Káva každé půlnoci
Rosemary je v maturitnom ročníku a je vzorná žiačka. Postupne sa u nej rozvinie porucha príjmu potravy – desí ju predstava, že by v budúcnosti mohla pribrať, preto prestáva ...
Rosemary je v maturitnom ročníku a je vzorná žiačka. Postupne sa u nej rozvinie porucha príjmu potravy – desí ju predstava, že by v budúcnosti mohla pribrať, preto prestáva jesť a aj to málo, čo do seba dostane, potajomky vyvracia. S každým schudnutým gramom je spokojnejšia. Okrem toho dlží svojej najlepšej kamoške splnenie úlohy z hry fľaška, a jej „bestie“ Caroline sa rozhodne, že si tento dlh vyberie počas maturitného večierka. Rosemary má pobozkať ich mladého učiteľa, ktorého celá trieda veľmi nemusí. Povzbudená alkoholom, Rose úlohu splní. A od tej chvíle sa v jej živote začne nabaľovať tajomstvo na tajomstvo.
Existujú YA knihy, a potom sú tu YA KNIHY, ktoré čitateľovi dajú aj niečo viac ako len chvíľkovú radosť z dočítaného príbehu. Káva každé půlnoci má v elektronickej podobe vyše päťstopäťdesiat strán, a to už naznačovalo, že nepôjde o bežné oddychové čítanie. Kniha si ma získala od prvej kapitoly, pretože česká autorka, ktorá píše pod pseudonymom Theresa Black, má veľmi sympatický štýl. Konanie postáv je opísané úžasne autenticky, dialógy sú prepracované a uveriteľné a pri myšlienkových pochodoch hlavnej hrdinky ma párkrát slušne zamrazilo. Rosemary je chytrá baba a svoje problémy rieši racionálne a s (občas predstieranou) rozvahou. Práve tá racionalita bola desivá, pretože si ňou dokázala obrániť svoje stravovacie zlozvyky a do poslednej chvíle nevidela žiaden problém so svojou postavou. Veľmi dobrá psychologizácia hlavnej hrdinky – predpokladám, že hlavne vďaka tomu, že si autorka niečím podobným prešla. Rosemary som si veľmi obľúbila a veľakrát som si vravela: „Dievča, neblbni, príliš si ublížiš a budeš mať trvalé následky.“ Čítala som jej príbeh s napätím a s obavami z toho, ako dopadne. Poruchy príjmu potravy sú ťažké stavy; táto kniha dobre ukazuje, ako rýchlo sa z chudnutia môže stať vážny psychický problém. Bolo to fascinujúce, aj keď trochu desivé čítanie. A na konci ma mrzelo, že kniha už nepokračuje. Pokojne by som zvládla ďalších dvesto strán. Skvelý príbeh.
Okrem hrdinkinej poruchy príjmu potravy (potrava… prečo sa vlastne používa potrava, a nie strava? Keď to takto často spomínam, príde mi to, akoby som písala o zvieratách; fuj, škaredé slovo) kniha rieši aj vzťah s prakticky dvakrát starším triednym učiteľom. Priznávam, mám tento typ zápletky rada, hoci nie každý autor si s ňou poradí dobre. Theresa Black zvládla aj túto časť na jednotku. Vzťah sa rozvíja pomaly a prirodzeným tempom (tzv. slow burn) a hlavne Adrian bol konečne normálny chlap, ten typ, ktorý môže byť vaším susedom, kolegom alebo ho stretnete na grilovačke u známych. Nebol opísaný ako sexy dravec, pri ktorom všetky ženy a dievčatá v okolí omdlievajú, sklá v oknách sa trasú a zvieratá sa v jeho blízkosti dostávajú do ruje; skôr naopak. Bola to príjemná a rozumná postava.
Káva každé půlnoci sa venuje aj tínedžerským vzťahom, ktoré bývajú veľmi často toxické. Rose má najlepšieho kamaráta Ricka a naj kamošku Caroline, ale väčšinu času som z nich bola podráždená. Vôbec nerešpektovali Roseine hranice a jej súkromie; možno by to vyzeralo trochu inak, ak by Rose od začiatku trvala na jasných pravidlách a toľko sa nepodriaďovala. Bola som rada, keď sa im konečne pokojne postavila a trvala na tom, čo chce ona. Mať takých ľudí okolo seba, asi ma porazí. Kvôli ich prehnanému staraniu sa do Rosinho súkromia potom vznikali zbytočné problémy a konflikty – presne ako v skutočnom svete. Znova veľmi dobre napísané.
Jednou z vedľajších liniek v knihe bol Rosein vzťah s rozvedenými rodičmi. Matke nemôže prísť na meno, pretože si našla mladšieho muža, s otcom však vychádza dobre. Čudovala som sa, že jej otec nevidí, ako sa jeho jediná dcéra mení na kostru pokrytú kožou. On mal síce svoj nový vzťah, ale keď dieťaťu extrémne trčia kosti, mal by si to všimnúť a začať sa trochu starať. Jeho laxný prístup bol sklamaním a rozmýšľam, či sú muži naozaj takí nevšímaví a neochotní riešiť rodinné problémy. Bolo to smutné, že Rosein najbližší človek takto zlyhal. Ani tá jeho nová priateľka, povolaním lekárka, nič nepovedala? Ona to musela vidieť hneď, aj keď bola anesteziologička. Kniha ma prinútila uvažovať nad tým, ako je vôbec možné, že porucha príjmu potravy zostane tak dlho nespozorovaná. Jasné, začiatok sa dá ututlať, ale od istého momentu to už musí byť zámerná ignorácia v štýle „keď sa tým nebudem zaoberať, nakoniec sa to vyrieši samo a žiadny problém nebude.“ Iné vysvetlenie mi nedáva zmysel, v každom prípade je kniha pekným príkladom zložitosti rodinných vzťahov a pováh ľudí.
Jediná vec, ktorá ma v knihe miatla, bol kultúrny kontext, resp. miesto, do ktorého bol dej zasadený. Anglické mená a štýl výučby mi hneď evokovali Spojené štáty, ale pár drobností mi tam nesedelo, hlavne maturiťák pred Vianocami. Briti aj Američania majú maturiťáky v lete, na konci školského roka. V USA býva ešte homecoming, no ten tiež organizujú koncom septembra, prípadne v októbri – nie v decembri. Ani jedna možnosť mi nesedela, keďže som s anglofónnou kultúrou neustále v kontakte. Žeby sa do deja prepašovala drobná česká reália? Nevylučujem možnosť, že autorká má vlastné spoľahlivé zdroje, tak som to napokon začala brať ako alternatívnu realitu.
S knihou som strávila čosi menej ako osem hodín, no po dočítaní mi ešte dlho šrotovali myšlienky v hlave a pár dní asi ešte budú. Theresa Black napísala úžasný román o mnohých problémoch, ktorým v živote čelíme. Myslím, že každá čitateľka (a možno aj čitateľ) si v ňom nájde niečo svoje, či už ide o nerealistické štandardy krásy, rodinné vzťahy alebo prostredie, ktoré do všetkého príliš strká nos. Ja som nadšená, knihu odporúčam a určite sa pozriem aj na ďalšie príbehy od autorky.
Tipy na knihy s vážnymi témami:
Niečo si želaj – priania majú veľkú moc
Nelám mi krídla by malo byť povinným čítaním
Emotívne kladivo s názvom Nelám mi srdce
Svedectvo o skutočnej dystopickej spoločnosti
