Kůň Převalského (Przewalskis hest)
V knihe Kůň Převalského sa prelínajú tri osudy, tri časové obdobia. Michail pracuje v petrohradskej ZOO a dostane správu, že na mongolských stepiach boli objavené stáda divokých koní, ...
V knihe Kůň Převalského sa prelínajú tri osudy, tri časové obdobia. Michail pracuje v petrohradskej ZOO a dostane správu, že na mongolských stepiach boli objavené stáda divokých koní, o ktorých sa verilo, že dávno vyhynuli. Spolu s lovcom a dobrodruhom Wilhelmom sa vyberú na ďalekú cestu, aby niekoľko koní chytili. V polovici 90. rokov 20. storočia Karin robí všetko preto, aby zachránila divoké kone pred vyhynutím. Posledné kone žijú v ZOO a súkromných chovateľských staniciach. Karin je odhodlaná obetovať čokoľvek, aby ich počty vzrástli. V 60. rokoch 21. storočia civilizácia upadá. Eva s dcérou žijú na pozemku bývalej ZOO v Nórsku. Majú posledných pár zvierat a medzi nimi kobylku divokého koňa s malým žriebätkom, možno poslednú živú dvojicu tohto druhu. Zdecimované ľudstvo však tiež musí bojovať o život a Eva sa bude musieť rozhodnúť, čo je pre jej rodinu najdôležitejšie.
Autorka Maja Lunde je v súčasnosti populárna vďaka svojej sérii ekologických románov. Kůň Převalského je treťou v knihou v sérii a pravdepodobne by som sa k nej ani nedostala, ak by mi ju Knihy Dobrovský nedali ako darček k nákupu. Dej nijako neodkazoval na predchádzajúce príbehy – dá sa čítať samostatne.
Knihu tvoria kapitoly, v ktorých autorka vždy dá priestor všetkým trom hlavným postavám – Michailovi, Karin aj Eve. Občas pridá aj listy Evinej dcéry kamarátovi, ktorý sa pred časom odsťahoval. Tie listy boli pekným doplnkom a škoda, že sa nezjavili v každej kapitole. Dej bol teda plynulý a striedanie rozprávačov pomohlo. Všetkých troch spájali divoké kone, ale priznám sa, že som čakala viacej textu práve o koňoch. Myslela som si, že sa dozviem nové informácie o živote v stáde, o vzťahoch, ktoré tam vládnu, ale kone boli iba spájajúcim článkom troch rôznych časových línií a boli prekvapivo odsunuté do úzadia. To, čo bolo o koňoch napísané, už dávno viem vďaka dokumentom, ktoré rada pozerám; ale pre niekoho aj tých pár informácií môže byť zaujímavá novinka. V celej knihe totiž išlo skôr o posadnutosť týmito zvieratami.
Míša bol spočiatku mojou obľúbenou postavou. Vážny mladý Rus, pracujúci v ZOO, ktorý sa takpovediac nedopatrením dostane do Mongolska, kde má hľadať divoké kone. Jeho rozprávanie, imitujúce dobrodružné romány z 19. storočia a začiatku 20. storočia, ma bavilo do chvíle, kedy z neho spravila autorka priveľmi emotívneho homosexuála, ktorý spĺňal všetky základné atribúty literárneho hrdinu z vrcholného romantizmu: poryvy citov, desivé sny, fatalizmus, absolutistický prístup – ak nemám všetko, nemám nič… Myslím, že poprední predstavitelia romantizmu by boli spokojní. Veľmi by ma zaujímalo, ako gejovia vnímajú takýto typ postáv. Podľa mňa autorka do Michaila napchala každé možné klišé a ako som ho mala spočiatku rada, tak mi na konci začal liezť s tou svojou precitlivelosťou na nervy. Dosiahol úžasné veci, neskutočne prekonal sám seba, mal možnosť splniť si sen a prednášať v Zemepisnej spoločnosti – a on len fňuká a sedí v emo kúte.
Čo povedať k ženským hrdinkám Eve a Karin? Obe boli posadnuté divokými koňmi a kvôli nim odsunuli do úzadia všetko vrátane logického myslenia. Hoci mám rada zvieratá (vyrastala som prakticky na farme), nedokázala som pochopiť, ako kvôli koňom Karin ignorovala svoje jediné dieťa, ktoré kvôli tomu skončilo na drogách. Karin bola sebecká, arogantná postava, krásny príklad toho, že niektoré ženy by nemali mať vlastné dieťa. Veľmi smutné. Väčšinu času ma teda parádne iritovala. Nedokázala komunikovať, vybudovať si vzťahy a vlastne o to ani nemala záujem. Podobne Eva o sedemdesiat rokov neskôr robí všetko pre záchranu kobylky a jej žriebäťa, hoci aj na úkor vlastného dieťaťa. V rozpadajúcom sa svete mi ako matke už prišlo dosť pritiahnuté za vlasy, ako uprednostňovala kone pred vlastným druhom. Chvíľami to už išlo na úkor pudu sebazáchovy. Pre mňa to teda boli veľmi komplikované povahy a nakoniec som si obľúbila iba Evinu dcéru Isu, ktorá uvažovala oveľa racionálnejšie ako jej matka.
Ako som už spomínala, sklamalo ma, že boli kone tak strašne odsunuté do pozadia. Prijala by som, ak by kniha menej riešila frustrácie postáv a venovala viac priestoru týmto úžasným zvieratám. Dej sa občas trochu vliekol práve kvôli problémom postáv.
Keďže v knihe máme časť odohrávajúcu sa v roku 2064, z dnešného pohľadu ide o mierne sci-fi a kniha býva zaraďovaná aj do tohto žánra. Autorka pekne vykreslila škaredú realitu sveta, v ktorom prežívajú posledné zvyšky civilizácie, ľudstvo je zdecimované a každý bojuje o prežitie. Spočiatku boli tieto časti Evinho rozprávania veľmi silné a nečítalo sa to dobre, ale postupne ma jej posadnutosť koňmi prestala baviť. Chýbalo mi aj trochu viac detailov o tom, čo sa s ľudstvom stalo a prečo sa dostalo do takej zlej situácie. Nebolo tam konkrétne prepojenie s našou súčasnosťou, nevieme, kto kde presne spravil chybu. Iba náznaky, no vďaka tomu to pre mňa bolo také vzdialené ako situácia Fremenov na Arrakis.
V knihe Kůň Převalského som nakoniec nedostala úplne presne to, čo som čakala. Prečítala som ju však relatívne rýchlo, technicky bola napísaná celkom dobre. Nie je to nič pre hard scifistov, ale tým, čo majú radi knihy s hlbokým odkazom, by sa mohla páčiť. Rozhodne je to nadpriemerná kniha.
