Jana Plauchová je uznávanovou slovenskou sci-fi autorkou, ktorá svoj románový debut napísala už ako 22-ročná. V civilnom živote pracuje ako odborná pracovníčka v Krajskej hvezdárni a planetáriu Maximilána Hella v Žiari nad Hronom, čo jej záľube v písaní dáva tie správne predpoklady na úspech.
Pred pár mesiacmi nám poskytla autorka rozhovor, ktorý môžete nájsť v tomto Baškinom článku.
Debut, ktorý sa vŕta v časových teóriách
Nula Kelvinov je autorkin románový debut, ktorý vo svojom rukopise nesie výrazné znaky typické pre obdobie prvých rokov dospelosti. Dej je zasadený, vcelku neštandardne, v prostredí malého mesta v USA, kde sa dospievajúci David Settle pasuje s problémami kritického životného obdobia. Na Davidovi je ale niečo zvláštne. Dospieva, respektíve starne dvakrát pomalšie ako všetci ostatní. A ten dôvod sa skrýva v budúcnosti, vzdialenej päťdesiat rokov.
Vcelku sympatický nápad, v ktorom sa vláda Spojených štátov rozhodla poslať do minulosti skupinku vedcov, ktorí majú zachrániť súčasnosť. Odvážny námet sa tak pohráva s alternatívnymi časovými líniami a konfrontuje ich s princípom časovej kauzality.
Dôvod cesty časom je jednoduchý – v minulosti pri ňom totižto umierajú rodičia vynálezcu stroja času, ktorým je sám David Settle. A začína sa dejový kolotoč zasadený do začiatku tretieho tisícročia.
Je faktom, že napísať príbeh s ťažiskom opierajúcim sa o cestovanie v čase, je extrémne náročné. Musí ho totiž podopierať nepriestrelná logika, prípadne teória, ktoré pohyby v čase definuje. Jana Plauchová sa vybrala do náročných vôd a snažila sa ísť do tých najmenších detailov. Zo začiatku všetko fičalo ako má, no s pribúdajúcimi informáciami na seba príbeh naberal aj niekoľko logických konfliktov. Ale čert to ber, je to vedecká fantastika.
David Settle a jeho záchrancovia
Hlavný hrdina románu, David Settle, si žije svojimi problémy dospievania. S matkou cestuje z mesta do mesta každých pár rokov, len aby na neho ľudia neukazovali prstom. Predsa len, starnúť dvakrát pomalšie je v sedemnástich rokoch vcelku do očí bijúce. Kým má David rokov tridsaťštyri, jeho spolužiaci o polovičku menej.
Úlohu v tejto hre hrajú aj štyria „záchrancovia“, ktorí Davidovi aj napriek nepriazni osudu pomohli na svet. Kingsley, Haise, Browling a Conrad sledujú každý krok mladíka a snažia sa ho nasmerovať na vedeckú cestu, ktorá povedie až k zhotoveniu stroja času.
Prvá polovica knihy sa nesie v pomalšom tempe, ktoré je venované Davidovi, jeho vnútornému a neskôr aj milostnému životu. Vcelku autentické opisy prvej lásky mi pripomenuli štýl Stephena Kinga posledných desaťročí – zaujímavý text, ktorý nenudí, no prerastá do veľkého rozsahu. Pravdepodobný účel autorky bol, aby si čitateľ našiel k hlavnej postave cestu a získal jej sympatie. Mnohým je tento prístup určite po chuti.
Zhruba v polovici knihy nastáva kríza, ktorá narúša nielen časopriestor, ale aj samotné tempo deja. Dostávame množstvá informácií o teórii cestovania v čase, ktorý avšak neexistuje. Teória totiž definuje minulosť ako súbor koordinátov polohy jednotlivých mikročastíc priestoru (s absenciou času ako veličiny). Extrémne zaujímavý nápad, za ktorý má u mňa autorka plus, no ako som už spomínal, menej detailov je niekedy viac.
Zároveň sa ponárame do detailov odboru genetiky, dozvedáme sa ako funguje DNA, prirodzený aj umelý proces oplodnenia či manipulácia s predispozíciami. Kým pri časovej teórii som zaťal zuby a čítal ďalej, pri tejto časti už musím uznať, že šlo o istú formu informačného masochizmu (povedané s úsmevom na tvári).
Možno aj preto neskoršia príprava na vyvrcholenie podradila o rýchlosť nižšie. Na posledných stopäťdesiatich stranách sa príbeh naťahuje a miestami prešľapuje na mieste. Opakujúce sa filozofické úvahy a scény, ktoré viazli na logike, tomu len pridali na účinku (napr. spomienky opatrovateľky na neexistujúcu realitu alebo samotný dôvod cesty štyroch vedcov do minulosti). Netradične tiež pôsobil emočný vývoj niektorých postáv. Kým zo začiatku išlo o ukážkovú žánrovú young-adult literatúru, na konci sa mnohé postavy, okrem Davida a jeho lásky, správali pomerne účelovo.
Kniha končí otvoreným záverom. Vyvrcholenie čitateľského zážitku lokalizujem zhruba do stredu románu a koniec plachtí na vlnách vysvetľovaní, odôvodňovaní a krytí si chrbta pred zákernou tetou logikou, ktoré by boli hodné hlbšej diskusie.
Summa Summarum
Ak by bol román zhruba o sto až dvesto strán kratší, ušetril by na repetitívnom a pre dej nedôležitom texte. Na môj ultra citlivý sci-fi vkus v ňom chýba balans medzi podávaním kvanta vedeckých informácií a zasadzovaním ich citlivo, priamo do príbehu. Román je ale napísaný v mladom veku, čo mnohé vysvetľuje.
Väčšina čitateľov si neduhy určite ani nevšimne. Ide o mix populárnej young-adult so sci-fi, ktoré má svoje čaro, hlavu aj pätu. Venuje sa ľuďom a ich životom a navodzuje pocit, že príbeh a jeho vzťahová a vedecká mechanika nie je tak ďaleko od reality.
