Sandra. Melissa. Jayne. Michelle. Alebo aspoň ich časť. A mená pribúdajú. Detektív Hank Giorgio rieši štyri prípady, ktoré spája jeden faktor – na začiatku bola mŕtva žena. Jeho zbesilému tempu vyšetrovania a jedinečným deduktívnym schopnostiam možno nestačia jeho kolegovia, ale bude to dosť na to, aby zabránil ďalším obetiam?
Siahla som po druhej knihe od autora a dúfala, že látka bude nasadená rovnako vysoko. Prvá kniha, ktorá nesie názov Nikdy se nepřestala usmívat, vo mne zanechala príjemné pocity. A po prečítaní tejto knihy? bola som nadšená!
Kniha je rozdelená na štyri časti. Štyri príbehy, ktoré by sme mohli chápať ako samotné poviedky alebo kapitoly. Spočiatku som sa bála, či sa budem vedieť dostatočne vžiť do príbehov, keďže som zvyknutá predovšetkým čítať detektívne príbehy v celku. Ale každý jeden prípad bol podľa môjho názoru výborne zvládnutý, mal atmosféru, neúnavné tempo, ktoré ma držalo v napätí a nútilo hltať stránku po stránke. Spoločným menovateľom bol detektív Hank Giorgio, ktorý sa vám svojím charakterom dostane nie len pod kožu, ale aj do hlavy.
Hneď od začiatku ideme na vec. Vražda ženy, novomanželka detektíva Hanka. Počas celého príbehu sa čitateľ môže zoznámiť so svojským detektívom, ktorý má dokonalé dedukčné schopnosti. Jeho charakter by sa dal prirovnať k tvrdeniu: budeš ho milovať, alebo nenávidieť. Bola som rada, že hneď od začiatku si ma detektív získal. Svalnatý, vysoký muž bez emócií. Niekedy mu stačí len dobre sledovať okolie. Charakter bol podľa mňa vykreslený veľmi dobre. Dokonca ani strata manželky ho neprinútila k tomu, aby prejavil emócie. Psychicky sa zrútil, zúril, rozbíjal veci naokolo, zabíjal jedného človeka po druhom. Teda o tom zabíjaní by sme mohli pomlčať. Prvý prípad som brala skôr ako dokonalý vstup pre vykreslenie charakteru Hanka. Koniec poviedky ma príjemne prekvapil. Čo sa týka prepojenia prípadov, páčilo sa mi. Nejednalo sa len o prepojenie, v ktorom figurovali postavy, ale aj iné detaily, ktoré len upevňovali moje nutkanie čím skôr dočítať knihu do konca.
Pri podobných knihách, kde je dôležité nie len to, kto spáchal vraždu, ale aj ako sa vykonala, mám menšie obavy. Kniha ma po tejto stránke rozhodne nesklamala. Opis vrážd bol primeraný, drsný, morbídny a pre mňa doslova “lahodný”. Atmosféru si kniha držala od začiatku až po koniec. Možno by som mala osobne menšiu výhradu, kedy mi nesadla jedna postava. Jednalo sa o Larisu. Pre mňa osobne sa stala postavou, ktorá mi od začiatku až do konca pila krv a nevedela som sa s ňou stotožniť. Jej podrezaný jazyk, vulgárne vyjadrovanie sa a poznámky ma len nútili prevracať očami. Ale tento fakt mi nezobral z vnímania knihy a príbehov ani len jedno malé percento. Niekedy sa stane, že čitateľ má nutkanie premýšľať, ako by sám najradšej zabil jednu z hlavných postáv, a dúfa, že ho niekto predbehne. Takto to bolo v mojom prípade.
Ale tak, ako som sa na začiatku obávala, keď bola kniha rozdelená na 4 časti, na konci som si povedala, že to bol výborný ťah. Posledný prípad, grandiózne finále a zároveň aj smútok, že s knihou sa musím rozlúčiť. Pri knihe sa mi opätovne stalo, že som sa dostávala do bodu, kedy ju chcem čím skôr prečítať, pretože ma bavila, ale zároveň som sa jej nechcela vzdať a mohla som si ju dávkovať postupne. Ale tento prípad by bol nemožný.
Pár slov na záver
Knihu by som rozhodne odporučila prečítať. Ale treba si dávať pozor, pretože ak začnete s čítaním, neprestanete. Môže sa stať, že kniha padne za obeť jednému kratšiemu večeru.
