Planeta Eden
"V Planetě Eden se Stanisławu Lemovi poprvé podařilo na vědecké bázi skloubit klasické téma sci-fi se specifickými morálními problémy, jež by kontakt s mimozemšťany přinesl." (F. Novotný)
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.)
Pre spisovateľov z východného bloku nebolo jednoduché presadiť sa na svetovej scéne (niežeby to bolo dnes ľahšie), ale niekoľkým autorom sa podarilo získať medzinárodné renomé. V rámci žánra science-fiction patrí medzi takýchto autorov Stanisław Lem, autor slávneho románu Solaris, ktorý bol viackrát sfilmovaný a má svoje divadelné aj rozhlasové verzie. Fanúšikovia science-fiction poznajú aj ďalší Lemov nesmrteľný príbeh, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom Planeta Eden (v orig. Eden). Kniha vyšla v roku 1960, v časoch, kedy vrcholila studená vojna a preteky o to, komu sa podarí dostať ľudí do vesmíru skôr.
Dej sa točí okolo šestice astronautov, ktorí počas letu naprieč galaxiou havarujú na planéte Eden. Aby mohli pokračovať v ceste, budú musieť opraviť škody a pripraviť raketu na štart. Eden má našťastie nielen dýchateľnú atmosféru, ale aj zdroje vody. Pri výskumoch okolia astronauti objavia vyspelú civilizáciu – najprv nezvyčajné továrne, a potom aj samotných obyvateľov planéty. Ako ich výskum planéty popri opravách rakety pokračuje, na astronautov čoraz viac začína doliehať etická dilema. Zdá sa, že domáci obyvatelia sú obeťami zvláštneho diktátorského režimu. A blíži sa chvíľa, kedy sa budú musieť rozhodnúť – zasiahnuť a postaviť sa režimu, alebo odísť a pokračovať v ceste vesmírom?
Planéta Eden je sci-fi klasika, aj keď z pohľadu dnešného čitateľa už celkom stará. Z textu naozaj cítiť, že bola napísaná pred zlatou érou vesmírnych letov. Čitateľov nečaká žiadna verzia Star Treku ani Star Wars s bombastickými futuristickými technológiami; posádka pracuje so starými dobrými diódami, elektrónkovými prístrojmi, majú obyčajné hodinky a kompasy a vrcholom technológie je okrem jadrového reaktora rakety niekoľko poloaických robotov a tzv. Ochranca, vozidlo, ktoré je v podstate niečo ako atómový tank. Práve v oblasti technológií mi chýbala väčšia kreativita, čo mohlo byť spôsobené tým, že autor bol vyštudovaný lekár, teda nie technik, a už vôbec nie odborník z oblasti výskumu vesmíru. Niektoré detaily boli doslova úsmevné – predovšetkým knižnica v rakete. Predstavte si, že dokážete letieť na opačný koniec galaxie, ale letíte s raketou, v ktorej musíte vyhradiť jednu celú miestnosť pre knihy – a všetky vaše informácie (okrem iného aj o planéte Eden) sú práve v týchto knihách. Od takej slávnej science-fiction by som čakala viac – aj preto, že len pár rokov po jej vydaní vyšiel Lemovi filozofický dokument, v ktorom sa zaoberal virtuálnou realitou a nanotechnológiami. Zvláštne, že to do tejto knihy nijako nezahrnul.
V knihe vystupuje iba šesť astronautov – Koordinátor, Fyzik, Chemik, Doktor, Kybernetik a Inžinier. Až na jednu výnimku sa nedozvieme ani ich mená; nepoznáme ich príbehy, rodinné zázemie, nevieme, kam a prečo letia, nevidíme žiadne osobné rozhovory. Autor prináša len scény, v ktorých buď opravujú raketu, sú na výprave, alebo diskutujú o možnostiach (aj to relatívne obmedzene). Chýbalo viac detailov z ich súkromných životov alebo aspoň náznak kamarátskych vzťahov, vďaka ktorým by som si s nimi vytvorila pevnejšie čitateľské puto. Správajú sa k sebe ako ľudia, ktorí sa pravidelne stretávajú na konferenciách, ale nikdy neriešia nič mimo práce. Vzhľadom na to, že človek je tvor spoločenský, sa mi to zdalo nedotiahnuté. Keď už letíte do neznámych vesmírnych diaľav a riskujete svoj život v mene pokroku, po všetkých tých mesiacoch tréningu by ste mali byť schopní vytvoriť si oveľa pevnejšie väzby s ostatnými členmi tímu. V texte cítiť aj absenciu špičkového výskumu. Skupina stroskotá na planéte, o ktorej má nejaké základné údaje zozbierané vesmírnymi sondami, ale nijako extra sa nevenujú analýze prostredia a zberu dát. Stačí im vedieť, že vzduch je dýchateľný, gravitácia znesiteľná a voda pitná. Dnešným čitateľom už také zjednodušenie nemusí stačiť.
Čo sa týka charakterov postáv, zdalo sa mi, že sa mnohé z nich správajú príliš emotívne, chvíľami priam výbušne. Pochybujem, že by sa dnes s takými povahami dostali do vesmírnych programov. Väčšinou konajú bez nejakej hlbšie premyslenej taktiky – akoby v zmysle „mám chuť sa prejsť, poďme niekam na výpravu“. Žiadne podrobné plánovanie ani scenáre pre rôzne typy udalostí, čo vedie k tomu, že situácie riešia štýlom „nepoznám to, tak to zlikvidujem“. Takmer akoby to bola predloha k americkému filmu.
Rozprávačský štýl je naozaj príkladom starej školy, aj keď posledné české vydanie eliminovalo archaizmy. Prejavuje sa napríklad tým, že základom knihy sú opisy, opisy, opisy. Dej a dialógy sú limitované na minimum. Kým sa niečo naozaj začne diať, musíte sa prelúskať stranami krkolomných opisov, ktoré sú častokrát prekombinované, a mala som problém predstaviť si, čo sa mi vlastne autor snaží povedať. Technická stránka textu tiež nepomáha. Vety sú pridlhé, niekedy jedna jediná tvorí celý polstranový odsek, a to tiež sťažuje čitateľské sústredenie, pretože pri takých vetných konštrukciách tempo rozprávania čitateľa vyčerpáva. Text tak stráca jednoduchú, dynamickú údernosť. Autor okrem toho použil výrazné príbehové skratky: najprv priviedol do rakety prvého mimozemšťana, ktorého mohol Doktor preskúmať, a tak posádka nemusela riešiť náročné otázky, ako sa dostať k miestnym obyvateľom a zistiť, čo sú zač. Druhý návštevník je dokonca inteligentný vedec, s ktorým sa dokážu dorozumieť doslova po pár minútach. Deus ex machina vo vrcholnej forme.
Najväčším plusom knihy bol pre mňa záver (pozor, spoiler) – očakávala som, že príbeh skĺzne do typickej roviny, kde ľudia prídu k obyvateľom planéty a budú ich chcieť „oslobodiť spod tyranie“ bez ohľadu na to, či o to domáci stoja. Po niekoľkých krátkych názorových výmenách sa však astronauti rozhodnú nemiešať sa do miestnej politiky a v opravenej rakete opúšťajú Eden, aby mohli pokračovať vo svojej bližšie nešpecifikovanej ceste vesmírom. Pochopili, že je lepšie nezasahovať, keď majú len málo údajov, navyše skreslených.
Moje celkové dojmy z knihy sú mätúce. Nemôžem povedať, že by šlo o zlú knihu, to vôbec nie. Čítala som už mnohé tzv. svetové bestsellery, ktoré boli technicky aj logicky spracované oveľa horšie. Príbehu však škodia vyššie spomenuté neduhy– krkolomný text a nedotiahnuté technologické a charakterové detaily. Napriek tomu vo mne príbeh vyvolal príjemné spomienky na časy, keď som ako dieťa čítala tatinove zožltnuté časopisy so sci-fi poviedkami, ktoré vychádzali, keď on sám bol ešte chlapec. Planeta Eden je retro vo všetkých smeroch. Fajnšmekrov obľubujúcich takéto príbehy to baviť asi bude, ale ak uprednostňujete akciou nabité príbehy zo svetov, aké priniesli napríklad Star Wars a Star Trek, bude to pre vás pravdepodobne tvrdší oriešok.
