Keď sa na slovenskej literárnej scéne niečo čo i len obtrie o science fiction, treba spozornieť. Zuska Stožická je autorka, ktorej sa podarilo preraziť v mnohých poviedkových súťažiach. Tentokrát si pre nás prichystala poviedkovú zbierku s ôsmymi titulmi, ktoré sľubovali výlety do hĺbok vesmíru, alebo starých známych miest.
Je to veru zmes poriadne pestrá, ktorá svojou rôznorodosťou poriadne rozvíri myšlienky. Pokúsim sa priblížiť svoje dojmy a pocity z každého jedného diela.
Labute neplačú
Rovnomenná fantasy poviedka, ktorá otvára bránu do pestrého sveta autorkinej mysle. Toto dielo si už odžilo svoje v súťaži Martinus Cena Fantázie v roku 2016. Ide o klasickú fantasy zasadenú do dnešnej doby. Autorka sa umne pohráva s citmi matiek a nepriamo otvára otázku popôrodnej depresie a ťažoby počas tohto obdobia.
Myšlienky sú skryté za fantastické postavy z ľudovej slovesnosti, ktoré využívajú svoju moc a takmer bez povšimnutia fungujú aj v dnešnej dobe. Poviedka je umnou otváračkou, so vcelku bohatým dejom, kde sem tam niečo môže znieť účelovo, no cítiť snahu o plynulosť.
Páčili sa mi najmä obrazy a opisy života rusaliek, ktoré boli ľudské a plné súcitu. Na druhej strane ma takmer bleskurýchle vyvrcholenie trochu šokovalo. Aj také vedia byť poviedky.
O zlatici a rybčíkovi
Druhá poviedka nazerá sveta vymyslených slov a bujarej krajiny, ktorá balansuje na hranici fantasy a science fiction. Na konci som si povedal, že tak toto bola upscalovaná rozprávka s technologickými prvkami. Opäť raz bohatý jazyk a svet, ktorý si bolo ľahké predstaviť, so zaujímavými postavami.
Ocitáme sa v kraji, kde je šíre more čajom a v dystopickej spoločnosti, ktorá sa spoza dverí pozerá na Huxleyho rukopis. Poviedka sleduje námet rozprávky rybára so zlatou rybkou, ktorá je ochotná splniť svojmu lovcovi tri želania.
Nazeráme do spráchniveného manželského zväzku, ktorý funguje len zo zotrvačnosti. Život v slume, na okraji ľudskej pozornosti, je ťažký a každý kúsok jedla tvrdo oddretý. Máme však možnosť sledovať aj dianie na vyšších poschodiach spoločnosti, ktorá sleduje záujmy svojej kasty a snaží sa ignorovať strasti tých pod nimi.
Dielo sa čítalo ľahko, potešili niektoré slovné zvraty. Dej samotný sledoval vopred vytýčenú líniu, až tak neprekvapil, ale ako tréning na predstavivosť je poviedka ako stvorená.
Horelická jar
Čistokrvné fantasy, ktoré sa pohráva s tradičnými elementmi a zrejme aj stredoeurópskym panteónom (týmto si nie som úplne istý, ale ako čitateľ mám právo na predstavy). Po istých glorifikovaných fantasy dielach, ma tento žáner jemne znechutil a tak som sa veľmi tešil z toho, ako ma úvod poviedky vtiahol do deja.
Sila samotnej zeme zhmotnená do ľudskej podoby a súboj o lásku a bezpečie, sa vydali na zaujímavú cestu, na ktorej ostávajú stopy krvi a sĺz. Smrť mladíka, ktorý so svojou milou prekročil hranice, využíva duch zeme, aby využil svoj moc a užil si vo svete živých. Sledujeme dobrodružný príbeh, v ktorom sa svet ľudí snaží zvíťaziť nad svetom nadprirodzena. A trofejou je mladé dievča – nevesta/sestra.
Priznám sa, že druhú polovicu príbehu som si musel prečítať dva krát. Po skvelom nástupe som buď stratil pozornosť pri početných fantastických výjavoch, alebo zapôsobilo opotrebenie mysle. Príbeh začína v istom momente tempom, no aj myšlienkou, prešľapovať na mieste. V závere som sa už len nie príliš šťastne spustil dolu čitateľským kopcom a pustil sa do ďalšieho diela.
TardigRider
Kratučké vyobrazenie futuristického života a výdobytkov moderných tamagoči, kde človek sleduje rozvoj mikroskopického života pomaliek. Autorka sa ponára do mikrobiologického sveta, v ktorom je evidentne doma.
Stretneme sa znova s kvetnatým jazykom, ktorý miestami unáša čitateľa mimo príbeh. Hlavná myšlienka u mňa, žiaľ, nevyznela ako mala.
Rubinova liečba
Pre mňa bezpochyby najkvalitnejšie dielo v zbierke. Dokonale vybalansovaná sila hlavnej myšlienky, uveriteľnosti postáv a technologickej vynaliezavosti. Príbeh o futuristickej metóde regenerácie ľudských tkanín a duše, ktorá využíva humanizmus, ale aj silu prírodných konceptov.
Máme tu ideálne nastavené tempo, takže má čitateľ dostatok času na zoznámenie sa s postavami aj prostredím a detailne porozumieť idei, ktorá ide hlbšie ako sa zdá.
Autorka sa opäť vracia ku materstvu, kde zvýrazňuje vzťah matky so svojim dieťaťom a cieľom vychovať z neho čo najlepšieho človeka.
Noc zázrakov
Podarená fantasy o postavách, ktorých najväčším nešťastím je strata schopnosti lietať. Dej zasadený do liečebne, v ktorej sa zotavujú práve osoby neschopné letu, prináša zaujímavý exkurz do sveta tajných snov a sily viery.
Čitateľovi sa naskytne niekoľko pohľadov na skazené životy, ktorých jediným vykúpením je buď smrť, alebo zázrak. A práve fantastický prvok, v podobe nadprirodzenej bytosti, ktorá plní želania, dodá postavám nádej v pokračovaní a usilovaní sa o lepší život.
Príbeh zvýrazňuje bezútešnosť, tvrdohlavosť, závisť, no vo všetkých prípadoch zranených pacientov je možné badať hlavný motív lásky.
Dobré čítanie okorenil príjemný záver.
Fonziho príbeh s perím
Krátke dielo o rozprávaní strýka Fonziho o jeho príhodách z kozmu. Poslucháčom je jeho neter, ktorej sa zrejme snaží svoje zážitky náležite okoreniť.
Príbeh o putovaní galaxiou a užívaním si nočného života, za pomoci divokých drinkov, ma však nedostal ani po druhom prečítaní. Opätovne sa však môžeme stretnúť s pestrým jazykom.
Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu
Posledné a najdlhšie dielo v zbierke o snahách mimozemského veľvyslanca, silného byrokrata, ktorý dostáva za úlohu nájsť si manželku. Predsa len sú veľvyslanci, s nežnejším pohlavím po boku, reprezentatívnejší.
Divoký príbeh, plný divokých obrazom, niekedy možno až s príliš detailnými a bizarnými opismi a dialógmi, začína zľahka a dynamicky, no postupne prechádza do stereotypu.
Gro deja sa venuje súťaži o najvhodnejšiu prvú dámu, na štýl „Farmár hľadá ženu“, ktorý miestami silne pobaví, no časom utlmí pozornosť a nadšenie z čítania. Na môj vkus bola táto poviedka príliš rozťahaná. Aj keď v nej vystupovalo enormné množstvo postáv, civilizácií alebo spomínalo kvantum pravidiel etikety, mikroskopické a superdetailné opisy na úkor plynulosti deja u mňa nefungovali.
Summa Summarum
Labute neplačú je zaujímavou a extrémne pestrou poviedkovou zbierkou, ktorá sa snaží vyhovieť každému. Zákonite v nej človek nájde enormné množstvo štýlov a príbehov, ktoré sadnú ako zadok na šerbeľ, no zároveň aj kúsky z opačného spektra, cez ktoré sa predierate tŕnitým krovím.
Vyzdvihujem štylistickú zdatnosť autorky a jej schopnosť popisovať veci do najmenšieho detailu. V prípade vedecko-fantastických diel takisto lásku k vede a zrejme aj mikrobiológii. Miestami som sa sám obohatil o nové pojmy a názvy.
Na druhej strane, som sa častokrát zasekol v presilených a preumelkovaných opisoch postáv, akčných scén alebo pasážach, ktoré zrejme mali slúžiť funkcii inteligentného vtipu. Niektoré z týchto neduhov sa vyskytli uprostred poviedok, keď som sa cez ne ešte dokázal prehupnúť, iné tvorili ťažisko diela a to už bol ten horší prípad.
Toto je ale každopádne dielo, o ktorom je v hodné diskutovať a konfrontovať svoje názory. Tak smelo čítajte a som zvedavý, kde sa naše názory stretnú a kde sa naše meče skrížia.
