo nikdy“, a nech sa už rozhodli akokoľvek, vždy sa rozhodli správne.
Milujem túto knižku a rozhodne ju odporúčam všetkými desiatimi. Dúfam, že sa čoskoro dostanem k druhej časti.
