Odkedy sa štrnásťročný Richard po smrti rodičov presťahoval k rodine do mestečka Ballantyne, problémy sa mu doslova lepia na päty. Keď nahucká kamaráta Toma, aby z telefónnej búdky zavolal náhodnému neznámemu, znie to ako neškodná zábava. Slúchadlo však začne Toma zaživa požierať priamo pred Richardovými očami. Zhrozenému mladíkovi nikto neverí, a tak sa rozhodne pátrať na vlastnú päsť. Situácia sa vyostrí, keď zmizne ďalší Richardov spolužiak a jemu ostáva jediný spojenec – sympatická rebelka Karen, do ktorej je už dlho tajne zamilovaný. Ballantyne má svoju minulosť a desivé príbehy o opustenom Nočnom dome. Mohli sa s Tomom dovolať práve tam? Alebo je všetko úplne inak.
(recenzia obsahuje dôležité udalosti z deja)
Jo Nesbo patrí medzi mojich obľúbených autorov krimi. Keď vyšla jeho novinka, neváhala som a musela som ju mať doma. Ale hneď na začiatku čítania mi bolo jasné, že budem musieť odlišovať Nesba, ktorý píše krimi, a Nesba, ktorý sa pokúsil napísať hororovú novelu. V mojich očiach sa z neho stali dvaja autori. A neľutujem rozhodnutie, ktoré som urobila. Kniha vo mne nezanechala rovnaké pocity, aké mávam pri čítaní jeho krimi. Poďme sa na veci pozrieť postupne.
Kniha má 256 strán a prelúskať sa ňou mi zabralo niekoľko hodín. Spočiatku som si myslela, že kniha mohla byť dlhšia, ale pri čítaní a postupnom odhaľovaní príbehu som vďačná, že tých strán nebolo viac.
Dejová línia príbehu
Začiatok príbehu vyzeral sľubne. Naskytol sa nám pohľad na dvoch mladých chlapcov. Na okamih, kedy sa rozhodli vytočiť v starej telefónnej búdke náhodné číslo z telefonného zoznamu. Tu sa dostávam k prvej scéne, ktorá mi sľubovala krásny zážitok z celého diela. Telefónne slúchadlo začalo požierať malého chlapca a ja som s úsmevom prechádzala riadok po riadku a tešila sa, že budem mať pred sebou nezabudnuteľný zážitok.
Ďalším skvelým okamihom bolo, keď sa jeho kamarát premenil na chrobáka. Opäť to bol okamih, kedy som si hovorila, že knihu budem milovať. Ale tak rýchlo, ako prišlo nadšenie, prišiel aj spád celého diela. Na scénu prišla mágia. Čierna slovná mágia a biela slovná mágia. Prekvapením pre mňa bolo takzvané posadnutie Richardovej tajnej lásky. A Richard mal za úlohu preprogramovať jej myseľ, aby sa vrátila do pôvodného stavu. Už len to slovo preprogramovať mi v knihe rezalo do očí. Nehovoriac o spôsobe, ako by to mal urobiť. Pod pojmom „posadnutosť – zbavenie sa posadnutia“ by si človek mohol predstaviť rôzne scenáre. Svätenú vodu, nejaké krvavé rituály. Možno okamihy, kedy by sa tam diali nadprirodzené veci. Ale v knihe bolo použité len „odrecitovanie“ dvoch viet. Oplatí sa spomenúť, že autor nám nezabudol oznámiť ani to, čo sa nachádza v knihe čiernej slovnej mágie. Zaklínadlá o dopravných zápchach a podobne. Napokon všetko dobre dopadlo a Richard si zachránil svoju vyvolenú lásku, obecenstvo mohlo tlieskať.
Kniha bola rozdelená na tri celky. Pri druhej časti knihy sa mi naskytol pohľad do budúcnosti. Kedy sa mladý Richard vracia do mesta, do školy, v ktorej mal svojich kamarátov. Bol autorom knihy nočný dom a skoro všetky okamihy, ktoré sa odohrali v prvej časti, boli len výplodom jeho fantázie. Naskytol sa mi opätovne pohľad na nočný dom, ktorý sa nachádzal v lese. Na postavy ľudí, ktorí mali byť mŕtvymi, dokonca sa v knihe objavil aj náznak nejakého honu za postavou, kedy chceli Richarda zožrať. Opäť to bol krásny bod, ktorý nebol podľa môjho názoru využitý.
Tretia časť knihy nám odhaľuje fakt, že všetko sa dialo len v jeho hlave. Žiaden požierajúci telefón, žiaden chlapec premieňajúci sa na chrobáka. Koniec knihy v tomto prípade nebol pre mňa prekvapením. Niekoľkokrát sa v knihe poukazovalo na fakt, že Richardov otec trpel schizofréniou. Čakala som, že skôr alebo neskôr príde rozuzlenie celej knihy v podobe psychiatrického ochorenia. Kedy sa všetky vraždy, zmiznutia, zverstvá, mágia, nachádzajú iba v jeho hlave.
Príbeh by mal postupne gradovať a vyvrcholiť prekvapivým koncom. Aspoň tieto veci som si od knihy sľubovala. Zaujímavý začiatok bol ale jediným pozitívnym bodom, ktorý som v knihe našla. Dej postupne ubadal a upadal. Posledné stránky knihy ma už ani neprekvapili, ale naopak, potešili. Dôvod bol ten, že som sa tešila na dokončenie knihy.
Na záver by som chcela povedať, že som sklamaná z toho, že kniha mi neponúkla viac hororových okamihov. Viac spojitostí s telefónnou búdkou, ktorá požierala ľudí, alebo premena človeka na chrobáka. Práve tieto okamihy boli kľúčovým bodom pri nastavení správnej atmosféry príbehu.
Postavy
Rozhovory, ktoré boli v knihe opísané, sa mi zdali nútené, strojené, bez vyvolania emócií. V niektorých prípadoch mi prišli zbytočné. K žiadnej z postáv som si nevytvorila taký vzťah, aby som povedala, že sa mi páčila. To neberiem, ako negatívum knihy. Postavy a ich charaktery sa menili na základe toho, v akej časti knihy sme sa ocitli.
